Rozhlas – maják zvestí
a magnet záujmov mocných
Konšpiračné spomienky a úvahy rozhlasového psychológa na dôchodku.
Rozhlasoví, programoví pracovníci (redaktori, moderátori, publicisti) sa zo všetkých síl usilujú overovať hodnovernosť vysielaných informácií a zachovať potrebnú mieru zmyslu pre “zdravý rozum” v tom čo do éteru hovoria, alebo čo hovoria ich hostia. Tí ich hostia sú často nadaní “veľkým” analytickým talentom. Zvlášť všelijakí tí “politológovia”, o samotných politikoch ani nehovoriac.
Ich niekedy “duchaplné” úvahy sa stále častejšie dotýkajú hraníc toho “zdravého rozumu” a dedukcií, ktoré sú za touto hranicou. Oponentmi sú často označované ako konšpiračné a v “offline” rozhovoroch ako choré.
NeTeší ma, že verejnoprávnym i väčšine licencovaným médiíám na Slovensku sa stále menej darí rozpoznávať tieto hranice.
Zložitejšie je to však v nekonečnom priestore do ktorého nám okno otvoril internet. Už pred jeho vznikom sme mali tušenie, že tie jeho plody budú trpké a aj sú. Najmä v týchto pandemických časoch. Viac TU
Rozhlas – Maják zvestí
a Magnet záujmov mocných
Kde inde ak nie v takomto médiu akým bol a je rozhlas sa stretávajú všetky možné vplyvy a sily, ktoré chcú hýbať dianím v našom svete. Sily pozemské, “nebeské i tie podzemné” a zo všetkých svetových strán. Najmä tie “podzemné” sú zvlášť efektívne, pretože stojí za nimi kapitál, sú dobre maskované a vo veľkej výhode pred silami, ktoré sa nemajú prečo skrývať.
O ich existencii v reálnom čase ani netušíme a dozvieme sa o nich, zväčša len hmlisto, z odstupom času, niekedy aj rokov a desaťročí.
“Ak máš paranoiu, že sa deje niečo nekalé, to ešte neznamená, že sa to nedeje!”
Po roku ´89 som dlho nevedel rozdýchať tie zoznamy tajných spolupracovníkov, agentov z radov kolegov psychológov i rozhlasových zamestnancov. Viacerí sa zrejme celkom zámerne snažili získať moju dôveru. .. a boli medzi nimi aj významní zahranično-politickí komentátori a spravodajcovia. A nemuselo to byť len z dôvodov nejakých spravodajsko-informačných úloh, ale aj z čisto ľudských dôvodov hľadania odpovedí na otázky: Čo je v tomto našom svete ešte normálne? Čo je morálne a čo už nie?
Jednému z nich som napriek tomu mimoriadne vďačný zato, že ma udržiaval v obraze aj informáciami, o ktorých ešte dlho potom nemohol v éteri hovoriť. Pravidelne si požičiaval psychologickú literatúru a objavoval sa na Psychologickom pracovisku Čs. rozhlasu po návratoch z rôznych americko – sovietskych summitov.
“Malta je nová Jalta!”
Zvolal po návrate, ešte medzi dverami. Bral som to ako vtipnú rýmovačku. Len tak, akoby mimochodom hovoril všeličo, napr. aj o červenej ceruzke a červenej čiare po rieke Morave, ktorú videl na mape položenej na zelenom stole v zasadačke jedného krížniku počas prestávky v rokovaní. Tá zasadačka bola nedostupná, ale spoločne s jedným českým novinárom, fotografom z Mladého světa motivovali fľašou borovičky jedného černocha, ktorý tam mal na starosti upratovanie. 🙂
Tá čiara tam bola zreteľne zakreslená. Písal sa december roku 1989 a v Československej socialistickej republike sa práve rozbiehala dlho pripravovaná nežná revolúcia. Už o dva roky dôjde k rozdeleniu ČSFR na dva samostatné štáty.
Kto z nás obyčajných pozemšťanov mohol čo i len tušiť, čo predznamenáva tá červená čiara po rieke Morave pre naše osudy v najbližších mesiacoch a rokoch?! Mať jasnovidecké vízie bolo vtedy ďaleko za hranicou konšpirácií, absurdity a normality. Vývoj však potvrdil, že za touto hranicou bola realita nasledujúcich udalostí.
V týchto sychravých októbrových dňoch roku 2021 sa mi celkom spontánne vynárajú spomienky na udalosti po-novembrového vývoja,následne spojené s rozpadom Československej federatívnej republiky a konkrétnymi ľudskými príbehmi.
Jeden z nich bol dosť dramatický.
Istý sychravý piatkový podvečer v roku 1991 sa mi ozvala strážna služba hlavného vchodu do rozhlasovej Pyramídy. Vraj si nevedia poradiť s jednou serióznou, ale neodbytnou pani s asi 10 ročným dievčatkom. Tá naliehavo chcela hovoriť s niekým z vedenia rozhlasu ohľadne vážneho ohrozenia ďalšej existencie Československa. Všetci kompetentní, ktorým volali sa s ňou odmietli stretnúť a nakoniec ju odkázali na psychológa, pretože ide vraj o “zjavne narušenú osobu”.
Zašiel som na vrátnicu a priviedol ju aj s dcérkou na psychologické pracovisko rozhlasového Zdravotného strediska na Benediktiho ulici. Pani bola zjavne rozrušená a hovorila zrýchlene, ale pritom zrozumiteľne. Jej strnulá mimika mi pripomínala výrazy tvárí ľudí s diagnózou “schizófrénia”, s ktorými som možnosť stretnúť sa počas praxe v Psychiatrickej liečebni u prof. Kratochvíla v Kroměříži.
Už na chodbe sa rozhovorila, že “má informácie o protištátnych aktivitách skupiny ľudí, ktorí pripravujú atentát na prezidenta Václava Havla a majú plány rozdelenia Československa. Cestuje za ním do Prahy, aby ho varovala”. Predtým však chcela o tom niekoho informovať aj v bratislavskom rozhlase, voči ktorému má vraj dôveru. Po krátkom čase prezradila, že utiekla z liečebne v Banskej Štiavnici, od rodičov vzala “na výlet” dcéru a zo Sporiteľne vybrala v hotovosti všetky svoje úspory.
Táto inteligentná a vcelku kultivovane pôsobiaca žena evidentne trpela. Prežívala novú ataku schizofrénie a predstavovala veľké riziko pre seba aj pre svoju dcérku. Tá ju počúvala na slovo. S jej súhlasom som zavolal kolegovi Dr. Mariánovi Koščovi, psychológovi z Psychiatrickej kliniky nemocnice na Mickiewiczovej ul., ktorý s pomocou primariátu kliniky obratom zabezpečil jej prevzatie do odbornej lekárskej starostlivosti.
Už nasledujúci pondelok sa na mojom pracovisku objavili dvaja páni. Legitimovali neidentifikovateľnými preukazmi a vraveli, že tie peniaze, ktoré mala mať dotyčná pri sebe u nej nenašli. Vraj či neviem “náhodou” kde by mohli byť? Zvažovali sme rôzne alternatívy až nakoniec som si spomenul, že pri odchode z psychologického pracoviska zašla aj s dcérkou na toaletu. Tí páni prehľadali najprv dámske toalety, peniaze však nenašli. Nakoniec zašli aj na pánske a s inštinktom profesionálov našli veľký šúlok rôznych československých bankoviek zabalených v igelitovom sáčku zastrčený v splachovacej nádrži nad jednou z toaliet.
Odľahlo mi!
Záverom tohto príbehu, ktorý takto popísaný zverejňujem vôbec prvýkrát, len dodávam, že od odchodu dvoch spomínaných pánov so šúľkom bankoviek nemám o jej osude žiadne informácie. Vo víre udalostí nasledujúcich mesiacov a rokov, ktoré boli rovnako hektické ako tie predošlé, som nemal žiadny priestor dostať sa k nim. Dnes, už ako dôchodcovi a s odstupom 30-tich rokov sa mi tento príbeh celkom spontánne vynoril v pamäti. S ním tiež obyčajný ľudský záujem o osud tej pani a osud jej dcérky. Ich mená a priezviská mi dávno vyprchali z pamäti.
Ak niekto z čitateľov toho blogu “Spomienky a úvahy” má o nich nejaké informácie, ak mu popísaný príbeh niečo hovorí, vopred mu ďakujem za ich sprostredkovanie.
Život bežal ďalej, len MY obyčajní ľudia v malých Čechách i na ešte menšom Slovensku sme žili v nádeji, že osudy štátu, vlastnej krajiny i svoje vlastné máme a budeme mať vo vlastných rukách.
“Každý človek je navždy spoluzodpovedný za cestu iného človeka, ak ho stretol na svojej ceste a nejako mu do nej zasiahol. V dobrom či v zlom. To je zákon vesmíru a nedá sa z neho vyvliecť. V tej zodpovednosti sa ukrýva ODMENA pre tých čo nezištne pomáhajú a TREST pre tých čo túžia po moci!”
(Zem ľudí, Antoine de Saint-Exupéry)
… a ešte jedna pripomienka tých dní, plných obáv i nádejí
Blog “Konšpiračné spomienky a úvahy” napísal a editoval PhDr. Milan Kožiak
