Z Á P I S N I C A spoločnej oceňujúcej komisie Slovenskej psychologickej spoločnosti pri SAV a Slovenskej komory psychológov
Na spoločnom zasadaní Predsedníctva Slovenskej komory psychológov a Hl. výboru Slovenskej psychologickej spoločnosti pri SAV dňa 13.2.2001 bol členom Organizačného výboru X. Európskeho kongresu psychológov práce a organizácie PhDr. M. Kožiakom, prednesený návrh postupu a spoluúčasti SKP na oceňovaní nestorov slovenskej psychológie práce. Spoločná oceňujúca komisia SPS SAV a SKP zložená z ôsmich členov schválila predbežne zostavený návrh HV SPS pri SAV zo dňa 12.1.2001, ktorý zohľadňoval proporcionálne zastúpenie oboch ustanovizní. Po krátkej diskusii bola komisia doplnená o novozvolenú predsedníčku SKP PhDr. Hanu Ščibranyovú.
Hlavným kritériom výberu oceňovaných kolegov, seniorov, ktorí už nepracujú aktívne, mali byť zásluhy odborno-praktické, organizačné, vedecké, pedagogické a publikačné.
Členmi komisie sa na základe konsenzuálneho súhlasu prítomných členov Predsedníctva SKP a Hlavného výboru SPS stali: E. Adamovičová (tajomníčka HV SPS), PhDr. M. Bratská, CSc.(SPS), PhDr. A. Číková(SKP), PhDr. M. Kožiak (SPS, predseda komisie), PhDr. M. Kubalák, CSc. (SKP), PhDr. E. Letovancová, CSc. (SKP), PhDr. I. Seifert (SKP), PhDr. I. Sarmány – Schuller, CSc. (predseda Hl.výboru SPS SAV), PhDr. Hana Ščibranyová (predsedníčka SKP).
Poslanie komisie
menovité odporúčanie štyroch kolegov a kolegýň zo slovenskej psychologickej obce na ocenenie odovzdané na európskom fóre (traja mali byť psychológmi práce a jeden z oblasti teoretickej, všeobecno – psychologickej alebo metodologickej, s významnými prínosmi podporujúcimi rozvoj psychológie práce)
menovité odporúčanie ďalších 6 – 10 kolegov a kolegýň na ocenenie odovzdané na československom fóre, počas slávnostného večera k 80. výročiu psychológie práce a organizácie v Českých krajinách a na Slovensku
zabezpečenie a včasné sprostredkovanie podkladov potrebných k práci Honorárneho výboru kongresu (stručné profesné charakteristiky, fotografie)
Organizačný a Honorárny výbor kongresu upozornili, že definitívne upresnenie počtu ocenených bude možné až pri súhrne všetkých doručených návrhov. Zároveň je tiež vhodné pripomenúť, že kompetencie definitívneho výberu ocenených z jednotlivých národných ustanovizní prináležia Honorárnemu výboru Kongresu. Jeho predsedníčkou je Veronique De KEYSER (Belgicko), predsedníčka EAWOP a podpredsedom Zbyněk BUREŠ (Česká republika).
Tento orgán, mal včas upresniť počet oceňovaných kandidátov a fakticky tým aj rozhodnúť o výbere (redukcii) kandidátov na ocenenie, ak by bol počet navrhovaných vyšší ako finálna kvóta. Uvedené podmienky kládli špecifické požiadavky na pružnú, ale pritom korektnú prácu komisie.
Tieto požiadavky sa týkali najmä:
zachovania dôvernosti všetkých vyjadrení členov komisie zachovania diskrétnosti informácií o všetkých navrhovaných kandidátoch
realizácie postupu umožňujúceho objektivizáciu hodnotení kandidátov členmi komisie
zabezpečenia transparentnosti a vierohodnosti odporúčaní komisie
Menovité návrhy na ocenenie pri príležitosti konania X. kongresu EAWOP 2001 v Prahe, v priebehu kongresového plenárneho zasadania
Na základe vyjadrení získavaných v priebežných konzultáciách s členmi SPS a SKP boli ako kandidáti, ktorých prínos pre slovenskú psychológiu práce bol spontánne a vo všeobecnej zhode kladne hodnotený, uvádzaní nasledovní nestori slovenskej psychológie:
PhDr. Jozef DANIEL, DrSc.,
prof. Damián KOVÁČ,DrSc.,
PhDr. Milan KUBALÁK, CSc.,
PhDr. Ján Chryzostom RAISKUP.
Členovia komisie prítomní na jej rokovaní 4. apríla 2001 uvedených kandidátov jednotne a bez pripomienok podporili a vyjadrili súhlas s odoslaním návrhu na ich ocenenie na medzinárodnom kongresovom fóre.
Ocenenia pri príležitosti 80. výročia psychológie práce a organizácie v Čechách a na Slovensku (postup výberu navrhovaných kandidátov).
Okrem návrhov a podkladov na ocenenie našich kolegov na európskom fóre nás organizátori žiadali aj o poskytnutie návrhov na ocenenia pri príležitosti 80. výročia psychológie práce a organizácie v Čechách a na Slovensku.
Ocenenia majú byť odovzdávané počas slávnostného večera česko-slovenského „Dňa výmeny skúseností“. Podľa pokynov organizátorov, majú byť hlavným kritériom výberu kolegov a kolegýň, seniorov, ktorí už nepracujú aktívne, zásluhy odborno-praktické, organizačné, vedecké, pedagogické a publikačné.
Vzhľadom na uvedené podmienky a kritériá výberu oceňovaných, sa prítomní členovia komisie po predchádzajúcej diskusii dohodli na nasledovnom a následne realizovanom postupe:
menovitý súhrn doručených návrhov členov HV SPS (viď zápis HV SPS zo dňa 12.1.2001), doplnený o návrhy členov komisie (neprítomní členovia sa vyjadrili ku prvotnej kandidátke telefonicky). Tento súhrn predstavoval 23 navrhovaných kandidátov
zúženie počtu kandidátov podľa kritéria „dôchodkový vek“ a „odborno – profesnej kvalifikácie“ na 18
stručné charakteristiky, otázky a diskusia hodnotiaca 18 kandidátov podľa odborno-praktických, organizačných, vedeckých, pedagogických a publikačných zásluh
určenie jednotného systému hodnotenia všetkých 18 kandidátov, umožňujúceho ich objektivizované kvantifikované porovnanie
Komisia sa rozhodla uplatniť numerickú poradovú hodnotiacu stupnicu. Na základe sumárneho posúdenia si každý člen komisie stanovil svoje poradie priority kandidátov. Toto poradie bolo potom postupom spriemernenia využité pri objektivizovanom určení poradia uchádzačov.
Kvôli zmierneniu vplyvu niektorých artefaktov (vrátane neodôvodnených preferencií) pri posudzovaní sa členovia komisie dohodli na priamej, ústnej forme bodového hodnotenia jednotlivých kandidátov.
Takto transparentne získané pozície jednotlivých kandidátov vyjadrujú skupinové stanovisko komisie. Podľa vôle všetkých prítomných členov komisie je toto stanovisko považované za základ pre vypracovanie menovitého návrhu jednotlivcov na ocenenia pamätnou plaketou EAWOP pri príležitosti 80. výročia psychológie práce a organizácie v Čechách a na Slovensku. Abecedný zoznam kandidátov na ocenenie má zahŕňať len tých kandidátov, ktorí získali poradovú pozíciu do limitu daného organizátormi Kongresu.
Vzhľadom na približnú kvótu kandidátov na toto ocenenie zo Slovenska, ktorá počas konzultácií s organizátormi Kongresu kolísala okolo čísla 10, komisia pristúpila k príprave podkladov (charakteristík) na ocenenie nasledovných kolegov a kolegýň:
V prípade, že počet kandidátov navrhovaných na ocenenie bude vyšší alebo nižší ako finálna kvóta pridelená Honorary Comittee kongresu, organizátori si vyhradili možnosť operatívnej korekcie. Podľa slov PhDr. Miloslava Šolca,Csc., predsedu Organizačného výboru kongresu je pravdepodobné, že úprava bude mať podobu rožšírenia o jedného prípadne dvoch kandidátov zo Slovenska. Po vzájomnej dodatočnej konzultácii by mal byť jedenástym oceneným psychológom práce zo Slovenska PhDr. Juraj STANKO z VSŽ.
Z Á P I S N I C A zo zasadania spoločnej oceňujúcej komisie Slovenskej psychologickej spoločnosti pri SAV a Slovenskej komory psychológov
dňa 4. apríla 2001.
Z á v e r o m možno konštatovať, že spoločná oceňujúca komisia SPS SAV a SKP odporúča oceniť vyššie uvedených kolegov a kolegyne na základe dôkladného prehodnotenia pracovných a odborných aktivít všetkých kandidátov, z hľadiska ich podielu na rozvoji psychológie práce v rámci SR, ako aj stanovených pravidiel. V uvedenej súvislosti si však dovoľujeme vysloviť názor, že limitujúce kritérium veku podstatne obmedzilo možnosť žiadúcej objektivity výberu. Napriek tomu považujeme za vhodné a potrebné poďakovať sa organizátorom Kongresu EAWOP 2001 v Prahe za možnosť a príležitosť oceniť na medzinárodnom fóre kolegyne a kolegov, ktorí sa významne zaslúžili o rozvoj psychológie práce na Slovensku.
PhDr. Milan Kožiak, predseda spoločnej oceňujúcej komisie Slovenskej psychologickej spoločnosti pri SAV a Slovenskej komore psychológov
inšpirované FB statusom Ondreja Jajcaja v skupine "Prešpurčina ešte nezgegla" 4.júla 2020
Zachovalá citara Kristíny Matulovej. Zdroj Ondrej Jajcaj
“V oblasti kde chodníky a cesty stúpajú, tam čo ulica sa volá Hlboká Cesta, žila “Buckeltante” – Hrbáčka. Svojím zjavom patrila ku kolorytu starého Prešporka. Maďarskí obyvatelia ( Poszonyi Lakosok ) ju zvali “Púpoš-aňu”. Nikdy sa nevydala, nechcela, mala v sebe tajomnú vzdorovitosť. Nežila však sama! Jej celoživotný ochranca a asi i milenec nebol nikto iný ako zámožný muž s menom Wicklain, ktorého pozostatok hrobky nájdete pri obvodovom múre cintorína Kozia Brána – hľadajte!
Bylinkárka prvá muzikoterapeutka v Prešporku
Táto prvá muzikoterapeutka v Prešporku
nebola rodom Prešporáčka! Narodila sa v bezprostrednej blízkosti ruín hradu Branč. ( Hrad Branč sa nachádza medzi Myjavou a Sobotišťom) A práve tam ju v roku 1866 stretol zámožný prešporák Wicklain. Tajomná príťažlivosť a láska, teda fenomén zastretý nekonečnou záhadnosťou, spôsobil, že A.Wicklain už nikdy nechcel inú Ženu! A tak Kristína Matulová putovala do Prešporka a tu navždy zakotvila. Vierovyznaním bola Evangelička, ale táto konfesia ju povahovo nevystihovala. Ona bola samorast! Od malička milovala rastliny a táto záľuba, táto afinita ju neopustila ani ako zhrbenú starenu. A zámožný Wicklain ju celoživotne v jej “rastlinných sklonoch” podporoval a kúpil jej aj mikroskop.
Mikroskop, ktorým skúmala náš mikrosvet. Zdroj:Ondrej Jajcaj
Perfektne sa naučila Nemecký Jazyk a následne čítala 1 000 stranové herbáre. Jej duch prahol po objavovaní a experimentoch. V jednej, staršej knihe objavila informáciu o švédskom Carlovi Line a jeho tvrdeniu, že” hudba jest na Floru blahodárna”. A tak Kristína, rodáčka z akéhosi Branča začala rastlinám hrať. Pri jej experimentoch sa jej najviac osvedčil hudobný nástroj Citara. Vypozorovala, že tón C je výborný stimulant pre Rybíz a tón E pre Cesnak! 🙂
Pressburger Adelsfamilien
Okolo r. 1900 prenikli jej pozorovania k ušiam mnohých členiek a členov tzv. Pressburger Adelsfamilien ( ušlachtilým rodom) a i tam sa začalo hrať rastlinám. Tieto “echtovné”, staré rody s tendenciou podceňovať privandrovalcov, museli uznať, že Kristína z pod Branča je prinajmenšom rovnako nadaná, ako ich dcérky s predikátom “von”… . Po 70 roku života sa Kristína začala výrazne hrbiť. A hrbatosť mala rýchlu progresivitu. Zomrela ako úplne zhrbená, až k zemi, ako 88 ročná v roku 1934.”
Zachovalá fotografia Kristíny Matulovej, Zdroj: Ondrej Jajcaj
Do dnešných dní sa zachovala jej Citara, na ktorej dlhé roky vyhrávala rastlinám.
( zo spomienok p. Platznerovej a Líškovej a starého A.Szilarda – per orálne svedectvo.)
autor: Ondrej Jajcaj pre FB Prešpurčina ešče nezgegla!
Staronemecká citara
Encyklopédia BELIANA popisuje citaru, citera [gr. > nem.] ako jednoduchý brnkací strunový hudobný nástroj. Pozostáva z nosiča strún, cez ktorý sú napnuté struny. Nosič môže byť umiestnený nad rezonančnou skrinkou, ponad ktorú môžu byť napnuté ďalšie struny. Podľa rezonátora sa rozlišujú palicové (hudobný luk) a trubicové citary (v Oceánii a v Ázii), citary so zaoblenou rezonančnou doskou (Čína), doskové, resp. skrinkové (medzi nimi plťové), nádobové a rámové citary.
Citara patrí k základnému typu strunového nástroja, ktorý sa vyskytuje už od 4. tisícročia pred n. l. vo všetkých doložených a tradičných ľudových hudobných kultúrach.
Bola známa v Európe, v Nemecku od 16. stor. pod označením Scheitholz. Ako módny nástroj získala nové uplatnenie v priebehu 18. stor. v strednej Európe, najmä v alpských krajinách. Populárnym nástrojom sa stala opäť na prelome 19. a 20. stor. v Európe a v Amerike, najmä pri domácom pestovaní hudby, v alpských krajinách aj v spojení s ďalšími nástrojmi (akordeón, gitara, husle a i.).
Klasická citara
má súpravu kovových alebo črevových melodických a bourdonových strún, ktorých počet môže byť rozdielny (až 40 – prevažne sprievodných). Sú ladené v kvartách a kvintách a siahajú od F až k a1, pričom celkový rozsah dosahuje 3 – 4 oktávy. K štandardným ladeniam strún (nad hmatníkom) patrí tzv. bavorské, resp. mníchovské (c, g, d1, a1, a1) a viedenské (c, g, g1, d1, a1). Na hmatníku sú umiestnené kovové pražce, ktoré dodávajú nástroju presné diatonické alebo chromatické ladenie. Nástroje sa ladia napínacími kolíkmi alebo skrutkovým zariadením.
Tón citary je jasný, dobre znejúci.
Struny sa rozozvučiavajú brnkaním prstami, palcom, husím brkom alebo kovovým brnkadlom. Od pol. 19. stor. prešla citara konštrukčným zdokonalením najmä rakúskymi a juhonemeckými výrobcami, ktorí pripravili nástroj na koncertné využitie s 29 pražcami a s rozdielnou menzúrou. Vznikli citary rôzneho typu (napr. prímová, terciová, kvintová, altová, basová) a vytvorili sa viaceré typy dvojitých a pedálových citár. Medzi nimi boli aj tzv. trené, akordické citary a citary s klaviatúrou.
V Európe
sa v súčasnosti používajú citary salzburského typu s jedno- alebo mittenwaldského typu s dvojstranne vydutou rezonančnou skrinkou a citary s viacnásobne delenými hlavami a s rezonančnými skrinkami (Slovensko, Maďarsko). Známa je koncertná citara v náročnejšom vyhotovení, vhodná na interpretáciu nielen ľudovej a populárnej, ale aj klasickej hudby. Repertoár pozostáva najmä z ľudových piesní, tancov, zo salónnej hudby a zo spracovania diel klasickej koncertnej hudby; citara sa používa aj ako sprievodný nástroj k piesňovému prednesu.
zdroj: https://beliana.sav.sk
Surbahar
V súčasnosti sú stále populárnejšie z Indie pochádzajúce lutnové hudobné nástroje sitár nazývané tampura a surbahar.
Miraj citárGeorge Harrison
℘
Pozoruhodnou ukážkou “psychoterapeutickéj” súhry citary s hrou klasického symfonického orchestra je nahrávka inštrumentálnej skupiny OTTA s Akademickou filharmóniou v Samare. Vo videu znie indická “sitár”, ktorá je lutnovou obdobou citary európskej.
Takáto hudba sa hrá v Samare, modernom meste na východe európskej časti Ruska - na ľavom brehu Volgy. Mesto má viac ako milión obyvateľov. Československí legionári a čs. rudoarmejci, ktorí tam v rokoch 1916-18 bojovali medzi sebou (je ich tam pochovaných 52) sú tam dodnes zapísaní v srdciach tamojších žien ako veľkí fešáci a grandi. Ich stopy sú tam očividné aj dnes.
Okrem stôp živých a "chodiacich" tam môžete stretnúť napríklad sochu Dobrého vojaka Švejka sediaceho na sude. Okoloidúci sa vraj stále dohadujú, či je ten sud plný, alebo prázdny. Jedni tvrdia, že je plný českého piva, iní, že pušného prachu. Zatiaľ sa to nepodarilo zistiť. :) :) :)
Pamiatku Švejka a jeho autora - Jaroslava Haška majú samarčania stále v patričnej úcte. Ich osudy sú už na "večné časy" spojené a zatiaľ sa nenašiel nikto, kto by to spochybňoval. :)
foto: Hana Svatoňová, www.vets.cz
℘
Anouška Šankarová (*9. júna 1981) patrí medzi známe indické hráčky na sitár. Je dcerou legendárneho sitáristu Raviho Šankara a mladšou sestrou speváčky Norah Jones. Na sitár začala hrať podľa vzoru svojho otca už v detstve. Svoje prvé album vydala v roku 1998. V roku 2007 vydala mimoriadne úspešné album Breathing Under Water v spolupráci s Karshem Kalem.
Hoci žije v Londýne a Kalifornii jej hudba odráža jej indický pôvod, pričom spája klasické indické zvuky a motívy so súčasnými vplyvmi.
Blog napísal a editoval PhDr. Milan Kožiak (4.7.2020)
Niekde tam v psychickom priestore medzi intuíciou (šiestym zmyslom) a imagináciou (predstavivosťou) prebieha proces, ktorému zvykneme hovoriť inšpirácia, nápad, vnuknutie, alebo aj zjavenie či osvietenie. Ako tento proces prebieha a kedy sa na mentálnom displeji nášho vedomia zjaví to známe “AHA!” ?
Nevieme.
Snaha porozumieť tomu čím človek je a čím by sa mohol stať naliehavo volá po zlepšení jeho schopnosti rozpoznávať svoj vnútorný svet, po sebapoznaní. Celá história ľudstva , rovnako ako súčasné dianie vo svete každodenne potvrdzuje, že tomu bráni akási silná a odolná bariéra najrôznejších archaických iracionalít. Ich prekonávanie sa stáva kritickým komponentom budúcnosti ľudstva. Nerozhodne o nej rozvoj techniky, technológií, prírodných vied, …, ale práve úroveň SEBAPOZNANIA. Predovšetkým schopnosť človeka identifikovať a regulovať vlastné psychické procesy, stavy, rozpoznávať svoje silné i slabé stránky podmieni ich usmerňovanie na prospech jednotlivcov, vlastného živočíšneho druhu a ochranu prírody pred človekom samotným. Už v súčasnosti je viac ako zrejmé, že ľudstvo sa dostalo na hranicu udržateľnosti svojej existencie i života na planéte.
Intuícia Imaginácia Inšpirácia
Denno denne sa potvrdzuje, že práve to SEBAPOZNANIE je mimoriadne ťažká úloha a iste náročnejšia ako rozbitie atómu, či cesta na Mars.
Akoby sme však na ňu rezignovali a necháme sa odovzdane vliecť evolučne slepými inštinktami na jednej strana a silami technológií, ktoré nemajú morálku, ani svedomie, ani dušu – na strane druhej.
Ich prekonanie, zmysluplné ovládanutie je nemysliteľné bez rozpoznávania vplyvu rôznych prežitých, paralyzujúcich ilúzií, mýtov, bájosloví o jedinečnosti človeka, ideológií jeho predurčenosti, vyvolenosti, nadradenosti. V tomto zmysle sa “očista”, ekológia duševného sveta človeka – od prežitých nánosov vekov stáva naliehavou prioritou.
Čím to je, že je to také ťažké?!
Psychika človeka, naše vedomie, naše myslenie sú síce najdokonalejšou formou nám známej existencie hmoty a umožňuje nám celkom úspešne poznávanie živej i neživej prírody, vrátane pozorovateľného vesmíru. Poznávanie psychiky pomocou psychiky je však z “metodologického” hľadiska aspoň také zložité, akou by bola úloha odkrojiť krajec chleba z bochníka chleba nie pomocou britkejšieho, dokonalejšieho nástroja, akým je nôž, ale opäť pomocou krajca chleba.
Nástroj poznávania je rovnakej kvality ako predmet poznávania. Subjekt a objekt sebapoznávania sú “z rovnakého materiálu” a osobitne v prípade sebapoznávania sú identické. Toto jednoduché podobenstvo vystihuje sizyfovské, strastiplné úsilie človeka po sebapoznaní, hľadaní zmyslu svojej existencie a tiež zápas o jeho dušu, o jeho budúcnosť.
Dôkazov o tomto obdivuhodnom zápase, často človeka s človekom, nájdeme dosť na každej stránke ľudských dejín. Od ich úsvitu až po dnešok.
Leonardo & Michelangelo – dvaja géniovia v jednom obraze
Vzájomné, tesné prepojenie medzi týmito psychickými procesmi si ani nedokážeme uvedomiť pretože prebieha celostne a mimovoľne. Aj ich pomenovanie, či skúmanie je len výsledkom snáh rôznych vedeckých disciplín štrukturalizovať ich, atomizovať, rozčleniť, nejako uchopiť a tak postupne odkrývať ich tajomstvá. To poznávanie sa však deje veľmi pomaly, v mnohých zdanlivo jalových sporoch medzi mysliteľmi, vedcami, z ktorých však každý svojím zrnkom poznania prispieva k odhaľovaniu pravdy o svete i o nás samotných.
Dodnes stále nevieme ako prebieha naše myslenie, kde sa rodí myšlienka, ktoré centrá mozgu sú zodpovedné za úsudok, syntézu poznatkov, či zovšeobecnenie videného, počutého či prežitého.
Známe pojmy: indukcia, inhibícia, iradiácia sú také vzdialené poznaniu a pochopeniu podstaty psychiky , ako je vzdialený Mars od Zeme
Z experimentov na zvieratách a dnes už aj z poznatkov neurovied vieme ako prebieha obyčajný nervový vzruch, reflexívna reakcia, či pokyn k pohybu, kde sa v mozgu asi stretávajú vnemy a pocity, kde sa možno ukladajú pamäťové stopy.
Avšak to – Čo? – tie pamäťové stopy opäť evokuje, tak aby sa objavili celkom mimovoľne ako súčasť našich poznatkov, skúseností, našej identity to nevieme. Nehovoriac o tom kde sídli MYSEĽ, kde sa vzalo VEDOMIE, ako vzniklo a ako existuje v zložitej sivej, rôsolovitej, živej hmote, ktorú sme nazvali mozog. To všetko zatiaľ nevieme.
Tak je tomu aj v prípade psychických procesov, ktoré sme pomenovali intuíciou, imagináciou, inšpiráciou. Len tušíme, hypoteticky predpokladáme, že sú k nim potrebné “akési” vnútorné podmienky a vonkajšie podnety súvisiace s hľadaním odpovedí na otázky, ktoré prináša život, či pri riešení nejakého viac či menej závažného problému. Niekedy takýto problém podnieti našu snahu niečo pochopiť či zlepšiť, inokedy nie.
Vzájomné, tesné prepojenie medzi telom a dušou si uvedomujeme len málokedy, aj preto že prebieha zväčša na vegetatívnej a inštiktívnej úrovni, ktorú vedomie nemá pod kontrolu. Existujú však overené postupy, ktoré nám dovoľujú tieto prepojenia objavovať a efektívne využívať.
Známy výkrik Archimedesa “HEURÉKA” sa stal symbolom takéhoto osvietenia.
Archimedes “Heuréka”
To zjavenie sa však nezjavilo len tak samé od seba. Bolo výsledkom neutíchajúcej zvedavosti a následného uvoľnenia tela i mysle, ktoré Archimedes dosiahol kúpeľom vo vani.
Intuícia Imaginácia Inšpirácia
U vyčerpaného Mendeljeva sa zjavilo v driemote na stole s rozloženými kartičkami prvkov jeho “periodickej sústavy”.
Mendelejev D.I. a jeho prvá verzia periodickej sústavy prvkov
Podobne aj nemeckému chemikovi Augustovi Kekulé sa dlho nedarilo nájsť logické, zmysluplné vysvetlenie – hlavnú väzbu medzi atómami v organických molekulách. Aj v jeho prípade zapracovala imaginácia snových procesov v mozgu. Ten sa ako veľký počítač nevypína ani v spánku a hľadá odpovede bez nášho vedomého úsilia. Kekulé sám hovorieval ako sa mu vo sne vznášali dlhé reťazce atómov v imaginárnom priestore pred vnútorným zrakom a pripomínali mu malé háďatá. V tej snovej imaginácii sa zrazu jedno z nich zahryzlo do svojho chvosta, roztočilo sa a zrazu bol objav benzénového jadra, základného vzorca celej organickej chémie na svete (Nobelova cena za chémiu 1901).
Kekule objav základného vzorca organickej chémie ako kruhu
Takýchto príbehov poznáme bezpočet. Nehovoriac o umeleckej tvorbe, ktorá by bez tých “3i” nebola vôbec možná.
Ľudia empiricky zistili, že ak príliš “tlačíme na pílu”, žiadne vnuknutie neprichádza. To sa však zrazu objaví vo chvíľach, kedy to nepredpokladáme a najmenej očakávame, často práve v spánku.
Ak máme ľudsky žiť a prežiť, psychológia by mala byť maturitným predmetom! Ani ekológia nemá bez nej šancu. Úcta k prírode i k iným ľuďom sa začína úctou k sebe. Ako si však môžeme vážiť; to, čo poznáme tak povrchne. Neospravedlňuje nás ani Sokrates keď tvrdilže “sebapoznanie je zo všetkého najťažšie”. Svojim žiakom však uľahčoval túto úlohu zvláštnou relaxačnou procedúrou, ktorej podstata nám dnes už nie je známa.
Vieme však, že jej mottom bolo heslo:
“Uvoľnenú myseľ napadne spásonosná myšlienka rýchlosťou blesku!”
Sokratove sympózium
Ktovie koľko spoločného mala táto Sokratova procedúra s metódou, na ktorú vás chceme upozorniť.
Aj preto psychológovia často hovoria svojim klientom, že najlepším spôsobom vyriešenia vážnejšieho životného či pracovného problému je odpútanie sa od neho. Zdá sa to byť paradoxné, ale funguje to pomerne spoľahlivo, hoci nie 100% spoľahlivo. To “odpútanie” je však dosť náročná úloha a málokto ju dokáže zvládnuť.
Telesné a duševné uvoľnenie ku ktorému dochádza obvykle a spontánne v spánku je osvedčená cesta k nájdeniu odpovedí na hľadané otázky. Štatistiky porúch spánku a nespavosti potvrdzujú, že tento dar prírody už nestačí držať krok so stresujúcimi vplyvmi v živote miliónov ľudí po celej planéte a chemické preparáty na jeho vyvolanie viac škodia ako pomáhajú. Aj preto po celom svete venuje veľká pozornosť postupom a metódam telesnej a duševnej relaxácie. Okrem prínosov v spánkovej medicíne sa zistilo, že rôzne autoregulačné a imaginatívne postupy (ktoré majú v korene v starých kultúrach a náboženských rituáloch) umožňujú dosahovanie meditatívnych stavov ľudovo nazývaných aj osvietene spôsobujúce spomínaný odstup, či náhľad – poskytujúci odpovede na mnohé praktické, existenčné či spirituálne otázky.
Najnovšie poznatku neurovied o činnosti mozgu ukazujú, že tieto stavy sa v jeho činnosti prejavujú zmenou jeho aktivity, meranou zmenou elektroencefalografickej frekvencie a dĺžkou vĺn, vzruchov, ktoré v mozgu prebiehajú (viac TU). Presvedčivo sa preukázalo, že zvlášť nízke frekvencie mozgovej činnosti sú nielen indikátorom hlbokej relaxácie a regenerácie mozgu, ale aj sprievodným znakom mnohých inšpirácií a inovativnych nápadov. Tieto sú neraz tlmené práve stresujúcimi vplyvmi, potláčané myšlienkovým streotypmi a aj zlozvykmi.
Práve odhaľovaniu tajomstva “3i”, osvojenia schopnosti odpútavaniu sa od rušivých, stresujúcich vplyvov, objavovania vlastných, často skrytých a málo využívaných schopností je venovaná väčšia časť stránky www.psychobalzam.com .
Na prednáškach o psychohygiene, sebapoznávaní, kurzoch autogénneho tréningu som spomínal jeden príbeh tradujúci sa do stredovekého Švajčiarska ( Léčení duchem – Stefan Zweig) “Istý alchymista vyhlasoval, že dokáže vyrobiť zlato z olova. Dopočul sa o tom jeden mocipán, pozval ho sebe a priľúbil mu, že za vyrobené zlato ho bohato odmení; povýšením do stavu šľachtického, mladou nevestou, pozemkami, … Alchymista dostal nemálo financií na vybudovanie svojho “laboratória” a pustil sa do práce. Ako čaroval, tak čaroval, žiadne zlato z olova však vyrobiť nedokázal. Mocipána časom prešla trpezlivosť a hrozil mu, že ho dá popraviť. Alchymista sa však nezľakol a vymyslel plán, ako to zlato vyrobiť .
Jeho “experiment” spočíval v nasledovnom postupe: Zvolal šľachticov z kráľovstva a verejne, aj za prítomnosti onoho mocipána, ktorý zvýšil vierohodnosť alchymistu sľúbil, že do pokusu vložené peniaze im dvojnásobne vrátim ak dodržia ním stanovené podmienky. Po vykonaní všetkých rituálnych ceremónií a splnenia všemožných čarodejníckych, astrologických podmienok (spln mesiaca, polnoc, muší chvost, … ) vyhlásil, že poslednou a najjednoduchšou podmienkou je obísť studňu na hradnom námestí a nemyslieť pritom na zlato. Ak ju nesplnia všetky vložené dukáty prepadnú majiteľovi hradu. Všetci sa len zasmiali a veselo prikladali zlaťáky na stôl. Keď nastala tá chvíľa a obchádzali okolo studne uvedomili si, že naleteli. Žiaden z nich nedokázal myslieť na nič iné ako na vidinu zlatého bohatstva. Zaskočení sami sebou a zahanbení odchádzali z hradu “obraní” o vlastné peniaze a bez bohatstva po ktorom tak túžili. Mocipán, ktorý tušil v čom spočíva ten fígeľ, nielenže odpustil alchymistovi jeho dlh, ale ešte ho aj vymenoval za svojo hlavného radcu.”
Koľkí spomedzi nás by sa nechali takto oklamať? Koľkí podliehajú dennodenne podobným fígľom šikovných mediálnych, politických a marketingových “alchymistov”, ktorí dokážu vytĺkať kapitál usmerňovaním našej predstavivosti a sľubovaním vidín ľahšieho a krajšieho života.
PREČO JE TOMU TAK?
Akú úlohu zohráva intuícia a imaginácia v poznávaní sveta, iných ľudí a seba samého a najmä v predvídaní možného vývoja? Je intuícia a imaginácia súčasťou každého poznávania? Môže imaginácia viesť k pravde a poznaniu? Ako sa uplatňuje intuícia a imaginácia pri tvorbe vedeckých experimentov, alebo pri koncipovaní vízií a utópií o lepšej spoločnosti? Aký je vzťah medzi imagináciou a inšpiráciou?
Aké relevantné sú výsledky psychologických výskumov týkajúcich sa intuície, imaginácie a racionality? Ako môžu (veda) prispieť k zmysluplnej inovácii nielen zastaralých technológií, ale aj prežitých stereotypov v postojoch a v myslení? Tie vedú často k agresii a potieraniu tých “iných” právd. a sebapoškodzovaniu.
Je intuícia človeka “dieťaťom biologických inštiktov našich predchodcov? Je intuícia prazákladom myslenia? Je vôbec možné považovať imagináciu za spôsob myslenia? Sú “racio, myslenie, logika” NADRADENÉ intuícii, víziám, subjektívnym postojom, názorom.
Čo ak je to všetko inak? Ako zabezpečiť súlad medzi nimi?
Sú to zásadné otázky týkajúce sa nielen využitia a usmernenia potenciálu psychiky a vedomia človeka. ale aj prekonávania bariér, ktoré mu bránia v rozlete.
Povedané mierne romanticky, – v rozlete do všetkých končín UNIVERZA.
Odpoveďami na tieto otázky sa od dávnych vekov zaoberali tak, či onak nielen veštci v Delfách, proroci, zakladatelia náboženstiev, ale aj filozofi, lekári, psychológovia… . Ich názory boli pochopiteľne často poznamenané vlastnou kultúrou, náboženstvom, vtedajšou úrovňou poznania a neraz aj výnimočnými originálnymi prístupmi samotných mysliteľov.
Staré pohľady a zrnká nových poznatkov
Úvahy o imaginácii, intuícii a ich vplyve na konanie a rozhodovanie patria medzi najvzrušujúcejšie snahy ľudstva nejako uchopiť svoju podstatu, poodhaliť závoj budúcnosti a poznávaním svojich koreňov pochopiť jedinečnosť výnimočného javu, ktorý nazývame VEDOMIE. Nielen pochopiť vznik a formovanie hodnôt, pravdy, spravodlivosti, … , v tom lepšom prípade aj kultúr iných ľudských spoločenstiev, ale aj vesmír a našu budúcnosť v ňom.
Už v staroveku bola intuícii, imaginácii a inšpirácii venovaná pozornosť predovšetkým z hľadiska filozofického, náboženského, spirituálneho a umeleckého. Venovali sa im stoickí i kresťanskí filozofi Sokratom počnúc až po Augustína. Od stredovekého talianskeho mysliteľaGiambattistu Vica, cez dualistu Descarta, Bergsonov iracionálny intuitivizmus, až po skeptika I. Kanta, ktorý problém intuície vyriešil tak, že ho vytesnil zo svojho zorného poľa.
Až v 19. a 20. storočí sa začali objavovať aj štúdie zaoberajúce sa týmito procesmi ako intrapsychickým javmi , ktoré boli vo svoje podstate nanajvýš osobné a intímne. Zväčša spočívali zotrvávali na úrovni klinicko-psychologických úvah a štúdií zaoberajúcich sa hraničnými stavmi, javmi, duševnými poruchami a chorobami. V tomto smere obohatili európske poznanie najmä Sigmund Freud, Carl Gustav Jung , tiež Johannes Heindrich Schultz a ich žiaci, ktorí nám zanechali mnohé cenné odkazy.
V strede je Bytostné Ja, každá ďalšia vrstva predstavuje psychologickú funkciu. Intuícia je najbližšie stredu, za ňou nasleduje cítenie, vnímanie a vonkajší kruh reprezentuje myslenie. Hore sa nachádza archetyp múdreho starca a po bokoch anima v jej pozitívnom a negatívnom aspekte (Jung, Shamdasani 2009) Zdroj: Zborník Intuícia a imaginácia SFZ pri SAV 2019)
Čo je nového?
V posledom období sa vo svete množia experimenty, výskumy a štúdie, ktoré sa snažia uchopiť vzťah medzi intuíciou, imagináciou a racionalitou, najmä z hľadiska ich praktického využitia. Nielen pri znásobovaní tvorivého potenciálu jednotlivcov a celých tímov, ale aj pri predvídania možných objavov, či vývoja udalostí v globálnom ekonomickom či geopolitickom rámci .
Z u nás dostupných zdrojov vyberáme napr. knihu Daniela Kahnemana “MYSLENIE RÝCHLE A POMALÉ”, psychológa a nositeľa Nobelovej ceny z roku 2002, ktorá rieši dilemu intuitívneho a racionálneho v našom rozhodovaní.
Tiež knihu SUPERPROGNÓZY Philipa E. Tetlocka, uznávaného sociológa a progiostika, ktorá je kritikmi hodnotená ak najdôležitejšia v oblasti predpovedania vývoja zložitých vzťahov, javov a následných udalostí v neurčitých podmienkach.
Kniha obsahuje mnoho strhujúcich príbehov, analýz a štatistík zdôvodňujúcich prečo zlyháva väčšina predpovedí takmer vo všetkých oblastiach vývoja ľudskej civilizácie. Okrem argumentov a dôkazov našej neschopnosti postihnúť multidimenzionálnu komplexnosť reality (v ktorej sú biologické a inteligentné systémy len jej malou zložkou) TETLOCK presvedčivo dokázal, že prognózy nejrenomovanejších agentúr a odborníkov sú len o málo presnejšie ako náhodné odhady! Povedané slovami jedného z recenzentov knihy „ich predpovede sú len o málo lepšie ako presnosť šimpanza hádzajúceho šípky na terč.“
Medzi pozoruhodné zistenia dlhoročného výskumu realizovaného aj s pomocou CIA patrí zistenie, že skutočne existujú jednotlivci, ktorí INTUITÍVNE predpovedajú budúcnosť omnoho lepšie ako celé tímy expertov.
Títo ľudia si nie sú vedomí svojej superschopnosti a ak niečo tušia tak majú sklon skrývať ju pred inými ľuďmi. Často nemali ani vyššie a špecializované vzdelanie. Testovaním sa preukázalo, že ich sebavedomie negatívne koreluje s nabubralým sebavedomím mnohých múdro sa tváriacich a dobre platených prognostikov predávajúcich „mačku vo vreci“.
Po jej dočítaní som si spomenul na Maeterlinckovu esej „Múdrosť a osud“, za ktorú dostal ešte v roku 1911 Nobelovu cenu. Okrem iného v nej píše: „Ti vzdelaní márne klopú na bránu poznania a tí, ktorými pohŕdajú pre ich nevzdelanosť a pre vieru vo všemohúceho im pokorne odpovedajú. Ak o to stoja.”
SLOVENSKÝ VKLAD
Z našich pôvodných, slovenských počinov ma v tejto v týchto dňoch potešilo očakávané vydanie zborníka vystúpení na konferencii “Intuícia a imaginácia vo filozofii a vo vede” .
Podieľali sa na ňom;
Miroslav Marcelli, František Mihina, Emil Višnovský, Jakub Chavalka, Ondrej Marchevský, Peter Kyslan, Juraj Šuch, Krzysztof Śleziński, Monika Miczka-Pajestka, Ivana Ryška Vajdová, Tatiana Badurová, Zuzana Býmová, Lukáš Švihura, Andrea Javorská.
Editori však nezaradili do zborníka vystúpenie Jakuba Šveca z Filozofickej fakulty Mateja Bela, :„John Rawls - cez imagináciu k poznaniu spravodlivosti ako férovosti", ktoré zrejme reflektuje niektoré pálčívé problémy súčasnosti. Dúfajme, že prekážkou boli nejaké formálne či technické komplikácie a nie samotný obsah.
Slovenské filozofické združenie pri SAV
Filozofický ústav SAV
Katedra filozofie a dejín filozofie FF UK v Bratislave
Inštitút filozofie FF PU v Prešove
Vydanie tohto zborníka je záslužný počin. Mohol a mal by sa stať inšpiráciou i pre odborníkov z ďalších spoločenskovedných disciplín (psychológie, pedagogiky, sociálnych vied, politológie, práva, ekonómie). Práve oni sa môžu pokúsiť transformovať, preniesť v ňom uvádzané poznatky a skúsenosti, do spoločenskej praxe na Slovensku. To ako sa zhostia tejto náročnej úlohy a či dokážu preklenúť často akademizujúce a historizujúce prístupy – podmieni ich prínos v prospech celej spoločnosti a jej udržateľného rozvoja.
Globálny a všadeprítomný technologický rozvoj vyvíja tlak na pevnejšie uchopenie psychických javov a procesov, ktoré majú významný vplyv na budúcnosť ľudstva. Stále naliehavejšie pociťovaná a rastúca vzdialenosť medzi prírodnými vedami a spoločenskovednými disciplínami už v súčasnosti ústi do javov, ktoré ohrozujú nielen osobnú integritu jednotlivcov a celých ľudských spoločenstiev, ale aj existenciu života na “modrej planéte”.
Naše glorifikované “racio” zatiaľ málo zvláda dilemu rastu ľudskej populácie, neustáleho zbrojenia, hyper-produkcie tovarov, služieb a zanedbávania ochrany trvalo udržateľného rozvoja všetkých spoločenstiev a foriem života.
To je fatálny problém, ktorý môže našu víziu civilizácie ako kolísky života vo vesmíre ľahko a rýchlo premeniť “iba” na ďalšiu geologickú vrstvu planéty. …
V tomto zmysle bude potreba pochopenia a nového definovania vzťahov medzi intuíciou, mysľou a vedomím, ako aj potreba ich humanistického kultivovania len narastať.
“Bez autogénneho tréningu posádky by APOLLO 11 na Mesiaci havarovalo!”
Kniha, ktorá mi zmenila život a otvorila dverek práci rozhlasového psychológa .
“Ľudský činiteľ” za socializmu
(časť 5. – stroboskopický efekt)
Stalo sa to takto: Písal sa rok 1969 a bolo práve 20.augusta, teda deň pred prvým výročím okupácie ČSSR. To „výročie“ malo v celom štáte búrlivý priebeh. O život prišlo niekoľko ľudí, - najmä v Brne, pokiaľ si spomínam. Mal som 21 rokov. Popri štúdiu som si vtedy privyrábal ako zvukový technik a asistoval pri vysielaní Rozhlasových novín. V ten deň sa na chodbách vysielacieho traktu z ničoho nič mihli neznáme postavy a pred budovou rozhlasu na Zochovej ulici stáli "zvláštni ľudia". Správy vtedy čítala hlásateľka DARINKA REKOVÁ. Všetci sme boli rozrušení. V hlavných správach nechtiac prečítala slovo „TRAKCIE“ s breptom „FRAKCIE“. Tá veta znela približne takto: „zo Sovietskeho zväzu k nám vedú nové vysokonapäťové frakcie elektrického prúdu, ktoré sú zdrojom svetla, tepla pre naše domácnosti a energie pre štát a jeho priemysel...“.
Hlásateľka Československého rozhlasu v Bratislave DARINA REKOVÁ, zdroj: archív SRo
Dnes by sme sa nad tým usmiali. Vtedy tomu však bolo inak. Napätie bol také veľké, že aj medzi stenami "preskakovali iskry". Spočiatku bolo hrobové ticho. O niekoľko dní sa však spustil zvláštny tichý virvar. že si je ho možné ťažko predstaviť inde a v inom čase. Tento brept poslúžil ako zámienka pre vyšetrovanie a následne aj previerky v celom kolektíve hlásateľov. Samozrejme v jeho centre sa ocitla nešťastná Darinka Reková. Poznal som ju celkom dobre, - vravela, že nevie ako sa to mohlo stať a zúfala si z tých všelijakých inkvizičných pohovorov. Objavila sa KGB, vtedajšia ŠtB a čo ja viem kto sa ešte zo dňa na deň stal, z bývalých rozhlasových kolegov, nosičom zástavy normalizácie. Nedalo mi to vtedy spávať. S hlásateľmi sme mali spoločnú chodbu, z vysielacej miestnosti sme sa cez veľké okno vzájomne videli. Spomenul som si, že asi pred mesiacom údržbári v hlásateĺniach vymieňali ŽIARIVKY. V každej hlásateni bolo na strope 6 panelov, každý so 6-timi žiarivkami. Dokopy 36 svetiel. Na niečí pokyn nechali tí údržbári na strope len každú druhú žiarivku. Urobil to najhoršie čo mohli urobiť! Svietilo teda 18 žiariviek, ale každá v rovnakej, polovičnej amplitúde. Teda nie kontinuálne ako bežné žiarovky, ktoré vyžívajú na svietenie celých 50Hz/s, ale len hornú, či dolnú periódu. Bežne sa to nedalo postrehnúť, ale pri pohybe oka sa to občas prejavovalo ako blikanie. Odborníci tento jav už vtedy mali celkom dobre preskúmaný. Nazvali ho „stroboskopický efekt“. Pri čítaní spôsobuje, že dochádza k zámene napr. písmen ako „b“ a „d“, „m“ a „n“ a tiež „t“ a „f“. Bol som vtedy radový technik a moje slová o „stroboskopickom efekte“ brali na ľahkú váhu. Práve som robil skúšku z psychológie práce a v jednej z učebníc som našiel popísané rizikové účinky tohoto efektu pri odčítaní údajov z indikátorov v leteckej doprave a a tiež pri čítaní textu. Tá kniha mala názov „Inžinierska psychológia“. Jej autorom bol už vtedy svetoznámy sovietsky psychológ Boris Fjodorovič Lomov. To zabralo! Rozhlasoví súdruhovia boli veľmi radi, že sa to takto hodnoverne vysvetlilo a pred uniformovanými sovietskymi súdruhmi mohli zdôvodňovať, že ten brept nebol žiadnou provokáciou.
Tú knihu si požičali a už mi ju nevrátili.
Darinka Reková následné dianie ťažko prežívala. Mala rada svoju prácu. Ako zámienku za ten nechcený brept, jej potom chceli spočítať nielen vysielanie v auguste 1968, ale aj chladné, neústretové postoje k rozhlasovým normalizátorom, ktorí sa začali vynárať ako spasiteľskí démoni. Nakoniec ten svoj boj tragicky vzdala. ŠtB-áci nemohli pripustiť, že ju vlastne utýrali a tak na vysvetlenie začali šíriť rôzne dezinformácie. Aj takéto môžu byť súvislosti jedného mizerného breptu. Na jeho začiatku stál "ľudský činiteľ", ktorý sa vtedy u nás vnímal len ako komplikujúci zdroj problémov "pri rozvoji a budovaní socialistickej vlasti". Žiaľ - podobne je tomu tak dodnes, hoci v iných spoločenských pomeroch.
Paradoxne mi táto smutná príhoda pomohla pri návrate do rozhlasu po skončení štúdia a po nedobrovoľnom pobyte vo výchovno-nápravnom zariadení. Viac TU.
Dve hlavné rozhlasové intelektuálky Perla Karvašová a Zora - Dagmar Kločková, ktoré ešte dlho po auguste ´68 "chodili v čiernom" sa ešte počas môjho štúdia chválili, že to oni "vyhnali" toho chlapca od zvukárov čo čítal a počúval Antickú knihovňu * študovať na FF UK. Veľká súdružka Margita Bullová, hlavná inšpektorka vysielania a účastníčka SNP, ktorú som mal ľudsky celkom rád, mi dala k štúdiu odporúčanie, možno aj preto, že som doučoval jej syna a za odmenu býval u nich v podnájme na Schillerovej ul., kým som sa presťahoval do susedného VŠ internátu "Horský park", ...
Sociológiu som mal v oku, ale v roku ´68 ju neotvárali, tak sa mojím osudom stala psychológia. Chcem tým poukázať len na to, že v povedomí rozhlasákov, hlavne tých na Zochovej ul. stále žila - aj po niekoľkých rokoch - spomienka na tú udalosť so "stroboskopickým efektom".
Po nedobrovoľnom "azyle" som si niekoľko mesiacov nevedel nájsť prácu. Nebolo mi všetko jedno. Kádrováci v Psychiatrickej liečebni v Kroměříži rozhodli, že "když máte takové to pozadí, tak sme tú žádosť o přijetí nedali ani na schválení CZV KSČ". Vrátil som sa teda na Slovensko. Profesor Damián Kováč, riaditeľ Ústavu experimentálnej psychológie, kde som robil diplomovku ma poslal za svojím menovcom do rozhlasu. Asi vedel prečo.
Vtedajší riaditeľ rozhlasu Pavol Kováč hneď na pri prvom stretnutí vytiahol z regálu jednu knižku a spýtal sa ma či je moja. Už dávno som sa zmieril s jej stratou. Bola to "Inžinierska psychológia" B.F. Lomova, ktorú som mal na str.100 ošifrovanú. Keď som odpovedal ´áno". Opýtal sa, či sa chcem vrátiť späť do rozhlasu. Odpovedal som rovnako "áno". "Ste prijatý" znel jeho verdikt ani nie po 15 minútach rozhovoru,- napriek šrámom za moje "hriechy" v roku ´68.
Prvá akcia, na ktorú som sa ako začínajúci psychológ podujal bol Autogénny tréning hlásateľov. Ten ma ako nezamestnateľného brigádnika naučil viesť prof. Stanislav Kratochvíl v PL Kroměřiž. Hlásatelia patrili vždy medzi hrdú a vzdorovitú rozhlasovú elitu. Aj preto som mal spočiatku trochu obavy ako dopadne moja psychologická premiéra v rozhlase. Sami mi to však uľahčili. Na cvičenia a konzultácie chodili disciplinovane takmer všetci (dámy i páni) a najmä poctivo cvičili abecedu autosugescie aj doma. Dodnes vidím ležať krásne dámy vedľa seba na koberčekoch, ktoré si nosili do prepožičaného "fitneska" v Ústave detskej psychológie a patopsychológie so sebou (Hanu Rendekovú, Magdu Šmihulovú, Nóru Seleckú, Nina Kramárová,...) a vedľa nich mužské hlásateľské esá, akými boli Miro Havel, Janko Bílý, Július Hvozdík, Paľo Sobek, či veľký recesista, boxer a budúci emigrant Imro Fábri. Zhovievavo a trpezlivo počúvali moje prvé pokusy o sugescie "ťiaže, "tepla" atď., vyslovované málo školeným, nehlásateľským hlasom.
To bola ich vďačnosť za odhalenie účinkov "stroboskopického efektu" v hlásateľniach. Šéf hlásateľov Janko Bálint im tú relaxáciu dokonca preplácal ako výkon povolania.
Takto sme sa navzájom snažili preklenúť traumu, ktorú nám všetkým spôsobil august ´68.
Takto čarovne sa prepletajú nitky príbehov a osudov knižiek a ľudí, s ktorými som sa mal možnosť v živote stretnúť.
Ďakujem im za to!
Vtedy som netušil, že sa s B.F. Lomovom stretnem osobne. O 19 rokov neskôr na V. zjazde Čs. psychológov v Brne (1980) . Na to stretnutie mám len hmlisté spomienky. Na záverečnom bále ma ktosi posadil vedľa neho. Slovo dalo slovo a tak som mu po chvíli vyrozprával tú “story” so stroboskopickým efektom v rozhlase. Potľapkal ma po pleci tak, že som skoro spadol zo stoličky, povedal “chorošo ” a objednal ďalšiu fľašu červeného vína. Potom sa mi zdal trochu osamelý a tak som poslal za ním kolegyňu Michailu Svobodovú aby ho pozvala do tanca. Míša mi potom povedala, že takého výborného tanečníka už dávno nemala. 🙂
Reminescencie na Borisa Fjodoviča Lomova
Pri druhom stretnutí už v Bratislave v roku 1983 mi B.F. Lomov celkom súkromne - počas diskotéky, ktoré som s rozhlasovým audio-vybavením robieval pre bratislavských psychológov - pri dopíjaní druhej fľaše červeného vína, (ktoré vtedy priniesol k DJ pultu Dr. Ivan Šípoš, (neúnavný organizátor neformálnych stretnutí psychológov) - povedal približne tieto slová: "Bez autogénneho tréningu by Američania na mesiaci hladko nepristáli" - a rozpovedal mi príbeh, o ktorom sme v tom čase ani netušili.
" Počas pristávacie manévru, pri obliekaní skafandru Edwin ALDRIN nechtiac zavadil o palubný počítač a vypol ho. Na nové naštartovanie počítača zostávalo málo času a hrozila havária. Vtedy sa rozhodol veliteľ celej misie Neil ARMSTONG prepnúť celý systém na ručné ovládanie pristávania. To si vyžadovalo mimoriadne zručnosti a tiež schopnosť nepodľahnúť obrovskému stresu. Tú mu poskytol práve autogénny tréning" povedal B.F. Lomov.
Ako? - opýtal som sa opatrne, aby som sa dozvedel čo najviac.
"Nič tajuplné na tom nie je. Z autogénneho tréningu zostane nakoniec len jedna formulka, ktorú Schultz sfomuloval nasledovne - "Som absolútne pokojný, som si istý, viem čo mám urobiť, dokážem to! - americkí astronauti k tomu ešte dodávali predstavu "Moja myseľ je čistá a pevná ako diamant! " Taká koncentrácia trvá zlomok okamih. Možno stačí na ňu jeden nádych a výdych" a dodal - žiadna iná technika sebaregulácie toto takto efektívne neumožňuje."
Nakoniec témy a bez ďalšieho komentára dodal: "To že Armstrong úspešne zvládol pristátie sa stalo nakoniec jeho "malým krokom , ale veľkým krokom pre ľudstvo" je dnes historickou skutočnosťou..., ale my máme Gagarina. Iné je, že tesne po pristáti na Mesiaci Armstrong sa rozhodol ako veliteľ misie, zmeniť na Zemi podpísaný protokol, že prvý krok na inom vesmírnom telese urobí vedec Dr. Aldrin. Nakoniec sa stalo, že ho urobila noha vojaka Neila Armstronga."
Akademik Boris Fjodorovič LOMOV
Tento vysoký, plavovlasý a modrooký bojar z hrdého Novgorodu mi učaroval. Zvlášť potom ako zhodnotil udalosti v roku 1968 a po ňom. Bolo mi cťou, že ma považoval za svojho kolegu.
V roku 1983 sme však debatovali aj celkom vážne, tak aby niečo z toho mohol odvysielať aj Československý rozhlas. 🙂
Výňatok zo zachovalého záznamu interview s B.F. Lomovom počas jeho návštevy Psychologického pracoviska, ktoré nazval "psychologickým laboratóriom" (1983).
Pri rozlúčke som B.F. Lomovovi odovzdal niekoľko MGF kaziet s Psychobalzamom a prípravnou nahrávkou Psychosiesty. Tá ho osobitne zaujala.
Na oplátku som od Borisa Fjodoroviča dostal s venovaním knihu “Psychologické problémy kozmických letov”, ktorá obsahuje príspevky viacerých sovietskych kozmonautov a tiež málo známu, hoci pozoruhodnú knihu Jurija Gagarina (spoluator Vladímir Lebedev) “Psychológia vo vesmíre”. Prelúskal som ich obe zo všetkých strán a majú dodnes čestné miesto v mojej knižnici.
Po čase som od neho dostal gramoplatňu s nahrávkou autogénneho tréningu, ktorú nahrali ruskí psychológovia A.A. Repin a V.E. Rožňov. Bola určená pre potreby Vojenského námorníctva ( zvlášť pre posádky ponoriek) a Flotilu morského rybného priemyslu.
Až po mnohých rokoch som sa z otvoreného archívu ŠtB dozvedel, že práve na jeho podnet mi Mestský výbor KSS v Bratislave, po takmer desiatich rokoch odkladania dal v roku 1987 súhlas k nastúpeniu štúdia vedeckej ašpirantúry na Ústave experimentálnej psychológie SAV. Asi som bol voči súdruhom málo ústretový, čomu sa nedalo vyhnúť, už len z podstaty práce podnikového psychológa a tiež aj preto, že som mal tej rebélie za ušami viac ako dosť. Viac napr. TU. Nebolo by spravodlivé nespomenúť v tejto súvislosti aj druhého muža z fotografie vyššie – prof. Damiána Kováča, riaditeľa spomenutého ústavu, ktorý v jednej mojej clivej chvíli poznamenal “počkáme na teba, aj druhú päťročnicu”. Nakoniec prišiel november ´89. V rádiu som mal kopu inej práce a moja ašpirantúra odplávala dole Dunajom. 🙁
Pohľad na spálňu ruskej ponorky v tesnej blízkosti torpedových strieľníIlustrativny screen z filmu Gravity – Sandra Bullock 3
Záverom
Ak raz človek začne cestovať vesmírom a osídľovať iné vesmírne telesá, tak limity ľudského činiteľa budú rozhodovať o úspechu tej-ktorej vesmírnej misie. Bez vedecky prepracovaného a dokonale osvojeného systému autoregulácie psychických stavov a procesov sa nezaobíde žiaden člen posádky kozmických lodí. Autogénny tréning bude jeho súčasťou – takou nevyhnutnou akou je dnes pre nás vzduch a kyslík v ňom, ktorý dýchame.
Pri autogénnom tréningu je sprievodným bonusom aj lepšie cítenie sa, ale to nie je jeho hlavným zmyslom a cieľom.
Zmyslom je TRÉNING ako taký a jeho cieľom je osvojenie abecedy autosugescie. Preto je vhodné a žiadúce dodržiavať sled jednotlivých cvičení. Urýchľovanie tréningu, preskočenie jednotlivých cvikov vedie často ku sklamaniam.
Záverom zopár rád a skúseností
Abeceda autosugescie má 6. písmen.
Bez ich osvojenia sú naše predsavzatia prchavé a len takým písaním prstom do vzduchu. Až po ich osvojení je vhodné pristúpiť k cieleným autosugesciám a ich vpečaťovaniu do našej psychiky. Vtedy môžeme očakávať, že dokážeme “napísať” celé zmysluplné autosugestívne slová a vety. Niektorí odborníci odporúčajú ich využívanie už od tretieho cviku, čo možno s istou opatrnosťou akceptovať. Takíto cvičiaci však zvyčajne ostanú stáť na polceste a nevyužijú možnosti ktoré autogénny tréning poskytuje. Hoci aj to je lepšie ako nič.
Je potrebné uviesť, že len počúvanie jednotlivých hudobno slovných nahrávok uvádzaných pri jednotlivých lekciách kurzu nie je autogénnym tréningom! Ich cieľom je len uľahčenie objavovania jednotlivých pocitov "ťiaže", "tepla", "srdca" a tiež na usmernenie vhodnej imaginácie.
U niektorých osôb, ktoré sa dôsledne neoboznámili s jeho podstatou môžu dokonca vyvolať pocity iluzórnosti účinku samotného autogénneho tréningu. Hoci pri dodržiavané správneho postupu sú tieto audio nahrávky užitočným pomocníkom. Cenné usmernenia k jednotlivým cvičeniam nájdete v úvodnej a záverečnej časti priložených audionahrávok. Tie nie sú dostupné priamo na YouTube. Môžete sa k nim dostať iba cez stránku www.psychobalzam.com
Autogénny tréning si môže a dokáže osvojiť takmer každý človek. Vo všeobecnosti platí princíp, že o čo je konkrétna osoba v lepšej telesnej a psychickej kondícii, o to je priebeh nácviku jednoduchší a rýchlejší.
Autogénny tréning je predovšetkým metóda tzv. nevôľovej regulácie psychických stavov a procesov človeka a tiež formovania nových žiadúcich vlastností a schopností. To sa môže podariť iba vtedy ak je na to pripravenú telo i duša, ktorá v čase výcviku akoby zjemnela a stala sa tvárnou.
To znamená, že môže byť aj trochu zraniteľná!
Aj preto by sme počas výcviku AT nemali prijímať, vyslovovať a hlavne realizovať žiadne vážnejšie životné, pracovné rozhodnutia. A na záver ešte jeden vážnejší citát na zamyslenie. “Ak človek robí naozaj niečo skutočne vážne a seriózne pre svoje zdokonalenie – mal by to decentne skrývať pred očami a ušami iných, aspoň dovtedy kým s tým nebude hotový.” Niektoré životné okolnosti a niektorí ľudia vôkol vás si nájdu “tisíc” spôsobov ako vás preveriť (zlákať) a my nemusíme byť ešte dostatočne silní. Navyše sa tým zverejňovaním celkom zbytočne zväzujete a celkom zbytočne vybíjate tú cennú, až “metafyzický” zdroj energie, ktorý prispieva k osobnému rastu, rozvoju a múdrosti.
Zopár rád a skúseností s AT
Každý si môže vytvoriť formulku “šitú na mieru”. Formulka by mala byť krátka, jasná, výstižná. Je dobré, ak je autosugestívne myslená, vyjadrovaná pri výdychu, u pokročilejších i rytmizovane s tepom srdca.
Nemali by však byť silené, len také zľahka presvedčivé. 🙂 Mali by byť stručné, jasné, pozitívne.
Ráno a cez deň ma byť tréning svižný, podľa ALGORITMU popísaného v prvej a druhej lekcii. Vtedy majú tie vtieravé myšlienky menšiu šancu objaviť sa. Aj keď sa neobjaví dokonalý pocit relaxácie cvičenie je dobre urobené práve vtedy ak sa Vám podarí absolvovať spomínaný algoritmus. Ten odsunie bokom tie všelijaké predstavy, myšlienky, výčitky, obavy a pod. Je to ako s balvanmi, ktoré sa napr. v jazere vynárajú ak klesá jeho hladina.
Pri autogénnom tréningu pretrváva tento stav u niektorých cvičiacich dlhšie. Navyše je tá hladina ešte niekedy u niektorých začiatočníkov aj „zamrznutá“ a jej roztápanie „trochu bolí“. J Chceli by sme sa uvoľniť, ale darí sa to len povrchne. Ak je naša aktivačná úroveń mozgu vysoká, na úrovni stresu, nedokážeme sa jednoducho sama prirodzene znížiť. V hlave nám hučí „včelí úľ“ našich povinností, starostí, obáv a pod. Navrhujem Vám „DOHODNÚŤ SA S NIMI“ v tom zmysle, že ak Vám chvíľu dajú pokoj, budete sa im venovať po skončení cvičenia. Zistíte, že sa to krásne dá. Ráno si povedzte, že ste sa zobudila o pár minút skôr a tých pár minút tréningu sú len a len Vaše… Malo by sa to časom dariť.
Dosť často sa stáva, že cvičiaci s nácvikom autogénneho tréningu povolí, alebo aj celkom prestane. Časť naučených automatizmov sa vtedy stráca. Pri pokusoch o návrat mávajú pocit, že cvičenie “ťiaže”, “tepla” atď. celkom zabudol. Niekedy je to sklamanie, ktoré môže aj cvičiacich demotivovať v nácviku, prípadne vedie k záveru, že Autogénny tréning “nie je pre mňa vhodný”. Vtedy je potrebné opäť zvážiť dôvody, ktoré nás viedli k rozhodnutiu osvojiť si túto osvedčenú, účinnú a odporúčanú metódu. Pri novom začiatku autogénneho tréningu sa odporúča znova začať od prvého cvičenia. Väčšinou sa už v priebehu niekoľkých dní podarí znovu dosiahnuť už raz osvojenú úroveň. V prípade neočakávaných sprievodných pocitov, či zážitkov nám napíšte, alebo sa ozvite.
“Úspech” videí ASMR – náčrt rizík novej psycho-techniky.
Stámilióny odkazov z vyhľadávačov, tisíce videí ponúkaných kanálom YouTube, s mnoho miliónovými návštevami jasne signalizujú vznik nového fenoménu. Ten prekvapil a zaskočil mnohých odborníkov z psychológie, psychiatrie a sociológie.
Podľa údajov Google medzi najúspešnejšie patrí nasledovné video.
Google uvádza, že videá s ASMR patria medzi najčastejšie vyhľadávané, pričom výrazne predbiehajú aj iné “komodity a produkty” ponúkané na internete.
V súčasnosti existuje na YouTube asi 6 miliónov videí ASMR a záujem o ne sa rozrastá do všetkých kútov sveta, pričom počet ich vyhľadávaní narastá medziročne o viac ako 200%.
Hoci sú videá ASMR zväčša sociálne neutrálne, zdanlivo nevinné a bezpečné, ich masívne vyhľadávanie signalizuje viacero otázok. Najmä so zreteľom na infantilný regres vnímania, až na úroveň vegetatívneho, primárne izolovaného a nesocializovaného prežívania. Vynárajú sa otázky či fenomén ASMR neprehlbuje už aj tak dosť výrazný civilizačný syndróm vzájomného odcudzovania ľudí, odcudzenia medzigeneračného a v širšom rámci aj medzi spoločenskými kultúrami.
Neuro- a psycho-fyziologické aspekty.
Aj vzhľadom na závažnosť uvedeného sa pokúsim v úvode tohto blogu pripomenúť a aspoň heslovite objasniť podstatné neuro- a psycho-fyziologické aspekty činnosti ľudského mozgu, ktoré máme všetci ľudia spoločné.
Mozog človeka, centrálny nervový systém, je obrovský mnohomiliardový zhluk nervových buniek, ktoré riadia nielen telesné funkcie, ale aj jeho adaptáciu na prostredie v ktorom sa nachádza. Táto adaptácia prebieha na úrovniach dvoch signálnych sústav:
prvú signálnu sústavu má človek “spoločnú” s ostatnými živočíchmi a zvieratami. Táto sústava evolučne primárne umožňuje prostredníctvom zmyslov spracovávať a reagovať na relevantné informácie z prostredia „tu a teraz“. Deje sa to predovšetkým v hlbších, podkôrových štruktúrach mozgu, reflexívne na základe miliónmi rokov kódovaných stereotypov, ktoré sa osvedčili v animálnom štádiu zápasu o prežitie.Amygdala – centrum slasti
Zjednodušene môžeme tieto reflexy považovať aj za orientačno-pátracie inštinkty.
Tie fungujú mimovoľne, čiže reflexívne. V istom vývojom štádiu začal tento systém ukladať informácie a spojovať ich s už zakódovanými správami. Postupne vznikala mozgová kôra, ktorá mala funkciu „kľúča“ odomykajúceho pamäťové stopy, uskladnené v rôznych častiach mozgu a v mozgovom kmeni. Tento proces nadobudol časom podobu „myšlienkového prúdu“ a u človeka prispel k vzniku mozgovej kôry.
druhá signálna sústava, ktorú ma rozvinutú len človek mu umožnila rozvinúť naučené reakcie na reč (slová) – teda na „signály signálov, druhé signály“. Zatiaľ čo prvá signálna sústava reaguje na podnety „tu a teraz“ druhá signálna operuje slovami a umožňuje reakcie nielen na podnety „tu a teraz“, ale aj na podnety z „inde“ alebo „inokedy“.
Tak sa začalo formovať a vznikať VEDOMIE, ktoré sa stalo jedinečným javom a najvyššou formou existencie života na našej planéte .
Vyvinuli sa unikátne procesy vzájomného prepojenia oboch signálnych sústav „ excitácie a inhibície“. Následne myšlienkové procesy „indukcie a dedukcie“, „analýzy a syntézy“ , schopnosť abstrakcie, tvorby symbolov a pojmov, tvorivého myslenia a reč.
V živom mozgu sa obe signálne sústavy vždy vzájomne dynamicky ovplyvňujú procesmi nazývanými “podráždenie” ( iritácia) a “útlm” ( inhibícia). Tieto procesy sa vzájomne vyvažujú procesmi iradiácie a indukcie. Iradiácia šíri podnet z jedného centra do ďalších centier (napr. vnímaný neznámy zvuk vedie k aktivácii motorického centra a mobilizácii pohybové ústrojenstva). Indukcia po prehodnotení zvuku vedie k jeho spusteniu alebo alebo zastaveniu – inhibícii.
Prečo a kedy dochádza k narušeniu týchto procesov?
Táto adaptácia mozgu na rôzne vnútorné a vonkajšie podnety má svoje limity, podobné aké má procesor v počítači. Ak množstvo a intenzita podnetov prekročí jeho kapacitu mozog reaguje stresovou reakciou (ustrnurtím či únikom). Čo môže vyústiť v spomalenie až blokovanie uvedených procesov. Tento presah kapacity nervových dráh v mozgu (v informatike konektivita) zasahuje aj procesy šedej kôry mozgovej. Následne ústí do následnej iracionality jeho prejavov a a správania. Ak vplyv tzv. stresorov pretrváva dlhší čas spôsobuje tzv. funkčné poruchy činnosti psychiky (napr. neurózy) a vznik rôznych psychosomatických ochorení a závislostí. Tie sú všeobecne považované za neefektívne spôsoby adaptácie .
Môžeme medzi ne zaradiť napr. agresivitu, či rezignáciu na jednej starne, ale aj regresiu či infantilizáciu prežívania na strane druhej. Práve takúto regresiu, či infantilizáciu správania možno v dnešnej dobe často pozorovať v komunikácii aj našich mladých ľudí. Táto sa stále častejšie uchyľuje k skratkovitej, tzv. sms-kovej komunikácii v ktorej dominujú také výrazy a zvuky akými sú „jj“, „ee“, „ok“, „wau“, „jaj“, „joj“, „hehe“, „haha“, „super“, „hm“, „aha“, „jo“, „v podode“, „cc“, „hihi“, atď.” To, že majú tieto prejavy viac spoločné s úrovňou I. signálnej sústavy ako so skutočnou ľudskou rečou je zrejmé. Podobné prejavy skratkovitej komunikácie možno vystopovať v prejavoch ľudí aj v iných krajinách, v rôznych spoločenstvách a kultúrach.
Z naznačenej dvoj-úrovňovej adaptácie mozgu človeka je zrejmé, že vegetatívne prejavy (akými sú dýchanie, mľaskanie, oblizovanie, cmúľanie, slintanie, či iné bežné zvuky – kvapkanie vody, šušťanie,ťukanie, atď., nemajú skoro žiaden vecný, či racionálny komunikačný obsah.
Videá ASMR nadbiehajú takejto odsocializovanej komunikácii. Posilňujú ju a podporujú inklináciu ľudí dosahovať stavy telesnej duševnej pohody či až blaženosti. Pasívnym sledovaním videí, ktoré sú pohodlné a ľahko dostupné.
Je vážnou otázkou či tento regres prežívania je len dočasným “liečivým únikom” od komplikovanej reality. Môže byť však tiež a vážnejším symptómom ich rezignácie na aktívne sebautváranie svojich životov a utváranie spoločnosti v ktorej žijú.
Je zrejmé, že na celosvetovom rozšírení fenoménu sa rozhodujúcou mierou podieľa dobre vynášajúci “biznis” internetových spoločností spolu s ich tvorcami. Títo usilovne tvoria svoje infantilné dielka, ktoré nás namiesto “otvárania okien vesmiru dokorán – učia -znovu liezť po stromoch”.
Autor ďakuje účastníkom diskusie k predošlému článku “ASMR – mozgová rozkoš, slasť bez erotiky.”, ktorí svojimi názormi a skúsenosťami ovplyvnili a usmernili obsah tohoto blogu.
00:00 Barber – Agnus Dei 08:40 Albinoni – Adagio In G minor 20:30 Mozart – Lacrimosa (Requiem in D minor) 23:56 Bach – Adagio 29:11 Beethoven – Moonlight Sonata (Piano Sonata No.14) 34:35 Preisner – Lacrimosa 37:58 Faure – Requiem 44:20 Tchaikovsky – Hymn Of The Cherubim (Allegri) 55:29 Durante – Lamentations 58:26 Bach – Come Sweet Death 1:04:21 Saint-Saens – Rquiem (Agnus Dei) 1:12:53 Chopin – Nocturne No.20 (in C#minor) 1:16:36 Cortazar – Beethoven’s Silence 1:26:35 Satie – Gymnopedie No.1
Od nepamäti je známe, že hudba vplýva na našu náladu a správanie. Upokojujúca hudba má upokojujúce účinky, veselá tanečné, dynamická stimulujúce, …
Mohli by sme teda predpokladať, že podobne pôsobí aj hudba smutná. Skúsenosti, aj nové poznatky však potvrdzujú, že tomu tak nie je. Smutná hudba zármutok a žiaľ málokedy prehlbuje, – skôr povznáša a utešuje.
Tento zvláštny účinok trúchlivej hudby je často vnímaný ako takmer magický a mystický. Už v minulosti ho postrehli viacerí filozofi i teológovia. Z nich napr. Martin Luther vyjadril paradoxný účinok hudby pri smútočných obradoch známym výrokom „Hudba nám zvestuje Evanjelium“ a inde „ Hudba je najlepšie umenie. Zaháňa smútok.“ Podľa Platóna „Hudba nachádza cestu k najskrytejším miestam duše“. Fridrich Nietzche považoval hudbu za „osloboditeľa, ktorý dáva krídla myšlienkam“. Škótsky filozof, esejista a matematik Thomas Carlyle ju vnímal ako „reč anjelov“.
Aj z týchto výrokov je zrejmé, že smutná hudba môže okrem povznesenia vyvolávať duchovné a estetické zážitky z precítenia vzácneho daru života. Smutná hudba akoby v nás zvyšovala kvocient individuálnej múdrosti a prehlbovala poznanie našej krehkosti a osudovej dočasnosti.
Poeticky krásne to vyjadril básnik Ján Buzzásy vo svojej zbierke sonetov Znelec (1976).
Povedané slovami astrofyziky – táto hudba akoby odkrývala záves nášho časopriestoru a dovolila nám na chvíľu nahliadnuť do tušených, inak nedostupných dimenzií vesmíru a nášho bytia v ňom.
SMÚTOK ŽIAĽ SKLAMANIE
Môže nám byť len ľúto, že tieto zážitky, hoci sú niekedy veľmi silné, sú aj prchavé a ťažko komunikovateľné slovami.
Katedrála svätého Víta, pohreb Václava Havla.
Účastníci pietnych, rozlúčkových akcií a pohrebov sú často zaskočení pocitmi, ktoré dokáže vyvolať smutná hudba v takýchto nanajvýš osobných situáciách.
Prečo nás smutná hudba obšťastňuje?
Odpovede na otázky prečo smutná hudba u väčšiny ľudí trúchlenie neprehlbuje, ale zlepšuje ich náladu a duševné rozpoloženie začali hľadať aj súčasní vedci.
Umožňujú im to nové výskumné metódy, najmä v oblasti zobrazovanie štruktúry a činnosti mozgu. Pomocou nich preverujú tradujúce sa, často poetizujúce poznatky o vplyve hudby a snažia sa ich exaktne dokumentovať a objektivizovať.
Poznávanie vplyvu hudby na dobrovolníčke pomocou funkčnej magnetickej rezonancie. Viac TU.
Účinky hudby na človeka sú však natoľko komplexné a nejednoznačné, že aj súčasná veda len pomaly odkrýva jej tajomstvá.
Vedci postupne a pomaly skladajú mozaiku nových poznatkov, ktoré sú stále len čiastkové, nesúrodé, polemické, akoby nezlučiteľné, možno niekedy až prekvapivé a nepochopiteľné.
Napríklad japonskí vedci z Tokijskej univerzity a Riken Brain Science Institute preukázali na súbore 44 probantov (zloženom z hudobníkov i laikov), že smutná hudba v nich nevyvoláva negatívne emócie, ale naopak pozitívne. Podľa štúdie zverejnenej v časopise Frontiers in Psychology je tomu tak pretože smútok vyvolaný hudbou nie je rovnaký, ako smútok vyvolaný skutočným nepriaznivými udalosťami(Ai Kawakami a kol. 2013). Títo japonskí vedci objavili významný rozdiel medzi emóciami, ktoré smutná hudba vyjadruje a protichodnými pocitmi, ktoré môžeme mať pri jej počúvaní. Rozlišujú medzi emóciami ktoré hudba vyjadruje a pocitmi, ktoré vyvoláva. Podľa nich smutná hudba mení vnímanie aktuálnej situácie. Túto situáciu – hoci je vážna a môže byť až tragická, pociťujeme skôr nostalgicky, menej smutno a s neočakávaným nadhľadom.
Môžete to vyskúšať tiež. Tu je jedna zo skladieb použitých vo výskume.
Tento objav ambivalentného vzťahu medzi znením smutnej hudby a pocitmi, ktoré v nás vyvoláva je významným prínosom v poznávaní jej „záhadného“ účinku.
zmiešané emócie
Ľudia intuitívne cítia, že smutno vyvolané hudbou nie je skutočnou príčinou ich zármutku. Táto príčina je akoby vytesnená, stlmená a jej niekedy aj “paralyzujúce” účinky sú významne zmiernené. Podľa japonských vedcov tento proces pôsobenia hudby na ľudskú psychiku pomáha vysporiadať sa nielen s emóciami smútku, ale aj s emóciami v mnohých ďalších, ťažších životných situáciách. Práve preto ju podvedome vyhľadávame a počúvame. Vedci tiež zistili, že k tomuto ambivalentnému účinku dochádza bez ohľadu na hudobné vzdelanie ľudí a nezávisle na národnej príslušnosti.
Aj ďalšie štúdie potvrdzujú, že ak sme smutní a počúvame smutnú hudbu cítime sa lepšie. Podľa výskumníkov Slobodnej univerzity v Berlíne, ktorí skúmali vplyv hudby na súbore 722 ľudí po celom svete – „smutná hudba“ viac než „šťastná hudba” vyvoláva komplexné emocionálne reakcie, ktoré vedú k pocitu úľavy, prekonaniu krízy a naplnenia zmyslu vlastnej existencie.
Schody do neba (message to heaven). Zdroj: Pinterest
Tieto skúsenosti uvádzalo až 49,9% ľudí skúmaného súboru, ktorí prekonali, či prekonávajú ťažké životné situácie. Tieto boli zväčša spájané s osobnou traumou (napr. smrťou, rozvodom), s duševným zdravím (napríklad depresiou, nespavosťou), s rakovinou, odlúčením od blízkych (dlhodobé pobyty v cudzine, väznenie), osamelosťou, ktorú spôsobuje napr. šikanovanie, alebo strádanie v dôsledku osobných zlyhaní (zavinená dopravná nehody, strata zamestnania). Len 2,6% účastníkov výskumu nechcelo poskytnúť žiadne podrobnosti o svojich skúsenostiach s počúvaním smutnej hudby, pretože cítili, že táto téma je príliš súkromná na to, aby bola zdieľaná, hoci aj anonymne.
Výskumníci z Berlína uvádzajú, že hudba vyvolávajúca smutné emócie by mala mať nízku intenzitu (hlasitosť), menšiu dynamiku a predovšetkým pomalé tempo.
V danom rámci sú mimoriadne podnetné systematické prehľady najnovších výskumov ponúkané v časopise Human Neuroscience . Poukazujú napr. na dôležitosť situačných faktorov. Respondenti a probanti uvádzali, že smutnú hudbu počúvajú častejšie keď sú sami, keď sú sklamaní, alebo sa cítia osamelí, niekedy aj v neočakávanej situáciách, napr. pri blízkom kontakte s prírodou (Taruffi a Koelsch, 2014 ). Niektorí uvádzali, že uprednostňujú počúvanie smutnej hudby v istom dennom čase, ktorý bol individuálne rôzny. Iné štúdie preukázali, že príťažlivosť a účinok smutnej hudby sa zvyšuje, keď opakovane znie tá istá časť skladby. Tiež ak sú psychicky unavení, nervózni, či roztržití (Schellenberg a kol., 2008 ). Iní zase, že ich počúvaniu smutnej hudby predchádzala neutrálna, alebo dokonca optimistickejšia hudba (Schellenberg a kol., 2012). Mnohí tiež uviedli, že účinok smutnej hudby bol silnejší ak ju počúvali v súkromí a osamote, ako v skupine. (Egermann et al. , 2011 ).
Účinky hudby na na ľudský mozog názorne prezentuje táto imaginácia zo stránky Neurolmalge.
Z psychofyziologického hľadiska možno odôvodnene predpokladať, že podstata hlavného účinku smutnej hudby spočíva vo vytesnení, zmiernení vplyvu spomienok, myšlienkových asociácií spojených s aktuálnou situáciou. V mnohých prípadoch výskumného, experimentálneho overovania vplyvu hudby na človeka, napr. pri vývoji PSYCHOBALZAMU (meraním bioelektrickej reaktivity kože) dochádzalo u probantov a pri optimálnom výbere hudobných skladieb až k blokovaniu, vytesneniu – rušivých myšlienok, asociácií a obáv.
bioelektric 4
A/ zápis poklesu bio-elektrickej reaktivity pri počúvaní relaxačno -aktivačného textu B/ zápis poklesu bio-elektrickej reaktivity pri počúvaní kompletnej hudobno-slovnej kompozície dokumentuje výrazný účinok paralelne znejúcej hudby, ktorá spôsobila dokonalé vyhladenie vmedzerených asociácií prejavujúcich sa v grafe A ako kostrbatá krivka
Na tomto, aj z terapeutického hľadiska mimoriadne cennom potlačení, mala rozhodujúci podiel vhodná hudba. Na rozdiel od slov táto zasahuje primárne podkôrové centrá a viac pravú mozgovú hemisféru ako ľavú.
Art scan mozgu ilustrujúci rozdielne reakcie hemisfér na smutnú hudbu
Stimuluje v nich príjemné, utlmujúce pocity, ktoré následne upokojujú a znižujú aktivitu šedej kôry mozgovej. Tým sa uvoľní psychický priestor na vznik pocitov a emócií typických pre stavy uvoľnenia napätia, telesne a duševnej pohody. Napokon dochádza k harmonickému vyváženiu činnosti oboch hemisfér, k priaznivému prepojeniu viacerých vrstiev mozgu a úrovní psychiky človeka( Mašura S., Mátejová Zl. 1983), (Kožiak M, 2016) .
Archívny pohľad do psychologického laboratória Čs.. rozhlasu v Bratislave (1985) pri skúmaní vplyvu hudby na neuropsychickú aktivitu prostredníctvom bioelekrickej reaktivity kože (Galvanic Skin Reflex).
ZÁHADNÉ ÚČINKY HUDBY
V nadväznosti na uvedené vedci dospievajú k názoru, že podvedomé vyhľadávanie smutnej hudby súvisí s nápravou homeostatickej nerovnováhy celého neurohumorálneho systému človeka narušeného bolesťou zo žiaľu a smútku (Matthew E. Sachs, Antonio Damasio a Assal Habibi 2015). Výsledkom sú psychologicky užitočné zmeny nálady, umožňujúce zlepšenie sebaregulácie, empatie a spomienkovej sebareflexie a tiež aj esteticky príjemné pocity.
Moderné neurozobrazovacie technológie (pozitrónova emisná tomografia, magnetická rezonancia a iné) poskytujú úžasné trojrozmerné zobrazovanie štruktúry a funkčnosti živého mozgu aj pri počúvaní hudby.
Dostupné štúdie objavujú nové vzťahy medzi hudbou a mozgom človeka. Ich interpretácia však prekračuje ambície nášho článku. Záujemcom sprístupňujeme aspoň niektoré dostupné videá. Dokumentujú, že počúvanie hudby aktivuje nielen sluchové oblasti mozgovej kôry, ale aj veľké siete neurónovývh prepojení v celom mozgu
ZÁHADNÉ ÚČINKY HUDBY
Citová očista
Paradoxne – smutná hudba evokovaním rozšíreného diapazónu protikladných emócií pôsobí aj ako stabilizátor nálady.
Podľa niektorých údajov môže vyvolať aj katarziu – bolestivú a plačlivú citovú očistu. Užitočnú pre naše duševné zdravie, emocionálne prežívanie a správanie. Tým nám umožní ľahšie sa preniesť cez minulosť a zamerať sa na zmysluplné aktivity.
KATARZIA zdroj: Free Stock Photos
ZÁVEROM
ZÁHADNÉ ÚČINKY HUDBY
Smutná hudba je pre väčšinu ľudí príjemná a preto je aj vyhľadávaná. Vytvára jedinečnú zmes protichodných, príjemných a nepríjemných „trpko-sladkých“ emócií, ktoré paradoxne pomáhajú prekonávať náročnejšie životné situácie.
Nie je tomu tak vždy a u všetkých ľudí. U niektorých ľudí počúvanie smutnej hudby môže neúnosne prehĺbiť stavy smútku, sklamania, zármutku a beznádeje. To prináša isté riziká, ktoré je potrebné poznávať a predchádzať im. Viac TU. Ak takéto riziká postrehnete u seba, alebo u svojich blízkych neváhajte a požiadajte o konzultáciu a pomoc svojho lekára, psychológa alebo priateľa. Viac o depresii TU
ZÁHADNÉ ÚČINKY HUDBY
Máloktorá pieseň vyjadruje zármutok a osudovosť tak sugestívne ako táto. Muzikoterapeuti a psychológovia hovoria, že práve takéto piesne nám tieto stavy pomáhajú preklenúť. Vraj skôr utešujú a paradoxne povznášajú – už len tým, že v prehlbujú precítenie našej krehkosti a dočasnosti.
Vedci dokonca celkom vážne hovoria o tom, že truchlivé, melancholické a smutné piesne zvyšujú kvocient individuálnej múdrosti.
Čo si myslíte vy? Môže to byť pravda? Túto pieseň pôvodne zložila i spievala Tanita Tikaram (speváčka s fidžijskými koreňmi). Práve pre osobitosť tejto piesne si ju len málo speváčok trúflo zaspievať v cover verzii. Táto je celkom vydarená, čo poviete?
… a nakoniec Toccata a fuga Johanna Sebastiana Bacha hraná na organe v katedrále Notre Dame. Hlavné teleso organu bolo vytvorené už v roku 1401 a dodnes patrí k najväčším organom vo svete. Hral pred i po Bratomejskej noci v roku 1572, vyprevádzal heretikov na smrť upálnením na námestí pred katedrálou. Tiež na svadbe Henricha IV. ktorý priniesol dočasne zmierenie medzi katolíkmi a protestantami, na svadbe Márie Antoinetty s Ľudovítom XVI. v roku 1770. Prežil v zdraví francúzsku revolúciu a Robespiéra (1789), hral na cisárskej korunovácii Napoleona (1804), pri okupantskej návšteve Hitlera v roku 1940 a aj pri návšteve Baracka Obamu v roku 2017. Naposledy hral včera podvečer pri službách božích nazývaných Nešpory. Čo dodať? Ľudia v dejinách sú iba dočasní herci, ale hudba – tá je večná.
Možno má bližšie k stvoriteľovi ako tušíme.
ZÁHADNÉ ÚČINKY HUDBY zostavil a napísal PhDr. Milan Kožiak.
Prednesené na II. konferencii o autogénnom tréningu – stará a nová cesta, Praha, 24.4. 2016
Možnosti heterosugescie a hudobno-slovné modifikácie autogénneho tréningu.
J.H. Schultz dlho zotrvával na stanovisku, že autogénny tréning (AT) je funkčný a účinný len ako autosugestívna metóda. Pod vplyvom technického rozvoja však už roku 1969 urobil istý ústupok, keď v návode k cvičeniu AT odporúča využitie heterosugescie ako pomôcky, dokonca v podobe nahrávky na gramoplatni C. Steawena a H. Bindera (D.Langen 1969). Dodával však, že len pri nácviku pod vedením odborného lekára.
Jeho žiak H. Lindemann (1975) sa však i naďalej striktne pridržiaval pôvodnej Schultzovej koncepcie a zastával názor, že cvičiteľ AT má vystupovať len v roli inštruktora a konzultanta. Uprednostňuje autosugestívny výcvik, pretože vraj hetero sugestívne “ľahko” vyvolané pocity, napr. zážitok tiaže, tepla, atď., vedú pri domácich cvičeniach k sklamaniu a ťažšie sa daria.
Iní, napr. A. Katzenstein (1971) zastavajú názor, že raz objavený zážitok pomocou heterosugescie urýchľuje a uľahčuje i domáci nácvik. Dobré skúsenosti v tomto smere uvádzajú napr. H. Kleinsorge – G, Klumbies (1967), V.S.Lobzin – M-M. Rešetnikov (1986) a ďalší.
Výskum M. Bouchala, M. Kuklety, M. Robeše a Z. Sekaninovej (1975) preukázal, že výsledky simultánneho, súčasného nácviku jednotlivých cvikov AT a nácviku sukcesívneho, t. j. klasického a postupného, sa pri analogickej dobe trvania nácviku nelíšili. Modifikácie AT došli v priebehu rokov tak ďaleko, že v praxi niektorých zdravotníckych zariadení je s úspechom realizované tzv. globálne poňatie AT. Jeho podstata spočíva v tom, že všetkých 6 prvkov AT je aplikovaných počas jedného cvičenia, bez ohľadu na to, či je cvičiaci začiatočník, alebo pokročilý. Podľa niektorých je však takéto skracovanie a urýchľovanie výcviku AT vhodné iba v stacionárnych podmienkach a aj tam by autogénny tréning mal spočívať v kombinácii dvoch individuálnych autosugestívnych cvičení a jedného heterotréningu, s možnosťou konzultácie s cvičiteľom.
Čo priniesol ďalší vývoj?
V tejto súvislosti vznikali otázky, do akej miery je cesta skracovania a urýchľovania výcviku reálna a v širšej miere použiteľná? U nás, už v rokoch 1968 – 1969 urobili v tomto smere experiment S.Kratochvíl a M. Štohanzlová, tiež S. Kratochvíl s I. Pláňavom, ktorí viedli nácvik AT prostredníctvom Čs. rozhlasu Štúdio Brno. Výsledky zhrnuli v tom zmysle, že 81% cvičiacich rozhlasových poslucháčov, bolo schopných cítiť aspoň v miernom stupni (53% úplne a silno) jednotlivé pocity už pri prvej heterosugescii. Uvedení autori konštatovali, že takéto osvojovanie aspoň elementárnych cvikov AT (v spojení s domácimi cvičeniami a kontrolnou korešpondenciou – zasielanie záznamov z domácich cvičení) možno považovať za vhodnú formu sprístupnenia AT verejnosti a za nádejný podporný faktor mentálnej hygieny.
Od týchto modifikácií bol už len krok k vyžívaniu AT pomocou magnetofónov. V prevažnej väčšine sa k tomu využívali dve verzie; denná a večerná, predspánková. Na stacionároch bol záznam šírený rozhlasom po drôte, alebo pri skupinovom výcviku – z magnetofónov s primeranou kvalitou a intenzitou reprodukcie. To viedlo k položeniu ďalších zásadnejších otázok týkajúcich sa nielen osobného a osobnostného prístupu k pacientovi a ku klientovi, ale aj situačných premenných a účinnosti heterosugescií pomocou technických zariadení, – v porovnaní s priamymi sugesciami. Podľa J. Hoskovca (1970) a S. Kratochvíla (1972) viacerí zahraniční autori, vychádzajúc z klinických skúseností uvádzajú, že sugestívny hlasový prejav zaznamenaný na magnetofónovej páske pôsobí podobne ako bezprostredné sugescie. Výskumná práca J. Hoskovca, D. Svorada aO. Lanca (1970) preukázala, že takto reprodukované sugescie pôsobia rovnako ako sugescie priame. Napriek tomu, už citovaní autori Kleinsorge a Klumbies tvrdili, že vplyv reprodukovaných sugescií je účinný len vtedy ak sa sugestátor a recipient osobne poznajú. Overiť toto stanovisko sa podujali S. Kratochvíl a J. Schauerová (1968).
Ich experiment spočíval v obrátenom poradí prezentácie sugescií. Teda najprv boli probantom prehrané sugescie z magnetofónu a len potom došlo k osobnému kontaktu so sugestátorom a priamym sugesciám. Výsledok ich pokusu nedovolil zamietnuť nulovú hypotézu, čo svedčí pre predpoklad, že je ľahostajné, či hlas sugestátora vychádza z magnetofónu, alebo pochádza od prítomnej osoby. Za predpokladu, že hlavné charakteristiky prednesu, t. j. tempo, intonácia reči sú primerané a rovnaké. Je vhodné uviesť, že k tým istým, možno trochu prekvapivým a diskutabilným záverom došli nezávisle, o niečo neskôr aj americkí výskumníci T.X. Barber a D. S. Calverey (1974).
Dôsledkom týchto výskumných, opakovane empiricky overovaných poznatkov bolo, že vplyvu osobnosti pri prezentácii sugescií sa začala pripisovať iná rola ako v minulosti (S.Kratochvíl 1972). Predstava o nutnosti zvláštneho vzhľadu, alebo sily v bola takmer celkom opustená. Ukázalo sa, že popri situačných činiteľoch, najmä pokojnom prostredí, pohodlnej polohe a pod. je najdôležitejším činiteľom spôsob prednesu sugescií. Tieto majú byť vyslovované s pokojnou istotou a primerane vyjadrovať presvedčenie, že sa obsah sugerovaného uskutoční. Spôsob môže byť materinský i autoritatívny. Jednoduché inštruovanie má signifikantne nižší účinok. Ukázalo sa, že je vhodné len na začiatkucelého postupu.
Textová predloha, sloh a štýl prednesu.
V prípade PSYCHOBALZAMU, ako jednej z modifikácií autogénneho tréningu – má textová predloha celkom prozaickú kompozíciu s osobitným slohom, vymykajúcim sa z rámca umeleckého či vecného štýlu. Môžeme hovoriť o sugestívnom štýle, apelujúcom viac na emócie a obrazotvornosť ako na racionálnu zložku vedomia. Jeho výrazové prostriedky využívajú síce prvky básnického jazyka a prednesu (rovnozvučnosť, synonymické výrazy, prirovnania, metonýmie a ďalšie), nie však za účelom umeleckého vyjadrenia citu, nálady či myšlienky, ale za účelom ovplyvnenia psychického stavu recipienta v mimovedomej (neuvedomovanej) rovine psychickej aktivity. V úvode je prednes jednoduchý, inštruujúci, neskôr zhovievavo vysvetľujúci, z časti poetizujúci až imaginatívny. V závere skoro permisívny až ospalý. Prednes relaxačného textu je adekvátny hudbe, ktorej tempo s plynutím jednotlivých sekvencií klesá v oblúku – andante, adagio, largo. Pri zohľadnení poznatkov prozódie, ktorá ako náuka o zvukovej stránke rečovej komunikácie kladie dôraz na vnútorný tempo-rytmus verbálneho prednesu.
Karol MACHATA počas nahrávania PSYCHOBALZAMU (Súhrn poznatkov z vývoja Psychobalzamu)
Sugestívnosť prejavu kladie osobitné nároky na vlastné citové preladenie interpreta a zvnútornenie role terapeuta. Tiež na precízne vypracovanie vetnej intonácie, na frázovanie a vokalizácie jednotlivých ťažiskových sugescií. Zvládnutie uvedených nárokov je čiastočne v kontradikcii s vyššie uvedeným stanoviskom, že osobnosť sugestátora nie je dôležitá. Ak ho aj akceptujeme, tak iste budeme rešpektovať podmienku odbornej profesionálnej prípravy realizátorov ktorejkoľvek modifikácie AT.
HUDBA – jej účel, kritérium výberu, réžijné aspekty realizácie.
V hudobno-slovných modifikáciách AT znie hudba po celý čas vpozadí. Jej funkcia je sekundárna. To však neznamená je druhoradosť. Jej poslaním je hudobne dokresliť a dopĺňať prednes sugescií (relaxačných, imaginatívnych, aktivizačných). Výber hudby a jej skoro vždy potrebná úprava by mala, popri formálne ilustratívnej funkcií, tiež vyvolávať potrebný psychologický účinok odpútavania sa od okolitého prostredia a prehlbovania psychofyziologických procesov uvoľňovania celého organizmu, vrátanie zmiernenia, stíšenia mentálnej aktivity. Zvládnutie tejto fázy je predpokladom ako spánkových tak aj aktivizačných záverov takýchto modifikácií AT. Túto úlohu môžu splniť ak jej harmonicky vyrovnaná hudobná línia pôsobí na väčšinu potenciálnych poslucháčov ako príjemné „zvukové pole“ a vnímanie jej formy a obsahu ustúpi do pozadia.
Základným kritériom výberu hudobných skladieb a výňatkov bol preto muziko- terapeutický „izoprincíp“ vyjadrujúci potrebu výberu takej zostavy hudobných diel (častí), ktoré v úvode najprv mierne korešpondujú s predpokladaným negatívnym psychickým rozpoložením poslucháča, trápiaceho sa ťažkosťami pri zaspávaní. V strednej časti toto rozpoloženie neutralizujú a v závere prehĺbia spánkové uvoľnenie.
Aj preto krátka úvodná časť, ktorá rezonuje s disharmonickým psychickým rozpoložením potenciálneho poslucháča zväčša nevyvoláva primerané relaxačné odozvy. Až po nej nasleduje výber skladieb a výňatkov s príjemnou melodikou, upokojujúcim, neskôr až tlmiacim účinkom. Takýto účinok vyvoláva predovšetkým pravidelný a pokojne plynúci rytmus, zmierňujúce až pomalé tempo a citlivý prenos dynamiky z jednej skladby do druhej. Za najvyhovujúcejšie sú v tomto zmyslepovažované diela z hudobného baroka a klasicizmu, prípadne i pokojné imaginatívne časti impresionistických diel. V hudobno-slovnej imaginatívnej modifikácii AT nazvanej PSYCHOSIESTA boli celkom úspešne použité skladby známych autorov komponujúcich inštrumentálnu a elektronickú hudbu. Pôvodný zámer vkladať prednes textu do vopred pripravenej hudobnej kompozície sa neukázal schodný. Nedarilo sa ho zosúladiť zo súbežne znejúcou hudbou. Slovný prednes bol preto vždy nahrávaný samostatne a nezávisle na hudobnom podklade. To umožnilo presnejšiu postsynchronizáciu s vybranými hudobnými motívmi. Tie boli následne rovnako upravované, prispôsobované slovnému prednesu a so zreteľom na hudobno-slovný kontrapunkt, najmä v závere jednotlivých sekvencií.
Teoretické pozadie realizácie a overovanie prípravných nahrávok.
Podstata hlavného psychofyziologického účinku spojenia hudby a slovaspočíva, v zmiernení vplyvu tzv. vmedzerených asociácií a negatívnych emócií poslucháča. Tieto vmedzerené asociácie predstavujú rôzne rušivé myšlienky, predstavy, spomienky, obavy, neistota, alebo aj pociťovanie bolesti. Výsledky boli mimoriadne povzbudivé. V mnohých prípadoch experimentálneho overovania prípravných nahrávok na rôznych pracoviskách po celom Československu, dochádzalo u probantov, pri optimálnom hudobno-slovnom kontrapunkte až ich blokovaniu.
Ako takmer raritný prípad uvádzame jedno hlásenie z kliniky popálenín v Thomayerovej nemocnici v Prahe, kde primárka detského oddelenia žiadala Čs. rozhlas o urýchlený vývoj detského psychobalzámu. Zdôvodńovala to tým, že zachovanie polohového pokoja je pre ich pacientov mimoriadne dôležité a že už pri „nasadení“ nahrávky určenej pre dospelých polohujú a zaspia ťažko popálení detskí pacienti omnoho lepšie ako pri počúvaní rozprávok, voľne vybranej hudby a pod.
Na tomto, z hľadiska účinku cennom blokovaní negatívnych, rušivých asociácií a emócií má významný, ak nie rozhodujúci podiel vhodná hudba. Táto zasahuje primárne podkôrové centrá a viac pravú mozgovú hemisféru ako ľavú. Vyvoláva príjemné, utlmujúce pocity, ktoré následne znižujú aktivitu šedej kôry mozgovej, čím ju pripravujú na prijatie ďalších súbežne znejúcich zvukových signálov, najme reči. Týmto spôsobom sa vytvára možnosť účinného globálneho ovplyvnenia “zasiahnutia“ oboch hemisfér a viacerých vrstiev mozgu a psychicky človeka. Masívnosť súčasného pôsobenia hudby a slova sa prejavuje efektom synergie, ktorý nemožno považovať len za lineárny súčet dvoch činiteľov. Opakované merania poklesu aktivačnej úrovne organizmu človeka, poklesu jeho neuropsychickej tenzie pri vývoji Psychobalzamu, to objektívne preukázali. Efekt súzvuku slova a hudby bol signifikantne výraznejší ako tomu bolo iba pri prednese štandardnej predlohy samotných predspánkových sugescií, alebo len pri po počúvaní podkladovej predspánkovej hudby.
Uvedené konštatovanie sa opierajú o objektívne merania bio-elektrickej aktivity, prostredníctvom kožno-galvanického reflexu, ktorého pokles nie je ovplyvniteľný vôľou.
Individuálny autogénny tréning (pohľad na psychologické pracovisko Čs. rozhlasu v Bratislave)
Graf č.1 Typický záznam časového priebehu bio-elektrickej reakcie probantov.
Bioelektric 1 (Súhrn poznatkov z vývoja Psychobalzamu)
A/ zápis pri čítaní emotívne neutrálneho textu B/ zápis relaxácie pri počúvaní samostatnej slovnej predlohy (interpret K. Machata) C/ zápis relaxácie pri počúvaní kompletnej hudobno-slovnej kompozície Psychobalzam
Graf č.2 Veľmi podobné výsledky boli zaznamenané i pri aktivizačných verziách hudobno-slovných metód, vyvinutých pre potreby vrcholových športovcov.
bioelektric 4 (Súhrn poznatkov z vývoja Psychobalzamu)
A/ zápis bio-elektrickej reaktivity pri počúvaní samostatnej slovnej predlohy (interpret L. Chudík) B/ zápis bio-elektrickej reaktivity pri počúvaní kompletnej hudobno-slovnej relaxačno-aktivačnej kompozície
Zapisovač priebehu bioelektrickej reaktivity zn. VAREG
Zreteľné „vygumovanie“ vmedzerených asociácií, prejavujúcich sa ako „kostrbatá“ krivka, vytvorilo priestor pre účinnejší vplyv súbežne znejúcich terapeutických sugescií. Túto synergiu je možné účinne uplatniť i pri celom výcviku autogénneho tréningu. Jej forma a obsah sú podmienené stupňom výcviku a cieľom autogénneho tréningu. Môže to byť len dosiahnutie hlbokého uvoľnenia, zameraného na rýchle zotavenie, plynulý a neprerušovaný spánok, ale aj na posilnenie sebadôvery, rozvážnosti, chuti k aktivite, či na odvykanie nejakého zlozvyku.
Dostupné pokusy o spájanie hudby a slovných sugescií u nás i zahraničí (napr. v Nemecku, Švédsku, či v Poľsku) boli v čase vývoja Psychobalzamu poznamenané nižšou kvalitou nahrávok a nie vždy profesionálnou úrovňou interpretácie (prednesu). Interpretmi slovných sugescií boli totiž samotní lekári alebo psychológovia. Títo síce malimnohoročné praktické skúsenosti a istú rutinu v danej oblasti, ale niekedy aj neprimerané hlasové dispozície a malú „zručnosť“ v práci s hlasom pred mikrofónom. Uvedené nemusí byť nedostatkom v bezprostrednom kontakte s klientom, pacientom v ambulancii, rozhodne však znižuje účinnosť prejavu určenom širšej verejnosti.
Predovšetkým z tohto dôvodu sme najskôr experimentálne nahradili hlas odborníkov hlasmi profesionálnych hercov (Karol MACHATA a Ladislav CHUDÍK), ktorí interpretovali štandardnú predlohu relaxačného textu. Zámer vybrať hercov s „darom hlasu“ a mimoriadnymi interpretačnými schopnosťami sa ukázal realizovateľný už po prvých skúškach spojených s ich odbornou konzultačnou prípravou, vrátane osobného zvládnutia autogénneho tréningu. Správnosť tohto postupu, ktorý mohol vyvolať vodborných kruhoch diskusiu sa napokon potvrdila ohlasom poslucháčov vtedajšieho Československého rozhlasu na experimentálne vysielanie prípravných nahrávok určených pôvodne pre rozhlasových redaktorov, pre letcov a športovcov (1980-81). Tiež pri hudobno-slovnej modifikácii Relaxačne aktivačnej nahrávky metódy RAM prof. M. Machača, pri ktorej bola – z podnetu autora tejto metódy použitá organová hudba, v civilnej interpretácii Alberta Schweitzera. Neskôr tiež napr. pri realizácii samostatného 6-dielneho kurzu autogénneho tréningu, ktorý vysielal Slovenský rozhlas v opakovaných reprízach (1993 až 1995). Viac informácií o hudobno-slovných modifikáciách autogénneho tréningu, vrátane ich recenzií, výpovedí ich užívateľov i priamych účastníkov kurzov – na www.psychobalzam.com
ZÁVEROM
Súhrn poznatkov z vývoja Psychobalzamu. Je skutočne pozoruhodné, koľko rôznych modifikácií autogénneho tréningu prinieslo 90 rokov jeho uplatňovania v praxi – v najrôznejších oblastiach života a práce: v prevencii, terapii (somatickej i psychickej), profylaxii, pedagogike, zvyšovaní výkonnosti v práci a inde. To dokazuje, že metóda, celý systém autogénneho tréningu je mimoriadne životaschopný. Je tomu tak aj preto, že po celom svete oslovil nielen tisíce medicínskych odborníkov, ale aj pedagógov a psychológov, ktorí ho celkom zákonite začali uplatňovať aj v neklinických oblastiach.
Spomínam si, s akým prekvapením som pred viac ako 30-timi rokmi listoval v niekoľko zväzkovom americkom „Handbooku“ redigovanom W.Luthem (1969-70). Našiel som v ňom takmer 2500 odkazov na vedecké práce a štúdie venované Autogénnemu tréningu. Netrúfam si ani odhadnúť, koľko je tých štúdií dnes. Výber z tých novších nájdete TU. Iste mnohé z nich rozvíjajú klasickú osnovu Autogénneho tréningu a chránia jeho autenticitu pred rôznymi experimentátormi. Títo majú iste tiež svoje dôvody a aj argumenty prispôsobiť ho novým potrebám a požiadavkám. Zväčša sa udáva potreba „autogénny tréning“ skrátiť, zrýchliť, prehĺbiť a pod. Prináša to so sebou nielen isté riziká pre cvičiacich, ale aj devalváciu tejto metódy na úroveň univerzálnych liečiteľských praktík. Hoci na to upozorňoval už samotný J.H. Schultz, niektoré modifikácie, ktoré sprvu odmietal – nakoniec akceptoval. Napríklad spomínanú heterosugestívnu výcvikovú modifikáciu a úpravy strohých cvičebných formuliek, vnímané mnohými cvičiacimi (najmä v iných ako nemecky hovoriacich regiónoch) ako „príliš chladné“, „málo oslovujúce“, či „nezáživné“. To viedlo k vzniku rôznych doplnkov, odchýlok a zmien v slovných formuláciách, ktoré svojou názornosťou zjemňujú autosugestívne, či sugestívne pôsobenie, zrýchľujú preladenie, objavovanie jednotlivých pocitov a celkový efekt samotného tréningu. V tomto rámci by asi nebolo rozumné obísť tiež vplyvy ďalších podobných a pomerne rozšírených metód.
Medzi nimi napr. Jacobsonovu progresívnu relaxácia, Silvovu metóda, tiež spomenutú relaxačne aktivačnú metódu českého psychológa Miloša Machača a mnohé ďalšie. Ich vzájomné ovplyvňovanie je zákonité, prirodzené a vo svojom výsledku obohacuje vývoj a skúmanie vzťahu – medzi zdravím a chorobou, medzi slovom a prežívaním, poznaním a konaním, medzi telom a dušou človeka. Práve jej integrita je dnes ohrozená snáď viac ako kedykoľvek predtým. Aj preto je iste správne ak sa to „nové“ v otvorenej diskusii prehodnocuje prizmou toho „starého“ a vice versa.
LINDEMANN, H.: Überleben in Stress, Autogenes Training, Der Weg zu Entspannung – Gesundheit – Leistungssteirung, Wilhelm Hayne Verlag, München, 18 Auflage, 1973 LOBZIN, V.S. – REŠETNIKOV, M.M.: Autogennaja trenirovka, Spravočnoe posobie dlja vračej, Izdavateľ Medicina, Leningrad 1986 LANGEN, D.: Der Weg des autogenen Trainings, Wiss. Buchges, , Darmstadt 1969 LUTHE,W.(Ed.): Autogenic therapy. Grune & Stratton, New York 1969-70 STAEWEN, C. – BINDER, H.: Zur Diskussion der Schallplatte für das autogene Training, In LANGEN, D.: Der Weg des autogenen Trainings, Wiss. Buchges, , Darmstadt 1969 SHULTZ, J.H.: Übungsheft für das Autogene Training, G. Thieme Verlag, Stuttgart, 12 Auflage, 1966
SCHULTZ, J. H. – LANGEN, D.: Übungsheft für das autogene Training konzentrierte Selbstentspannung, Verlag: Thieme Stuttgart, 1977
Súhrn poznatkov z vývoja Psychobalzamu
PhDr. Milan Kožiak
Program konferencie (Súhrn poznatkov z vývoja Psychobalzamu)
II. konferencia o autogénnom tréningu – stará a nová cesta, Praha, 24.4. 2016
Nové poznatky potvrdzujú, že hudba pomáha pri tomto devastujúcom ochorení viac ako sa predpokladalo. Dokáže nielen oddialiť jeho nástup, ale aj zmierňovať príznaky. Tým významne uľahčuje život chorým a citeľne odbremeňuje aj blízkych, či opatrovateľov.
Hudba je súčasťou ľudskej bytosti už od prehistórie jej vzniku. Hudba oslovuje také štruktúry mozgu, ktoré sú oveľa staršie ako centrá našej mozgovej kôry. To dovoľuje aj u pacientov s Alzheimerovou chorobou prebúdzať na tej najvnútornejšej emocionálnej úrovni dávno zabudnuté pocity radosti a príjemné zážitky z vlastného života.
Sugestívne to dokumentuje vynikajúci dvojdielny film BBC. Jeho originálne verzia nie je v stredoeurópskom regióne dostupná, ponúkame preto kópiu ruskej služby BBC prostredníctvom nášho účtu na platforme VKontakte .
časť
2.časť
V súčasnosti je úloha hudby často trivializovaná. Jej všadeprítomnosť ju akoby devalvovala na úroveň „akustického smogu“. Lenže u ľudí, ktorých Alzheimerova choroba zavrela, izolovala od sveta v ktorom prežili svoj život je situácia iná. Pre nich je hudba „kyslíkom“, ktorý dovolí opäť nadýchnuť sa ich duši. Niektorí nepočuli tú svoju hudbu celé desaťročie. Hudba môže byť pre nich malým zázrakom, darom, ktorý má tú moc vrátiť ich aspoň na chvíľu samým sebe a aj nám ostatným.
Alzheimerova choroba nepatrí k starobe.
Nie je jej prirodzeným znakom, hoci jej prejavy sú často považované „len“ za dôsledok veku, stresu, či inej choroby.
Hudba je skutočný pomocník.
Súčasná medicína nedokáže úplne vyliečiť ľudí s Alzheimerovej chorobou. Má však k dispozícii lieky, ktoré môžu zmierniť jej príznaky a zlepšujú kvalitu života postihnutých.
Okrem medikamentóznej liečby je veľmi dôležitá aktivizácia chorého, ktorá zmierňuje príznaky a zlepšuje kvalitu života postihnutých.
V celosvetovom meradle sa v odbornej literatúra objavuje stále viac štúdií dokumentujúcich prínos hudby v liečbe pacientov s rôznymi neurologickými ťažkosťami spôsobených napr. mozgovými príhodami, poškodením mozgu pri úrazoch, infekciách, frontálno-temporálnou demenciou, či najčastejšie Alzheimerovou chorobou.
Už dávnejšie si lekári, opatrovatelia i rodinní príbuzní udivene všímali, že pacienti, ktorí mali viac–menej plánovaný prístup k hudbe sa stávali menej nervóznymi, mali menej konfliktov medzi sebou a boli celkovo ústretovejší pri liečebnej starostlivosti. Prejavilo sa to nielen v menšej spotrebe liekov na zníženie ich úzkostí a depresií. Mnohí z nich začali po cielených hudobných kúrach nielen lepšie jesť, ale začali sa spontánne viac pohybovať, čo zlepšovalo ich celkový zdravotný stav.
Liek na demencie ukrytý v prehrávači hudby.
Dan Cohen sociálny pracovník z New Yorku, ktorý má rozsiahle skúsenosti vo využívaní audio a high-tech softvéru v oblasti odbornej rehabilitácie a komunitných služieb hovorí: „ Je neuveriteľné vidieť, že takmer nehybní ľudia, ktorí majú 10 rokov Alzheimerovu chorobu začnú zrazu komunikovať s inými o práve počutej hudbe a o pridružených spomienkach na svoju mladosť. Po zložení slúchadiel nereagujú zmätene ako predtým, ale s očami široko otvorenými a s nadšením hovoria o svojej láske k hudbe, o svojich tanečných, spomínajú mená svojich obľúbených hudobníkov a niektorí potom krásne zaspievajú svoju obľúbenú pesničku. Aj stretnutia s rodinou, s vnúčatami sú podstatne príjemnejšie“
Dan Cohen v domove dôchodcov (New York)
To, že Dan Cohen mal rovnakú skúsenosť v desiatkach sociálnych zariadení po celom New Yorku ho viedlo k pokusu realizovať pilotný projekt na 600 lôžkovom domove pre seniorov s mozgovými demenciami. Úspech bol taký mimoriadny, že sa projekt rýchlo rozšíril do ďalších takýchto sociálnych zariadení na severozápade USA, potom do siedmich provincií v Kanade. Zapája sa doň stále viac krajín, začiatkom tohto roku napr. Izrael a Austrália. Dan Cohen povzbudený výsledkami a ohlasom projektu hovorí:„Hudba uvoľňuje spomienky a stimuluje mozgovú činnosť všeobecne. Je to vlastne veľmi jednoduché a silné, tak prečo sa neusilovať využívať to.“
Ešte v roku 2006 si uvedomil skutočnosť, že iPody (moderné audioprehrávače) sú na americkom kontinente ľahko dostupné a dnes už všadeprítomné. Začal preskúmavať (aj autorsko-právne) myšlienku doručovanie „hudby na mieru“ ľuďom postihnutým Alzheimerom a inými demenciami rovno k nim domov a do domovov s opatrovateľskou službou. Myšlienky sa ujala aj Sabrina McCurbin z Alzheimer Society of Toronto’s , ktorá prišla s nápadom projekt iPod zdarma pre pacientov v celom Toronte. S pomocou sponzorov odštartovali projekt v januári 2013 s cieľom distribuovať 10.000 iPodov do konca roku 2016. „Z prvých 1300 iPodov, ktoré boli distribuované v prvom polroku sa vrátili iba 3, pretože už nemohli pacientovi pomôcť. To čo počujeme ďaleko častejšie sú príbehy ľudí, ktorí hovoria ako hudba zmenila ich život“ hovorí Sabrina McCurbin.
Sabrina Maccurbin
Z doterajších hodnotení vyplýva, že, hudba má veľký potenciál zlepšiť život pacientov aj ich opatrovateľov. Obavy skeptikov, že prístup k hudbe prostredníctvom MP3 prehrávačov zväčší ich pasivitu a izolovanosť sa nepotvrdili. Medzi opakovanými účinkami sa najčastejšie uvádza; zlepšené vnímanie a poznávanie, zlepšenie komunikácie a ozdravenie celkovej kvality života pacientov, zníženie opatrovateľskej záťaže a stresu, a tiež významné obohatenie možností usmerňovať a zmierňovať rôzne príznaky Alzheimerovej choroby, akými sú depresia, úzkosť, nepokoj a agresie.
Veda je tradične k pozitívnym výsledkom nových liečebných „objavov“ skeptická. V tomto prípade sú však vedci podrobujúci vplyv hudby prísnym skúškam mierne optimistickí.
Problém je v tom, že vedecká kvantifikácia dlhodobejších pozitívnych výsledkov je zložitejšia akoby sa mohlo zdať.
Robin Hsiung z University of British Columbia
Podľa profesora neurológie Robina Hsiunga z University of British Columbia sú exaktne overené výsledky vplyvu hudby na pacientov s Alzheimerom veľmi dobré. Spoločne s muzikoterapeutom Kevinon Kirklandom realizovali klinický výskum zmien správania (agitácie, zmätenosti a úzkosti) vplyvom hudby. Merali hladiny kortizolu (hormón stresu) v slinách pacientov. Po 10 až 12 týždňovej muzikoterapeutickej kúre preukázali že jeho hladiny klesli u všetkých pacientov a pacienti boli evidentne pokojnejší a uvoľnenejší.
S pomocou magnetickej rezonancie vedci tiež skenovali prietoky krvi v mozgu pacientov s Alzheimerovou chorobou, ktorí absolvovali hudobné kúry. Analýzy naznačujú, že výsledky sú viac ako povzbudivé.
Už dnes je však dosť dôvodov usilovať sa o to, aby hudba bola k dispozícii všetkým pacientom s Alzheimerovou chorobou a inými formami demencie, rovnako tak ako farmakoterapia. Je zrejmé, že pri zapojení členov rodiny (opatrovateľov) môže byť hudba ľahko dostupná každému z nich. Nielenže znižuje užívanie liekov, ale na rozdiel od nich, nemá žiadne negatívne vedľajšie účinky.
Účinné pôsobenie hudby – v prípade jedincov s Alzheimerovou chorobou – predpokladá jej individuálne pôsobenenie a individualizovaný výber.
Mala by to byť hudba z rokov pacientovej mladosti, prípadne hudba o ktorej nám príbuzní, alebo priatelia povedali, že ju mal ten ktorý pacient rád. Niekedy stačí ako návod k zostaveniu celého playlistu jedna pesnička, či meno obľúbeného speváka, kapely. Podľa toho môžeme zostaviť a na MP3 prehrávač nahrať aj dlhší hudobný blok skladieb.
Sú rodiny, ktoré si archivujú staré šelakové, či vinilové platne, alebo magnetofónové pásky. Tie nám pomôžu nájsť tú správnu hudobnú líniu, žáner. Ich digitalizácia by nemala byť pre priemerne zdatného užívateľa PC žiadnym problémom. Tí kreatínevnejší môžu vyskúšať tablet a jeho interenetové pripojenie, napr. na YouTube. Nájdu tam nepreberný výber hudby, často aj s video sprievodom, z ktorého môžu rovnako ako v MP3 prehrávači zostaviť ich vlastné „on demand“ zoznamy hudby, podľa želania, alebo predpokladaného želania pacienta s Alzheimerom.
Liek na Alzheimera ukrytý v MP3 prehrávači hudby.
Mnohí z nich aj viac ako 10 rokov nepočuli ich obľúbenú pesničku, či skladbu. To čo táto hudba s nimi urobí bude tou najkrajšou odmenou za vašu snahu.
Našou odmenou bude ak nám o tom napíšete.
Vo svojej knihe Musicophilia cituje svetoznámy neurológ Oliver Sacks, z listu austrálskej muzikoterapeutky Gretty Sculpthornovej: „Spočiatku som si myslela, že som obstarala len nejakú zábavu, ale dnes viem, že to čo robím funguje ako akýsi spúšťač spomienok. Nedokážem predpovedať, ktorá hudba bude koho aktivovať, ale obvykle sa vždy nájde niečo pre všetkých. Potom v ohromenom úžase len sledujem, čo sa deje… Jedným z najkrajších výsledkov mojej práce je, že ošetrujúci personál môže náhle vidieť mojich zverencov, nielen ako pacientov, ktorí majú „nejakú“ minulosť, ale ako ľudí, ktorí prežili svoj život produktívne, s radosťou a potešením.
Sú medzi nimi takí, ktorí sa pri počúvaní hudby postavia vedľa mňa, alebo predo mňa a majú potrebu sa ma dotýkať. Nájdu sa aj takí, ktorí sa rozplačú. Niektorí sa roztancujú a pripoja sa k spevu – či už je to opereta alebo Sinatra. Predtým rozrušení jedinci sú zrazu pokojní, onemelým sa vráti hlas a celé dni strnulí ľudia si začnú podupávať do rytmu. Nevedia kde sú, ale okamžite ma poznávajú.“
Muzikoterapia pre pacientov s Alzheimerovou demenciou, tradične spočíva v tom, že sa týmto jedincom hrajú staré piesne, ktoré vyvolávajú osobné spomienky, podnecujú k ich vysloveniu, k pohybu, spevu. Účinok hudby môže byť aj dlhodobejší. Zlepšenie nálady, správania či mentálnych funkcií pretrváva niekedy celé hodiny, aj dni potom čo boli vyvolané hudbou.Ak je to možné a osvedčené v tzv, skupinovej, receptívnej muzikoterapii, prečo by to nemalo fungovať aj individuálne? … práve prostredníctvom slúchadiel, ktorými poslucháč nikoho neruší.
Výdobytok modernej techniky je v tomto smere skutočným prínosom. Do jedného MP3 prehrávača veľkého ako zápalková krabička sa zmestí niekoľko stovák skladieb, ktoré sa dajú zostaviť do ľubovoľných zoznamov a z nich takmer okamžite vybrať tú-ktorú skladbu, vetu, časť či motív. Nehovoriac o najmodernejších, tzv. bezdrôtových verziách. To čo je dnes pre mladých ľudí samozrejmé, ešte nedávno také samozrejmé ani zďaleka nebolo. Už prenosné CD prehrávače boli malým zázrakom. Predtým kazetové magnetofóny na baterky a ešte predtým cievkové „magneťáky“. Už za ich čias boli zaznamenané snahy uplatňovať hudbu v terapii takto chorých ľudí, lenže ich váha znemožňoval ich častejšie a užívateľsky praktické využívanie.
Na Slovensku a v Čechách je hudba trvalou súčasťou našich kultúr. Vyjadruje tradície, hodnoty a kultúrnosť jednotlivých spoločenstiev a zväčša ich aj kultivuje. Jej uplatňovanie v pedagogickej a v zdravotníckej praxi rastie a skvalitňuje sa. Aj zásluhou i našich pôvodných autorov, ktorých odborná literatúra, sa stále častejšie objavuje na pultoch kníhkupectiev (prehľad TU).Rozšírenie možností najmä jej počúvania prostredníctvom médií, internetu a ďalších technických prostriedkov však prináša aj isté riziká.V súčasnosti je úloha hudby trivializovaná. Jej všadeprítomnosť ju akoby devalvovala na úroveň kulisy, ktorá skôr izoluje ako zbližuje, na úroveň „akustického smogu“, ktorý skôr ohlušuje ako harmonizuje.Lenže u ľudí, ktorých choroba zavrela, izolovala od sveta v ktorom prežili svoj život je situácia iná. Pre nich je hudba „kyslíkom“, ktorý dovolí opäť nadýchnuť sa ich duši. Niektorí nepočuli tú svoju hudbu celé desaťročia. Hudba môže byť pre nich malým zázrakom, darom, ktorý má tú moc vrátiť ich aspoň na chvíľu samým sebe a aj nám ostatným.
Kanadský verejnoprávny rozhlas (CBC) sprístupnil, pri príležitosti Svetového dňa Alzheimerovej choroby – 100 “greatest” hudobných albumov na špeciálnom rádiowebe , z ktorého môžeme streamovať a nechať sa inšpirovať k niečomu podobnému aj u nás.
Časť uvádzaných štatistických údajov o Slovensku pochádza zo zdroja alzheimer.sk
Podľa dostupných zdrojov je touto chorobou na Slovensku postihnutých asi 50 – 60 tisíc a v Českej republike asi 130 tisíc ľudí. Odhaduje sa, že iba v jednom zo štyroch prípadov je táto choroba včas diagnostikovaná. Jej skoré rozpoznanie významne zvyšuje šance na zmiernenie jej priebehu. Nehovoriac o obrovských nákladoch spojených s liečbou a starostlivosťou o pacientov s už rozvinutým ochorením.
Na Slovensku sa o ľudí trpiacich touto chorobou starápribližne 100 tisíc rodinných príslušníkov (opatrovateľov). U mnohých sa následne vyvinie stav diagnostikovaný ako „klinická depresia“.
Alzheimerova choroba je pomaly sa rozvíjajúce degeneratívne ochorenie mozgu, ktoré vedie k zániku nervových buniek a nervových spojení. Postihuje predovšetkým tie časti mozgu, ktoré sú dôležité pre pamäť, myslenie a rozumové schopnosti.
Ak sa pamäť a rozumové schopnosti narušili do tej miery, že človek už nedokáže bez pomoci zvládať každodenné situácie, hovoríme o demencii.
Alzheimerova choroba má rozličný priebeh i dobu prežívania. Postihnutí prežívajú od dvoch do dvadsať rokov. V priemere najčastejšie od osem do desať rokov.
Medzi prvé varovné signály tohto ochorenia patrí zhoršovanie pamäti, zabúdanie nedávnych udalostí, mien, neschopnosť rozpoznávať známe miesta a neschopnosť orientovať sa v čase. Tieto príznaky ochorenia sú často pripisované prirodzenému starnutiu, stresu či depresii.
Najviac postihuje starších ľudí, ale môže začať prejavovať už po 40 roku. Vo veku nad 65 rokov postihuje asi 10% ľudí vo veku nad 85 rokov asi 50% ľudí. Častejšie sa vyskytuje u žien. Odhaduje sa, že na svete ňou trpí asi 20 miliónov ľudí.
Ukazuje sa, že verejnosť je stále málo pripravená na úskalia a nároky vyžadujúce zvládanie tejto zákernej choroby. To vyvoláva silné emócie a nastoľuje mimoriadne vážne etické otázky. Tie nás stavajú pred dilemy, ktoré zaskočia aj tých najotrlejších z nás.
Zeus, najvyšší spomedzi bohov Olympu vraj túto chorobu zavrel na samé dno Pandorinej skrinky. Ešte šťastie, že tam s ňou zostala aj nádej.
Nenápadný, pomalý, niekoľkoročný nástup tejto choroby sprevádzajú zmeny povahy, schopností (pamäť, orientácia) a návykov. Samotní postihnutí nemajú často sebakritický nadhľad nad vlastnými prejavmi a neraz podozrievajú najbližších z vykonštruovaných, nekalých úmyslov. Tie môžu časom vyústiť neraz do vážnych rodinných konfliktov riešených právnikmi a advokátmi.
matka a dcéra
Nie ojedinelými prípadmi sú, že ťažko chorí ľudia ostávajú nakoniec celkom opustení, pretože ani najbližší príbuzní nemajú dosť síl s nimi „bojovať“ a ani vedomostí „o tom“ ako im pomôcť. Tí z členov najbližšej rodiny, ktorým sa ušiel Čierny Peter starostlivosti o takto chorú matku či otca sú dlhodobo v nezávideniahodnej situácii. Nejeden z nich sa ocitá na hranici úplného fyzického a psychického vyčerpania. V tejto službe sú neraz podrobení tým, až nepredstaviteľne náročným, až skúškam trpezlivosti, lásky a ľudskosti. Je iste vhodné i na tomto mieste prejaviť im uznanie a podporiť všetky snahy o docenenie ich záslužnej, hoci nevďačnej služby svojim blízkym.
Na Slovensku sa v tomto smere robíme nemálo, ale nie dosť nato aby sa dalo povedať, že robíme maximum z toho čo by sme robiť mohli. Akoby sa táto choroba mnohých naslovovzatých expertov, odborníkov a nimi riadenými oficiálnymi inštitúciami ani netýkala, akoby boli oni sami voči nej imúnni. Lenže – nie sú!
Štatistiky jasne potvrdzujú trend, že po rakovine sa práve Alzheimerova choroba stáva druhou hlavnou príčinou predčasných úmrtí – v celosvetovom meradle. Zrejme dozrel čas aby sa jej začalo venovať podstatne viac pozornosti. Aj v oblasti prevencie, ktorá môže viac ako tomu bolo doteraz poukazovať napr. na negatívnu rolu alumínia v našom živote pri vzniku tejto choroby.
Verejnoprávny kanadský rozhlas (Canadian Brodcasting Corporation) poukazuje v tomto rámci aj na ekonomické, finančné a národohospodárske údaje. Len v Kanade trpí týmto ochorením v súčasnosti 747 tisíc ľudí. V USA je to viac ako 5 miliónov. Prognózy upozorňujú, že za najbližších 20 rokov sa tieto čísla zdvojnásobia. V Kanade by ekonomické náklady na ich liečbu mohli vzrásť z 33 miliárd dolárov ročne na 293 miliárd v roku 2040.
Okrem týchto čísiel sú však pozoruhodné aj údaje o finančných nákladoch a stratách rodín ľudí postihnutých Alzheimerovou chrobou. V roku 2011 strávili rodinní opatrovatelia odhadom 444 miliónov hodín starostlivosťou o takto chorých blízkych. Pre tieto rodiny to predstavuje 11 miliárd dolárov ušlého zisku. Očakáva sa, že v roku 2040 bude počet týchto hodín dosahovať 1,2 miliardy ročne.
U nás mimoriadne záslužnú činnosť v tomto smere vykonáva Slovenská Alzheimerova spoločnosť, občianske združenie venujúce sa pomoci ľuďom s Alzheimerovou chorobou s cieľom presadzovať ich práva a potreby a tak prispieť k vytvoreniu podmienok pre ich dôstojný život. Tiež Nadácia MEMORY fond založený v roku 1994 s cieľom podpory riešenia problematiky Alzheimerovej choroby, a to od výskumu na molekulovej úrovni cez lekársku starostlivosť až po sociálnu podporu rodín starajúcich sa o osoby postihnuté Alzheimerovou chorobou. Jednou z hlavných projektových iniciatív nadácie je podpora CENTRA MEMORY, ktorého je zakladateľom.
tému spracoval a komentoval:
PhDr.Milan Kožiak
Literatúra zaoberajúcu sa demenciami a Alzheimerovou chrobou:
a celkom na záver dve povzbudivé správy z medicínského výskumu:
– tímu vedcov z Japonska sa podarilo umelo vytvoriť proteín, ktorý pomáha opraviť prerušené neurónové siete v mozgu a liečiť Alzheimerovu chorobu.
Na overenie účinku získanej látky testovali tento typ proteínu na myšiach. U hlodavcov boli špecificky vyvolané príznaky Alzheimerovej choroby, ako aj cerebelárna ataxia a poranenie miechy.
Experiment ukázal, že vedci dosiahli dovtedy nevídaný úspech. Všetky subjekty sa začali zotavovať niekoľko dní po zavedení proteínu do tela. Vedci povzbudení výsledkom veria, že tento objav prinesie revolúciu v medicíne.
SMÚTOK ŽIAĽ SKLAMANIE
Škótsky filozof, esejista a matematik Thomas Carlyle ju vnímal ako „reč anjelov“. 
