Iste sa každému občas stane, že v návale pracovných povinností, nových poznatkov a hlušiny informácií, ktoré sa tvária ako dôležité nám unikne niečo skutočne hodnotné a významné. Mne sa to stalo v prípade jednej štúdie, ktorú som odsunul na neskoršie. Poznáte to – kúpime si knihu, alebo zoženieme zborník s tým zámerom, že si ich v najbližšom čase prečítame. Založíme ich však do knižnice s odhodlaním.”Iste sa k nim v najbližšom čase vrátim a ak nie hneď, tak na dovolenke určite …. ” V prípade naznačenej štúdie som mal to šťastie, že som ju mal tak-povediac v rodine a našiel opäť – pri hľadaní odpovedí na otázky “Kam speje tento náš digitálny svet internetu a manipulácií s našim vedomím a správaním?”. Prečítal som ju niekoľkokrát a rozhodol sa – z viacerých dôvodov, že ju záujemcom sprostredkujem na tejto stránke.
Napísala ju PhDr. Nataša Slavíková, ktorá patrí medzi priekopníčky a významné osobnosti mediálnej výchovy a gramotnosti na Slovensku. Hovorila a písala o týchto témach ešte v čase, keď mnohí z rôznych dôvodov prehliadali potrebu včas a primerane sa na mediálnu explóziu pripraviť. Sama spomína, že bola neraz osamotená, keď túto tému na rôznych fórach otvárala.
Ešte vo funkcii generálnej riaditeľky Sekcie médií, audiovízie a autorského práva Ministerstva kultúry SR, kedy za éry dvoch ministrov Mareka Maďariča (2006 -2010 Smer) a Daniela Krajcera ( 2010 – 2012 SAS) – čo je samé o sebe v našich zemepisných šírkach unikátne – sa vytrvalo zasadzovala za ochranu detí pred mediálnym poškodzovaním ich vývinu.
PhDr. Nataša Sláviková je autorkou a iniciátorkou publikácií a projektov v oblasti ochrany detí a mládeže pred negatívnym vplyvom médií, informačnej etiky a zvyšovania úrovne mediálnej gramotnosti v kontexte celoživotného vzdelávania. Podrobnejšie TU
Nataša Slavíková, generálna riaditeľka Sekcie médií, audiovízie a autorského práva Ministerstva kulrúry SR (2006 -2012)
NEUROVEDA VO SVETLE informačno – digitálnych technológií a mediálnej výchovy
Abstrakt
“Digitalizácia je globálny fenomén a jej účinky na vzdelanie a zdravie tiež. Obsahom príspevku je poskytnúť informácie všetkým, ktorí sa o rozhranie medicínskych, prírodných, kognitívnych, humanitných vied úprimne zaujímajú, no najmä pedagógom, psychológom, rodičom, ktorí často nemajú dostatok argumentov v diskusii o potrebe regulovania nadmerného používania digitálnych informačných technológií, najmä chytrých telefónov.Hoci nám technológia v mnohých veciach uľahčila život, výrazne narušila reálne vzťahy s inými ľuďmi. Nehovoriac o tom, že brzdí emocionálny a sociálny vývin detí. Jeden z najpresvedčivejších argumentov v prospech kritického myslenia a regulácie nadmerného používania digitálnych informačných technológií deťmi sú argumenty lekárov, psychiatrov z oblasti neurovedy. Neuroveda nám otvára nové obzory pochopiť účinky digitálnych médií a zároveň nám približuje najdokonalejšie zariadenie na svete – ľudský mozog. K najdôležitejším poznatkom výskumu mozgu posledných tridsať rokov patrí poznanie, že mozog svoju činnosť mení, hovoríme tomu neuroplasticita a učenie je vlastne dôsledok tejto neuroplasticity. Mozog tvorí asi sto miliárd nervových buniek, z ktorých každá má až desať tisíc spojov s inými bunkami.
Prelomové výsledky výskumov neurovedy si intenzívnejšie uvedomujeme pri každodennom pozorovaní detí a mladých ľudí, ktorí sú prilepení k displeju svojich smartfónov (generácia sklopených očí), neučia sa, ale zabávajú.Mozog na neučenie reaguje jednoducho – nerozvíja sa. Bez toho, aby sme si to uvedomovali už v mladom veku začína proces degenerácie nášho mozgu. Verila som, že sa bude o spomínaných výskumoch viac diskutovať tak v médiách ako aj v oblasti vzdelávania. Keďže sa tak nestalo, rozhodla som sa po štúdiu viacerých publikácií spracovať príspevok najmä z dôvodu, aby sa táto téma dostala aj medzi učiteľov, rodičov a stala sa súčasťou obsahu mediálnej výchovy v kontexte celoživotného vzdelávania. Žiaľ, v pretlaku digitalizácie nášho života je v ústraní a digitálna lobby tieto informácie nechce počuť. Obsahy publikácií, ktorých zoznam uvádzam na konci príspevku potvrdzujú na základe stoviek zdrojov, výskumov a mimoriadne zaujímavých kazuistík to, čo na základe nedávneho pokroku v neurovedách už viacerí tušíme.” – hovorí Nataša Slavíková
Celá štúdia je dostupná po kliknutí na obrázok
Zborník z konferencie Megatrendy a médiá (Smolenice 2017) dostupný TU
Medzi inšpirátorov a podpovateľov Nataši Slavíkovej v jej usilí, vrátene aktivít v medzinárodných oraganizáciách patrí významný nemecký neurovedec, lekár a otec piatich detí Prof. Dr. Manfred SPITZER, prednosta Psychiatrickej kliniky v univerzitnom meste Ulm, v ktorom založil a vedie Centrum pre neurovedu a učenie.
Manfred SPITZER
Manfred Spitzer je autorom viacerých, hodne prekladaných publikácií zaoberajúcich sa problematikou neuroplasticity, vplyvom informačno – digitálnych technológií na zdravie a dôsledkami nadmerného používania smartfónov u detí a mládeže.
“Digitálne média nás odbremeňujú od duševnej práce. To, čo sme kedysi riešili hlavou, vybavujú dnes za nás počítače, smartfóny, organizátory a navigácie. Prináša to však nesmierne nebezpečenstvo, tvrdí Manfred Spitzer, renomovaný vedec, ktorý sa venuje výskumu mozgu. Výsledky výskumu, ktoré zverejnil, sú alarmujúce: DIGITÁLNE MÉDIA SPÔSOBUJÚ ZÁVISLOSŤ.
Z dlhodobého hľadiska škodia telu a predovšetkým duševnému stavu. Keď prácu mozgu prenášame na externé zdroje, mozog postupne prestáva naplno fungovať. Nervové bunky odumierajú a dorastajúce bunky nedokážu prežiť, lebo ich nevyužívame. U detí a mladistvých sa vplyvom obrazových médií dramaticky znižuje schopnosť učiť sa. Následkom sú poruchy pozornosti, strach a otupenie, poruchy spánku a depresia, nadváha, tendencia k násiliu a sociálny úpadok. Spitzer nás upozorňuje na znepokojujúci vývoj a predovšetkým u detí vyzýva k obmedzovaniu konzumu, aby sa predišlo digitálnej demencii.” píše Spitzer vo svojej knihe:
Digitálna demencia – Mafred Spitzer, e-shop po kliknutí
Predhovor autora k novej knihe, zverejnenej vôbec po prvýkrát.
Doc. PhDr. Emil Komárik, CSc.
℘
“Táto kniha je o tom, že odpoveď na otázku o pôvode a evolúcii, alebo prípadne o stvorení človeka, nenájdeme vo vykopávkach kdesi Olduvajskej rokline, ale pod vlastnou kožou. A je určená tým, ktorí si kladú hlboké otázky a neuspokoja sa s plytkými odpoveďami.
Pozrel som sa na text knižky a pýtal som sa sám seba, či je niekto, kto si také otázky kladie a kto by mohol byť ochotný tento text čítať. A komu by mohol byť užitočný. Ani na jednu z týchto otázok neviem odpovedať.
Ale viem jedno. Na tomto svete existujú pokolenia ľudí, ktorí sú zvedaví a plní túžby po poznaní. Lebo našou prirodzenosťou je, že sa s touto túžbou rodíme ako s osobitným a výnimočným darom matky prírody nášmu živočíšnemu druhu. Alebo ak chcete – s výnimočným Božím obdarovaním každého jednotlivca ľudského rodu.
Včera večer o desiatej mi volala zúfalá mamička, či neviem, na ktorej planéte trvá noc osemdesiat rokov, lebo jej malá dcéra Emka druháčka ZŠ, to nutne potrebuje zistiť, inak celú noc nezaspí. Myslím si, že Emka asi patrí do pokolenia zvedavých a hľadajúcich, ktorí si nikdy nedajú pokoj kým nepochopia a ktorým sa kladenie otázok a hľadanie odpovedí stáva životným štýlom, aj keď naliehavosť jej hľadania robí ťažkosti rodičom a okoliu natoľko, že tomu lekári a pedagógovia prisúdili diagnózu – vysoko funkčný autizmus.
Každý z nás túži poznať svet a ako hovorí J. Piaget , dať mu zmysel. Nie všetci si však tento dar zvedavosti uchováme nepokazený. Mám pochopenie pre Emkin spôsob poznávania, lebo sa trochu podobá môjmu. Aj ja som od detstva robil starosti svojmu okoliu tým, že som sa pýtal, možno nie s takou naliehavosťou ako Emka, ale vytrvalo. Doteraz si pamätám na reakciu môjho dedka, keď som sa ho ako štvorročný so všetkou vážnosťou raz v nedeľu poobede spýtal, čo píšu v novinách a na môj údiv z toho, že ho moja otázka rozčúlila.
Je taký problém, nazýva sa metodológia. Keď ako dieťa chcete spoznať svet, rýchlo narazíte na to, že sám nemôžete preskúmať všetko. A musíte sa pýtať. A naraz stojíte pred faktom, že nestačí vedieť, ale musíte veriť, lebo nie všetky odpovede sú rovnako pravdivé. Potrebujete autoritu, ktorá vám umožní nepravdy odfiltrovať. Malá Emka bezmedzne dôveruje knihám, nevie ešte nič o preklepoch a tlačových chybách Úprimne jej želám, aby nakoniec našla svoju autoritu, tento oporný stĺp porozumenia svetu.
Ľutujem ľudí, ktorí majú oporný stĺp poznania taký krátky, že už došli až na vrchol a teraz nechcú nič ani počuť ani vidieť. A sú to ľudia každého veku, každého zamestnania, každej úrovne vzdelania. Sú dokonca aj vedci, ktorí tak uľpievajú na svojom výklade sveta, že o nich musel napísať filozof Thomas Kuhn slávnu vetu „staré paradigmy zomierajú ťažko, aj keď nefungujú“ a nové pravdy sa presadia až keď sa pominú nositelia starých.
Chcem ale veriť, že sú mnohí, a neviem, či sú väčšinou alebo menšinou, ktorí sa stále pýtajú a chcú poznať pravdu. Domnievam sa, že Emka patrí k nim, že je vyznamenaná darom zvedavosti a túžbou po poznaní ako generácie ľudí, čo si nedajú pokoj objavujú neznámo, kladú otázky a hľadajú odpovede. Tie potom poslúžia ,napríklad na to, aby mohli ísť večer pokojne spať, alebo prinesú plody, ktoré posúvajú dopredu svet. Možno k ním patríme viacerí. Takíto ľudia sú moje spriaznené duše, ktoré by nenechala na pokoji otázka, akú stopu na tele a duši človeka zanechal, či už proces evolúcie alebo postup stvorenia, ktorého posledným stupňom je každý z nás.
Asi som mal edukačnú výhodu, že ma dospelí nekŕmili báchorkami a bájkami. Nemusel som veriť na bociana, ani na Ježiška a Mikuláša. Ako sa deti rodia, som pochopil, keď som videl ako sa telia kravy, to že darčeky nenosí Mikuláš som vedel odmalička, lebo som videl, že mnohé z nich kupovali rodičia v obchodíku môjho otca. Ako sedliacke dieťa som vedel veľmi skoro rozoznať zrnká pšenice, žita, jačmeňa a ovsa. Ale dlho mi trvalo, kým som dokázal rozoznať obilie na jarnom poli podľa farby a tvaru klíčkov. Musel som sa naučiť čakať, kým to trochu podrástlo a bolo možné povedať, čo z toho bude.
Vždy som mal rád súvislosti, a úprimne ma hnevalo, že dejepis sme sa učili podľa štátov, každá krajina separátne a nijako som sa nemohol dopracovať k súvislým dejinám celej Európy. Napokon som si zostavil časovú os, našiel som kdesi zoznam pápežov aj s rokmi ich pôsobenia a dejiny Európy naraz prestali byť chaosom štátov a letopočtov.
Pre mojich rodičov autoritou bola Biblia. Vyrastať v evanjelikálnej rodine, kde Biblia leží celý deň na stole a je ohmataná a ošúchaná častým otváraním, označkovaná a popodčiarkovaná niekoľkými generáciami a jej každodenné spoločné čítanie tvorí základný manuál na riešenie každodenných životných situácií, znamená, že sa bežne stretnete aj s diskusiou o témach, ktorým nerozumiete a dostanete aj odpovede, z ktorých nič nemáte.
Keď som sa raz spýtal otca, ako vzniká dúha, prečítal mi pasáž z Genezis o potope a povedal, že dúha je hranica, na ktorú sa Boh díva z jednej strany a my z druhej, aby sme si spoločne, my aj Boh, pamätali, že potopa už nikdy nebude. Ale mňa vtedy zaujímalo prečo je tam tých sedem farieb a ako sa tvoria dúhy na vodných kvapkách v prúde vody z hasičskej striekačky. Túto odpoveď mi potom dala škola.
Miloval som školu, lebo mi dávala odpovede, ktoré som nemohol nájsť inde. Až omnoho neskoršie som pochopil, že existujú aj otázky a odpovede, ktoré sa v škole nenaučíte, otázky prečo sú veci také, aké sú a načo sú také a dokonca prečo musia byť také ako sú, prípadne prečo nie sú také, ako by mali byť..
Ak dostanete do génov nepokoj zvedavosti, nemôžete prestať klásť si stále nové otázky a skúmať, ako sa veci majú. Pri vašich obmedzených možnostiach sa musíte spoliehať na to, čo povedia a napíšu múdrejší ako vy. Malá Emka má problém, lebo sa ešte nenaučila metóde kritiky zdrojov, že to, čo je napísané, ešte nemusí byť pravda, že treba zdroje informácií porovnávať a posudzovať, či napísané je možné, či to nie je preklep, alebo dokonca zámer oklamať vás.
Môj osobný test dôvery v pravdivosť biblického textu spočíval na hypotéze, že ak porovnáme dva rodokmene a spočítame roky života tak v istom bode musia súhlasiť. Výsledok? Matuzalem a Noe žili v tom istom čase. Porovnanie ich rodokmeňov ukázalo, že Matuzalem zomrel v roku potopy, záznam bol presný. Pri stavbe chrámu urobili nádrž, ktorá mala priemer desať siah a obopla ju šnúra ktorá mala tridsať siah. Odmeral som si to na šálke od kávy a zhruba to súhlasilo. Až dlho potom som sa dozvedel, že existuje Ludolfovo číslo.
Moje zovšeobecnenie? Ak je záznam presný tam, kde sa to dá overiť, treba brať vážne i výpovede, ktoré sa takto jednoducho overiť nedajú. Niektoré overovacie procedúry nefungujú takto jednoducho. V škole sme sa za môjho detstva učili, že vesmír nemá počiatok ani koniec. A potom keď sme boli starší nejaký belgický mních vymyslel big bang, a za pár rokov sa už učebnice fyziky prepisovali. Takže to biblické „berašitbará“ (na počiatku stvoril) už neznelo tak nevedecky.
Mimochodom, zvedavému chlapcovi zo zemplínskej dediny pripadalo neobyčajné, že stvorenie neba a zeme sa stalo v jednom kroku, ale na stvorenie života bolo potrebných niekoľko etáp. Asi to napadlo aj pána Darwina, keď sa pokúsil hľadať spôsob, ako by sa tento proces mohol uskutočňovať. V škole som sa dozvedel, že všetky živé tvory sú z buniek a tie sú v podstate všetky rovnaké. Iba sú rôzne zorganizované.
Nikdy som neskúmal moje nevedomé rozhodnutie prihlásiť sa na štúdium psychológie, aj keď som skôr uvažoval o niečom, čo má bližšie k práci rúk, konkrétne o stavebníctve. Možno to bol ten motív zvedavosti. Lebo vtedy som už vedel, že skutočné poznanie nespočíva v tom, že vieme, ako sa veci správajú, ale v tom, že vieme, prečo sa musia správať tak, ako sa správajú. A odpoveď na otázku, prečo sa my, ľudia, musíme správať tak ako sa správame mi ani štúdium psychológie nedalo. A tak som hľadal ďalej a napokon niečo o tom napísal.
Pozývam tých, ktorým ešte ostal zachovaný ten inštinkt zvedavosti a ktorí sa nedali omámiť opojným pocitom, že už všetko vieme, aby skúsili chvíľu kráčať so mnou cestou, ktorú som prešiel pri hľadaní odpovedí na onú gnostickú otázku: Kto sme, odkiaľ prichádzame, kam ideme a aký je zmysel nášho pobytu na tejto planéte?
Nedomnievam sa, že som našiel odpoveď, ale ja už ďalej asi nepokročím, a možno niekto z vás nájde lepšie odpovede.”
℘
Knihu KASKÁDA MYSLE otvoríte kliknutím na jej obálku
Dovetok
Před žádnou, žádnou záhadou
své šije neskloníme,
o nebes klenby nejzazší
svým duchem zazvoníme.
“Ten úryvok z Nerudových Písní kosmických si pamätám tuším od gymnaziálnych čias a nejako sa mi stále vracia.
℘
Záhada ľudskej duše ma provokovala po celý život. Pri skúmaní ľudského spôsobu vládnutia samému sebe, som sa snažil ostať na tejto strane dúhy, opierať sa o overené poznatky, ale dovolil som si prekročiť hranicu medzi telom a duchom, lebo čosi čo nevieme definovať a pomenovať, sa mi ukazovalo ako spojovací článok umožňujúci pochopiť celostný zámer, podľa ktorého je človek ako prírodný jav vystavaný. Uvedomil som si, že existujú veci vo vnútri ľudského tela, ktoré sú a zrejme aj ostanú tajomstvom, a to život sám a aj spôsob, ako sa organizmy vyrovnávajú s vlastným telom a s prostredím, ktoré ich obklopuje. Že všetko to, čím život je, ako prebieha a ako sa udržiava, vyžaduje inteligentné rozhodovacie centrum, ktoré rozumie okoliu a ktoré má moc ovládať vlastné správanie. Toto utajené zariadenie som nazval mysľou. Štúdiom správania rôznych druhov živých bytostí som objavil štyri kvalitatívne odlišné spôsoby sebariadenia a načrtol som obraz, ako tieto spôsoby riadenia vytvárajú kaskádu,v ktorej každá zložitejšia sústava opatruje a ovláda tie jednoduchšie a ako jednoduchšie sústavy čakajú a poslúchajú riadiace pokyny vyšších sústav.
Napokon som dospel k názoru, že ľudský spôsob vládnutia sebe kombinuje dva spôsoby komunikácie. Ten, ktorý používajú všetky bytosti a riadia fungovanie svojho tela a svoje motorické správanie. A potom jazykovú komunikáciu, ktorou človek vstupuje do vzťahu s vonkajším svetom, a ktorá mu umožňuje prekročiť obmedzenia živočíšneho sveta a vytvoriť nové, špecificky ľudské životné prostredie, spoločnosť, kultúru a civilizáciu. A nakoniec sformovať aj svoju vlastnú jedinečnosť a originalitu, svoju osobnosť.
Nemal som v úmysle prekročiť túto hranicu, ale princíp kaskády hovorí, že ak je ľudská myseľ riadiacim nástrojom, musí mať rovnakú architektúru ako všetky nižšie, a rovnako musí očakávať vedenie a príkazy od nejakého vyššieho riadiaceho stupňa.
Lenže, vo svete dostupnom poznaniu nejaký vyšší stupeň riadenia absentuje. Vystiera človek antény svojej mysle do prázdna?
Ale čo, ak by existoval nejaký neprázdny svet, ktorý by sa mohol na tieto antény napojiť?
Takáto otázka vyvoláva pokušenie uvažovať o možnosti, ako by vyzeral človek, keby vyššia riadiaca jednotka existovala a keby človek žil a správal sa podľa nej. Čím by sa líšil od reálneho človeka. Je zrejme, že takáto jednotka by neriešila problémy, ktoré človek dokáže riešiť s tou výbavou, ktorú má. Takže zrejme by riešila len veci, ktoré teraz riešiť nevieme. Možno ich existuje viac, ale spomínam si minimálne na dve, strach zo smrti a morálku. Možno by som ešte pridal mier, zdravie a šťastný a spokojný život.
Moja vlastná civilizácia mi našeptáva, že tento vyšší riadiaci systém je realitou a nazýva ju Boh. Kniha Genezis hovorí, že originálna verzia človeka takúto jednotku obsahovala. Že nad svetom vnímateľným zmyslami je iný vyšší duchovný svet a v ňom osobný Boh, stvoriteľ a vládca. Na pomedzí týchto dvoch svetov stojí človek, ako spojnica medzi duchovným a materiálnym svetom. Bol koncipovaný tak, aby jeho riadenie bolo zo sveta duchovného a jeho konanie malo byť vo svete materiálnom. Asi by tento pôvodný model človeka nemal na zemi iné poslanie ako máme teraz, len by nemal problémy s jeho realizáciou.
Stalo sa však, že človek odoprel podriaďovať sa príkazom zhora a to malo za následok katastrofu, ktorú dnes nazývame Pád človeka. Súčasný človek, podľa tejto správy, je už len jednoduchším, rekonštruovaným variantom človeka s nižšou a jednoduchšou sústavou riadenia. S neriešenými otázkami života a smrti, pravdy a lži, dobra a zla.
Podľa svedectiev ľudí, ktorí ho poznali, bol jeden človek Ježiš syn Jozefov z Nazareta presne človekom podľa tohto pôvodného dizajnu. Jeden z nich ho rovno nazval druhým Adamom.
Realita nepustí. Nevieme a nebudeme vedieť, či existuje Boh. Ale spoľahlivo vieme, že existuje náboženstvo, ktoré jeho existenciu považuje za skutočnú. A je to dokonca jeden z definičných znakov bytia človekom. Zase sa vraciam ku knihe Genezis, ktorá opisuje podmienky, pre vznik náboženstva potrebné. Prvou je potreba viery a absencia osobnej skúsenosti s božským. Až tretia generácia ľudí, objavila potrebu náboženstva. Zároveň tam nájdeme aj správu, že náboženstvo má dve základné podoby. Jedna sa prejavuje v uctievaní neznámeho Boha a druhá v konaní toho, čo človek považuje za dobré. Autor ich pomenoval menom Seta a Kaina.
Je vlastne úplne jedno, ako kto to svoje náboženstvo nazýva. Nezáleží na tom či ste katolík, šintoista, budhista, hindu, šamanista, muslim alebo satanista, ateista, skeptik, agnostik alebo proste hľadajúci. Náboženstvo existuje na predpoklade, že existuje niečo, čo ma presahuje, že existuje „voľačo“, čo je viac ako môj svet vnímaný zmyslami. A že tento svet je nejako dôležitý na to, aby môj život mal zmysel.
O existencii takého sveta nemáme žiadnu istotu. Všetko, čo máme, sú len svedectvá ľudí, ktorí hovoria, že mali s týmto svetom nejakú skúsenosť a sú ochotní sa o ňu podeliť s nami.
Všetko ostatné je vecou toho, čo naša myseľ s týmito svedectvami urobí. Môžeme ich prijať ako pravdu, alebo ich môžeme odmietnuť. Obe alternatívy sú náboženské rozhodnutia. To nie je rozhodovanie medzi náboženstvom a nenáboženstvom, iba rozhodnutie k akému typu náboženstva sa prikloníme.
Niekto verí, že to neznáme je nejaká neosobná moc, sila energia alebo idea. Títo ľudia si hovoria skeptici, agnostici alebo ateisti. Iní predpokladajú, že to, čo nás presahuje, nie je slepá sila prírody, ale že je to osoba, inteligentná bytosť, ktorá je, môže, alebo má byť s nami vo vzťahu. Väčšina náboženstiev predpokladá, že je na nás, aby sme iniciatívu na vytvorenie vzťahu vyvíjali my ľudia. Tuším, len náboženstvo Biblie hovorí, že iniciatívu bude prejavovať aj druhá strana.
Ak teda existuje v tvojej mysli niečo, čo berieš vážne bez pochybností, ak existuje niečo, čo vnáša do života pokoj, ak existuje niečo, čo robíš preto, aby to malo zmysel, aj keď z toho neplynie úžitok, definoval si svoje náboženstvo. Zaradil si sa do skrytej koalície rovnako veriacich. A veľmi rýchlo zistíš, že takéto skryté spoločenstvo má aj vonkajšiu formu, ktorou dáva najavo svoju existenciu. A že takéto viditeľné spoločenstvo rovnako zmýšľajúcich potrebuješ.
Čo ma na svete náboženstva fascinuje, je skutočnosť, že každý veriaci vyznáva nejakú doktrínu, ktorú vie pomenovať, ale sotva nájdete dvoch, ktorí majú úplne rovnaký vlastný výklad tej doktríny. Že tak ako sú náboženstvá sociálnym javom, je zároveň náboženstvo výsostne individuálnym obsahom mysle človeka.
Možno treba nakoniec povedať, že aj ja osobne mám svoje vlastné náboženstvo a aj obsah viery, o ktorú opieram svoje chápanie zmyslu života, a ktorá je mi zdrojom morálky a hodnotovej orientácie. A že túto vieru zdieľam s druhými. Táto viera je založená na slovách Písma svätého a na svedectvách Božích svedkov.
A to, čo som napísal o kaskáde mysle nepovažujem za náboženskú doktrínu, ale za čisto hypotetickú štúdiu o možnostiach, ktoré poskytuje výklad poznatkov o spôsoboch riadenia seba samého, čo je pomerne zanedbávaný úsek ľudskej psychológie.”
Doc. PhDr. Emil Komárik, CSc. absolvoval Filozofickú fakultu UK v odbore psychológia. Pracoval vo výskume ľudských zdrojov na Ústave experimentálnej psychológie SAV, na Ústave ekonomiky stavebníctva a na Ústave športových vied FTVŠ UK. Pôsobil ako vysokoškolský učiteľ na FF UPJŠ a na PdF UK. Ako personálny psychológ pôsobil v Závodoch ťažkého strojárstva a vo Východoslovenských železiarňach. Zaoberal sa problematikou výberu pracovníkov na špecifické funkcie v strojárskych a stavbárskych profesiách a vyhľadávaním a výberom športových talentov. V tejto oblasti ukončil niekoľko výskumných prác. V ostatnom období sa zaoberá problematikou výchovy detí s poruchami emocionality a správania. Od roku 1967 až do 1991 pracoval s kresťanskými skupinami mladých ľudí v Martine, Košiciach a Bratislave. Od roku 1995 do2004 viedol občianske združenie Nová nádej. Je autorom viacerých publikácií ako „Porozumieť bolesti“ a „Malé skupiny v charitatívnej službe“, vytvorené pre projekt „Rovesník“. Napísal učebnicu „Pedagogika emocionálne a sociálne narušených“ a monografiu „Metódy vedeckého poznávania človeka“. Bol tiež vedúcim autorského tímu, ktorý v roku 1994 vytvoril „Projekt Konštantín“, základnú filozofiu reformy vzdelávania na Slovensku.
Vydavateľstvo Michla Vaška,Vydavateľstvo UK
Vydavateľ: Univerzita Komenského, ISBN80-223-1394-7
a dvoch zbierok poézie
STUDIO SIESTA – audio dostupné po kliknutí
Vydavateľstvo Porta libri, e-shoop po kliknutí
℘
a na dôvažok ešte rozhovor
Slovenské národné noviny, Rodina a škola, 2020, č. 14, zväčšíte po kliknutí na obrázok
℘
Blog venovaný knihe KASKÁDA MYSLE -Emil Komárik, so súhlasom jej autora editoval PhDr. Milan Kožiak
Základom hypnózy v akejkoľvej jej podobe je sugescia. V podstate možno povedať, že sugescie, ako vedomé, či mimovoľné procesy ovplyvňovania človeka človekom, sú prítomné v každom okamihu medziľudskej komunikácie. Túto skutočnosť si však neuvedomujeme pre rôznu intenzitu sugestívneho pôsobenia a aj preto, že len zriedkavo sme schopní postrehnúť a uvedomiť si, kedy podliehame sugestívnej zložke v komunikácii. Sugestívny je každý človek, ktorý hovorí primerane presvedčivo to, čo hovorí a pritom sa ani nemusí stotožňovať s tým, čo hovorí. Sugescia je ako elektromagnetické pole, ktoré sa vytvorí okolo vodiča, ktorým preteká elektricky prúd. Tento “prúd”, s istou intenzitou a istým napätím, predstavuje racionálne jadro komunikácie. Teda to, čo hovoríme (fakty, argumenty, logické súvislosti, myšlienky vyjadrené slovami a vetami).
Až to – zdanlivo druhoradé – AKO ich vyslovujeme, či inak prejavujeme, je sugescia. Rozvážne, rozhodne alebo nedirektívne, nežne materinsky až hypnoticky.
A tak ako neexistuje elektromagnetické pole bez elektrického prúdu a vice-versa, neexistuje ľudský prejav bez sugestívnej zložky a sugescia bez základného zmysluplného jadra komunikácie. To je “tajuplný” fenomén sugescie.
Ešte abstraktnešie a všeobecnejšie povedané – sugescia je pôsobenie energie (bio -energie) jedného subjektu na subjekty iné . Čiže nejde a ani nemôže ísť o nič iracionálne alebo nebodaj démonické, hoci zatiaľ málo poznané.
Všetko súvisí so všetkým.
Moderné vedecké výzkumy opakovane potvrdzujú, že ľudský mozog má nielen netušené možnosti rozvoja, ale aj zákutia iracionality, ktoré ho ťahajú späť do hĺbky. Ľudstvo až teraz začína postupne odkrývať jeho tajomstvá a rozpoznávať skutočný potenciál ľudskej psychiky a vedomia.
Je všeobecne známe, že v súčasnosti hypnóza sa legitímne využíva v celom rade medicínskych oblastí (v chirurgii, stomatológii, gynekológii, psychiatrii), tiež pri osvojovaní cudzích jazykov (kde sa nazýva sugestopédia), v športe.
Ale nielen tam.
Postupy pripomínajúce “hypnotizáciu” sa v minulosti stali neraz stáli vedomou, či mimovoľnou súčasťou práce všelijakých showmanov a mágov. Mnohé prípady sú popísané vo svätých knihách všetkých svetových náboženstiev
Lekári a psychológovia, v záujme zmiernenia obáv z hypnózy často argumentujú tým, že žiadna osoba nemôže byť zhypnotizovaná, sugestívne ovplyvnená pokiaľ dobrovoľne nespolupracuje. Opomínajú však, že hypnóza a hypnotizovanie sú podstatne komplexnejšie a rôznorodejšie javy a procesy. Tie existovali a fungovali odjakživa aj mimo zdravotníctva, už od úsvitu ľudstva, paralelne so vznikom spočenstiev ľudí a komunikácie medzi nimi. Lekári a psychológovia často zdôrazňujú, že bez potrebnej dôvery, motivácie vraj sugescie nefungujú a nie je možné vyvolať hypnotický stav.
Lenže – je tomu skutočne tak?
Nie je cieľom tohto blogu zaoberať sa primárne individuálnou klinickou hypnózou, jej technikami, rôznymi školami a smermi jej vedeckého skúmania. Takáto hypnóza je bezosporu neoceniteľným pomocníkom v práci lekárov, psychológov a prináša mnohé, výnamné zlepšenia zdravotného stavu ich pacientov.
Zmyslom blogu je poukázať na to, že postupy blízke hypnóze a sugescie sú dnes už takmer bežnou, vedomou súčasťou práce marketérov, propagandistov a politikov manipulujúcich s jednotlivcami i masami.
Viaceré individuálne i skupinové (hromadné) hypnotizačné techniky sú dnes tak prepracované, že dokážu vtiahnuť ľudí do spolupráce tak, že ani nepostrehnú AKO. Dokážu totiž kombinovať verbálnu hypnotizáciu s inými, celkom nevinnými postupmi, napríklad s neformálnym rozhovorom, gestami, obrazmi, zvukmi, hudbou, svetelnými efektami. Dokážu využiť prestíž médií masovej komunikácie a mnohonásobne zneužiť túžbu ľudí veriť v zázraky.
Nezávislé od toho, či je takéto skryté pôsobenie pozitívne, alebo negatívne, je mediálne neraz prekvapivo účinné. Hoci o dlhodobosti takéhoto pôsobenia sa vedú medzi odborníkmi siahodlhé diskusie.
V kontexte zamerania tohoto blogu sa opodstatnene vynárajú aj otázky týkajúce ľudských práv a ochrany INTEGRITY osobnosti.
Nielen preto si hypnóza vyžaduje seriózne, odmystifikované a reálne poznávanie.
V minulosti, dávno pred vznikom rozhlasu, televízie a internetu boli neraz preukázané vážne prípady zneužitia hypnotizačných postupov. Aj preto je obozretnosť pred svojvoľným aplikovaním hypnotických postupov v rôznych oblastiach života ľudí opodstatnená. Najmä v mediálnom priestore.
V učebniciach sa často ako príklad uvádza rozhlasová hra “Vojna Svetov” Orsona Wellesa. Jej vysielanie imitujúce priamy prenos vydesilo celú Ameriku (1938) a zapríčinilo aj smrť niekoľkých američanov. Tí pri fiktívnom útoku Marťanov na New York vyskakovali v panike z okien mrakodrapov.
Patrí tam aj systémová masová “hypnóza” rôznych psychopatických diktátorov typu Adolfa Hitlera, ktorý svojho času dokonale zneužil jej princípy v nacistickej propagande. Šíril ju prostredníctvom reproduktorov na štadiónoch a rádiom zmanipuloval takmer celý nemeckého národa. Aké to malo tragické dôsledky zrejme netreba ani pripomínať.
Z nedávnej minulosti možno pripomenúť napríklad šokujúce zdanlivo nevinné televízne show senzibila, lekára, psychiatra Igora Kašpirovského vysielané na živo z moskovského Ostankina aj do mnohých krajín Európy, Južnej a Severnej Ameriky. Tie krajiny nakoniec aj postupne navštevoval. Svojho času asi nebolo na svete populárnejšieho človeka. Tú popularitu nakoniec neuniesol a na istý čas sa celkom uzavrel. Sám hovoril, že mu chodia VAGÓNY ďakovných i prosebných listov z celého sveta. Vraj ťažko niesol najmä to, že nedokáže odpovedať ani na zlomok zlomku listov ľudí, u ktorých vzbudil nádej.
Z množstva dostupných videí vyberám jedno, v ktorom veľký mág “bojuje za zdravie žien”. Veľavravné i šokujúce zároveň.
Mohli by sme povedať, že to mohol predvídať a “zožal len to čo zasial”. Na strane druhej už len to, že si uvedomil a verejne priznal túto ním spôsobenú traumu je poučením pre mnohých. Varovaním však zostáva to, že ľudstvo stále nie je pripravené odolávať takýmto vplyvom. Tie sa vynárajú z hlbín ako preludy v nových šatách.
Veda však stále pomerne neúspešne hľadácesty prístupu k uchopeniu takýchto fenoménov v celej ich šírke, celostnosti a mnohotvárnosti.
Ľudstvo odjakživa potrebovalo nádej a vieru v niečo lepšie, tak ako potrebuje životodarný kyslík. Ibaže ak je toho “kyslíku” v atmosfére viac ako tých “Pánom Bohom” stanovených 21 % stáva sa toxickým a môže škodiť a vážne ublížiť.
„Liečim bez bolesti a veľmi rýchlo – odstránenie alergie, zlepšenie zraku, a aj dokonca aj mením farbu očí. Alebo mandle – sedí v sále päťsto ľudí, z toho polovica detí, ktoré čaká operácia. Poviem im, aby sa pozreli do zrkadla na mandle. Zapnem hudbu, seansa trvá tri minúty. Opäť sa pozrú do zrkadla a u nejakého percenta ľudí úplne mandle zmizli. Nie u všetkých, asi u 80 percent, ale počas troch minút! Podobne sa dajú odstrániť aj jazvy na koži…“
Neuveriteľné, ale takéto reči šírili dezorientované médiá koncom minulého tisícročia.
Medzi čudá možno zaradiť aj TV seansy Allana Čumaka, ruského liečiteľa, ktorý sa dostal do popredia na vrchole Gorbačovovej perestrojky. Počas nich desaťtisíce divákov stavali k svojim televízorom poháre, fľaše s vodou v nádeji, že takto “ožiarená” voda bude po jej vypití schopná liečiť ich choroby.
Trvalo niekoľko rokov kým sa svet na sklonku XX. storočia spamätal a aj mnohým akademikom došlo o čo tu vlastne ide.
Vo viacerých krajinách a aj v samotnom Rusku úplne zakázali masové akcie liečiteľov a mágov. Tí sú však mimoriadne vynaliezaví. Samotný Kašpirovský potom čo musel prestať s masovou hypnózou začal organizovať “filozoficko-ozdravné besedy” a stretnutia s ľuďmi. Nie ako charitu, ale samozrejme za patričné vstupné.
Zdôvodňuje ich nasledovne:
“Ja nepoužívam hypnózu, nepresviedčam ľudí, aby vo mňa verili. Kto som, aby vo mňa verili? Naopak, ja verím v ľudí.“
Šikovný čarodej je to .
Čo je to vlastne hypnóza?
Hypnóza (zo starogr. hypnoó = uspávam) je stav ľudského vedomia, ktorý zahŕňa zúženie vedomej pozornosti a zvýšenú otvorenosť voči sugesciám iného človeka. Pojem hypnóza sa používa môže aj na označenie zručnosti, umenia alebo aktu navodenia hypnózy.(Wikipédia)
Hypnóza sa zväčša začína procedúrou tzv. hypnotickej indukcie, počas ktorej sa hypnotizovaný človek prijíma špecifické pokyny hypnotizéra. Moderné štúdie však ukazujú, že používanie hypnotickej indukcie nie je potrebné a hypnotické fenomény je možné vyvolať napríklad aj bežným riadeným rozhovorom.
Využitie hypnózy v zdravotníctve sa nazýva “hypnoterapia”, alebo “klinická hypnóza”. Pre výskumné účely “experimentálna hypnóza”, zatiaľ čo verejné demonštrácie hypnózy v kluboch, športových halách,či dokonca na štadiónoch sa nazývajú ako tzv. “show hypnoses” alebo “stage hypnoses”.
Jej podstatu a využitie v zdravotníctve a v športe približuje zdieľaný (inde na internete nedostupný) kanadsko – francúzsky dokument.
Je vhodné poznamenať, že práve v zdravotníctve je uplatňovanie hypnózy pomerne dobre inštitucionalizovaní a legislatívne ošetrené. Aj na Slovensku. Napriek tomu sa však z času na čas objavia noví snaživci fungujúci mimo zdravotníctva.
Aj tento film však ústami Dr. Marie Faymouville uznávanej odborníčky na anesteziologickú hypnózu naznačuje otázky otvorené vyššie.
“Definovať hypnotický stav je ťažké. Čo je to vzťah k sebe samému? Kde sú hranice vedomia? Otázok je ešte mnoho a my zatiaľ poznáme len zlomok odpovedí.”
To je mimoriadne cenné konštatovanie, najmä so zreteľom k tomu, že samotní lekári a psychológovia prehliadajú mnohé iné aspekty využívania hypnózy a hypnotizovania. Vehementne sa zasadzujú v prospech jej prínosovv zdravotníctve, nehovoria však o rizikách jej sofistikovaného uplatňovania mimo neho. To je do istej miery pochopiteľné. Odôvodnene predpokladajú, že je to úlohou nemedicínskych vedných disciplín a v prípade nelegitímnych aktivít vecou právnikov.
Vo väčšine prác zaoberajúcich sa hypnózou sú popisované rôzne čiastkové – viac, či menej sofistikované, dôvtipné, občas aj vtipné, niekedy až rutinérske, remeselné postupy hypnotizovania. Mnoho pozornosti je tiež venovanej jednotlivým školám a smerom výskumu. V súčasnosti sa dôraz kladie na neurofyziologické, matematicko-štatistické overovanie výsledkov a tiež aj na etické aspekty hypnózy.
Avšak snaha o celostný prístup k tomuto fenoménu je vzácna a stále nám uniká pochopenie jej PODSTATY.. Možno je to aj tým, že atomizovaný prístup k človeku, k jeho zdraviu, k jeho telu a psychike je schodnejší a prináša aj aké-také výsledky. A možno aj tým, že “ak sme v lese”, nedokážeme ho vnímať vcelku.
Medzi najlepšie súhrnné práce experimentov v laboratórnych podmienkach a rôznych klinických aspektov hypnózy patrí – prinajmenšom v európskom meradle – monografia profesora, PhDr, Stanislava KRATOCHVĺLA, CSc.
Na sprístupnených vybraných kapitolách tejto prehľadovej monografie môžete priamo listovať a v prípade záujmu si ju môžete objednať priamo z tejto stránky.
Autor sa v nej opiera o dôkladné spracovanie svetovej literatúry, o výsledky experimentov amerických i európskych vedcov a tiež o svoje vlastné experimenty a skúsenosti z kroměřížských výcvikových kurzů hypnózy pro lekárov a klinických psychológov. Publikácia môže zaujať nielen odborníkov, ale aj laikov, ktorí majú záujem dozvedieť sa niečo viac o doposiaľ neprebádaných hĺbinách ľudskej psychiky.
Profesor Kratochvíl však podobne ako citovaná Dr. Marie Faymouville v závere 4. kapitoly podčiarkuje poňatie, že “hypnóza je viacdimenzionálny komlexný stav, v ktorom sa prelína niekoľko kontinuí. Tieto kontinuá pôsobia aj v iných javoch, alebo stavoch ako len v hypnóza, a určiť na každom z nich presne bod kde hypnóza začína nie je jednoduché. Hranica toho čo môžeme považovať za hypnózu a čo ešte nie je neostrá. … procesy a javy na pomedzí hypnózy, bez ohľadu na to či ich nazveme hypnózou, alebo nie, sú zaujímavé a ich skúmanie je z teoretického a praktického hľadiska účelné.”
Prof. PhDr. Stanislav Kratochvíl, CSc. a Ladislav Chudík v priateľskej konzultácii pred jedným stretnutím s československými psychológmi. Zdroj: Psychologické pracovisko Čs. rozhlasu v Bratislave. (1983) . Viac po kliknutí na obr.
Známy americký novinár a filozof Walter Lippmann už pred takmer storočím vo svojej knihe Verejná mienka (Public opinion), ktorá silne ovplyvňovala sociálnu psychológiu a politológiu napísal – „masa je neustále vystavená sugescii. Nečíta samotné informácie, ale správy s aurou sugescie, ktoré naznačujú, ako konať. Masa počúva spravodajstvo, ktoré nie je objektívnym zoznamom faktov, ale stereotypizovaným modelom správania sa. Údajný politický vodca tak mnohokrát zisťuje, že skutočným vládcom je vplyvný majiteľ novín.“
Walter Lipmann (1889-1974) source: Wikimedia Commons
Čo sa od jeho čias zmenilo k lepšiemu? Všetko nasvedčuje, že vtedajší stav sa nielen prehĺbil, ale rozšíril takmer do celého sveta. Mediálny magnáti zistili, že recipienti “nepotrebujú” poznať celú pravdu. Potrebujú len, aby im niekto v správny čas, povedal správnu vec, správnym spôsobom. Kúpili si mediálnych mágov, majstrov na mediálny sugesciu. ktorí tie správne veci hovoria ochotne ďalej.
… a tak sa z poctivej žurnalistiky, aj u nás stalo čosi, niečo nanajvýš nevierihodné, na čo opakovane upozorňuje Karol Lovaš slovenský kňaz a spisovateľ, napríklad aj v článku O aktivizme médií a novinárov
Podľa Doc.PhDr. Petra Valčeka, PhD. vedca skúmajúceho otázky sémiotiky kultúry, verejnej mienky a propagandy „manipulácia prostredníctvom médií sa uskutočňuje najmä ako úmyselné i neúmyselné skresľovanie informácie či šírenie správ, ktoré sú nepravdivé, neúplné alebo neobjektívne s cieľom nenásilne (dezinformáciou či rétorickými postupmi) prinútiť adresáta k určitému konaniu alebo zmýšľaniu, t.j. docieliť jeho nevedomé podriadenie sa vôli manipulujúceho subjektu“
Obrana
Medzi možností zníženia rizík takýchto manipulácií patria predovšetkým; osveta, vzdelávanie v mediálnej gramotnosti a seriózne informovanie verejnosti, aj o takom špecifickom fenoméne ľudskej psychiky a interpersonálnej komunikácie, akým je hypnóza a sugescie.
Na prvom mieste je to však poriadok v štáte a dôveryhodnosť jeho politikov .
Snahy o zlepšenie takejto obrany sú v súčasnosti sú viac ako opodstatnené -najmä preto, že sú zanamenávané nielen živelné a spontánne formy manipulácie najmä mladými ľudmí na soc. sieťach, ale aj stále prepracovanejšie snahy a postupy o ich využitie v médiách všeobecne .
Ktorý marketér, propagandista a politik je imúnny voči pokušeniu vyskúšať ich? Navyše zrod nových “mentalistov” je podporovaný mediálnymi a filmovým tvorcami, ktorí sa v mene biznisu nešťastia pri oslovovaní iracionálnych zložiek fungovania ľudskej psychiky.
Ich vízia znie “všetko je možné”.
Zrejme dozrel dôslednejšie preskúmať aké rôzne podoby a dôsledky majú rôzne sofistikované triky a praktiky, blízke hypnotickým postupom na duševné zdravie jednotlivcov i spoločnosti .
S hypnózou je to podobné ako s gravitáciou.
Tá je všade prítomná, všeobjímajúca a taká samozrejmá, že si ani neuvedomujeme jej každodenné pôsobenie a ani nepociťujeme potrebu – s výnimkou zopár vedcov – poznať jej podstatu. Napriek tomu je všetko živé a neživé na našej planéte v jej područí. Pokusy o jej preskúmanie viedli napriek obrovskému pokroku v prírodných vedách zatiaľ len k veľmi čiastkovým poznatkom.
Trvalo tisícročia kým sa ľudstvo dopracovalo k akceptovaniu poznania, že človek je nielen BIO-PSYCHO- SOCIO bytosť. V posledných desaťročiach už aj veda začala akceptovať jeho DUCHOVNÚ, spirituálnu dimenziu a pridáva ju k trom základným dimenziám. Túto zdanlivú banalitu možno považovať za veľký pokrok skúmania PSYCHICKEJ REALITY.
Vyjadruje sa ňou krvopotný výsledok poznania, že nadovšetko, evidentne existuje niečo transcendentálne čo presahuje materiálnu, hmotnú, či spoločenskú podstatu človeka. Môžeme ho nazvať “morálnosťou”, “dušou”, “transcendentnom”, alebo hoci aj “vierou v prozreteľnosť”.
Dôležitý je ÚČEL
V oblasti ovplyvňovania človeka človekom sa odvekov objavovali rôzni mágovia, šamani, dnes by sme ich nazvali “típkovia” ktorí buď náhodou, alebo účelovo, pod rúškom pomoci iným využívali a neskôr zneužívali rôzne sugestívne a hypnotizačné postupy k manipulácii jednotlivcov, alebo aj celých skupín ľudí.
V histórii je mnoho príkladov toho, že aj vtedy ak je motívom takéhoto ovplyvňovania “dobrý” dôvod pomoci iným, tak veľmi často skĺznu jeho aktéri k vedomému a vykalkulovanému ovplyvňovania iných – v prospech subjektívnych záujmov na ktorých im záleží, alebo priamo k ovplyvňovaniu verejnej mienky z mocenských, politických dôvodov , či kapitalizácii . Deje sa to postupne a aj preto, že sa im takéto možnosti priamo ponúkajú.
Ľudí takéto záhadné postupy zbavovania svojvôle a sebakontroly vždy fascinovali. Niekedy k tomu stačila len chýr, ktorý toho-ktorého mága predchádzal – aby ich považovali za polobohov. Časom takýto “čarodeji” ľudských duší uveria vo svoju výnimočnosť, zatúžia po lepších podmienkach svojej “praxe” , po moci … . Ak im je doba priaznivo naklonená môžu takto, zvyčajne v časoch j spoločenskej krízy a spoločenských zmien vyvolať až davovú psychózu, ktorá inak celkom normálnych ľudí privádza k iracionálnemu správaniu. Z posledných období sú aj u nás známe pokusy až masovej hypnotizácii ľudí. Kašpirovský došiel aj na Slovensko. V roku 1991 predvádzal svoju show 2 x aj na štadióne bratislavských Pasienkoch. Našťastie vôbec nie úspešne. Čo ma dosť zaujalo i potešilo zároveň. Ten neúspech Kašpiprovského v Bratislave, ktorý sám – na mimoriadne rušnej tlačovke po svojich seansách zhodnotil slovami “Nikdy viac na Slovensku!”
Tieto jeho slová si dodnes vysvetľujem ako kompliment nedisciplinovaným, hlučným a neposedným Slovákom a Slovenkám za ich odolnosť voči zbavovaniu svojprávnosti .
Mýlil som sa?
Viaceré prejavy nekonformných postojov Slovákov voči balamuteniu národa podobným mágmi, aj z posledného obdobia naznačujú, že to s nami nie je beznádejné.
Často opakovaná Rada odborníkov.
Ak by ste sa predsa len ocitli v osídlí manipulácie existuje podľa naslovovzatých odborníkov na hypnoidné manipulácie jeden účinný spôsob ako sa brániť ich vplyvu. ODÍĎTE z priestoru- pokiaľ ešte vládzete. Ak sa to balamutenie deje u vás doma, prostredníctvom televíznej obrazovky máte predsa po ruke ďialkový ovládač. 🙂
Pôvodne nezamýšľaný epilóg.
Napísaný ako apel, najmä v kontexte ochrany OSOBNOSTNEJ INTEGRITY človeka. Táto integrita je stále pod väčším tlakom digitálnych médií, ktoré hravo a nenásilne podsúvajú virtuálnu realitu ako realitu skutočnú. Vážne riziká pre normálnosť jedinca a celej civilizácie predstavuje nielen to, že moderní digitálni “šamani” premieňajú “reál na virtuál”, ale aj to, že manipulátori, propagandisti a rôzni sociálni technológovia z oboch brehov propagandistických frontov bohorovne tvrdia, že ich “virtuál je reál”. Prírodné, fyzikálne zákony a mravné princípy ignorujú “jedna radosť”. Vedie to k tomu, že z ľudí sa stávajú čísla, “voliči” a nikoho veľmi nezaujímajú ich skutočné osudy. Hoci politici často proklamujú snahy o ich blaho.
Mnoho vecí naznačuje, že civilizácia stojí pred novým obdobím, ktoré sociológovia, politológovia, filozofi nazývajú obdobím “post reality”, “post faktov”, “post pravdy”. V tomto vývoji už dnes zreteľne badať rezignáciu – najmä mladých ľudí na zmysel poznávania PRAVDY. Denne sa v médiách presviedčajú o tom, že “opak pravdy môže byť tiež pravdou” , že “víťaz nevyhral a porazený je víťazom”, že to “dobré” (rodina, tradície, mravnosť, čestnosť, zásadovosť,…) sú vlastne brzdou úspechu, progresu, modernosti a to “zlé” (špekulatívny individualizmus, plagiátorstvo, egoizmus) sa stáva “dobrom”, alebo prinajmenšom základom kariéry a úspechu. Ústi to do stavu, v ktorom – najmä mladí ľudia strácajú orientáciu. Konzumne prežívajú zo dňa na deň. Blúdia v mentálnej hmle ,z ktorej nevidia a často ani nechcú vidieť východisko. To nie je dobrá perspektíva. Kde sú morálne hodnoty cizelované tisícročiami? Kde sú inštitúcie, ktoré sa o ich presadzovanie majú usilovať? Všetky do jednej zlyhávajú aj v tom najzákladnejšom poslaní, zabrániť vojnám medzi národmi a štátmi.
Veľké svetové náboženstvá, veriaci a ich inštitúcie sa utiekajú vo svojej bezmoci k rituálom a občasným vyhláseniam, ktoré však majú len minimálny efekt. Nikdy sa tak masívne nezbrojilo, ako sa zbrojí na začiatku XXI. storočia. Namiesto intenzívneho a spoločného boja s klimatickými zmenami – marketéri, propagandisti a politici nám sugerujú všetko možné, aby mali ďalšie dôvody k ďalšej vojne. Čo sa má, alebo musí stať, aby sa ľudstvo na tejto divokej ceste zastavilo a dokázalo vrátiť k ideálom PRAVDY a MIERU, ktoré ho jediné môžu povzniesť.
Mierne optimistický D O V E T O K
V blogu sú opakované zmienky o potrebe zvyšovania mediálnej gramotnosti obyvateľstva a mediálnej výchoyy predovšetkým mladých ľudí. Na Slovensku sa v tejto oblasti v posledných rokoch realizovalo niekoľko zaujímavých a prínosných projektov.
PhDr. Nataša Slavíková
Významný podiel na tomto progrese má iste aj PhDr. Nataša Slavíková, členka expertnej skupiny Európskej komisie pre mediálnu gramotnosť, autorka Koncepcie mediálnej gramotnosti v SR a tiež spoluautorka seriálu animovaných rozprávok Ovce.sk určených najmä deťom v EÚ (sheeplive.eu). Za zmienku stojí, že seriál je dabovaný do 30 jazykov , čo je samé o sebe tou najlepšou vizitkou Slovenska vo svete.
Aj – zatiaľ posledná 25. časť animovaných rozprávok “Ovce vedia lietať” je venovaná rizikovej manipulácii detí sugesciami na sociálnych sieťach.
A celkom ba záver iste stojí za zmienku aj paradozxná aktivita prezidentky Zuzany Čaputovej, zameraná na šírenie mediálnej gramotnosti na Slovensku osobne i prezidentskou záštitou série videí o sociálnych sieťach a kritickom myslení.
Tomuto seriálu možno z hľadiska jeho realizácie a adresnej príhovorivosti vytknúť máločo. Je skutočne primeraný vo viacerých ohľadoch. Nemôžem sa však zbaviť dojmu, že presúva celú záťaž spojenú so zvládaním negatívnych vplyvov médií a internetu na plecia recipienta, jednotlivca, užívateľa, ktorým je zväčša mladý človek.
Čo v tomto smere robí štát, vedci a naši politici?
Okrem rôznorodých snách regulácie šírených informácií, považovaných niekým a niekde za nevyhovujúci obsah, nazývaný hoaxy, falošné správy a nepriateľská propaganda – robia naši politici vo svojej väčšine sami všetko pre šírenie dezinformácií – všade tam kde sa pohnú. Dokonca k tomu zneužívajú rôzne štátom podporované a platené médiá a weby. Ako najatí prilievajú olej do ohňa vášní. Ich protirečivé vystúpenia a nekonečné mediálne rozmazavané konflikty, hysterické riešenie – neriešenie vážnych celospoločenských problémov len zvyšuje úroveň stresu občanov a ich neistotu. Škody na zdraví štátu a duševnom zdraví národa sú už dnes obrovské a tie najzávažnejšie sa prejavia až časom.
S istou mierou nadsázky navrhujem v závere celého blogu, aby sa ľudia podstatne viac ako pred Covidom chránili pred ich osobným vplyvom. Existuje totiž niečo také ako čierna mágia a čierne sugescie, ktoré títo ľudia šíria vôkol seba ako tiene noci a smrti.
Tie oberajú a zbavujú národ nielen zmyslu každodennej poctivej práce, ale aj celkom normálnej radosti zo života a nádeje, že sa to všetko nakoniec nejako na dobré obráti.
To je na tom všetkom vôkol nás to najsmutnejšie.
Blog napísal a editoval PhDr. Milan Kožiak.
Autor pracoval 20 rokov ako psychológ v Čs. rozhlase a neskôr v Slovenskom rozhlase. Výcvik v hypnóze absolvoval v pokračovacích kurzoch hypnózy a autogénneho tréningu pod vedením profesora Stanislava Kratochvíla v PL Kroměříž.
Vo svojej práci dlhodobo využíval autogénny tréning založený na osvojovaní autosugescií pri zvyšovaní psychickej odolnosti rozhlasových redaktorov, hlásateľov, tiež u pilotov, vrcholových športovcov, manažérov, …
“Kamkoľvek sa pozrieme, vidíme, že inak príčetní muži a ženy vyvíjajú mimoriadne úsilie, aby obhájili, prípadne i presadili “svoju pravdu” a svoje zjavne chybné názory. Mnoho ľudí sa tieto svoje názory zdráha zmeniť, hoci by to mohli urobiť pomerne jednoducho, napr. po prečítaní niektorej relevantnej knihy. Ich strach zo straty tváre je znakom obavy z odhalenia ich vlastného zásadného zmätku.
Ponúkané video je druhou z pripravovaných audio transpozícií textov knihy “This Idea Is Briliant” editora Johna Brockmana (vyd. Edge.org). Autorom jedného z takto transponovaného textu nazvaného pôvodne "Intelektuálna česť" je neurovedec Sam Benjanin Harris. Transpozícia textu bola uskutočnená pomocou Google Translatora a jeho pluginu umožňujúceho priame tlmočenie textu do hovoreného slovenského jazyku. Kostrbatosť textového prekladu i rečového prejavu digitálnej speakerky sme upravili tak aby bol v rámci súčasných možností čo najviac zrozumiteľný.
Húževnaté lipnutie na názore
– za bodom, v ktorom bola jasne preukázaná jeho nesprávnosť však nepôsobí dobre. Všetci sme sa stali svedkami toho, ako sa mnohí ľudia, ženy a muži so skvelou reputáciou týmto spôsobom strápňujú. Každý z nás pozná niekoho, kto by nepripustil žiadne problémy na strane svojej „pravdy“, aj keby ho mali upáliť na hranici. Ak fakty nie sú na vašej strane, alebo je váš argument chybný, akýkoľvek pokus o záchranu tváre je vlastne jej dvojnásobná strata. Napriek tomu je pre mnohých z nás takáto zmena názoru mimoriadne ťažká. Pokiaľ to dokážeme zvládnuť stávame sa omnoho silnejšími. V skutočnosti je len ilúziou, že ak pripustíme svoju chybu ako omyl veľa stratíme. Pravdou je, že stratíme oveľa viac ak budeme tvrdohlavo zotrvávať na chybnom názore. Popri tom iste trochu potešíme a možno aj zabavíme našich oponentov, ktorí sa márne usilujú o naše dovzdelanie.
Intelektuálna poctivosť
nám dovoľuje odosobniť sa a myslieť spôsobom, ktorý ostatní opodstatnene považujú za presvedčivý. Spočíva tiež v poznaní, že naše želanie, aby niečo bolo pravda, nie je dôvodom tvrdenia, že v skutočnosti to aj pravda je. Je to skôr len ďalší dôvod na obavy, že by sme mohli byť mimo reality. V tomto zmysle je intelektuálna poctivosť mimoriadne užitočná, pretože len ona umožňuje skutočné poznanie. Náš vedecký, kultúrny a morálny pokrok je takmer úplne výsledkom mnohých presvedčujúcich dôkazov a nie domienok a bájí. Preto neschopnosť (alebo odmietnutie) čestne uvažovať je vážnym spoločenským problémom. Veľmi vážnym!
Nerešpektovanie
štandardov rozumnosti, odmietanie vedeckých faktov, vzdor voči logickým argumentom iných ľudí — je formou nepriateľstva. Ak je v stávke veľa, napríklad vo vzťahom medzi národmi stáva sa takáto vzdorovitosť výzvou k násiliu. V skutočnosti žijeme v neustálom výbere medzi dialógom a násilím. Preto je málo vecí dôležitejších ako naša schopnosť riadiť sa dôkazmi a argumentmi, mimoriadne dôležitá. Schopnosť zmeniť názor, a to aj v dôležitých otázkach – najmä v dôležitých otázkach – je jediným základom nádeje, že sa konečne dajú prekonať mnohé príčiny našej ľudskej biedy.”
Duchovný sprievodca pre ateistov.
Autor prezenetovanej audio ukážky Samuel Harris je zároveň aj autorom svetového bestseleru
Pre milióny na tejto planéte, ktorí chcú poznávať a prežívať duchovno bez náboženstva, sa stala táto kniha neurovedeckým a psychologickým sprievodcom k racionálnemu chápaniu psychiky a ľudskej duše.
Kniha je určená ľuďom, ktorí sa neriadia žiadnym náboženstvom, ale ktorí si kladú otázky a majú podozrenie, či dôležité pravdy možno nájsť v skúsenostiach takých osobností ako Ježiš, Budha, Lao-c’, Rúmí a ďalších svätých a mudrcov histórie. Harris tvrdí, že porozumenie skutočnosti má viac dimenzií, ako len tie, ktoré všeobecne umožňuje veda a sekulárna kultúra, a že to, ako venujeme pozornosť súčasnému okamihu, do veľkej miery určuje kvalitu nášho života. Waking Up je súčasťou jeho memoárov a skúmania vedeckých základov duchovna. Žiadna iná kniha nespája kontemplatívnu múdrosť s modernou vedou tak ako sa o to pokúsil Sam Harris – vedec, filozof a veľký skeptik.
Odstránenie ideológií v akejkoľvej podobe – vo vzťahoch medzi ľuďmi a národmi, racionálne presadzovanie verejného, dnes už celoplanetárneho záujmu, bez prežitých historických nánosov a v prospech celého človečenstva je cesta, ktorá nás môže uchrániť pred osudovými krízami, stretmi civilizácií a povzniesť ku “hviezdam”.
blog napísal a editorsky zostavil PhDr. Milan Kožiak
Prednesené na II. konferencii o autogénnom tréningu – stará a nová cesta, Praha, 24.4. 2016
Možnosti heterosugescie a hudobno-slovné modifikácie autogénneho tréningu.
J.H. Schultz dlho zotrvával na stanovisku, že autogénny tréning (AT) je funkčný a účinný len ako autosugestívna metóda. Pod vplyvom technického rozvoja však už roku 1969 urobil istý ústupok, keď v návode k cvičeniu AT odporúča využitie heterosugescie ako pomôcky, dokonca v podobe nahrávky na gramoplatni C. Steawena a H. Bindera (D.Langen 1969). Dodával však, že len pri nácviku pod vedením odborného lekára.
Jeho žiak H. Lindemann (1975) sa však i naďalej striktne pridržiaval pôvodnej Schultzovej koncepcie a zastával názor, že cvičiteľ AT má vystupovať len v roli inštruktora a konzultanta. Uprednostňuje autosugestívny výcvik, pretože vraj hetero sugestívne “ľahko” vyvolané pocity, napr. zážitok tiaže, tepla, atď., vedú pri domácich cvičeniach k sklamaniu a ťažšie sa daria.
Iní, napr. A. Katzenstein (1971) zastavajú názor, že raz objavený zážitok pomocou heterosugescie urýchľuje a uľahčuje i domáci nácvik. Dobré skúsenosti v tomto smere uvádzajú napr. H. Kleinsorge – G, Klumbies (1967), V.S.Lobzin – M-M. Rešetnikov (1986) a ďalší.
Výskum M. Bouchala, M. Kuklety, M. Robeše a Z. Sekaninovej (1975) preukázal, že výsledky simultánneho, súčasného nácviku jednotlivých cvikov AT a nácviku sukcesívneho, t. j. klasického a postupného, sa pri analogickej dobe trvania nácviku nelíšili. Modifikácie AT došli v priebehu rokov tak ďaleko, že v praxi niektorých zdravotníckych zariadení je s úspechom realizované tzv. globálne poňatie AT. Jeho podstata spočíva v tom, že všetkých 6 prvkov AT je aplikovaných počas jedného cvičenia, bez ohľadu na to, či je cvičiaci začiatočník, alebo pokročilý. Podľa niektorých je však takéto skracovanie a urýchľovanie výcviku AT vhodné iba v stacionárnych podmienkach a aj tam by autogénny tréning mal spočívať v kombinácii dvoch individuálnych autosugestívnych cvičení a jedného heterotréningu, s možnosťou konzultácie s cvičiteľom.
Čo priniesol ďalší vývoj?
V tejto súvislosti vznikali otázky, do akej miery je cesta skracovania a urýchľovania výcviku reálna a v širšej miere použiteľná? U nás, už v rokoch 1968 – 1969 urobili v tomto smere experiment S.Kratochvíl a M. Štohanzlová, tiež S. Kratochvíl s I. Pláňavom, ktorí viedli nácvik AT prostredníctvom Čs. rozhlasu Štúdio Brno. Výsledky zhrnuli v tom zmysle, že 81% cvičiacich rozhlasových poslucháčov, bolo schopných cítiť aspoň v miernom stupni (53% úplne a silno) jednotlivé pocity už pri prvej heterosugescii. Uvedení autori konštatovali, že takéto osvojovanie aspoň elementárnych cvikov AT (v spojení s domácimi cvičeniami a kontrolnou korešpondenciou – zasielanie záznamov z domácich cvičení) možno považovať za vhodnú formu sprístupnenia AT verejnosti a za nádejný podporný faktor mentálnej hygieny.
Od týchto modifikácií bol už len krok k vyžívaniu AT pomocou magnetofónov. V prevažnej väčšine sa k tomu využívali dve verzie; denná a večerná, predspánková. Na stacionároch bol záznam šírený rozhlasom po drôte, alebo pri skupinovom výcviku – z magnetofónov s primeranou kvalitou a intenzitou reprodukcie. To viedlo k položeniu ďalších zásadnejších otázok týkajúcich sa nielen osobného a osobnostného prístupu k pacientovi a ku klientovi, ale aj situačných premenných a účinnosti heterosugescií pomocou technických zariadení, – v porovnaní s priamymi sugesciami. Podľa J. Hoskovca (1970) a S. Kratochvíla (1972) viacerí zahraniční autori, vychádzajúc z klinických skúseností uvádzajú, že sugestívny hlasový prejav zaznamenaný na magnetofónovej páske pôsobí podobne ako bezprostredné sugescie. Výskumná práca J. Hoskovca, D. Svorada aO. Lanca (1970) preukázala, že takto reprodukované sugescie pôsobia rovnako ako sugescie priame. Napriek tomu, už citovaní autori Kleinsorge a Klumbies tvrdili, že vplyv reprodukovaných sugescií je účinný len vtedy ak sa sugestátor a recipient osobne poznajú. Overiť toto stanovisko sa podujali S. Kratochvíl a J. Schauerová (1968).
Ich experiment spočíval v obrátenom poradí prezentácie sugescií. Teda najprv boli probantom prehrané sugescie z magnetofónu a len potom došlo k osobnému kontaktu so sugestátorom a priamym sugesciám. Výsledok ich pokusu nedovolil zamietnuť nulovú hypotézu, čo svedčí pre predpoklad, že je ľahostajné, či hlas sugestátora vychádza z magnetofónu, alebo pochádza od prítomnej osoby. Za predpokladu, že hlavné charakteristiky prednesu, t. j. tempo, intonácia reči sú primerané a rovnaké. Je vhodné uviesť, že k tým istým, možno trochu prekvapivým a diskutabilným záverom došli nezávisle, o niečo neskôr aj americkí výskumníci T.X. Barber a D. S. Calverey (1974).
Dôsledkom týchto výskumných, opakovane empiricky overovaných poznatkov bolo, že vplyvu osobnosti pri prezentácii sugescií sa začala pripisovať iná rola ako v minulosti (S.Kratochvíl 1972). Predstava o nutnosti zvláštneho vzhľadu, alebo sily v bola takmer celkom opustená. Ukázalo sa, že popri situačných činiteľoch, najmä pokojnom prostredí, pohodlnej polohe a pod. je najdôležitejším činiteľom spôsob prednesu sugescií. Tieto majú byť vyslovované s pokojnou istotou a primerane vyjadrovať presvedčenie, že sa obsah sugerovaného uskutoční. Spôsob môže byť materinský i autoritatívny. Jednoduché inštruovanie má signifikantne nižší účinok. Ukázalo sa, že je vhodné len na začiatkucelého postupu.
Textová predloha, sloh a štýl prednesu.
V prípade PSYCHOBALZAMU, ako jednej z modifikácií autogénneho tréningu – má textová predloha celkom prozaickú kompozíciu s osobitným slohom, vymykajúcim sa z rámca umeleckého či vecného štýlu. Môžeme hovoriť o sugestívnom štýle, apelujúcom viac na emócie a obrazotvornosť ako na racionálnu zložku vedomia. Jeho výrazové prostriedky využívajú síce prvky básnického jazyka a prednesu (rovnozvučnosť, synonymické výrazy, prirovnania, metonýmie a ďalšie), nie však za účelom umeleckého vyjadrenia citu, nálady či myšlienky, ale za účelom ovplyvnenia psychického stavu recipienta v mimovedomej (neuvedomovanej) rovine psychickej aktivity. V úvode je prednes jednoduchý, inštruujúci, neskôr zhovievavo vysvetľujúci, z časti poetizujúci až imaginatívny. V závere skoro permisívny až ospalý. Prednes relaxačného textu je adekvátny hudbe, ktorej tempo s plynutím jednotlivých sekvencií klesá v oblúku – andante, adagio, largo. Pri zohľadnení poznatkov prozódie, ktorá ako náuka o zvukovej stránke rečovej komunikácie kladie dôraz na vnútorný tempo-rytmus verbálneho prednesu.
Karol MACHATA počas nahrávania PSYCHOBALZAMU (Súhrn poznatkov z vývoja Psychobalzamu)
Sugestívnosť prejavu kladie osobitné nároky na vlastné citové preladenie interpreta a zvnútornenie role terapeuta. Tiež na precízne vypracovanie vetnej intonácie, na frázovanie a vokalizácie jednotlivých ťažiskových sugescií. Zvládnutie uvedených nárokov je čiastočne v kontradikcii s vyššie uvedeným stanoviskom, že osobnosť sugestátora nie je dôležitá. Ak ho aj akceptujeme, tak iste budeme rešpektovať podmienku odbornej profesionálnej prípravy realizátorov ktorejkoľvek modifikácie AT.
HUDBA – jej účel, kritérium výberu, réžijné aspekty realizácie.
V hudobno-slovných modifikáciách AT znie hudba po celý čas vpozadí. Jej funkcia je sekundárna. To však neznamená je druhoradosť. Jej poslaním je hudobne dokresliť a dopĺňať prednes sugescií (relaxačných, imaginatívnych, aktivizačných). Výber hudby a jej skoro vždy potrebná úprava by mala, popri formálne ilustratívnej funkcií, tiež vyvolávať potrebný psychologický účinok odpútavania sa od okolitého prostredia a prehlbovania psychofyziologických procesov uvoľňovania celého organizmu, vrátanie zmiernenia, stíšenia mentálnej aktivity. Zvládnutie tejto fázy je predpokladom ako spánkových tak aj aktivizačných záverov takýchto modifikácií AT. Túto úlohu môžu splniť ak jej harmonicky vyrovnaná hudobná línia pôsobí na väčšinu potenciálnych poslucháčov ako príjemné „zvukové pole“ a vnímanie jej formy a obsahu ustúpi do pozadia.
Základným kritériom výberu hudobných skladieb a výňatkov bol preto muziko- terapeutický „izoprincíp“ vyjadrujúci potrebu výberu takej zostavy hudobných diel (častí), ktoré v úvode najprv mierne korešpondujú s predpokladaným negatívnym psychickým rozpoložením poslucháča, trápiaceho sa ťažkosťami pri zaspávaní. V strednej časti toto rozpoloženie neutralizujú a v závere prehĺbia spánkové uvoľnenie.
Aj preto krátka úvodná časť, ktorá rezonuje s disharmonickým psychickým rozpoložením potenciálneho poslucháča zväčša nevyvoláva primerané relaxačné odozvy. Až po nej nasleduje výber skladieb a výňatkov s príjemnou melodikou, upokojujúcim, neskôr až tlmiacim účinkom. Takýto účinok vyvoláva predovšetkým pravidelný a pokojne plynúci rytmus, zmierňujúce až pomalé tempo a citlivý prenos dynamiky z jednej skladby do druhej. Za najvyhovujúcejšie sú v tomto zmyslepovažované diela z hudobného baroka a klasicizmu, prípadne i pokojné imaginatívne časti impresionistických diel. V hudobno-slovnej imaginatívnej modifikácii AT nazvanej PSYCHOSIESTA boli celkom úspešne použité skladby známych autorov komponujúcich inštrumentálnu a elektronickú hudbu. Pôvodný zámer vkladať prednes textu do vopred pripravenej hudobnej kompozície sa neukázal schodný. Nedarilo sa ho zosúladiť zo súbežne znejúcou hudbou. Slovný prednes bol preto vždy nahrávaný samostatne a nezávisle na hudobnom podklade. To umožnilo presnejšiu postsynchronizáciu s vybranými hudobnými motívmi. Tie boli následne rovnako upravované, prispôsobované slovnému prednesu a so zreteľom na hudobno-slovný kontrapunkt, najmä v závere jednotlivých sekvencií.
Teoretické pozadie realizácie a overovanie prípravných nahrávok.
Podstata hlavného psychofyziologického účinku spojenia hudby a slovaspočíva, v zmiernení vplyvu tzv. vmedzerených asociácií a negatívnych emócií poslucháča. Tieto vmedzerené asociácie predstavujú rôzne rušivé myšlienky, predstavy, spomienky, obavy, neistota, alebo aj pociťovanie bolesti. Výsledky boli mimoriadne povzbudivé. V mnohých prípadoch experimentálneho overovania prípravných nahrávok na rôznych pracoviskách po celom Československu, dochádzalo u probantov, pri optimálnom hudobno-slovnom kontrapunkte až ich blokovaniu.
Ako takmer raritný prípad uvádzame jedno hlásenie z kliniky popálenín v Thomayerovej nemocnici v Prahe, kde primárka detského oddelenia žiadala Čs. rozhlas o urýchlený vývoj detského psychobalzámu. Zdôvodńovala to tým, že zachovanie polohového pokoja je pre ich pacientov mimoriadne dôležité a že už pri „nasadení“ nahrávky určenej pre dospelých polohujú a zaspia ťažko popálení detskí pacienti omnoho lepšie ako pri počúvaní rozprávok, voľne vybranej hudby a pod.
Na tomto, z hľadiska účinku cennom blokovaní negatívnych, rušivých asociácií a emócií má významný, ak nie rozhodujúci podiel vhodná hudba. Táto zasahuje primárne podkôrové centrá a viac pravú mozgovú hemisféru ako ľavú. Vyvoláva príjemné, utlmujúce pocity, ktoré následne znižujú aktivitu šedej kôry mozgovej, čím ju pripravujú na prijatie ďalších súbežne znejúcich zvukových signálov, najme reči. Týmto spôsobom sa vytvára možnosť účinného globálneho ovplyvnenia “zasiahnutia“ oboch hemisfér a viacerých vrstiev mozgu a psychicky človeka. Masívnosť súčasného pôsobenia hudby a slova sa prejavuje efektom synergie, ktorý nemožno považovať len za lineárny súčet dvoch činiteľov. Opakované merania poklesu aktivačnej úrovne organizmu človeka, poklesu jeho neuropsychickej tenzie pri vývoji Psychobalzamu, to objektívne preukázali. Efekt súzvuku slova a hudby bol signifikantne výraznejší ako tomu bolo iba pri prednese štandardnej predlohy samotných predspánkových sugescií, alebo len pri po počúvaní podkladovej predspánkovej hudby.
Uvedené konštatovanie sa opierajú o objektívne merania bio-elektrickej aktivity, prostredníctvom kožno-galvanického reflexu, ktorého pokles nie je ovplyvniteľný vôľou.
Individuálny autogénny tréning (pohľad na psychologické pracovisko Čs. rozhlasu v Bratislave)
Graf č.1 Typický záznam časového priebehu bio-elektrickej reakcie probantov.
Bioelektric 1 (Súhrn poznatkov z vývoja Psychobalzamu)
A/ zápis pri čítaní emotívne neutrálneho textu B/ zápis relaxácie pri počúvaní samostatnej slovnej predlohy (interpret K. Machata) C/ zápis relaxácie pri počúvaní kompletnej hudobno-slovnej kompozície Psychobalzam
Graf č.2 Veľmi podobné výsledky boli zaznamenané i pri aktivizačných verziách hudobno-slovných metód, vyvinutých pre potreby vrcholových športovcov.
bioelektric 4 (Súhrn poznatkov z vývoja Psychobalzamu)
A/ zápis bio-elektrickej reaktivity pri počúvaní samostatnej slovnej predlohy (interpret L. Chudík) B/ zápis bio-elektrickej reaktivity pri počúvaní kompletnej hudobno-slovnej relaxačno-aktivačnej kompozície
Zapisovač priebehu bioelektrickej reaktivity zn. VAREG
Zreteľné „vygumovanie“ vmedzerených asociácií, prejavujúcich sa ako „kostrbatá“ krivka, vytvorilo priestor pre účinnejší vplyv súbežne znejúcich terapeutických sugescií. Túto synergiu je možné účinne uplatniť i pri celom výcviku autogénneho tréningu. Jej forma a obsah sú podmienené stupňom výcviku a cieľom autogénneho tréningu. Môže to byť len dosiahnutie hlbokého uvoľnenia, zameraného na rýchle zotavenie, plynulý a neprerušovaný spánok, ale aj na posilnenie sebadôvery, rozvážnosti, chuti k aktivite, či na odvykanie nejakého zlozvyku.
Dostupné pokusy o spájanie hudby a slovných sugescií u nás i zahraničí (napr. v Nemecku, Švédsku, či v Poľsku) boli v čase vývoja Psychobalzamu poznamenané nižšou kvalitou nahrávok a nie vždy profesionálnou úrovňou interpretácie (prednesu). Interpretmi slovných sugescií boli totiž samotní lekári alebo psychológovia. Títo síce malimnohoročné praktické skúsenosti a istú rutinu v danej oblasti, ale niekedy aj neprimerané hlasové dispozície a malú „zručnosť“ v práci s hlasom pred mikrofónom. Uvedené nemusí byť nedostatkom v bezprostrednom kontakte s klientom, pacientom v ambulancii, rozhodne však znižuje účinnosť prejavu určenom širšej verejnosti.
Predovšetkým z tohto dôvodu sme najskôr experimentálne nahradili hlas odborníkov hlasmi profesionálnych hercov (Karol MACHATA a Ladislav CHUDÍK), ktorí interpretovali štandardnú predlohu relaxačného textu. Zámer vybrať hercov s „darom hlasu“ a mimoriadnymi interpretačnými schopnosťami sa ukázal realizovateľný už po prvých skúškach spojených s ich odbornou konzultačnou prípravou, vrátane osobného zvládnutia autogénneho tréningu. Správnosť tohto postupu, ktorý mohol vyvolať vodborných kruhoch diskusiu sa napokon potvrdila ohlasom poslucháčov vtedajšieho Československého rozhlasu na experimentálne vysielanie prípravných nahrávok určených pôvodne pre rozhlasových redaktorov, pre letcov a športovcov (1980-81). Tiež pri hudobno-slovnej modifikácii Relaxačne aktivačnej nahrávky metódy RAM prof. M. Machača, pri ktorej bola – z podnetu autora tejto metódy použitá organová hudba, v civilnej interpretácii Alberta Schweitzera. Neskôr tiež napr. pri realizácii samostatného 6-dielneho kurzu autogénneho tréningu, ktorý vysielal Slovenský rozhlas v opakovaných reprízach (1993 až 1995). Viac informácií o hudobno-slovných modifikáciách autogénneho tréningu, vrátane ich recenzií, výpovedí ich užívateľov i priamych účastníkov kurzov – na www.psychobalzam.com
ZÁVEROM
Súhrn poznatkov z vývoja Psychobalzamu. Je skutočne pozoruhodné, koľko rôznych modifikácií autogénneho tréningu prinieslo 90 rokov jeho uplatňovania v praxi – v najrôznejších oblastiach života a práce: v prevencii, terapii (somatickej i psychickej), profylaxii, pedagogike, zvyšovaní výkonnosti v práci a inde. To dokazuje, že metóda, celý systém autogénneho tréningu je mimoriadne životaschopný. Je tomu tak aj preto, že po celom svete oslovil nielen tisíce medicínskych odborníkov, ale aj pedagógov a psychológov, ktorí ho celkom zákonite začali uplatňovať aj v neklinických oblastiach.
Spomínam si, s akým prekvapením som pred viac ako 30-timi rokmi listoval v niekoľko zväzkovom americkom „Handbooku“ redigovanom W.Luthem (1969-70). Našiel som v ňom takmer 2500 odkazov na vedecké práce a štúdie venované Autogénnemu tréningu. Netrúfam si ani odhadnúť, koľko je tých štúdií dnes. Výber z tých novších nájdete TU. Iste mnohé z nich rozvíjajú klasickú osnovu Autogénneho tréningu a chránia jeho autenticitu pred rôznymi experimentátormi. Títo majú iste tiež svoje dôvody a aj argumenty prispôsobiť ho novým potrebám a požiadavkám. Zväčša sa udáva potreba „autogénny tréning“ skrátiť, zrýchliť, prehĺbiť a pod. Prináša to so sebou nielen isté riziká pre cvičiacich, ale aj devalváciu tejto metódy na úroveň univerzálnych liečiteľských praktík. Hoci na to upozorňoval už samotný J.H. Schultz, niektoré modifikácie, ktoré sprvu odmietal – nakoniec akceptoval. Napríklad spomínanú heterosugestívnu výcvikovú modifikáciu a úpravy strohých cvičebných formuliek, vnímané mnohými cvičiacimi (najmä v iných ako nemecky hovoriacich regiónoch) ako „príliš chladné“, „málo oslovujúce“, či „nezáživné“. To viedlo k vzniku rôznych doplnkov, odchýlok a zmien v slovných formuláciách, ktoré svojou názornosťou zjemňujú autosugestívne, či sugestívne pôsobenie, zrýchľujú preladenie, objavovanie jednotlivých pocitov a celkový efekt samotného tréningu. V tomto rámci by asi nebolo rozumné obísť tiež vplyvy ďalších podobných a pomerne rozšírených metód.
Medzi nimi napr. Jacobsonovu progresívnu relaxácia, Silvovu metóda, tiež spomenutú relaxačne aktivačnú metódu českého psychológa Miloša Machača a mnohé ďalšie. Ich vzájomné ovplyvňovanie je zákonité, prirodzené a vo svojom výsledku obohacuje vývoj a skúmanie vzťahu – medzi zdravím a chorobou, medzi slovom a prežívaním, poznaním a konaním, medzi telom a dušou človeka. Práve jej integrita je dnes ohrozená snáď viac ako kedykoľvek predtým. Aj preto je iste správne ak sa to „nové“ v otvorenej diskusii prehodnocuje prizmou toho „starého“ a vice versa.
LINDEMANN, H.: Überleben in Stress, Autogenes Training, Der Weg zu Entspannung – Gesundheit – Leistungssteirung, Wilhelm Hayne Verlag, München, 18 Auflage, 1973 LOBZIN, V.S. – REŠETNIKOV, M.M.: Autogennaja trenirovka, Spravočnoe posobie dlja vračej, Izdavateľ Medicina, Leningrad 1986 LANGEN, D.: Der Weg des autogenen Trainings, Wiss. Buchges, , Darmstadt 1969 LUTHE,W.(Ed.): Autogenic therapy. Grune & Stratton, New York 1969-70 STAEWEN, C. – BINDER, H.: Zur Diskussion der Schallplatte für das autogene Training, In LANGEN, D.: Der Weg des autogenen Trainings, Wiss. Buchges, , Darmstadt 1969 SHULTZ, J.H.: Übungsheft für das Autogene Training, G. Thieme Verlag, Stuttgart, 12 Auflage, 1966
SCHULTZ, J. H. – LANGEN, D.: Übungsheft für das autogene Training konzentrierte Selbstentspannung, Verlag: Thieme Stuttgart, 1977
Súhrn poznatkov z vývoja Psychobalzamu
PhDr. Milan Kožiak
Program konferencie (Súhrn poznatkov z vývoja Psychobalzamu)
II. konferencia o autogénnom tréningu – stará a nová cesta, Praha, 24.4. 2016
