---

---

PSYCHOLÓGIA  PRÁCE  NA  SLOVENSKU

VÝBER  Z  VÝZNAMNÝCH  PRÍNOSOV **

Damián Kováč a kol.*

Ústav experimentálnej psychológie SAV, Bratislava, SR

Slovenská psychologická spoločnosť pri SAV

Pri hodnotení vývoja psychológia práce na Slovensku čase treba vychádzať z troch premis. Psychológia práce tu nebola autentickou disciplínou ale neoddeliteľnou súčasťou vývoja psychológie ako celku; bola napojená na príslušný vedecko-odborný kontext viac ako napr. klinická psychológia. Aj táto oblasť psychológie sa v počiatočných štádiách vývoja rozvíjala vo viacej-menej neoddeliteľnom československom štátnom celku. Preto, narozdiel od niektorých českých kolegov, sa zásadne vyhýbam analogickému termínu slovenská psychológia práce; príslušný fenomén pomenúvam výrazom psychológia práce na Slovensku. Napokon tretia premisa má spoločenský charakter. Vývoj psychológie práce v Československu bol vo veľkej miere ovplyvnený spoločenskými makroprocesmi, osobitne však radikálnymi zmenami v nich. Aj keď za ideologicky citlivé sa zvykli pokladať najmä pedagogická alebo sociálna psychológia, čoskoro sa preukáže, že terčom ideologického zasahovania sa v Československu stala aj psychológia práce.

– Na začiatku bola psychotechnika –

Po rozpade Rakúsko-Uhorska v novoutvorených štátoch regiónu strednej Európy nadobudol vývoj psychológie novú kvalitu: aj na Slovensku sa začala fáza inštitucionalizácie. Stalo sa tak založením Univerzity Komenského r. 1919 s právnickou, filozofickou a lekárskou fakultou. Psychológiu ako zložku filozofickej propedeutiky určenej budúcim učiteľom stredných škôl začali prednášať  českí odborníci – právnik B. Tomsa, pedagóg J. Hendrich, filozof J. Tvrdý. Prvou čiastočne autentickou inštitúciou psychológie sa stal Psychologický seminár na Filozofickej fakulte UK r. 1926, ktorý disponoval na tie časy pomerne dobrým knižným fondom. Súčasne však, popri teoreticko-osvetovom rozvoji, začal pôsobiť aj aplikačno-praktický smer rozvoja psychológie. Slovensko ako prevažne agrárna a chudobná krajina vkročilo do procesu zrýchlenej industrializácie, čo sa v zmýšľaní vtedajších predstaviteľov hospodársko-sociálnej sféry odzrkadlilo favorizovaním techniky. V rámci nej sa vo vyspelom svete už uplatňovala, ako sa vie, aj psychológia v podobe psychotechniky, ktorá požadovala odborný prístup k osobnosti pracujúceho človeka („ľudský faktor“).

 

­­­­­­­­­___________________________________________________________________________

*Východiskom tejto štúdie je záverečná správa grantového projektu SAV č. 118/92 „Psychológia na Slovensku v r. 1918-1989: začiatky, etablovanie, tvorba, osobnosti, peripetie“ (D. Kováč, J. Koščo, V. Kováliková). Ďalšie informácie sa čerpali z písomných „fragmentov“ k dejinám tejto disciplíny od týchto autorov (mená sú uvedené v abecednom poradí):  J. Daniel, M. Handiak a kol., J. Homola, D. Janas, J. Koščo, V. Kovačič, T. Kollárik, M. Kubalák, M. Kožiak, D. Markusková, J. Minich, B. Miglierini, J. Ch. Raiskup, N. Snopková.

**Anglická verzia štúdie „Development of Psychology of Work and Organization in Slovakia“ je súčasťou publikácie „Fragments of the 80 Yers of History of Psychology of Work and Organization in the Czech Republic and Slovakia“ vydanej pri príležitosti konania X. Euróskeho kongresu psychológov práce a organizácie združených v European Association

of Work and Organizational Psychology (EAWOP), v dňoch 16.-19. 5. 2001 v Prahe.

 

A keďže domácich zdrojov na takýto postup nebolo, príslušní predstavitelia slovenských hospodársko-obchodných inštitúcií sa obrátili na svojich českých kolegov. R. 1928 uvoľnený pracovník pražského Psychotechnického ústavu J. Stavěl zakladá Psychotechnický ústav v Bratislave. Táto udalosť sa pokladá za začiatok etablovania psychológie na Slovensku. Hneď však treba dodať, že ďalšie prúdy rozvoja psychológie na Slovensku v 30. rokoch prebiehali aj  v edukačnej oblasti ako aj v zdravotníctve.            Bratislavský Psychotechnický ústav a pri ňom existujúcu Ústrednú poradňu povolaní tvoril personálne okrem J. Stavěla spočiatku malý tím: asistenti na polovičný úväzok – vtedajší adepti psychológie – A. Weiss Nägel (od r. 1942 zmenil meno na A. Jurovský), J. Čečetka, B. Vančo, neskoršie na istý čas J. Dieška, P. Gula a administratívna pracovná sila. Jednako, po zhruba dvadsaťročnom fungovaní sa toto pracovisko počtom niekoľkých desiatok pracovníkov stalo vôbec najväčším v doterajšej histórii psychológie na Slovensku. Psychotechnický ústav v Bratislave sa stal nie len odborno-praktickou, ale aj vedecko-výskumnou školou – postgraduálom prvej generácie slovenských psychológov odchovaných na Komenského univerzite. Jeho prvý riaditeľ J. Stavěl vypracoval koncepciu, ktorú táto inštitúcia postupne realizovala vo viacerých smeroch. Vstupný program bratislavského Psychotechnického ústavu obsahoval (podľa J. Košča, 1993) viacero činností. Bola to predovšetkým

1. poradensko-informačná a poradensko-diagnostická činnosť pre deti a mládež (aj hendikepovaných a antisociálnych) podľa vzoru severo-amerických psychologických kliník. Ďalej
2. výberové psychologické vyšetrenia a hodnotenie vývinu osobnosti vyúsťujúce do psychologických odporúčaní pre 10-11 ročných uchádzačov o štúdium na gymnáziách: išlo najmä o jedincov, u ktorých sa vyskytli pochybnosti o psychických predpokladoch študovať na tomto výberovom type stredných škôl. Pochopiteľne, osobitné miesto tu mal psychologicko-poradenský servis pre maturantov gymnázií.
3. Značnú časť aktivít bratislavského Psychotechnického ústavu zaberala klientela učňov – budúcich pracovníkov výrobných podnikov, kde okrem psychologického výberu sa rozvíjala poradenská činnosť aj pre zamestnávateľov. J. Stavěl bol v tomto smere priekopníkom v tom, že pri Ústrednej poradni povolaní navrhoval zriadiť spoločnosťou financovaný fond starostlivosti o talentovaných jedincov. No nie len deti a mládež, ale aj
4. psychodiagnostické vyšetrenia dospelých pri výbere, zaraďovaní a rozmiestňovaní pracovníkov tvorili značnú, z dnešného hľadiska tzv. príspevkovú, činnosť pracovníkov Psychotechnického ústavu. Tu sa, pravda, už nedalo spoliehať len na hotové, zo zahraničia preberané metodiky, a preto
5. výskumná, najmä výskumno-diagnostická činnosť sa stala pre viacerých pracovníkov bratislavského Psychotechnického ústavu v istom čase viacej-menej najdôležitejšou. Už aj preto, že touto činnosťou sa získavali aj akademické hodnosti, ktoré v 40. rokoch gestorovala jediná osoba: A. Jurovský v role riaditeľa ústavu a v role školiteľa na Filozofickej fakulte UK.

Organizačný vývoj Psychotechnického ústavu sa stal čoskoro aj vertikálnym. R. 1942 založil B. Vančo Vojenský psychotechnický ústav a r. 1946 J. Koščo zriaďuje v Košiciach východoslovenskú pobočku Psychotechnického ústavu.

Medzitým však v dôsledku blížiacej sa 2. svetovej vojny a vzniku Slovenského štátu došlo k zmenám vo vedení bratislavského Psychotechnického ústavu. Zakladajúci riaditeľ J. Stavěl sa r. 1939 vrátil do Prahy a vedenie ústavu preberá B. Vančo. Počnúc rokom 1942 sa riaditeľom stáva A. Jurovský, ktorého funkciu v nových podmienkach r. 1947 potom prebral M. Bažány.

Vyše 30-ročnú činnosť tejto prvej profesionálnej psychologickej inštitúcie na Slovensku stručne môžeme zhodnotiť takto:

Ako sa už uviedlo, bratislavský Psychotechnický ústav sa stal školou – postgraduálom pre prvé kohorty slovenských psychológov. patrili k nim okrem už spomínaných zakladajúcich osobností (A. Jurovský, J. Čečetka), B. Vančo, M. Milan, T. Pardel, D. Husár, J. Koščo, M. Bažány, M. Váross, G. Dobrotka, J. Daniel, J. Ch. Raiskup, L. Ličko, P. Karvašová-Martinková, R. Somogyiová-Škodová, J. Rosina,  J. Repček, M. Jurčo, O. Blaškovič, I. Pikala a možnože aj ďalší. Z náčrtu dejín psychológie na Slovensku (Kováč, et al. rkp.) sa možno dozvedieť, že väčšina z nich sa neskoršie stala priekopníkmi v rozvíjaní jednotlivých psychologických disciplín a Psychotechnický ústav metodologickou kolískou psychológie na Slovensku. Okrem preberania metodík vtedy rozšírených vo svete psychodiagnostiky, v bratislavskom Psychotechnickom ústave vznikli aj prvé slovenské, napr. dotazníky pre maturantské a učňovské výbery (O-VIII, MP-VIII, Z-VIII, a ď.), Bratislavský I – test (inteligencie), SOC – Jurovského dotazník sociability, CV – Raiskupovo Curriculum vitae, FUR – Jurovského dotazník osobného hodnotenia práce a mnohé ďalšie.

Empirický charakter odbornej činnosti bratislavského Psychotechnického ústavu vyžadoval, aby sa kvantifikačné procesy uskutočnili na patričnej úrovni. Matematicky erudovaní pracovníci  V. Chvála, A. Kotzig a čiastočne aj M. Milan tu položili základy neskoršej matematickej štatistiky v psychológii.

Pracovníci Psychotechnického ústavu, súc spočiatku psychológmi bez patričného certifikátu (PhDr.), boli motivovaní uskutočňovať výskumnú činnosť ako podmienku na získanie akademickej hodnosti. Výsledkom toho sa stali prvé, vedeckej psychológii v tej dobe zodpovedajúce výskumy slovenských populačných vzoriek. Mnohé z nich sú samy osobe historicky cenné, no priam provokujú k práci na porovnávacích štúdiách, napr. v oblasti hodnotových orientácií mládeže.

S Psychotechnickým ústavom sa spája rozvoj odborno-psychologického knižného fondu na Slovensku. Z viacerých  nepriamych ukazovateľov sa dá ex post usúdiť, že knižnica tohoto pracoviska disponovala mnohými reprezentatívnymi publikáciami psychologicko-pracovného ako aj širšieho zamerania.

Ako je známe, r. 1948 došlo v Československu k radikálnej zmene spoločensko-politického systému, výlučná moc jednej –  komunistickej – strany prerástla zakrátko do trvalej totality. V psychológii sa to prejavilo dvojsmerovo: doslovnou likvidáciou predchádzajúcich výsledkov vývoja „starej“ psychológie a budovaním „novej“ podľa vzoru tzv. sovietskej psychológie. Prv menovaný zvrat sa osobitne dotýkal psychológie práce, resp. psychotechniky. Tá totiž bola v Sovietskom zväze už r. 1936 odsúdená najvyšším politickým orgánom ako „nástroj na upevnenie kapitalizmu“. Niet sa teda čo diviť, že uvedený import zasiahol aj Psychotechnický ústav v Bratislave, čo sa udialo spôsobom priam prototypovým pre vtedajších mocipánov. Z málodostupných dokumentov doplnených informáciami z „oral history“ i vlastných spomienok možno likvidáciu bratislavského Psychotechnického ústavu opísať takto:

Najprv sa v dennej tlači objavili od málo známych osôb – filozofov pochybovačné články o vedeckosti psychológie ako celku, osobitne však odmietavé stanoviská voči psychoanalýze a psychotechnike.

Takmer súbežne s tým sa v médiách začalo škandalizovanie osobností pre ich angažovanie sa počas vojnovej Slovenskej republiky, čo postihlo aj vtedajších psychologických prominentov.

Vzápätí sa objavil nový ideový nepriateľ – buržoázny nacionalizmus – ktorý sa potom stal predmetom inscenovaných súdnych procesov; aj tu boli niektorí slovenskí psychológovia atakovaní.

Ďalšie deštrukčné zásahy novej moci proti psychológii a psychotechnike už boli cielené. Najprv bol púhym administratívnym aktom r. 1948 bratislavský Psychotechnický ústav pretvorený na oblastné pracovisko Československého ústavu v Prahe. Potom centrum nariadilo hĺbkovú hospodársko-finančnú kontrolu, záverom ktorej bolo odvolanie jeho riaditeľa. Vzápätí nasledovalo dosadenie nekvalifikovaného straníckeho úradníka z Prahy s likvidačným zadaním. R. 1951 bolo toto pracovisko zrušené, jeho odborný inventár – knihy, metodiky, výskumné správy – vyhodený do pivníc, ba i na dvor a to, čo sa nestihlo odcudziť, zničila napokon spodná voda po povodni Dunaja r. 1954.

– Smolenická konferencia –

Medzitým sa na pôde Filozofického ústavu Slovenskej akadémie vied začalo utvárať relatívne samostatné oddelenie psychológie, rozvíjajúce teoretickú  psychológiu na báze marxistickej metodológie (M. Bažány). Z neho neskoršie vzniknuté Psychologické laboratórium SAV sa okrem výskumno-experimentálnej činnosti podujalo aj na istú strategickú úlohu. V spolupráci s Komisiou pre psychológiu pri Československej akadémii vied zorganizovalo celoštátnu konferenciu československých psychológov s ústrednou témou Zásady a možnosti využitia psychologických poznatkov v socialistickej spoločenskej praxi. Konferencia sa uskutočnila v Smolenickom zámku pri Bratislave v dňoch 8.-10. novembra 1957. Jeden z jej protagonistov – J. Doležal – profesor Karlovej univerzity kvalifikoval toto podujatie slovami: „Smolenická porada je významnou událostí ve vývoji čs. psychologie, je prvním pracovním setkáním našich psychologů po druhé světové válce, ne-li dokonce první v dějinách československé psychologie vůbec“ (Využitie …, 1959, s. 371). No nie len preto možno usporiadanie, publikovanie prednesených referátov a medializovanie rezolúcie z tejto konferencie pokladať za medzník vo vývoji psychológie v Československu. Paradigmatickou sa mala stať zmena teoreticko-metodologických základov, t.j. snaha prebudovať eklektickú (buržoáznu) psychológiu na marxistickú; v rámci nej sa mala rozvíjať všetka psychologická práca v Československu. Okrem deklaratívneho prihlásenia sa československých psychológov „k budovaniu socializmu vo vlasti“, politický zámer mohli mať aj ďalšie proklamácie. Prvou úlohou psychológov v tejto fáze budovania socializmu je podľa J. Doležala  pomoc „v boji proti přežitkům ve vědomí lidu“ a vhodnými, t.j. psychologickými prostriedkami prispievať spoločenskej praxi. V nej má rozhodujúcu pozíciu výroba, ku ktorej môže psychológia, ak má validné vedecké poznatky (silná všeobecná psychológia), účinne prispievať štúdiom pracovnej činnosti (aplikácia). A tu sa podľa rezolúcie ukazujú značné rezervy najmä v úprave pracovných podmienok, v starostlivosti o kádre a bezpečnosť práce, vo výchove pracujúceho dorastu a voľbe povolania, atď.

Proceedings zo smolenickej konferencie obsahuje predovšetkým dva zásadné príspevky od J. Doležala. Sú to predovšetkým Tézy psychológie práce, kde autor preukázal vysoký medzinárodný štandard erudície. Druhý, obsiahlejší príspevok (Základy a možnosti užitia psychologických poznatkov v socialistickej spoločenskej praxi) je pre tú dobu príkladom zapracovania (vnesenia) princípov filozofie dialektického a historického materializmu, vrátane triedneho učenia, do kategoriálneho aparátu psychológie v polovici 20. st. Jednako publikované vystúpenia ďalších českých a slovenských psychológov, hoci sem-tam, inokedy viacej-menej vybavené ideovými a politickými bonmotmi, boli zamerané na konkrétne, predtým ako aj potom aktuálne problémy psychológie práce. Týkali sa týchto tém: pracovná a polytechnická výchova  školskej a učňovskej mládeže (J. Koščo), výber poslucháčov na vysoké školy (Jaroslav Doležal), psychológia v kádrovej práci (J. Kučera), psychologické aspekty úpravy pracoviska (J. Daniel), výcvik pracovného dorastu (J. Havlíček), pracovná náplň psychológa v továrni  (B. Bárta), zásady užívania psychológie v doprave  (Zb. Bureš) – na železniciach (J. Zadražil) – v bezpečnosti práce (A. Ivanov), nehodové správanie a úrazová prevencia (J. Křivohlavý), teória psychológie práce (J. Růžička), priemyslové intoxikácie (B. Chalupa), vzťahy medzi majstrom a robotníkmi (J. Grác), psychológia v ekonomike (M. Milan).

Viaceré závery z uvedených referátov vyústili do návrhov opatrení obsiahnutých v rezolúcii z tohoto rokovania. V nich sa akcentuje najmä potreba zintenzívnenia výskumnej činnosti v oblasti psychológie práce, nutnosť medziodborovej spolupráce psychológov s inými expertmi v teréne, žiaducosť vyzbrojovať študentov ekonomických a technických vysokých škôl, ako aj vedúcich pracovníkov vo výrobe psychologickými vedomosťami, potreba urýchliť zriadenie psychologického pracoviska v rámci Československej akadémie vied.

Z pohľadu ďalších vše-psychologických odborných podujatí v Československu v sledovanom období sa toto podujatie vyznačilo ešte jednou osobitosťou: na smolenickej konferencii českých a slovenských psychológov r. 1957 evidentne dominovala –  náplňou i rozsahom – psychológia práce nad ďalšími zložkami – pedagogickou a klinickou psychológiou. Túto proporcionalitu však ďalší vývoj psychológie na Slovensku už nepotvrdil.

– Od psychológie práce k inžinierskej psychológii –

Ako sa už naznačilo, Psychologické laboratórium Slovenskej akadémie vied v Bratislave treba pokladať za prvé profesionálne vedeckovýskumné pracovisko psychológie v Československu. Vzniklo r. 1955, kedy v Československu, resp. v tzv. východnej časti Európy dominovala tzv. pavlovovská psychológia zameraná na experimentálny výskum podmienených reflexov. K tejto činnosti sa čoskoro pridružili aj výskumné aktivity patriace do sféry psychológie práce. Začal ich tu rozvíjať J. Daniel, pôsobiaci svojho času v bývalom Psychotechnickom ústave v Bratislave. Postupne sa jeho tím rozšíril na oddelenie psychológie práce, ktoré sa neskoršie, v rámci Ústavu experimentálnej psychológie SAV, preorientovalo na inžiniersku psychológiu.

Už koncom 50. rokov sa na tomto pracovisku riešili výskumné problémy vyplývajúce z potrieb vtedajšej spoločenskej praxe. Jedným z nich bolo empirické skúmanie sociálnych a psychických vplyvov na postavenie a prácu ženy v priemysle (V. Kováliková), realizované priamo vo výrobnom podniku.

Významným a pre jeho účastníkov zážitkovo nezabudnuteľným zostal terénny výskum únavy rušňovodičov. Tím pracovníkov na čele s J. Danielom (S. Dornič, D. Kováč, V. Valter) vykonal relatívne komplexné merania   prejavov únavy batériou metodík priamo v železničnom depe. Reálnymi probandmi boli rušňovodiči elektrických lokomotív (v tom čase začala elektrifikácia železníc), a to výskumným plánom ante-post. Podľa očakávania sa zistil objektívne i subjektívne zvýšený stav únavy po skončení smeny až na hranicu ohrozenia bezpečnosti práce. V druhej etape tohoto výskumu sa uplatnili aj niektoré ergonomické prístupy, ktoré viedli k inžiniersko-psychologickým expertízam adresovaným napr. aj výrobcom týchto rušňov (Škoda Plzeň). Vo výskume únavy sa pokračovalo aj u pracovníkov chemickej výroby, ktorí boli vystavení dlhodobej expozícii sirouhlíka (bývalá Dimitrovka); tu sa m.i. použila dynamická inovácia Brownovej figúry (Dornič, 1960).

Psychomotorika, ktorá zabrala značnú časť laboratórnych  aktivít na tomto pracovisku už koncom 50. rokov (Kováč, 1958), sa v 60. rokoch dostala do novej pracovno-psychologickej podoby. Za účelom optimalizácie obsluhy poloautomatizovaných výrobných činností zostrojil V. Valter model karuselu, kde sa príslušné pohybové činnosti merali ako mikroelementy originálnou metodikou kontaktnej analýzy. Tento metodický princíp sa neskoršie využil v širšom kontexte neuropsychologických (laterálna preferencia), klinicko-psychologických (diagnostika jemnej psychomotoriky) i pedagogicko-psychologických výskumov.

V aktivitách pracovníkov oddelenia inžinierskej psychológie Ústavu experimentálnej psychológie SAV sa použili aj náročnejšie elektrofyziologické metodiky elektromyografie: nie len meraním príslušných napätí pri svalovej činnosti horných končatín, ale aj pri registrácii tzv. tichej reči (Boroš, 1967). H. Florek (1968) skúmal vizuálnu únavu (flicker) vo vzťahu k motorike u pracovníkov planografie a výrobcov televíznych prijímačov.

Medzitým, čo v Československu politické aktivity socializmu s ľudskou tvárou potrestala v dôsledku zahraničnej vojenskej okupácie pritvrdená totalita, inžiniersko-psychologické výskumy Ústavu experimentálnej psychológie SAV zaznamenali novú kvalitu. V súčinnosti s psychológmi veľkého energetického podniku na Slovensku (Slovnaft) sa otvorili viaceré problémy interdisciplinárneho charakteru. Predovšetkým to bola psychologická analýza činnosti operátora a ďalších moderných profesií (Stríženec, 1971), potom problematika pracovnej záťaže a stresu v spolupráci s endokrinologickými expertmi (Daniel, 1984), a napokon ešte väčšmi interdisciplinárna oblasť cirkadianných rytmov u pracovníkov modernej priemyselnej výroby (A. Potašová,  I. Sarmány, R. Fábry a ď.). Výsledkom náročných terénnych výskumov o tzv. ranných a večerných typoch pracovníkov sa stali jednak publikácie (Daniel – Kubalák, 1988) ako aj viaceré expertízy, ktoré sa priebežne upatňovali v praxi. Súčasne sa riešili aj viaceré „by products“ problémy, akými boli napr. súčinnosť človeka s počítačom (M. Stríženec), kognitívne štýly a proces rozhodovania (I. Sarmány), zvládacie stratégie (E. Ficková).

Výstupy z týchto výskumov boli priebežne publikované nie len v domácej odbornej tlači (najmä v časopise Psychologie v ekonomické praxi), ale aj v cudzojazyčnom, od r. 1970 medzinárodnom, časopise Studia psychologica (1965 – doteraz). Treba vyzdvihnúť aj  organizačnú činnosť v tomto smere. R. 1972 sa v Smolenickom zámku uskutočnilo medzinárodné sympózium, z čoho neskoršie vyšla kolektívna monografia „Psychologická analýza činnosti operátorov“ (Daniel, ed. 1975).

Posun výskumnej činnosti z pracovno-psychologickej do inžiniersko-psychologickej podoby sa tu zatiaľ ilustroval len výberom výsledkov dosiahnutých v Ústave experimentálnej psychológie SAV. Sú pre to dva dôvody: kontinuita a početnosť. Výskumné projekty z psychológie práce sa realizovali, pravdaže, aj na ďalších slovenských pracoviskách širšieho zamerania, akými boli katedry psychológie na vysokých školách a čiastočne aj na špecializovaných rezortných pracoviskách. Bližšie o tom informujú príslušné fragmenty v tejto publikácii.

No nemožno tu nespomenúť aspoň výpočtom výskumné aktivity J. Ch. Raiskupa a jeho interdisciplinárnych tímov vo Výskumnom ústave práce a chorôb z povolania v Bratislave. Týkali sa nasledovných problémov (resp. zadávateľov či adresátov): analýza profesií a kritériá výberu operátorov v atómových elektrárniach (Jaslovské Bohunice), neuropsychické zaťaženie pracovníkov vybraných profesií na lodiach (Čs. plavba dunajská), psychologická diagnostika pilotov a mechanikov (Agrolet), vyšetrenie horolezcov expedície na Mount Everest, analýza pracovných podmienok žien vo vybraných závodoch, psychologicko-hygienické špecifiky náročných prác v strojárstve, atď.

– Od katedry do života –

Po založení odborného pracoviska psychológie (Psychotechnický ústav v Bratislave), po možnosti získať vysokoškolské vzdelanie z psychológie (Filozofická fakulta UK v Bratislave) treba vydanie akademickej psychologickej príručky v slovenskom jazyku pokladať za ďalšiu medzníkovú udalosť vo vývoji psychológie na Slovensku; týka sa to aj psychológie práce. Po viacerých študijných pobytoch v psychologicky vyspelej Európe vydáva A. Jurovský r. 1942 Psychológiu (1. vydanie s. 384, 4. prepracované r. 1949, s. 555). Ak konštatujeme, že z 528 literárnych prameňov je 328 nemeckých (ostatné prevažne anglické a francúzske), naznačuje sa príslušný „Zeitgeist“ tejto publikácie. Jurovského Psychológiou sa kodifikovala slovenská odborná psychologická terminológia. Na základe citácií možno spresniť, že na tejto učebnici sa odchovali viaceré kohorty slovenských odborných psychológov; pre svoj systém a bohatú faktografiu bola učebnica známa aj v českých zemiach; jej spätosť s vtedajšou psychológiou práce možno vyvodiť aj z faktu, že sám autor bol v tom čase súčasne riaditeľom bratislavského Psychotechnického ústavu a profesorom na vysokej škole. A vývoj spel ďalej.

V školskom roku 1948/49 začína na Filozofickej fakulte UK študovať prvá generácia „čistých“ psychológov. Ako sa už naznačilo, predtým sa psychologická odbornosť získavala v rámci štúdia filozofie v kombinácii s ďalším predmetom obhájením dizertačnej práce (PhDr.) „so zreteľom na psychológiu“. Žiaľ, radikálne politicko-spoločenské zmeny („Víťazný Február 1948“) poznačili toto štúdium postupným naberaním ideologicky zaťažených filozofických predmetov, nehovoriac už o politickom prenasledovaní profesorov – A. Jurovského a J. Čečetku (ako sa o tom už informovalo predtým v súvislosti s likvidáciou psychotechnického ústavu v Bratislave). Jednako, napriek rôznym peripetiám Jurovského výdobytok – samostatné odborné štúdium psychológie na Slovensku – sa aj napriek vylúčeniu profesorov z fakulty r. 1957 uchoval naďalej.

60. 1958 vzniká samostatná Katedra psychológie FFUK pod vedním T. Pardela a postupne sa začína aj diferenciácia tohoto štúdia. V prvej polovici 60. rokov už bolo možné ukončiť štúdium psychológie špecializáciou; okrem pedagogickej (neskoršie poradenskej) a klinickej aj špecializáciou v psychológii práce. K prvým vyučujúcim príslušných predmetov psychológie práce v tom čase patrili J. Ondrejka, L. Požár, neskoršie J. Kuruc a M. Bandžejová. Príchodom skúseného odborníka z rezortného ústavu bezpečnosti práce (predtým pracovníka Psychologického ústavu) I. Pikalu sa tím vyučujúcich, ku ktorým postupne pribúdali rôzni externisti, kapacitne viac-menej vyrovnal s ostatnými. Navyše viacerí pracovníci z Psychotechnického ústavu Filozofickej fakulty UK (1957), pri ktorom sa na čele s J. Koščom rozvíjala problematika celoživotného profesionálneho vývinu, permanentne pôsobili aj ako vyučujúci. Spočiatku to bola akási základná (všeobecná) psychologická práca, potom sa táto oblasť výučby obohatila prednáškami z inžinierskej psychológie, psychológie dopravy, bezpečnosti práce; neskoršie pribudla personálna psychológia, diagnostika v psychológii práce.

Keď sa r. 1968 vďaka húževnatej iniciatíve J. Hvozdíka otvorilo nové vysokoškolské učilište v Košiciach (Katedra odbornej psychológie na Filozofickej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika),  počet psychológov práce na Slovensku podstatne vzrástol; túto špecializáciu tam zabezpečovali najprv „košickí psychotechnici“ Š. Tatranský, E. Fraenkel, Ľ. Fábryová, ktorým vypomáhali bratislavskí externisti (J. Daniel) a neskoršie aj vlastní  odchovanci M. Harminc, J. Juhas, J. Stanko a ď.

Dá sa zhrnúť: Kým na začiatku 60. rokov sa psychológiou práce zaoberalo niekoľko jednotlivcov, o 30 rokov neskoršie evidoval Adresár Slovenskej psychologickej spoločnosti pri SAV (1989) v sekcii psychológie práce 312 osôb; toto veľké číslo sa žiada spresniť poukazom, že nie všetci členovia tejto sekcie boli priamo činní v tejto oblasti psychológie, keďže každý člen Spoločnosti mohol prejaviť záujem o činnosť vo dvoch jej sekciách.

Za ďalšiu významnú udalosť v rozvoji psychológie práce na Slovensku, a nie len tu, možno pokladať vydanie prvej slovenskej príručky psychológie práce r. 1963 z pera J. Daniela. Hoci išlo o neveľkú odbornoinformačnú knižku (155 strán), sotvačo môže znížiť jej význam, keď si uvedomíme, že v Československu bola prvou publikáciou svojho druhu od r. 1934, keď v Prahe vyšla „Encyklopedie výkonnosti“. Knižka bola určená stredným technickým kádrom vo výrobe so zámerom zvýšiť ich záujem o odborné i vlastné uplatňovanie psychologických poznatkov v pracovnej činnosti. Po úvodných teoreticko-metodologicky ladených kapitolách sa psychológia práce prezentuje ako aplikovaná disciplína a osvetľuje sa v týchto oblastiach: príprava pracovníka na prácu, vplyv práce a pracovného režimu na pracovníka, prispôsobovanie pracovného prostredia pracovníkom, psychologické otázky bezpečnosti práce a pracovnej morálky. Táto koncepcia knižky akiste zodpovedá dobe čo do odbornej štruktúry ako aj spoločenského kontextu. Povšimnutiahodné je, že Danielovu psychológiu práce vcelku pozitívne recenzovala m.i. aj vtedajšia autorita autorít v psychológii práce v Československu – J. Doležal (1965).

Psychológia práce mala pri „budovaní socializmu“ v Československu istú prioritu šírením zhora nadol. Zvyšovanie výroby v neantagonistických výrobných vzťahoch tvorilo tu totiž hlavné politikum. V tomto čase sa z iniciatívy vedúcich osobností psychologického života v Československu zrodil dokument o strategickom rozvoji psychológie v Československu, kde psychológii práce patrilo jedno z popredných miest. Hoci sa táto prognóza rodila v pripomienkovom pokračovaní takmer dva roky, jeho schválenie r. 1964 vysokým politickým orgánom (Plénum Ideologického oddelenia ÚV KSČ) trvalo údajne len pár sekúnd. Pravdepodobne aj preto, že Chruščovov XX. zjazd Komunistickej strany Sovietskeho zväzu už „omilostil“ psychológiu v ZSSR a uvoľnil tak cestu pre jej širší rozvoj. Navyše v Československu sa už hlásil k slovu dubčekovský „socializmus s ľudskou tvárou“. A tak 60. roky na Slovensku možno pokladať za istý malý boom rozvoja psychológie vôbec a psychológie práce zvlášť. Významným prínosom jej vývoja sa v týchto rokoch stali ďalšie výdobytky.

Psychodiagnostika, ktorá začiatkom 60. rokov mohla v Československu úplne vyjsť z ilegality, sa naplno rozvinula zriadením vydavateľského centra v Bratislave s celoštátnou pôsobnosťou pod vedením V. Černého (1968). S malým počtom interných, zato s veľkým počtom externých pracovníkov sa tu každoročne sprístupnili desiatky najznámejších zahraničných i domácich – slovenských a českých – psychologických metodík, pomôcok i výskumných a diagnostických zariadení (bližšie V. Černý – T. Kováč, 2001).

Ďalší pokrok v aplikácii psychológie práce na Slovensku sa udial priamo v teréne. Psychologické posty jednotlivcov v rôznych rezortoch, podnikoch a organizáciách sa rozšírili na psychologické oddelenia, ba aj školiace zariadenia.

Významným počinom pre rozvoj psychológie práce bolo založenie celoštátneho Československého ústavu práce a sociálnych vecí v Bratislave; ako už vyplýva z názvu mal interdisciplinárny charakter. Jeho odbor psychológie práce (A. Jurovský) uskutočnil celý rad výskumných projektov „klasickej“ psychológie práce, inžinierskej psychológie a sociálnej psychológie práce. Výsledky toho slúžili nielen ako expertízy pre  vtedajšie riadiace zložky, ale sa sprístupnili aj odbornej komunite článkami (napr. v časopise Syntéza) a monografiami. Pracovisko bolo aktívne aj organizačne. R. 1967 sa konala konferencia na tému psychológ a sociológ v závode, r. 1969 celoštátny seminár zameraný najmä na profesiografiu (bližšie J. Daniel, 2001).

V 60. rokoch (1964) vzniklo v rámci Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva psychologické oddelenie (J. Bulák) zamerané na psychodiagnostiku viacerých povolaní ako napr. majstri, vodiči, žeriavníci, bágristi. J. Senka tu vybudoval na tú dobu moderné psychologické laboratórium s komerčne vyrábanými prístrojmi a psychologickými testami. Okrem výberu zamestnancov, výskum sa sústredil na problémy pracovného režimu, mobility pracovníkov, sociálnej starostlivosti o pracovníkov ai. (bližšie J. Minich, 2001).

Odtabuizovaná psychodiagnostika sa v tomto čase konjunktúry psychológie dostala aj do československej armády. V Bratislave vzniklo r. 1967 Armádne vedecko-výskumné pracovisko (J. Vonkomer), ktoré okrem výskumných úloh a vývoja psychodiagnostických metodík vykonávalo bohatú diagnostickú činnosť (ročne 5000 osôb). Jeho existencia umožnila m.i. aj prežitie základnej vojenskej služby mladým absolventom psychológie odbornou činnosťou (podrobnejšie S. Miglierini, 2001).

V dňoch 1.-3. júla 1968 sa v Bratislave konal III. zjazd československých psychológov. Hoci prvý slovenský predseda Československej psychologickej spoločnosti – A. Jurovský – súhlasil s experimentálno-psychologickou náplňou rokovania, psychológia práce sa tu aj tak prezentuje „v plnej paráde“. Aplikácia psychologických prístupov k životu nadobúda novú kvalitu, keď niektoré terénne pracoviská prerastajú do inštitúcií so širším poslaním. Prototypovým príkladom toho bol Inštitút pre výchovu vedúcich pracovníkov Slovchémie r. 1967 (Š. Kestler), v rámci ktorého bola r. 1968 zriadená Katedra psychológie (I. Šípoš). Činnosť tejto inštitúcie, v ktorej pôsobili interní ale aj mnohí externí experti, sa prejavovala organizovaním cyklov psychologických školení pre vedúce kádre, realizáciou expertíz a výskumom na základe požiadaviek podnikov, metodicko-poradenskými službami, organizovaním odborných podujatí, publikovaním psychologických textov a koordinovaním práce podnikových psychológov v chemickom priemysle Slovenska; r. 1975 tam pôsobilo viac ako 20 psychológov (bližšie T. Kollárik, 2000).

V druhej polovici 60. rokov sa psychológia a najmä psychológia práce dostala už aj do personálnej oblasti väčších organizácií, ktorá predtým bola striktne v kompetencii výborov straníckych organizácií. Po prvý raz v histórii psychológie na Slovensku prevýšil dopyt ponuku. V dennej tlači sa objavili inzeráty so zvýhodnenými ponukami nie len pre  psychológov do väzenských zariadení. Už aj menšie priemyselné závody mimo hlavných centier Slovenska inzerátmi hľadali podnikových psychológov s ponukou vysoko nadpriemerného platu, bytu, ba dokonca aj rekreačného zariadenia. Všetko nasvedčovalo tomu, že psychológia, tentoraz už nielen poradenská a klinická, ale aj psychológia práce sa naplno inkorporuje do života jednotlivcov a organizácií. Lenže, písal sa 20. august 1968 a v noci sa začala intervencia vojsk Varšavskej zmluvy (okrem Rumunska) do Československa.

– Fenomén popínavej rastliny –

Teoretici i pamätníci života psychológie na Slovensku dobre vedia, že 70. roky sa pre vývoj psychológie stali opäť kritickými. Došlo k celoplošnému zabrzdeniu psychológie ideologicko-politickým  „znásilnením“, najmä spoločenských vied, kam oficiálne zaraďovali aj psychológiu. No inhibičné 70. roky sa predsa len odlišovali od likvidačných 50. rokov. Na lavici ideologickej obžaloby už nestála psychológia ako celok, ale len jej niektoré oblasti; k nim patrila napr. značná časť sociálnej psychológie a teda aj sociálna psychológia práce. Potom prišli pod ostrú ideologickú kritiku isté diela, napr. aj vydanie slovenského prekladu severoamerickej učebnice „Jednotlivec v spoločnosti“ od D. Kretscha et al. No a napokon atakovali aj niektoré osobnosti a inštitúcie. Duchovný otec slovenskej psychológie A. Jurovský, ktorý sa v období dubčekovského odmäku vrátil   za katedru, bol r. 1972 opätovne z fakulty prepustený. Desiatky psychológov, ktorí v predchádzajúcich rokoch rozletu psychológie na Slovensku sa viacej-menej priblížili k tzv. západnej psychológii, boli politicky puncovaní ako pravicoví oportunisti; v dôsledku toho boli niektorí pozbavení vedúcich funkcií, prípadne možnosti publikovať alebo aj vycestovať do západných krajín. Pokiaľ ide o inštitúcie, prvými obeťami sa v období paradoxne nazývanom normalizácia, stali pracoviská, kde „nebola zabezpečená vedúca úloha komunistickej strany“. To postihlo napr. Ústav psychológie profesionálneho vývinu a poradenstva, ktorý administratívnym aktom začlenili do Psychologického ústavu Filozofickej fakulty UK (Koščo, 2000). Pochopiteľne, všade tam, kde sa predtým psychológovia účinne zapojili do personalistiky, došlo k likvidácii postov a k osobným postihom.

No 70. inhibičné roky sa od 50. likvidačných líšili v jednom: tentoraz sa už aj sami psychológovia pridali ku kritikom niektorých smerov rozvoja psychológie. Stalo sa tak najmä na rokovaní psychológov – straníkov v budove Ústredného výboru Komunistickej strany Československa, z ktorého vyšla interná publikácia „Ideologické problémy rozvoje marxistické psychologie“ (1973), v ktorej hlavná stať pochádza od J. Linharta. Jediný slovenský referent T. Pardel však prezentoval na tomto zasadnutí skôr dosiahnuté výsledky ako problémy psychológie. Istým podnetom pre budúcnosť bolo, že v psychológii práce sa tu položil akcent na psychológiu riadenia (J. Khol), čo sa na Slovensku neskoršie výdatne prejavilo.

Okrem už spomínaného Inštitútu Slovchémie vznikol r. 1972 pri vtedajšej slovenskej vláde Inštitút riadenia. Ako to dokladá jeho dlhodobý pracovník V. Kovačič (2000), psychológia, resp. oddelenie psychológie a sociológie tu malo značný zástoj. Psychologické poznatky v takmer reprezentačnom zoskupení disciplín relevantných pre riadiacu činnosť v niekoľko týždňových sústredeniach prezentovali špičkoví odborníci z vysokých škôl a výskumných ústavov. Účastníci týchto kurzov – vedúci pracovníci centrálnych riadiacich orgánov (od ministerstiev po väčšie podniky) – tu absolvovali nielen prednášky ale aj výcvikové programy. Intenzívna výučba sa kombinovala s individuálnym štúdiom odbornej literatúry a obhajobou písomných prác k získaniu príslušného cetrtifikátu. V priebehu r. 1972 – 1989 sa tu v 190 vzdelávacích podujatiach zdokonalilo aj v psychologických kompetenciách cca 2800 osobností vyšších druhov manažmentu.

Vďaka iniciatíve N. Snopkovej zaznamenal v tomto období záslužnú činnosť Dom techniky pri Československej vedecko-technickej spoločnosti v Bratislave. Začiatkom r. 1978 vzniklo v tejto inštitúcii oddelenie, ktorého cieľom bolo sprostredkovať nové poznatky a trendy z oblasti psychológie práce pracovníkom hospodárskej sféry. Postupne sa realizovalo 136 podujatí, v rámci ktorých vystúpilo viac ako 1500 (!) odborníkov z celého Československa. Týkali sa psychológie práce v širšom diapazóne, psychológie v personalistike, sociálno-poradenskej činnosti a ďalších aktuálnych problémov (podrobnejšie N. Snopková, 2001).

Psychológovia, nevynímajúc psychológov práce, sa najmä v 80. rokoch začali stále častejšie prezentovať aj v elektromasmédiách. M. Kožiak ako podnikový psychológ Slovenského rozhlasu tu zohral významnú úlohu „odborného dispečera“ odporúčaním relevantných psychológov relevantným témam.

A tak by sa dalo dokladovať ďalej, ako sa už predtým uviedlo, že napriek istým reštrikčným zásahom sa vývoj psychológie na Slovensku, vrátane psychológie práce a riadenia dostal do staronových koľají. Svedčí o tom napr. údaj, že koncom r. 1989 pôsobilo na Slovensku vyše 100 psychológov práce a riadenia v desiatkach nepsychologických zariadení. Vyberáme z nich v abecednom poradí aspoň niektoré:

Bavlnárske závody, Levice

Bratislavské automobilové závody, Bratislava

Bučina, Zvolen

Strojárenský závod Šariš

Československé aerolínie, Bratislava

Československá autodoprava, podnikové riaditeľstvo a 4 ďalšie v Bratislave,

Nitre, B. Bystrici, Košiciach

Československá plavba dunajská, Bratislava

Československé vagónky, koncern Vagónka, Poprad

Dopravné podniky  hlavného mesta Bratislavy

Dopravný podnik mesta Košíc

Duslo, Šaľa

Elektromont, Bratislava

Elektrovod, Bratislava

Gumárne 1. mája, Púchov

Hydrostav, Bratislava

Hutné stavby, Košice

Chemické závody Juraja Dimitrova, Bratislava

Chemické závody Wilhelma Piecka, Nováky

Chemko, Strážske

Chemlon, Humenné

Chemosvit, Svit

Inžinierske stavby, Košice

Jas, Bardejov

Klenoty, Bratislava

Matador, Bratislava

Naftový a plynárenský priemysel, Bratislava

Otex – textil, Bratislava

Okresný podnik výroby a služieb, Dolný Kubín

Poľana, Lučenec

POĽNOPO- Veľké Kostolany

Pozemné staviteľstvo, Bratislava

Priemstav, Bratislava

SLOV-AIR, Bratislava

Slovenský energetický priemysel, Psychol.-sociol. stredisko, Bratislava

Slovena, Žilina

Slovenský hodváb, Senica

Slovnaft, Bratislava

Stavoindustria, Bratislava

Stavoinvesta, Bratislava

Štátny cukrovarský podnik Trnava

Tatramat, Poprad

Tatra Svit, Svit

Tesla, Bratislava

Tesla Elektroakustika, Bratislava

Tesla Orava, Nižná nad Oravou

Uhoľné a lignitové bane, Prievidza

Ústredie umeleckých remesiel, Bratislava

Vihorlat, Michalovce

Výskumný ústav mechanizácie a automatizácie, Nové Mesto nad Váhom

Východoslovenské železiarne, Košice

Výrobné družstvo ÚSVIT, Bratislava

Výrobné družstvo invalidov Žiara, Zvolen

Západoslovenské cementárne a vápenky, Rohožník

Zelenina, Bratislava

Závody výpočtovej techniky, Banská Bystrica

Závody ťažkého strojárenstva, Bratislava, Detva, Dubnica nad Váhom, Martin

Želeničné staviteľstvo, Bratislava.

V rukopisnej verzii štúdie k dejinám psychológie na slovensku charakterizovala V. Kováliková kritické roky jej vývoja takýmto konštatovaním: rozvoj napriek všetkému. psychológia na slovensku by sa dala prirovnať k rastline – poplazu, ktorú, keď ju na jednom mieste vytrhnú, vzápätí vyraší povedľa.

 

– Namiesto záveru –

Preto namiesto záveru opakujeme text z úvodu:  psychológia práce a riadenia na Slovensku v r. 1928-1989 bola neoddeliteľnou súčasťou vývoja všetkej psychológie v Československu. Keďže nateraz nie sú, až na viaceré cenné prístupy, k tomuto veľkému celku vypracované čo i len tézy alebo náčrty, prehlasujeme, že tento pohľad na vývoj psychológie práce a riadenia musí byť otvorený pre ďalšie historické fakty a hodnotenia.

VÝBER Z LITERATÚRY

Daniel, J., 1967, Psychologické aspekty pracovného zácviku (Psychological aspects in work training). Práca, Bratislava.

Daniel, J. a kol., 1975, Psychologická analýza činnosti operátora. (Psychological analysis in operator activity). Veda, Bratislava.

Daniel, J., 1984, Psychická záťaž v laboratórnych podmienkach (Psychological load under laboratory conditions). Veda, Bratislava.

Daniel, J. – Kováč, D. (ed.), 1989, Psychologické zefektívňovanie práce v podmienkách VTR (Psychological work improvement in the  scientific-technological revolution). Práca, Bratislava.

Daniel, J., Kubalák, M., 1988, Psychologické aspekty smenovej práce (Psychological aspects in shift work). Práca, Bratislava

Jurovský, A., 1942 (1949), Psychológia (Psychology). Matica slovenská, Turčianský Svätý Martin.

Jurovský, A., 1971, Spokojnosť s prácou a jej činitele (Work satisfaction and its factors). Čs. výskumný ústav práce, Bratislava.

Jurovský, A., 1980, Osobnosť človeka pri práci (Personality at work). Práca, Bratislava.

Kollárik, T. – Kubalák, M., 1982, Psychológia na pracovisku (Psychology at the work place). Obzor, Bratislava.

Kováč, D. – Kováliková, V. (Ed.), 1993, Zakladajúce osobnosti, peripetie a ponaučenia z novodobého vývoja psychológie na Slovensku. (Founding personalities, peripeteas and lessons learned in modern development of psychology in Slovakia). Ústav experimentálnej psychológie SAV, Bratislava.

Kováč, D., 1995, Psychology in Slovakia – Leaving the Iron Curtain Behind. In: Schorr, A. – Saari, S. (Eds.) Psychology in Europe: Facts, Figures, Realities, Hogrefe  & Huber, Gőttingen, 104-110.

Kováč, D. a kol., 1995, Ústav experimentálnej psychológie 1955-1995: jeho prínosy k rozvoju psychológie na Slovensku. (Institute of Experimental Psychology S.A.Sc. 1955-1995 – Its contribution to the development of psychology in Slovakia), Bratislava.

Kováč, D. et al., 1996, Post-war development of psychology in Slovakia: personal views. Studia psychologica, 38, 283-311.

Kovačič, V., 1987, Psychológia v organizácii a riadení (Psychology of organization and management). Práca, Bratislava.

Kožiak, M., 2000, Ohliadnutie za vývojom slovenskej psychológie práce v priesečníku „Novembra 1989“ (Slovak psychology of a work after „November 1989“). Psychologie  v ekonomické praxi, 35, 113-128.

Kubalák, M., 1982, Stabilizácia pracovných kolektívov (Stabilization of working teams).

Práca, Bratislava.

Pikala, I., 1980, Psychologické aspekty priemyselnej úrazovosti (Psychological aspect in industrial accidents). Práca, Bratislava.

Stríženec, M., 1971, Súčasné tendencie v inžinierskej psychológii (Contemporary trends in engineering psychology). Vydav. Slov. akad. vied, Bratislava.

Stríženec, M., 1978, Človek a počítač (Man and computer). Veda, Bratislava.

Senka, J. (ed.), 1972, Vybrané kapitoly zo psychológie práce a personalistiky (Selected chapters from psychology of work and personal traits). Ústav pre vzdelávanie pracovníkov v poľnohospodárstve, Bratislava.

Šípoš, I. – Kollárik, T., 1975, Sociálna psychológia práce (Social psychology of work). Práca, Bratislava.

Štikar, J., Hoskovec, J., 2000, Ohlédnutí za vývojem české psychologie práce a organizace. (History of Czech work and organization psychology). Psychologie v ekonomické praxi, 35, 103-112.

Využitie psychológie v socialistickej spoločenskej praxi, 1959 (Application of psychology in social practice under socialism).Vydavateľstvo SAV, Bratislava.

Gálik, M., 1978, Psychológia v personálnych činnostiach (Psychology in personal activities). Práca, Bratislava.

Daniel, J., 1963, Psychológia práce (Psychology of work). Práca, Bratislava.

 

SEDEM SMUTNÝCH ROKOV APLIKOVANEJ PSYCHOLÓGIE NA SLOVENSKU (2014)