Len málo zrelých mužov píše poéziu a ešte menej je takých, o ktorých to vieme. Väčšinou ju píšu “do šuplíka” a neradi ho otvárajú.
℘
O Ivanovi Seifertovi to možno tiež povedať. Patrí medzi nich.
Veľa rokov mi trvalo kým som ho prehovoril aby niektoré básne z toho šuplíka vytiahol a zverejnil. Nedal sa, nechcel , ale nakoniec s rozpakmi súhlasil a vybral zopár z nich, ako osobnú výpoveď jedného obdobia svojho života. Nazval ju “Roztrúsené myšlienková pomätenosť”. Zrejme chcel týmto – až sebaironickým pomenovaním výberu básní, ktoré sa odhodlal aj sám predniesť – vystihnúť nielen svoje vtedajšie pocity, myšlienky a idey, ale paradoxne vyvolať aj úsmevy poslucháčov, ktorí sa v tých veršoch možno nájdu.
Nehľadajte v nich veľké rýmy, ani veľké básnické obraty. Ivanova poézia je neemocionálna, vlastne realistická poetizujúca próza. Už z prvých veršov poznáme, že je tak trochu aj recesiou zo sveta nás ľudí, ktorým často v každodennom pachtení uniká podstata života a tajomstvá jeho krásy.
Som rád, že som mohol prispieť k tomu aby táto poézia uzrela svetlo sveta a jej verše oživené samotným autorom zaznejú v priestore.
℘
Výber básní v recitáli
PhDr. IVAN SEIFERT – teraz už senior – bol vynikajúcim psychológom práce a nemenej výborným matematikom a štatistikom – pred ktorého argumentami ustupovali aj tí najotrlejší manažéri. Vždy sa vyznačoval nielen skromnosťou, málovravnosťou, ale aj nesmiernou zhovievasťou k iným ľuďom. Ak prehovoril tak ste si tie slová mohli dať “za klobúk”.
℘
na cyklotúre v Strážovských vrchochs manželkou Máriou
℘
Počas prípravy tohto hudobno-poetického pásma som ho požiadal aby napísal niečo o sebe, svojom živote a motivácii písať básne.
℘
Odpísal mi toto:
” Na začiatku bolo pár básničiek, ktoré by sa dali spočítať na prstoch dvoch rúk, a ktoré možno píše každý, bolo to pred mnohými rokmi. Potom som sa však ocitol na viac ako desaťročie na ubytovni v Bratislave. Ja dedinský (teraz už ani dedinský ani mestský, nejaký ani taký ani taký) človek zvyknutý po príchode z práce obliecť si montérky a ísť rúbať drevo alebo zobrať do rúk motyku. Čo si počať s toľkým voľným časom? Dokonca som si obstaral aj vodové farby. A aj keď ľudia okolo mňa (a to najmä autor tejto nahrávky) mi pomáhali prekonať samotu, predsa len ešte zostávalo nejaké prázdno, ktoré som potreboval zaplniť niekedy aj zmysluplne…
týky (palice, tyče, opory) na nové fazuľky
Začal som čítať viac ako dovtedy a začal aj po troche písať. Pomáhalo mi to a pomáha aj teraz vyrovnať sa s odlúčením od rodiny, ťažobou existencie a bytia a brať to občas aj s humorom. Mám rád stromy, les, drevo a kamene a vôbec prírodu ako stelesnenie ženy.
Ani neviem, či to je poézia alebo próza. Je to väčšinou nedorobené, surové, nevycizelované, jednoducho nevyzreté. Ak raz niečo málo napíšem, tak sa zvyčajne k tomu nevraciam, aj keď tuším, že to nie je ono. Vychádza to z momentálneho popudu alebo podnetu a nie je to výsledkom premysleného rozvažovania. Do básnika mám ďaleko, tak ako aj do spisovateľa.
Mám rád Jesenina, Ferlinghettiho, Bukowského ale aj Váleka, Rúfusa a mnohých ďalších.
Zvlášť v týchto časoch kedy polarizácia, extrémizmus, mediálna manipulácia, záplava informácií a informačného smogu, zvyšujúca sa nerovnosť naberajú na sile je dôležité zachovať si nadhľad a zostať človekom a nohami na pevnej zemi, čo nevylučuje to, že hlava sa môže z času na čas aj vznášať. Gaussova krivka normálneho rozdelenia platí už málokde a žijeme v extrémistane, tak ako to hovorí Nassim Taleb.
A nejako to chápať a vyrovnať sa s tým, nestratiť radosť zo života a neskĺznuť do jednoznačnosti mi pomáha čítanie a aj občasné písanie.
Nejako som sa rozvravel, a to aj bez piva. Tak, ak sa nad tým ironicky pousmejete, budem rád.“
℘
V TÝCHTO DŇOCH sa IVAN SEIFERT dožíva 70-tich rokov svojho prechodného pobytu na tejto planéte.
GRATULUJEM IVANOVI SEIFERTOVI k životnému jubileu a aj týmto blogom mu ĎAKUJEM za jeho blízkosť.
Vladimir Vysockij (Vysotsky) bol sovietsky pesničkár, básnik a herec, ktorého kariéra mala mimoriadny a trvalý vplyv na sovietsku kultúru . Preslávil sa svojím jedinečným štýlom spevu a textmi, ktoré obsahovali spoločenské a politické komentáre v často vtipnom pouličnom žargóne. Bol tiež významným javiskovým a filmovým hercom. Aj keď jeho dielo oficiálne sovietske kultúrne inštitúcie do veľkej miery ignorovali, už počas svojho života dosiahol pozoruhodnú slávu, lásku rusov a dodnes významne ovplyvňuje roky po svojej smrti mnohých ruských populárnych hudobníkov a hercov.
Z mnohých jeho piesní cítiť smútok, ale iný ako ten nostalgický a sentimentálny smútok Žanny Bičevskej. Je to drsný smútok muža prejavovaný iróniou, až sarkazmom a vzdorom k nezmyselným pomerom vtedajšieho ZSSR. Mnoho takýchto piesní sa zachovalo len na amatérskych nahrávkach jeho koncertov, alebo len v textovej forme.
Jeho ľúbostný román a krátke manželstvo s francúzskou herečkou Marinou Vlady vtedy sledovali milióny rusov i francúzov.
French actress Marina Vlady in Paris at the Trocadero with her husband Vladimir Vysotsky, a Russian anti-establishment actor, poet, songwriter and singer in the Soviet Union. He plays Hamlet at the Palais de Chaillot Theater in Paris in a stage production directed by Russian director Yuri Lyubimov. (Photo by Elisabeth Andanson/Sygma via Getty Images) . . Francúzska herečka Marina Vlady v Paríži pri paláci Trocadéro so svojím manželom Vladimirom Vysockym, ruským hercom vystupujúcim proti establišmentu, básnikom, skladateľom a spevákom v Sovietskom zväze. V tom čase hrá s obrovským úspechom Hamleta v divadle Palais de Chaillot v Paríži, v inscenácii ruského režiséra Jurija Ljubimova, zakladateľa a dlhoročného riaditeľa divadla Na Taganke. (1977).
Táto romanca sa však musela skončiť tak ako jej bolo predurčené osudom. Ich láska sa však rozchodom neskončila. Neskončila ani láska Rusov k tomuto páru a pretrváva v mnohých pamätníkoch po celom Rusku.
Všetko čo Vysockij robil, hovoril a spieval bolo pod prísnym dohľadom vtedajšej sovietskej moci, ktorá sa usilovala priviesť ho “k rozumu”. To, ako aj jeho životný štýl a životospráva ho vyčerpávali a zákonite vyústili v jeho predčasný odchod.
* 25. január 1938 – † 25. júl 1980
Vladimír Vysockij zomrel zomrel 25. júla1980, v čase konania letných olympijských hier usporiadaných v Moskve. 28. júla 1980 bol pochovaný na cintoríne Vagankovsky. Jeho hrob je stále plný kvetov, ktoré mu tam prinášajú mnohí a medzi nimi aj mladí Rusi.
Posledná rozlúčka Mariny Vlady s jej veľkou láskou.
Blízko mesta Peking (o kultúrnej revolúcii v Číne)
Prečo domorodci zjedli Cooka
List redaktorovi televízneho programu „Zjavne-neuveriteľné“
Balada o detstve
Ukrajina raz za 100 rokov jedno a to isté, rovnaké Požiare!
Posledná pieseň Vladimíra Vysockého
25.01.2022
V deň narodenín Vladimíra Vysockého ponúkla TV ПЕРВЫЙ КАНАЛ nové príbehy z jeho života a rozhovory s jeho príbuznými, priateľmi i prostými ľuďmi, ktorí ho milujú dodnes.
Doc. PhDr. Eva Jaššová. PhD. bola nielen známou psychologičkou, slovenskou novinárkou, mediálnou odborníčkou a politologičkou., ale – čo vie asi málokto – aj poetkou.
* 1954 – † 15. marec 2014, Komjatice
Pred siedmimi rokmi sa vrátila do sveta éterických bytostí, ktoré nazývame anjelmi.
Takúto si ju pamätám.
spomienkový medailón
Málo známe okolnosti začiatkov jej pôsobenia na tejto planéte.
Jedného dňa , takto z jari v roku 1980 ktosi placho zaklopal na dvere Psychologického pracoviska ČsRo na Slovensku v Bratislave. Sotva som to klopanie začul. Pred nimi stálo krehké dievča, ktorého prvá veta, ešte pred vstupom do miestnosti znela: “Rada by som … , chcela by som …, u vás pracovať.”
“Som bez práce. Počula som vás v rádiu, …. . Myslím, že by sme si rozumeli.”
To bola priama reč. Zaujala ma hneď na začiatku. Usadil som ju aby mi rozpovedala svoj príbeh:
Ako čerstvá absolventka štúdia psychológie na FFUK v Bratislave začala pracovať ako detská psychologička v Domove pre deti s nariadenou ústavnou starostlivosťou od narodenia až do dospelosti, prevažne s ľahkým mentálnym postihnutím. Ten Domov sa nachádzal v jednej z najdlhších dolín Slovenska – tam kde „líšky dávajú dobrú noc a medvede oberajú spolu s vami lesné plody“.
Hladujúce deti.
Zakrátko po nástupe zistila, že deti tam hladujú a personál si v plných taškách odnášal domov “rezne so zemiakovým šalátom”. Opakovane!
“Musela som sa ozvať!” Začala písať žiadosti o vykonanie kontrôl kde sa vtedy dalo, ale odozva “žiadna”. Dôsledkom bolo, že sa stala viac ako nepohodlnou. Vtedy sa rozhodla napísať rovno Gustávovi Husákovi, vtedajšiemu prezidentovi ČSSR a Generálnemu tajomníkovi ÚV KSČ. Ten dal akýsi pokyn a pomery sa vraj zlepšili, ale tí “ľudia” tam zostali. Eva tam vydržala dva roky.
Ktosi jej poradil, aby zmenila pôsobisko. “Po vzájomnej dohode s vedením ústavu” a so slzami v očiach opustených detí sa rozlúčila a zjavila sa pred mojími dverami. Nie som si istý či neprišla aj s kufrom rovno zo železničnej stanice,
Ten “ktosi” však nebol hocikto. To som pochopiteľne nemohol tušiť. Na prekvapenie sa môj návrh zamestnať ju, zrejme vopred informovanému kádrovo personálnemu námestníkovi zapáčil a bleskovo ho realizoval. Ani nie za týždeň som mal novú kolegyňu. Bolo to v roku 1980.
Eva sa od prvého dňa s odhodlaním pustila do knihy, ktorú mala rozpísanú spoločne s kolegom, vtedy ešte docentom Mironom Zelinom.
Nechával som jej dosť priestoru na písanie tejto knihy, v ktorej som videl prínos aj pre jej ďalšie lektorské pôsobenie v rozhlase. Popri tom ju postupne zasväcoval do psychológie práce a samotnej činnosti pracoviska. Niekedy to bolo trochu komplikované, pretože jej špecializáciou bola detská psychológia. Občasné konzultačné návštevy kolegu Mirona Zelinu na pracovisku som preto vnímal ako obohacujúce a inšpirujúce.
PSYCHOBALZAM A OLYMPIÁDA
Intenzívne som vtedy trénoval redaktorov, moderátorov v autogénnom tréningu a robil experimenty s jeho hudobno-slovnými modifikáciami. Blížila sa Letná olympiáda v Moskve (198O) a tak sa s požehnaním vedenia rozhlasu ozvali ľudia z Československého zväzu telesnej výchovy a požiadali nás o psychologickú prípravu vrcholových športovcov. Pracovisko začali navštevovať nielen špičkoví športovci, ale aj takí majstri slova akými boli Karol Machata a Ladislav Chudík, ktorí prepožičali magnetofónovým nahrávkam svoje hlasy. To Evu zaujalo a pomáhalo “preladiť sa” na psychológiu práce s dospelými. K svojmu pôvodnému zameraniu však vždy inklinovala.
Po olympiáde záujem verejnosti i odborných kruhov o našu prácu narastal, čo prinieslo aj celkom neočakávaný efekty.
EFEKTY ÚSPECHU
Po tom čo hudobné vydavateľstvo OPUS vydalo kazety PSYCHOBALZAM v slovenčine a češtine začali prichádzať listy nielen od radových občanov, ale aj odborníkov, lekárov, psychológov, liečebných a špeciálnych pedagógov. V jednom z nich napísala primárka oddelenia Detskéj traumatológie a popálením, Thomayerovej nemocnice v Prahe, že deti, ktoré musia dlho a pokojne polohovať reagujú na uspávací Psychobalzam určený dospelým lepšie ako na rozprávky. Priamo apelovala aby sme čím skôr “vyrobili” aj detský psychobalzam. To Evu oslovilo a začala sa viac venovať tejto téme.
Ten ďaší efekt už taký príjemný nebol. Dozvedel som sa o ňom až “post faktum” od samotnej Evy. Ten “ktosi” čo držal nad ňou ochranné krídlo naozaj nebol hocikto. Bol to jej snaživý strýko, vtedajší ideologický tajomník na ÚV KSS. Pri jednom rodinnom stretnutí dospel k poznaniu, že jeho neteri stolička asistentky na psychologickom pracovisku príliš nesvedčí a rozhodol sa povýšiť ju. Neznalý pomerov však stroskotal na postoji vedenia rozhlasu a aj čestnom a statočnom postoji samotnej Evy, ktorá odmietla využiť takú príležitosť “nahradiť ma” vo funkcii podnikového psychológa ČsRo. Rozhlasoví súdruhovia vtedy porozmýšľali ako to urobiť aby ” vlk zostal sýty a baran celý”. Navrhli jej miesto redaktorky v Hlavnej redakcii vysielania pre deti a mládež.
Eva to s úľavou prijala .
Tak sa začala jej úspešná cesta redaktorky a moderátorky. Od samého začiatku udivovala svojími projektami a ich neočakávaným ohlasom. Za všetky uvediem len jeden. V ktoromsi seriáli o prírode a rastlinkách v nej sľúbila, že každé dieťa, ktoré pošle do rozhlasu korešpondečný lístok so správnou odpoveďou na otázky dostane ako odmenu semienko akejsi mäsožravej rastlinky vhodnej na domáce pestovanie. Vtedy prišli do rozhlasu vrecia korešpondenčných lístkov so správnymi odpoveďami a zrazu bolo tých semienok málo. Rozhlas ich musel doviezť dokonca z Maďarska. Vtedy si ma na “koberec predvolali” kolegyne z podateľne, ktoré sa vraj idú zblázniť z toho návalu a nestíhajú baliť a posielať tie semienka. Vraj za to môžem ja. Vraj prečo, načo som ju prijal do rozhlasu!? Eva sa len záhadne usmievala.
A to nebol jej jediný takýto “výstrelok”. Samozrejme, že to nerobilo dobrú krv ani medzi jej kolegyňami, ktoré “dreli” roky a taký virvar sa im nikdy nepodaril. Navyše – na čo siahla to jej vždy prinieslo nejaké ocenenie, prinajmenšom v Rozhlasovej žatve, každoročnom vyznamenávaní úspešných rozhlasákov.
ÉTERICKÁ BYTOSŤ
Jej krásnu éterickú povahu dokresľuje aj príhoda, ktorú mi popísal jeden rozhlasový šofér, ktorý ju viezol na akési interwiev do Trenčína. Pri Trnave zistila, že má vybitú batériu na magnetofóne a nabájačku zabudla v redakcii. Museli sa vrátiť. Na mieste nahrávania zase zistila, že v magnetofóne nie vložená kotúľka na ktorú sa natáčal nahrávací pás. “Vtedy som si myslel, že mi vypadnú všetky vlasy. Nakoniec sa však sama vynašla. Išla do predajne elektra, kúpila celuloidovú kotúľku určenú pre iný typ magnetofónu, čosi z nej odlomila a nahrávku sme doniesli včas.” Zrejme tomu šóférovi venovala jednu z básní, ktoré prikladám v prílohe.
Nápadníkov mala nemálo, ale načo sú anjelovi nápadníci?
Napriek tomu ich jej éteričnosť až magicky priťahovala. Najmä tí ženatí sa pri nej cítili akosi inšpirovane a “bezpečne”. Prepočítali sa! Ich neokrôchanosť a naivitu im spočítala v básni “Vy ženatí páni”. Tá báseň kolovala v samizdate dlho po rozhlase a poniektorým narobila veru dosť problémov.
Výber z jej básní, ktoré mi raz doniesla na USB kľúči nájdete v prílohe
Dokázala tiež poriadne prekvapiť a zaskočiť aj najvyššie postavených súdruhov. Bez vedomia nadriadených sa zúčastnila – ako redaktorka Čs. rozhlasu 7. mája 1989 púte na Bradlo, organizovanej vtedy ilegálnym Hnutím za občiaku slobodu, pri príležitosti 70 rokov od tragickej smrti gen. M. R. Štefánika. Viac TU
Len poznamenám, že Eva chodievalo na Bradlo pravidelne a dávno predtým ako vzniklo nejaké hnutie obrody.
Tam nahrala rozhovor s Hanou Ponickou, signatárkou Charty 77 a jednou z predstaviteliek disidentov na Slovensku, ktorý Čs. rozhlas nemohol v tom čase vysielať. Nakoniec sa k záznamu nejako záhadne dostali západné vysielačky Slobodná Európa , Hlas Ameriky a odvysielali ho.
Hana Ponická poskytuje rozhovor na Bradle redaktorke Čs. rozhlasu PhDr. Eve Jaššovej.
Tým sa Evine pôsobenie v Čs. rozhlase zo dňa na deň skončilo. Znášala to však statočne, hrdo a takmer ako osudové predurčenie.
Po jej odchode z rozhlasu sme sa stretávali už sporadicaky. Hodne cestovala. Len z ďiaľky som obdivoval ten jej rozlet. Akoby niekto riadil “z vyššej moci” tie jej prelety po Slovensku. Zvládala ich zdanlivo ľahko a pôsobila odrazu aj na troch-štyroch pozíciách. Niečo také dokáže len elektrón. Ako to dokázala ona?
Však mala krídla!
Pretože som za celý profesný život zmenil zamestnávateľa len raz Eva bola pre mňa vzorom pripavenosti na zmenu. Vzorom oddanosti vyšším princípom, o ktorých však nerada hovorila. Na prvom mieste medzi nimi však bola tichá, neproklamatívna láska k slovenčine, k Slovensku a nekonečná práca preň.
Nebola idelogicky konfrontačná, ak však niekto spochybňoval, bagatelizoval miesto SLOVENSKA pod Slnkom – vedela vytiahnuť “ohnivý meč” – svoje pero a poriadne ním zamávať.
Po jej nútenom odchode z rádia som už nemal prehľad o jej aktivitách – tak uvediem aspoň tie, ktoré uvádza WIKIPÉDIA : Pôsobila na Fakulte telesnej výchovy a športu UK, v Akadémii Policajného zboru SR, na Fakulte masmediálnej komunikácie UCM v Trnave, na Fakulte dramatických umení v Banskej Bystrici, Katedre estetiky FF UK v Bratislave, na Katedre žurnalistiky UKF v Nitre (2002 – 2012). Neslôr ako vedecká pracovníčka Ministerstva obrany SR, kde bola riaditeľkou Oddelenia psychologickej a sociálnej starostlivosti. Bola poslankyňou Mestského zastupiteľstva hlavného mesta SR Bratislava, v rámci toho bola členkou Mestskej školskej rady a zakladateľkou, koordinátorkou Bratislavského detského parlamentu. Bola asistentkou poslankyne Národnej rady SR a členkou Rozhlasovej rady. V rokoch 2002- 2013 bola samostatnou vedeckou pracovníčkou Ústavu politických vied SAV. Potom pracovala na Ústave politických vied Stredoeurópskej vysokej školy v Skalici. Pôsobila na Vysokej škole v Sládkovičove, kam sa vrátila v roku 2013. V rokoch 1989 – 1999 šéfredaktorka PSYCHOFÓRA, bulletinu Slovenskej psychologickej spoločnosti pri SAV. V roku 2006 šéfredaktorka časopisu ROMANI VORBA, RÓMSKE SLOVO, prvého časopisu, ktorý vydávali olašskí Rómovia s podporou MPSVR SR, v rámci toho bola akreditovanou sociálnou pracovníčkou MPSVR SR.
Výber z štúdijný, výskumných prác a publikovaných diel môžete najsť TU .
Nikdy neodmietla príležitosť zapojiť sa do akejkoľvek verejnoprospešnej činnosti.
V Novembri ´89 sa otvorene prihlásila k národnému prúdu slovenskej politiky a v roku 1999 sa stala členkou Slovenskej národnej strany.
TANČIAREŇ
Poslednou našou spoločnou aktivitou bola TANČIAREŇ v roku 2011. Vtedy už zrejme vedela, že je vážne chorá. Mal som vtedy licenciu od SOZA, aparatúru a veľa – veľa hudby. Eva mala plán zužitkovať našu TANČIAREŇ aj ako zoznamku pre ľudí, ktorí si hľadajú partnera. S takouto agentúrou mala profesionálne skúsenosti, aj agentúrne skúsenosti. Vždy mala plány aj na tri životy.
Tam som si s ňou zatancoval – v jednu septembrovú sobotu 2011 – posledné tango.
Ukážka z repertoáru Tančiarne v Zlatej Lipe (Dúbravka 2011)
