Archív značiek: hudobno-poetické pásmo

Medailón venovaný Ivanovi Seifertovi

Medailón venovaný Ivanovi Seifertovi,

℘

súputníkovi na mnohoročnej ceste.

K životnému jubileu, 70-tich narodenín.

Len málo zrelých mužov píše poéziu a ešte menej je takých, o ktorých to vieme. Väčšinou ju píšu “do šuplíka” a neradi ho otvárajú.

℘

O Ivanovi Seifertovi to možno tiež povedať. Patrí medzi nich.

Veľa rokov mi trvalo kým som ho prehovoril aby niektoré básne z toho šuplíka vytiahol a zverejnil. Nedal sa, nechcel , ale nakoniec s rozpakmi súhlasil a vybral zopár z nich, ako osobnú výpoveď jedného obdobia svojho života. Nazval ju “Roztrúsené myšlienková pomätenosť”. Zrejme chcel týmto – až sebaironickým pomenovaním výberu básní, ktoré sa odhodlal aj sám predniesť – vystihnúť nielen svoje vtedajšie pocity, myšlienky a idey, ale paradoxne vyvolať aj úsmevy poslucháčov, ktorí sa v tých veršoch možno nájdu.

Nehľadajte v nich veľké rýmy, ani veľké básnické obraty. Ivanova poézia je neemocionálna, vlastne realistická poetizujúca próza. Už z prvých veršov poznáme, že je tak trochu aj recesiou zo sveta nás ľudí, ktorým často v každodennom pachtení uniká podstata života a tajomstvá jeho krásy.

Som rád, že som mohol prispieť k tomu aby táto poézia uzrela svetlo sveta a jej verše oživené samotným autorom zaznejú v priestore.

℘

PhDr. IVAN SEIFERT – teraz už senior – bol vynikajúcim psychológom práce a nemenej výborným matematikom a štatistikom – pred ktorého argumentami ustupovali aj tí najotrlejší manažéri. Vždy sa vyznačoval nielen skromnosťou, málovravnosťou, ale aj nesmiernou zhovievasťou k iným ľuďom. Ak prehovoril tak ste si tie slová mohli dať “za klobúk”.

℘

℘

Počas prípravy tohto hudobno-poetického pásma som ho požiadal aby napísal niečo o sebe, svojom živote a motivácii písať básne.

℘

Odpísal mi toto:

” Na začiatku bolo pár básničiek, ktoré by sa dali spočítať na prstoch dvoch rúk, a ktoré možno píše každý, bolo to pred mnohými rokmi. Potom som sa však ocitol na viac ako desaťročie na ubytovni v Bratislave. Ja dedinský (teraz už ani dedinský ani mestský, nejaký ani taký ani taký) človek zvyknutý po príchode z práce obliecť si montérky a ísť rúbať drevo alebo zobrať do rúk motyku. Čo si počať s toľkým voľným časom? Dokonca som si obstaral aj vodové farby. A aj keď ľudia okolo mňa (a to najmä autor tejto nahrávky) mi pomáhali prekonať samotu, predsa len ešte zostávalo nejaké prázdno, ktoré som potreboval zaplniť niekedy aj zmysluplne…

týky (palice, tyče, opory) na nové fazuľky

Začal som čítať viac ako dovtedy a začal aj po troche písať. Pomáhalo mi to a pomáha aj teraz vyrovnať sa s odlúčením od rodiny, ťažobou existencie a bytia a brať to občas aj s humorom. Mám rád stromy, les, drevo a kamene a vôbec prírodu ako stelesnenie ženy.

Ani neviem, či to je poézia alebo próza. Je to väčšinou nedorobené, surové, nevycizelované, jednoducho nevyzreté. Ak raz niečo málo napíšem, tak sa zvyčajne k tomu nevraciam, aj keď tuším, že to nie je ono. Vychádza to z momentálneho popudu alebo podnetu a nie je to výsledkom premysleného rozvažovania. Do básnika mám ďaleko, tak ako aj do spisovateľa.

Mám rád Jesenina, Ferlinghettiho, Bukowského ale aj Váleka, Rúfusa a mnohých ďalších.

Zvlášť v týchto časoch kedy polarizácia, extrémizmus, mediálna manipulácia, záplava informácií a informačného smogu, zvyšujúca sa nerovnosť naberajú na sile je dôležité zachovať si nadhľad a zostať človekom a nohami na pevnej zemi, čo nevylučuje to, že hlava sa môže z času na čas aj vznášať. Gaussova krivka normálneho rozdelenia platí už málokde a žijeme v extrémistane, tak ako to hovorí Nassim Taleb.

A nejako to chápať a vyrovnať sa s tým, nestratiť radosť zo života a neskĺznuť do jednoznačnosti mi pomáha čítanie a aj občasné písanie.

Nejako som sa rozvravel, a to aj bez piva. Tak, ak sa nad tým ironicky pousmejete, budem rád.“