Aj tieto slová odzneli počas pietnej spomienky.
LIEK NA STRES – o relaxácii v súvislostiach.
Je skutočne AUTOGÉNNY TRÉNING LIEK NA STRES?
Život súčasného človeka dychtivo využívajúceho všetko dobré, čo prináša civilizácia poznamenali aj mnohé záporné vplyvy. Zhon, pracovná neistota, nervozita, málo spánku, informačná explózia, nepravidelná životospráva, osobné sklamania a konflikty, k tomu zopár káv, nejaké tie cigarety a zrazu prestávame byť a cítiť sa zdravými.
Vo vreckách, kabelkách, v zásuvkách písacích stolov zhromažďujeme rôzne lieky – ľahko dostupné a rýchle harmonizátory našich ilúzií a depresií. Niektorí z nás im zakrátko začnú veriť viac ako sami sebe. Pre iných cestu z problémov vyznačil pohárik “niečoho ostrejšieho”, tretí sa odreagujú “výbuchmi”, pri ktorých pourážajú aj tých, ktorí im podávajú ruku. A všetci do jedného sa časom ocitajú v slepej uličke. Z predmetu “umenie žiť” dostávame, aj po maturite či promócii, veľkú nedostatočnú.
V tejto situácii vystupuje do popredia čoraz naliehavejšie potreba viac využívať aj seriózne, vedecky overené postupy a metódy regulovania našich emócií, duševných procesov, i techniky zvyšovania odolnosti voči záťaži a stresu. Tak, aby sme si dokázali uchovať duševnú rovnováhu, chuť tvoriť a tešiť sa zo života a zdravia i vtedy, keď nesvieti slnko práve nad tou našou hlavou.
Väčšina ľudí sa domnieva, že ak chce – tak dokáže relaxovať. Lenže, ako potvrdzujú všemožné výsledky výskumov stresu a jeho dôsledkov, nie je tomu tak. Ľudia ocitajúci sa za istou hranicou psychickej záťaže a stresu sa už uvoľniť nedokážu. Ich vnútorné napätie ohrozuje nielen ich výkon (pracovný, športový), ale aj zdravie. Sami si to však o sebe nemyslia a tvrdia, že dokážu relaxovať. Priviesť ich k poznaniu, že majú v tomto smere rezervy je dosť často problém.
Túto skúsenosť výstižne popísala jedna z absolventiek kurzu autogénneho tréningu „ Myslela som si, že dokážem relaxovať, lenže už prvé cvičenia mi robili ťažkosti. Nevedela som sa pri nich odpútať od mojich starostí a problémov, ktoré rušili priebeh cvičení. Asi po dvoch týždńoch som začala tušiť o čom to celé je. Medzi tou mojou predstavou o relaxácii a skutočnou relaxáciou je asi taký rozdiel aký je medzi králikom a kráľom.“
Prosím, urobte pokus: 
Uvoľnite sa! Koľkokrát to musím klientom povedať, toľkokrát konštatujem, že to nedokážu. Ručičku relaxometra, prístroja, ktorý meria stupeň neuropsychickej tenzie, napätia, nemožno oklamať. Nie a nie klesnúť. Indikuje, že náš myšlienkový úľ bzučí ďalej. Ako ho stíšiť? A to ešte na želanie. To je veľké umenie.
Existuje totiž akési robenie ničnerobením. Čosi ako vedomé, avšak nie vôľové pozabudnutie, vypnutie. A čo máme vypnúť? No predsa vtieravé myšlienky, obavy, úzkosť a sprievodné napätie! Svalové, neuropsychické, vegetatívne. Na to však, ako sa ukazuje, nestačí len spoznať, že sme v napätí, ale treba sa naučiť zmierniť ho alebo i celkom odstrániť. Až potom totiž môžeme od niekoho žiadať, aby niečo lepšie pochopil, aby prestal “robiť niečo”, o čom vlastne ani nevie, že to robí.
Pozrite sa na mačku, ako leží a odpočíva, hoci aj na nepohodlnom izbovom radiátore. To dokonale poddajne uvoľnenie tela je nákazlivé. Chyťte ju za labku a poznáte, čo je to pravá relaxácia.
AUTOGÉNNY TRÉNING LIEK NA STRES
A tu sme zrazu uprostred všetkých ľudských a všeľudských zmätkov. Čím viac sa vzďaľujeme od prírody, od rastlín, od zvierat, tým viac sa vzďaľujeme i sami od seba a jeden od druhého. Tým väčší je vnútorný nepokoj, tým ostrejšie sú konflikty. Pôsobíme na seba vzájomne a ani nevieme ako. Sme v tomto smere takmer analfabeti. Topíme sa v pocitoch a napätiach, vinách i obvineniach a za racionálne vydávame i to, čo je len pôžitkárske alebo egoistické.
Niekto je v napätí, ktoré sa mu prejavuje i v hlase. Sám však o tom nevie, neuvedomuje si to. Ale pritom sa úprimne rozhorčuje, prečo ten druhý, napríklad na druhom konci telefónu, zvyšuje svoj hlas. Slová, dobré slová, akými sú napríklad “ďakujem”, “prosím”, “áno” možno vysloviť storakým spôsobom. Pritom ten posledný spôsob môže človeka, ktorému ich adresujeme, aj uraziť. Vieme o tom?
Ak máme ľudsky žiť a prežiť, psychológia by mala byť maturitným predmetom! Ani ekológia nemá bez nej šancu. Úcta k prírode i k iným ľuďom sa začína úctou k sebe. Ako si však môžeme vážiť; to, čo poznáme tak povrchne. Neospravedlňuje nás ani Sokrates keď tvrdí, že sebapoznanie je zo všetkého najťažšie. Svojim žiakom však uľahčoval túto úlohu zvláštnou relaxačnou procedúrou, ktorej podstata nám dnes už nie je známa. Vieme však, že jej mottom bolo heslo:
Ktovie, koľko spoločného mala táto procedúra s metódou, na ktorú vás chceme upozorniť?
AUTOGÉNNY TRÉNING LIEK NA STRES
Vyjadrenia o prínose autogénneho tréningy (audio)
I. lekcia kurzu autogénneho tréningu
Cieľom III. cvičenia kurzu je naučiť sa pozorovať svoj dych: pokojne, akoby nezúčastnene, nechať ho voľne plynúť, nijako neovplyvňovať svojou vôľou jeho rýchlosť ani hĺbku. A práve to je na tomto cvičení ťažké. Skúste to. Len čo zameriame svoju pozornosť na dýchanie, ktoré bolo do tejto chvíle úplne automatické, máme tendenciu s ním začať manipulovať.
Úvod 3. lekcie kurzu AT (učinkujú PhDr. Milan Kožiak, PhDr. Pavol Šrámek a priami účastníci kurzu)
Hudobno-slovné relaxačné cvičenie 3. lekcie kurzu autogénneho tréningu (interpret Ladislav Chudík)
Záverečná časť 3. lekcie kurzu autogénneho tréningu (diskusia, inštrukcie k domácim cvičeniam)
Každý, kto pravidelne cvičil “tiaž” a “teplo” by sa mal už dobre uvoľňovať a vedieť rýchlo pohrúžiť do stavu príjemnej pohody a pokoja “autogénneho stavu” alebo tiež do tzv. alfa hladiny.
Znakom osvojenia prvých dvoch písmen abecedy autosugescie je skutočnosť, že pocit TIAŽE a TEPLA sa ako súhrnná predstava rozšíri po celom tele, čomu môžete pomôcť spojením oboch cvikov do jednej formulky “TEPLÁ TIAŽ”. Po dvojtýždňovom cvičení možno dosiahnuť tento stav v priebehu necelých dvoch minút. Celý algoritmus prvých dvoch cvikov je však vhodné z času na čas detailne “predýchať”.
Tretím a najdôležitejším písmenom abecedy autosugescie je v autogénnom tréningu dýchanie.
POKOJNE, NEZÚČASTNENE…
Napätie a stresy spolu s nedostatkom pohybu sa prejavujú aj na dýchaní: často je neprirodzene zrýchlené, a preto aj plytké a povrchné. Zdravý, pokojný, vyrovnaný človek dýcha bránicou. Trvale rebrové dýchanie neúmerne zaťažuje hrudné svaly a namáha spojená s neustálym zdvíhaním hrudníka sa prenáša najmä na krčnú chrbticu. Len budúce mamičky musia takto dýchať, pretože bránica už smerom dole nemá voľný pohyb.
je naučiť sa pozorovať svoj dych: pokojne, akoby nezúčastnene, nechať ho voľne plynúť, nijako neovplyvňovať svojou vôľou jeho rýchlosť ani hĺbku. A práve to je na tomto cvičení ťažké. Skúste to. Len čo zameriam svoju pozornosť na dýchanie, ktoré bolo do tejto chvíle úplne automatické, máme tendenciu s ním začať manipulovať.
Naučiť sa sledovať, len sledovať, “ako mi to samo” pravidelne, ticho, rovnomerne, úplne pokojne dýcha, je zmyslom tohto cvičenia. Teda nie “JA dýcham pokojne…”, ale “dýcha sa mi pokojne…”. Vdychujeme a vydychujeme len nosom.
Po navodení relaxácie, t.j. pocitu ťažoby a tepla, sa sústreďujeme na myšlienku “dych je celkom kľudný” . Účelom tohto cvičenia je naučiť sa pozorovať dýchanie a pritom s nim nemanipulovať, teda neovplyvňovať vlastnou vôľou rýchlosť dýchania, ani jeho hĺbku.
V tom je práve obtiažnosť tohto cviku. Ak začneme venovať pozornosť nejakej automatickej činnosti nášho organizmu, obyčajne tento automatizmus porušujeme; cvičením sa máme naučiť sledovať dýchanie bez takéhoto rušivého vplyvu. Máme sa poddať ukľudnujúcemu dojmu, ktorým kľudný dych pôsobí. Aby sa pri nácviku zdôraznila automatičnosť cvičenia, používajú psychológovia formulku “dýcha mi to”. Formulka “dýcham kľudne” ako zistíte nás zvádza, aby sme s dychom niečo zámerne robili, zrychľovali ho, spomaľovali, a pod. To je v autogénny tréning – 3. lekcia.
Cvičenie teda považujeme za zvládnuté vtedy, keď človek pri sústredení sa na svoje dýchanie dokáže vnímať jeho rytmičnosť a pravidelnosť, pričom do tohto procesu nezasahuje.
Najmä zo začiatku sa môže dýchanie prehĺbiť a nadobudnúť až charakter vzdychu. Takýmto a podobným prejavom treba nechať voľný priebeh. Ako sa objavili, tak aj odídu. Dýchanie pri tomto cvičení nemusí byť samo o sebe len pravidelné, jeho intenzita sa môže celkom prirodzene striedať.
Za posledné dve desaťročia poskytol len jediný rozhovor, v ktorom však poodhalil rúško tajomstva zahaľujúce jeho život, lásky, strasti i radosti.
„Nie, neodchádzal som z divadla zatrpknutý. Rozhodol som sa tak sám. Prišla nová vlna, a tak som si povedal, že stačilo. Ale viacerí sme cítili, že je čas odísť. V divadelnej šatni som bol s Pištom Kvietikom a my sme si už dávnejšie hovorili, že pôjdeme do dôchodku. A keď z divadla odišla aj Zdena Grúberová, povedal som si, že odídem aj ja,“ zaspomínal si pán umelec v rozhovore pre Nový čas.
Tvrdí, že si teraz nažíva pekne v pokoji a má sa dobre. Jeho útočiskom je vila pod bratislavským Slavínom.
Manželka Marianna ho však navždy opustila pred šiestimi rokmi. Prežili spolu 58 rokov, ktoré opisuje ako nádherné.
Svoju celoživotnú lásku stretol v ochotníckom divadle u františkánov, kde začínal ako šepkár. Už ako dvanásťročný totiž začínal v rozhlase a venoval sa ochotníckemu divadlu.
„Bola odo mňa mladšia o jeden deň a jej otec bol letecký dôstojník. Jeden z prvých, ktorí lietali za prvej svetovej vojny v Taliansku so Štefánikom.“
Práve kvôli láske sa Karol Machata vlastne podujal vyštudovať konzervatórium.
Dovtedy bol totiž študentom vysokej školy obchodnej, ktorú však zamenil za dramatický odbor.
„Vysoká škola múzických umení vtedy neexistovala. S Mariannou sme spolu chodili päť rokov a na Silvestra v roku 1950 sme sa zobrali. O desať mesiacov sa nám narodil syn Marián. Dostal meno po mame.“
Neskôr sa dvojici narodil druhý syn Stašek.
„Keď sa dral na svet, tak sme hrali hru Surovô drevo od Bukovčana a moja postava sa volala Stašek. So Zdenou Grúberovou sme tam hrali mileneckú dvojicu. S manželkou sme si priali dievča, a tak si asi viete predstaviť, akými gestami mi zo zákulisia dávali najavo, že to nie je dcéra, ale syn,“ spomínal so smiechom.
Prvé úlohy stvárnil na divadelných doskách v Martine. Najviac zarezonovali napríklad jeho titulné postavy Geľa Sebechlebského (1952) a Jánošíka (1953).
A práve od roku 1953 bol celých štyridsaťpäť rokov členom Činohry Slovenského národného divadla v Bratislave. Dokázal stvárniť hrdinské úlohy, ale vynikal i v komediálnych či lyrických polohách.
Vo filme debutoval postavou slovenského letca v českom filme Vítězná křídla 1950 a odvtedy patril medzi najobsadzovanejších filmových a televíznych hercov.
Zlatý fond slovenskej kinematografie by sa bez neho nezaobišiel. Zahral si napríklad v snímkach Zemianska česť, Dáždnik svätého Petra, Prerušená pieseň, Pieseň o sivom holubovi, Polnočná omša, Zločin slečny Bacilpýšky, Hriech Kataríny Padychovej, Skrytý prameň, Červené víno, či Soľ nad zlato.
Ako podotkla aj jeho dlhoročná kolegyňa, divadelná režisérka Alena Horvátová, „nech už hral Karol Machata kdekoľvek – v divadle, vo filme, v televízií či v rozhlase – vždy bol jednoducho kráľ“.
Spomedzi „divadelných“ asi najčastejšie po boku Zdeny Gruberovej, Milky Vášáryovej a Márie Kráľovičovej.
„Hrala som s ním Rómea a Júliu a od tých čias mi závideli všetky ženy,“ zaspomínala si Kráľovičová.
Divadlo bolo skrátka jeho životom.
„Alma mater je divadlo. Nedá sa nič robiť, k nemu som pripútaný pupočnou šnúrou a jemu zostanem verný, dokiaľ budem vládať. Mám rád divadlo preto, že je to umenie momentu. Ďalším stupienkom kaskády, po ktorej človek kráča k ovládnutiu hereckej profesie, je rozhlas. Vždy, keď som pristupoval k mikrofónu, mal som pocit, že by som sa mu mal pokloniť…“
Práve vďaka neopakovateľnému zamatovému hlasu bol priam predurčený pre rozhlasovú tvorbu.
Jeho barytón bol skrátka žiadaný. S rozhlasom začínal už ako trinásťročný.
„Prešiel som všetkým: hlásateľskou prácou, využívali ma v rozličných pásmach, čítaniach na pokračovanie, v recitácii, účinkoval som v početných rozhlasových hrách, čítal som rozprávky, nahral psychobalzam…“ spomínal v jednom z dávnych rozhovorov.
Jeho starší syn Marián vyštudoval medicínu, mladší Stašek na FAMU v Prahe kameru. Ako otcovi sa mu však stala najhoršia vec, aká ho mohla postretnúť. Stašek dostal ako 45-ročný embóliu pľúc a zomrel.
„Bola to pre nás strašná rana. Manželka z toho žiaľu ochorela a ja som potom z divadla odišiel.“
Pani Marianna sa už z tohto nešťastia nikdy celkom nespamätala.
Karol Machata si rodinnú tragédiu aspoň sčasti kompenzoval úspechmi v kariére. V roku 1979 mu udelili titul národný umelec.
Za významné zásluhy v oblasti divadelnej, filmovej a rozhlasovej tvorby mu prezident v roku 2003 udelil štátne vyznamenie Pribinov kríž II. triedy.
V roku 2005 si prevzal cenu Tatrabanky za umenie a v roku 2008 získal cenu OTO a bol uvedený do Siene slávy.
Koncom uplynulého roka mu chcel Cenu ministra kultúry udeliť i Marek Maďarič. Nepochodil však.
„Pre ministra kultúry Marka Maďariča by bolo poctou oceniť jedného z našich najvýznamnejších slovenských hercov Karola Machatu.
Rešpektuje však to, že sa už pred rokmi takmer úplne uzavrel a nekomunikuje ani so svojím domovským Slovenským národným divadlom,“ uviedol Maďaričov hovorca Jozef Bednár.
„On je už taký. Všetky tieto veci usekol a pokariérne vyznamenania ho nezaujímajú,“ zhodujú sa umelcovi známi.
Na to, čo v pracovnej oblasti dokázal, je však herec patrične pyšný.
„Nerád sa chválim, ale ja som toľko toho nahral, až som závidel kolegom, ktorí nehrajú. Považujem sa za jedného z ťahúňov, akými boli napríklad Ctibor Filčík či Julo Pántik. Ale boli to pekné časy, v divadle sme boli ako jedna rodina.“
Medzi kolegami vždy patril medzi najväčších vtipkárov. Jeho pamäť uchováva toľko spomienok, že by mohol napísať riadne hrubú knihu.
Aj tak ho však viac ako spomienky teší rodina. Má totiž štyri vnúčatká a tri pravnúčatká.
„Keď odo mňa odídu, nefunguje telefón, zapatrošia všetky ceruzky… Veľmi sú živé.“
Zdroj: Korzár 18. jan 2015
Slovenský Psychobalzam, prednes Karol Machata (ukážka)
Pri tvorbe Psychobalzamu boli základné kompozičné princípy hudby a slova podobné umeleckým žánrom (opera, opereta, muzikál). Odlišný však bol ich obsah, spôsob spracovania a samozrejme cieľ.
Podstata hlavného psychofyziologického účinku spojenia hudby a slova spočíva, v zmiernení vplyvu vmedzerených asociácií a negatívnych emócií poslucháča. Tieto vmedzerené asociácie predstavujú rôzne rušivé myšlienky, predstavy, spomienky, obavy, neistota, alebo aj pociťovanie bolesti. V mnohých prípadoch výskumného, experimentálneho overovania, dochádzalo pri optimálnom hudobno-slovnom kontrapunkte až ich blokovaniu.
Na tomto, z terapeutického hľadiska cennom blokovaní negatívnych, rušivých asociácií a emócií ma rozhodujúci podiel vhodná hudba. Táto zasahuje primárne podkôrové centrá a viac pravú mozgovú hemisféru ako ľavú. Stimuluje v nich príjemné utlmujúce pocity. Ktoré následne znižujú aktivitu šedej kôry mozgovej, čím ju pripravujú na prijatie ďalších súbežne znejúcich zvukových signálov, najme reči. Týmto spôsobom sa vytvára možnosť účinného globálneho ovplyvnenia “zasiahnutia“ oboch hemisfér a viacerých vrstiev mozgu a psychicky človeka.
Masívnosť súčasného pôsobenia hudby a slova sa prejavuje efektom synergie, ktorý nemožno považovať len za lineárny súčet dvoch činiteľov. Mnohokrát opakované merania poklesu aktivačnej úrovne organizmu človeka, poklesu jeho neuropsychickej tenzie pri vývoji Psychobalzamu to objektívne preukázali. Efekt účinku ich synergie (súzvuku) bol až o 200 % výraznejší ako tomu bolo len pri prednese štandardnej predlohy samotných predspánkových sugescií, alebo pri po počúvaní podkladovej predspánkovej hudby.
Veľmi podobné výsledky boli zaznamenané i pri aktivizačných verziách hudobno-slovných metód, vyvinutých pre potreby vrcholových športovcov.
Uvedené konštatovanie sa opierajú o objektívne merania bioelektrickej aktivity, prostredníctvom kožno-galvanického reflexu, ktorého pokles nie je ovplyvniteľný vôľou.
Názorne to potvrdzuje typický grafický záznam časového priebehu bioelektrickej reakcie probantov:
A/ zápis pri čítaní emotívne neutrálneho textu B/ zápis relaxácie pri počúvaní samostatnej slovnej predlohy (interpret K. Machata) C/ zápis relaxácie pri počúvaní kompletnej hudobno-slovnej kompozície
Zreteľné „vygumovanie“ vmedzerených asociácií, prejavujúcich sa ako „kostrbatá“ krivka, vytvorilo priestor pre účinnejší vplyv súbežne znejúcich terapeutických sugescií. Ich forma a obsah sú podmienené stupňom výcviku a cieľom autogénneho tréningu. Môže to byť len dosiahnutie hlbokého uvoľnenia, zameraného na rýchle zotavenie, plynulý a neprerušovaný spánok, ale aj na posilnenie sebadôvery, rozvážnosti, chuti k aktivite, či na odvykanie nejakého zlozvyku.
Dostupné pokusy o spájanie hudby a slovných sugescií u nás i zahraničí (napr. v Nemecku, Švédsku, či v Poľsku) bilo v čase vývoja Psychobalzamu poznamenané nižšou kvalitou nahrávok a nie vždy profesionálnou úrovňou interpretácie (prednesu). Interpretmi slovných sugescií boli totiž skoro vždy samotní lekári alebo psychológovia. Títo síce mali mnohoročné praktické skúsenosti a istú rutinu v danej oblasti, ale aj neprimerané hlasové dispozície a malú „zručnosť“ v práci s hlasom pred mikrofónom. Uvedené nemusí byť nedostatkom v bezprostrednom kontakte s klientom, pacientom v ambulancii, rozhodne však znižuje účinnosť prejavu určenom širšej verejnosti.
Predovšetkým z tohto dôvodu sme najskôr experimentálne nahradili hlas odborníkov hlasmi profesionálnych hercov, ktorí interpretovali štandardnú predlohu relaxačného textu. Zámer vybrať hercov s „darom“ hlasu“ a mimoriadnymi interpretačnými schopnosťami sa ukázal realizovateľný už po prvých skúškach, spojených s ich odbornou konzultačnou prípravou, vrátane vlastného nácviku autogénneho tréningu. Správnosť tohto postupu, ktorý mohol vyvolať v odborných kruhoch diskusiu sa potvrdila ohlasom poslucháčov slovenského rozhlasu na experimentálne vysielanie prípravných nahrávok určených pôvodne pre letcov a vrcholových športovcov.
V daných súvislostiach je potrebné, pre prípady oponentúry takýchto projektov uviesť aj niektoré ďalšie, celkom prekvapivé výskumné poznatky, týkajúce sa porovnania účinku priamych a reprodukovaných sugescií a využívania možností heterosugescie v autogénnom tréningu.
Kurz autogénneho tréningu opakovane vysielal Slovenský rozhlas (1993-94) .
autogénny tréning – 1. lekcia (MP3) úvod
1. časť úvodnej lekcie kurzu AT (učinkujú PhDr. Milan Kožiak, PhDr. Pavol Šrámek, hlásateľka Mária Mačáková a priami účastníci kurzu)
2.časť úvodnej lekcie kurzu AT: hudobno slovné relaxačné cvičenie (interpret Ladislav Chudík)
autogénny tréning – 1. lekcia (MP3)
3. záverečná časť (diskusia, inštrukcie k domácim cvičeniam)
Nácvik AUTOGÉNNEHO TRÉNINGU spočíva v individuálnych cvičeniach, bez pomoci hudobno-slovných relaxácií. Ich úlohou je len pomôcť pri objavovaní jednotlivých pocitov. Autosugestívne vyvolávanie týchto pocitov (ťiaže, tepla, ….) je kritériom zvládnutia cviku a predpokladom ďalšieho postupu.
Jednotlivé cvičenia trvajú obvykle 3-5 minút.
Cvičí sa spočiatku 2 – 3 krát denne – najmä ráno a večer. Ranné cvičenie treba ukončiť krátkou, svižnou rozcvičkou. Večerné cvičenie môže prejsť do spánku.
Zaujmite pohodlnú polohu ležmo alebo v kresle; tak ako je to znázornené na obrázkoch.
Zakaždým začneme jednoduchým porovnaním fyzického napätia s fyzickým uvoľnením. Urobte malý cvik s počítaním na tri doby.
Raz – nadýchnite sa, hlbšie ako zvyčajne, až dole do brucha a predpažte ruky
Dva – zadržte dych a zovrite ruky do pästi
Tri – ráznejšie vydýchnite a ruky pusťte voľným pádom na stehna, alebo na lôžko, na ktorom odpočívate.
Zopakujte tento cvik ešte raz s tým rozdielom, že v druhej dobe pridáme k zovretým rukám ešte malú grimasu na tvári. Zovrite pritom pery, zošpúľte ich a jazykom potlačte na zuby zo zadu.
Už pri prvých pokusoch. sami zbadáte, že s týmto pomerne jednoduchým cvikom je spojené príjemné uvoľnenie. Po malej chvíli pristúpime k nácviku prvého písmena abecedy autosugescie, pocitu TIAŽE.
“pravá ruka je ťažká”. Tuto formulku si živo predstavujeme v mysli, akoby sme ju skutočne počuli, alebo videli v podobe premietnutého nápisu. Opakujeme si ju 5-6 krát v pomalom rytme, približne v rytme pomalého dýchania, najlepšie pri výdychu.
Opakovaným sústreďovaním sa na vetu “moja pravá ruka je ťažká” prechádzame skúsenosťami, resp. zážitkami, ktoré sú pre autogénny tréning príznačné.
Najprv sú slová myslené len akosi povrchne, bez vnútorného zážitku. Počas nácviku, v priebehu 7-10 dňa, vyvoláva uvedená formulka (rozšírená i na ostatne končatiny), stále silnejší zážitok prijemnej telesnej pohody.
Ak je cvičenie dobre zvládnuté, stačí si vyvolať predstavu “tiaže”, aby sa pocit uvoľnenia rozplynul po celom tele. Najskôr si však treba dokonale osvojiť a bez rušivých myšlienok a asociácii zvládnuť nasledovný algoritmus tak, aby ste si ho dokázali “prehrať” akoby z nejakej vnútornej magnetofónovej pásky, bez akýchkoľvek rušivých pocitov, myšlienok a predstav.
1/ Som úplne (dokonale, absolútne) pokojný/á (1x pri výdychu)
2/ Moja – pravá ruka, je ťažká – (5 – 6x vždy pri výdychu)
3/ Som úplne pokojný/á (1x pri výdychu)
4/ Moja – ľavá ruka je ťažká (5 – 6x vždy pri výdychu)
5/ Som úplne pokojný/á (1x pri výdychu)
6/ Obe nohy sú ťažké (5 – 6x vždy pri výdychu)
7/ Som úplne pokojný/á (1x pri výdychu)
8/ Cele telo je ťažké, akoby bolo z olova, akoby sa vlastnou váhou hlbšie ponáralo do lôžka, na ktorom ležím.
zrušíme pocit tiaže, od nôh k rukám tak, že na ich jednotlivé časti zameriame pozornosť a pokúsime sa ich uvedomiť si ich, pričom si pomôžeme drobnými pohybmi. Celé ranné cvičenie ukončíme krátkou a svižnou rozcvičkou.
Pri večernom cvičení sa len otočíme do spánkovej polohy a zaspíme “spánkom spravodlivých”.
Zo začiatku sa mnohým ľudom rozbiehajú myšlienky. Neznepokojujte sa tým, nesnažte sa ich dať “dohromady” násilím. Pokojne, celkom voľne sa k nacvičovanej predstave vráťte. Ak treba tak aj niekoľkokrát. Stoji to zato. Všetko by sa ma diať pokojne, nenásilne. Pri autogénnom tréningu sa neuplatňuje vôľa, tá vedie k napätiu, ktoré sa snažíme nácvikom odstrániť.
Nakoľko je to možné cvičte v tú istú hodinu. Už po niekoľkých dňoch zistíte, že ste pokojnejší, vyrovnanejší, sám sebe príjemnejší, že sa dokážete lepšie sústrediť, že ste výkonnejší.
Základné polohy pri autogénnom tréningu
Vyjadrenia o prínose autogénneho tréningu
Kurz autogénneho tréningu opakovane vysielal Slovenský rozhlas (1993-94) . Na jeho realizácii v Experimentálnom štúdiu SRo sa podieľali priami účastníci. Interpretmi relaxačných textov boli Ladislav CHUDÍK a Pavol ŠRÁMEK (IV. lekcia). Za prínos v oblasti zdravotnej výchovy a zvládania závislostí bol tento kurz v roku 1995 ocenený medailou Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO), udelenou Gen. riaditeľom Hiroshi Nakajimom.
Možnosť poslať správu, alebo dopyt:
Príhovor Ladislava CHUDÍKA na celoštátnom stretnutí československých psychológov v Bratislave (10.12.1982), venovanom “Hudbe a slovu v psychohygiene a psychoterapii”. Seminár vyvolal vo verejnosti mimoriadny ohlas. Dôsledkom, na vtedajšie pomery nanajvýš odvážneho “Dobrého slova Čechom a Slovákom súcim na slovo”, ktoré sa podarilo nejako prepašovať aj do vysielania Čs. rozhlasu bolo, že maestro Chudík bol urgentne predvolaný “na koberec” ÚV KSS, …
To, že nešlo o bežný seminár potvrdzuje aj skutočnosť, že vtedajší, osvietený predseda Československej psychologickej spoločnosti ČSAV, prof. Damián Kováč, DrSc. zvolal v deň konania seminára, celkom výnimočne, zasadanie jeho predsedníctva do Bratislavy. Všetci jeho členovia sa seminára “povinne” zúčastnili, vrátane pražákov. 🙂
Lámal sa chlieb! Išlo o to – posúdiť, či metóda založená na sugescii a muzikoterapii je pavedou, nástrojom ideologickej diverzie, alebo či skutočne, vedecky odôvodnene, pomáha ľuďom. Rôznych strážcov tam bolo vtedy neúrekom. Napriek tomu sme v tom boji vtedy celkom slušne obstáli. O to viac dnes stúpa hodnota slov, ktoré tam predniesol Ladislav Chudík. Seminára sa zúčastnilo cca 300 českých a slovenských psychológov! Takto postupne, evolučne, dozrievala “nežná revolúcia”. Vládol nám hlboký socializmus! Vtedy sme to ani netušili. Netušili sme ani to čo so sebou prinesie. Netušili sme, že malé Československo sa rozdelí na dve ešte menšie štátiky, že k slovu sa dostanú všelijakí agenti domácich tajných služieb, že múdro sa tváriaci exponenti novej politickej moci nám predvedú „zábavnú“ rabovačku spoločného majetku, maskovanú cestovaním po starobylých hradoch a zámkoch, že nastane boj o spoločnú zástavu, …. a nakoniec, že nám budú vládnuť všelijakí plagiátori a šašovia …
Netušili sme, že najmä tá druhá časť príhovoru bude bolestne aktuálna aj o 35 rokov, kedy nám dych berie tá naša bieda z „nevídaného blahobytu“.
Chudík sa vo svojom príhovore taktne vyhol odborným úskaliam, zato však ťal do živého. Jeho „Dobrô slovo Čechom a Slovákom súcim na slovo“ reflektuje vtedajšie pomery v spoločnosti a vzťahy medzi Čechmi a Slovákmi tak otvorene, šikovne a angažovane, že úzkoprsím strážcom normalizátorských súradníc spôsoboval „tráviace ťažkosti“. Zásluhou osvietenej radaktorky Čs. rozhlasu Marty Danielovej (Beneovej) sa nám ho dokonca podarilo prepašovať do vysielania v jednej z najpočúvanejších relácií Československého rozhlasu na Slovensku KONTAKTY (oficiálny a veľavravný názov inštitúcie i relácie to bol !). V mimoriadne exponovanom čase, tesne pred Vianocami. U mnohých vyvolával nielen úžas nad vyslovenou pravdou, ale aj smiech cez slzy. Samozrejme sa to neobišlo bez následkov. Na koberec straníckych orgánov chodili aktéri jeden po druhom.
Príprava na “Dobrô slovo Čechom a Slovákom súcim na slovo”.
Posledná rozlúčka s Ladislavom Chudíkom (3. júla 2015)
Prejav piety v Národnej rade SR
Stretol som sa ňou len jediný krát a zopárkrát sme spolu telefonovali. Pôvodne mal nahovoriť český Psychobalzám jej manžel Jiří Adamíra.
PhDr. Milan Kožiak
This work is licensed under Attribution-NonCommercial-ShareAlike 4.0 International
