Prednesené na II. konferencii o autogénnom tréningu – stará a nová cesta, Praha, 24.4. 2016
Možnosti heterosugescie a hudobno-slovné modifikácie autogénneho tréningu.
J.H. Schultz dlho zotrvával na stanovisku, že autogénny tréning (AT) je funkčný a účinný len ako autosugestívna metóda. Pod vplyvom technického rozvoja však už roku 1969 urobil istý ústupok, keď v návode k cvičeniu AT odporúča využitie heterosugescie ako pomôcky, dokonca v podobe nahrávky na gramoplatni C. Steawena a H. Bindera (D.Langen 1969). Dodával však, že len pri nácviku pod vedením odborného lekára.
Jeho žiak H. Lindemann (1975) sa však i naďalej striktne pridržiaval pôvodnej Schultzovej koncepcie a zastával názor, že cvičiteľ AT má vystupovať len v roli inštruktora a konzultanta. Uprednostňuje autosugestívny výcvik, pretože vraj hetero sugestívne “ľahko” vyvolané pocity, napr. zážitok tiaže, tepla, atď., vedú pri domácich cvičeniach k sklamaniu a ťažšie sa daria.
Iní, napr. A. Katzenstein (1971) zastavajú názor, že raz objavený zážitok pomocou heterosugescie urýchľuje a uľahčuje i domáci nácvik. Dobré skúsenosti v tomto smere uvádzajú napr. H. Kleinsorge – G, Klumbies (1967), V.S.Lobzin – M-M. Rešetnikov (1986) a ďalší.
Výskum M. Bouchala, M. Kuklety, M. Robeše a Z. Sekaninovej (1975) preukázal, že výsledky simultánneho, súčasného nácviku jednotlivých cvikov AT a nácviku sukcesívneho, t. j. klasického a postupného, sa pri analogickej dobe trvania nácviku nelíšili.
Modifikácie AT došli v priebehu rokov tak ďaleko, že v praxi niektorých zdravotníckych zariadení je s úspechom realizované tzv. globálne poňatie AT. Jeho podstata spočíva v tom, že všetkých 6 prvkov AT je aplikovaných počas jedného cvičenia, bez ohľadu na to, či je cvičiaci začiatočník, alebo pokročilý. Podľa niektorých je však takéto skracovanie a urýchľovanie výcviku AT vhodné iba v stacionárnych podmienkach a aj tam by autogénny tréning mal spočívať v kombinácii dvoch individuálnych autosugestívnych cvičení a jedného heterotréningu, s možnosťou konzultácie s cvičiteľom.
Čo priniesol ďalší vývoj?
V tejto súvislosti vznikali otázky, do akej miery je cesta skracovania a urýchľovania výcviku reálna a v širšej miere použiteľná? U nás, už v rokoch 1968 – 1969 urobili v tomto smere experiment S.Kratochvíl a M. Štohanzlová, tiež S. Kratochvíl s I. Pláňavom, ktorí viedli nácvik AT prostredníctvom Čs. rozhlasu Štúdio Brno. Výsledky zhrnuli v tom zmysle, že 81% cvičiacich rozhlasových poslucháčov, bolo schopných cítiť aspoň v miernom stupni (53% úplne a silno) jednotlivé pocity už pri prvej heterosugescii. Uvedení autori konštatovali, že takéto osvojovanie aspoň elementárnych cvikov AT (v spojení s domácimi cvičeniami a kontrolnou korešpondenciou – zasielanie záznamov z domácich cvičení) možno považovať za vhodnú formu sprístupnenia AT verejnosti a za nádejný podporný faktor mentálnej hygieny.
Od týchto modifikácií bol už len krok k vyžívaniu AT pomocou magnetofónov. V prevažnej väčšine sa k tomu využívali dve verzie; denná a večerná, predspánková. Na stacionároch bol záznam šírený rozhlasom po drôte, alebo pri skupinovom výcviku – z magnetofónov s primeranou kvalitou a intenzitou reprodukcie.
To viedlo k položeniu ďalších zásadnejších otázok týkajúcich sa nielen osobného a osobnostného prístupu k pacientovi a ku klientovi, ale aj situačných premenných a účinnosti heterosugescií pomocou technických zariadení, – v porovnaní s priamymi sugesciami.
Podľa J. Hoskovca (1970) a S. Kratochvíla (1972) viacerí zahraniční autori, vychádzajúc z klinických skúseností uvádzajú, že sugestívny hlasový prejav zaznamenaný na magnetofónovej páske pôsobí podobne ako bezprostredné sugescie. Výskumná práca J. Hoskovca, D. Svorada a O. Lanca (1970) preukázala, že takto reprodukované sugescie pôsobia rovnako ako sugescie priame.
Napriek tomu, už citovaní autori Kleinsorge a Klumbies tvrdili, že vplyv reprodukovaných sugescií je účinný len vtedy ak sa sugestátor a recipient osobne poznajú. Overiť toto stanovisko sa podujali S. Kratochvíl a J. Schauerová (1968).
Ich experiment spočíval v obrátenom poradí prezentácie sugescií. Teda najprv boli probantom prehrané sugescie z magnetofónu a len potom došlo k osobnému kontaktu so sugestátorom a priamym sugesciám. Výsledok ich pokusu nedovolil zamietnuť nulovú hypotézu, čo svedčí pre predpoklad, že je ľahostajné, či hlas sugestátora vychádza z magnetofónu, alebo pochádza od prítomnej osoby. Za predpokladu, že hlavné charakteristiky prednesu, t. j. tempo, intonácia reči sú primerané a rovnaké. Je vhodné uviesť, že k tým istým, možno trochu prekvapivým a diskutabilným záverom došli nezávisle, o niečo neskôr aj americkí výskumníci T.X. Barber a D. S. Calverey (1974).
Dôsledkom týchto výskumných, opakovane empiricky overovaných poznatkov bolo, že vplyvu osobnosti pri prezentácii sugescií sa začala pripisovať iná rola ako v minulosti (S.Kratochvíl 1972). Predstava o nutnosti zvláštneho vzhľadu, alebo sily v bola takmer celkom opustená. Ukázalo sa, že popri situačných činiteľoch, najmä pokojnom prostredí, pohodlnej polohe a pod. je najdôležitejším činiteľom spôsob prednesu sugescií. Tieto majú byť vyslovované s pokojnou istotou a primerane vyjadrovať presvedčenie, že sa obsah sugerovaného uskutoční. Spôsob môže byť materinský i autoritatívny. Jednoduché inštruovanie má signifikantne nižší účinok. Ukázalo sa, že je vhodné len na začiatku celého postupu.
Textová predloha, sloh a štýl prednesu.
V prípade PSYCHOBALZAMU, ako jednej z modifikácií autogénneho tréningu – má textová predloha celkom prozaickú kompozíciu s osobitným slohom, vymykajúcim sa z rámca umeleckého či vecného štýlu. Môžeme hovoriť o sugestívnom štýle, apelujúcom viac na emócie a obrazotvornosť ako na racionálnu zložku vedomia.
Jeho výrazové prostriedky využívajú síce prvky básnického jazyka a prednesu (rovnozvučnosť, synonymické výrazy, prirovnania, metonýmie a ďalšie), nie však za účelom umeleckého vyjadrenia citu, nálady či myšlienky, ale za účelom ovplyvnenia psychického stavu recipienta v mimovedomej (neuvedomovanej) rovine psychickej aktivity.
V úvode je prednes jednoduchý, inštruujúci, neskôr zhovievavo vysvetľujúci, z časti poetizujúci až imaginatívny. V závere skoro permisívny až ospalý. Prednes relaxačného textu je adekvátny hudbe, ktorej tempo s plynutím jednotlivých sekvencií klesá v oblúku – andante, adagio, largo. Pri zohľadnení poznatkov prozódie, ktorá ako náuka o zvukovej stránke rečovej komunikácie kladie dôraz na vnútorný tempo-rytmus verbálneho prednesu.
Sugestívnosť prejavu kladie osobitné nároky na vlastné citové preladenie interpreta
a zvnútornenie role terapeuta. Tiež na precízne vypracovanie vetnej intonácie, na frázovanie a vokalizácie jednotlivých ťažiskových sugescií.
Zvládnutie uvedených nárokov je čiastočne v kontradikcii s vyššie uvedeným stanoviskom, že osobnosť sugestátora nie je dôležitá. Ak ho aj akceptujeme, tak iste budeme rešpektovať podmienku odbornej profesionálnej prípravy realizátorov ktorejkoľvek modifikácie AT.
HUDBA – jej účel, kritérium výberu, réžijné aspekty realizácie.
V hudobno-slovných modifikáciách AT znie hudba po celý čas v pozadí. Jej funkcia je sekundárna. To však neznamená je druhoradosť. Jej poslaním je hudobne dokresliť a dopĺňať prednes sugescií (relaxačných, imaginatívnych, aktivizačných). Výber hudby a jej skoro vždy potrebná úprava by mala, popri formálne ilustratívnej funkcií, tiež vyvolávať potrebný psychologický účinok odpútavania sa od okolitého prostredia a prehlbovania psychofyziologických procesov uvoľňovania celého organizmu, vrátanie zmiernenia, stíšenia mentálnej aktivity. Zvládnutie tejto fázy je predpokladom ako spánkových tak aj aktivizačných záverov takýchto modifikácií AT. Túto úlohu môžu splniť ak jej harmonicky vyrovnaná hudobná línia pôsobí na väčšinu potenciálnych poslucháčov ako príjemné „zvukové pole“ a vnímanie jej formy a obsahu ustúpi do pozadia.
Základným kritériom výberu hudobných skladieb a výňatkov bol preto muziko- terapeutický „izoprincíp“ vyjadrujúci potrebu výberu takej zostavy hudobných diel (častí), ktoré v úvode najprv mierne korešpondujú s predpokladaným negatívnym psychickým rozpoložením poslucháča, trápiaceho sa ťažkosťami pri zaspávaní. V strednej časti toto rozpoloženie neutralizujú a v závere prehĺbia spánkové uvoľnenie.
Aj preto krátka úvodná časť, ktorá rezonuje s disharmonickým psychickým rozpoložením potenciálneho poslucháča zväčša nevyvoláva primerané relaxačné odozvy. Až po nej nasleduje výber skladieb a výňatkov s príjemnou melodikou, upokojujúcim, neskôr až tlmiacim účinkom. Takýto účinok vyvoláva predovšetkým pravidelný a pokojne plynúci rytmus, zmierňujúce až pomalé tempo a citlivý prenos dynamiky z jednej skladby do druhej. Za najvyhovujúcejšie sú v tomto zmysle považované diela z hudobného baroka a klasicizmu, prípadne i pokojné imaginatívne časti impresionistických diel. V hudobno-slovnej imaginatívnej modifikácii AT nazvanej PSYCHOSIESTA boli celkom úspešne použité skladby známych autorov komponujúcich inštrumentálnu a elektronickú hudbu.
Pôvodný zámer vkladať prednes textu do vopred pripravenej hudobnej kompozície sa neukázal schodný. Nedarilo sa ho zosúladiť zo súbežne znejúcou hudbou. Slovný prednes bol preto vždy nahrávaný samostatne a nezávisle na hudobnom podklade. To umožnilo presnejšiu postsynchronizáciu s vybranými hudobnými motívmi. Tie boli následne rovnako upravované, prispôsobované slovnému prednesu a so zreteľom na hudobno-slovný kontrapunkt, najmä v závere jednotlivých sekvencií.
Teoretické pozadie realizácie a overovanie prípravných nahrávok.
Podstata hlavného psychofyziologického účinku spojenia hudby a slova spočíva, v zmiernení vplyvu tzv. vmedzerených asociácií a negatívnych emócií poslucháča. Tieto vmedzerené asociácie predstavujú rôzne rušivé myšlienky, predstavy, spomienky, obavy, neistota, alebo aj pociťovanie bolesti. Výsledky boli mimoriadne povzbudivé. V mnohých prípadoch experimentálneho overovania prípravných nahrávok na rôznych pracoviskách po celom Československu, dochádzalo u probantov, pri optimálnom hudobno-slovnom kontrapunkte až ich blokovaniu.
Ako takmer raritný prípad uvádzame jedno hlásenie z kliniky popálenín v Thomayerovej nemocnici v Prahe, kde primárka detského oddelenia žiadala Čs. rozhlas o urýchlený vývoj detského psychobalzámu. Zdôvodńovala to tým, že zachovanie polohového pokoja je pre ich pacientov mimoriadne dôležité a že už pri „nasadení“ nahrávky určenej pre dospelých polohujú a zaspia ťažko popálení detskí pacienti omnoho lepšie ako pri počúvaní rozprávok, voľne vybranej hudby a pod.
Na tomto, z hľadiska účinku cennom blokovaní negatívnych, rušivých asociácií a emócií má významný, ak nie rozhodujúci podiel vhodná hudba. Táto zasahuje primárne podkôrové centrá a viac pravú mozgovú hemisféru ako ľavú. Vyvoláva príjemné, utlmujúce pocity, ktoré následne znižujú aktivitu šedej kôry mozgovej, čím ju pripravujú na prijatie ďalších súbežne znejúcich zvukových signálov, najme reči. Týmto spôsobom sa vytvára možnosť účinného globálneho ovplyvnenia “zasiahnutia“ oboch hemisfér a viacerých vrstiev mozgu a psychicky človeka.
Masívnosť súčasného pôsobenia hudby a slova sa prejavuje efektom synergie, ktorý nemožno považovať len za lineárny súčet dvoch činiteľov. Opakované merania poklesu aktivačnej úrovne organizmu človeka, poklesu jeho neuropsychickej tenzie pri vývoji Psychobalzamu, to objektívne preukázali. Efekt súzvuku slova a hudby bol signifikantne výraznejší ako tomu bolo iba pri prednese štandardnej predlohy samotných predspánkových sugescií, alebo len pri po počúvaní podkladovej predspánkovej hudby.
Uvedené konštatovanie sa opierajú o objektívne merania bio-elektrickej aktivity, prostredníctvom kožno-galvanického reflexu, ktorého pokles nie je ovplyvniteľný vôľou.
Graf č.1 Typický záznam časového priebehu bio-elektrickej reakcie probantov.
A/ zápis pri čítaní emotívne neutrálneho textu
B/ zápis relaxácie pri počúvaní samostatnej slovnej predlohy (interpret K. Machata)
C/ zápis relaxácie pri počúvaní kompletnej hudobno-slovnej kompozície Psychobalzam
Graf č.2 Veľmi podobné výsledky boli zaznamenané i pri aktivizačných verziách hudobno-slovných metód, vyvinutých pre potreby vrcholových športovcov.
A/ zápis bio-elektrickej reaktivity pri počúvaní samostatnej slovnej predlohy (interpret L. Chudík)
B/ zápis bio-elektrickej reaktivity pri počúvaní kompletnej hudobno-slovnej relaxačno-aktivačnej kompozície
Zreteľné „vygumovanie“ vmedzerených asociácií, prejavujúcich sa ako „kostrbatá“ krivka, vytvorilo priestor pre účinnejší vplyv súbežne znejúcich terapeutických sugescií. Túto synergiu je možné účinne uplatniť i pri celom výcviku autogénneho tréningu. Jej forma a obsah sú podmienené stupňom výcviku a cieľom autogénneho tréningu. Môže to byť len dosiahnutie hlbokého uvoľnenia, zameraného na rýchle zotavenie, plynulý a neprerušovaný spánok, ale aj na posilnenie sebadôvery, rozvážnosti, chuti k aktivite, či na odvykanie nejakého zlozvyku.
Dostupné pokusy o spájanie hudby a slovných sugescií u nás i zahraničí (napr. v Nemecku, Švédsku, či v Poľsku) boli v čase vývoja Psychobalzamu poznamenané nižšou kvalitou nahrávok a nie vždy profesionálnou úrovňou interpretácie (prednesu). Interpretmi slovných sugescií boli totiž samotní lekári alebo psychológovia. Títo síce mali mnohoročné praktické skúsenosti a istú rutinu v danej oblasti, ale niekedy aj neprimerané hlasové dispozície a malú „zručnosť“ v práci s hlasom pred mikrofónom. Uvedené nemusí byť nedostatkom v bezprostrednom kontakte s klientom, pacientom v ambulancii, rozhodne však znižuje účinnosť prejavu určenom širšej verejnosti.
Predovšetkým z tohto dôvodu sme najskôr experimentálne nahradili hlas odborníkov hlasmi profesionálnych hercov (Karol MACHATA a Ladislav CHUDÍK), ktorí interpretovali štandardnú predlohu relaxačného textu.
Zámer vybrať hercov s „darom hlasu“ a mimoriadnymi interpretačnými schopnosťami sa ukázal realizovateľný už po prvých skúškach spojených s ich odbornou konzultačnou prípravou, vrátane osobného zvládnutia autogénneho tréningu. Správnosť tohto postupu, ktorý mohol vyvolať v odborných kruhoch diskusiu sa napokon potvrdila ohlasom poslucháčov vtedajšieho Československého rozhlasu na experimentálne vysielanie prípravných nahrávok určených pôvodne pre rozhlasových redaktorov, pre letcov a športovcov (1980-81). Tiež pri hudobno-slovnej modifikácii Relaxačne aktivačnej nahrávky metódy RAM prof. M. Machača, pri ktorej bola – z podnetu autora tejto metódy použitá organová hudba, v civilnej interpretácii Alberta Schweitzera. Neskôr tiež napr. pri realizácii samostatného 6-dielneho kurzu autogénneho tréningu, ktorý vysielal Slovenský rozhlas v opakovaných reprízach (1993 až 1995).
Viac informácií o hudobno-slovných modifikáciách autogénneho tréningu, vrátane ich recenzií, výpovedí ich užívateľov i priamych účastníkov kurzov – na www.psychobalzam.com
ZÁVEROM
Súhrn poznatkov z vývoja Psychobalzamu.
Je skutočne pozoruhodné, koľko rôznych modifikácií autogénneho tréningu prinieslo 90 rokov jeho uplatňovania v praxi – v najrôznejších oblastiach života a práce: v prevencii, terapii (somatickej i psychickej), profylaxii, pedagogike, zvyšovaní výkonnosti v práci a inde. To dokazuje, že metóda, celý systém autogénneho tréningu je mimoriadne životaschopný.
Je tomu tak aj preto, že po celom svete oslovil nielen tisíce medicínskych odborníkov, ale aj pedagógov a psychológov, ktorí ho celkom zákonite začali uplatňovať aj v neklinických oblastiach.
Spomínam si, s akým prekvapením som pred viac ako 30-timi rokmi listoval v niekoľko zväzkovom americkom „Handbooku“ redigovanom W.Luthem (1969-70). Našiel som v ňom takmer 2500 odkazov na vedecké práce a štúdie venované Autogénnemu tréningu. Netrúfam si ani odhadnúť, koľko je tých štúdií dnes. Výber z tých novších nájdete TU. Iste mnohé z nich rozvíjajú klasickú osnovu Autogénneho tréningu a chránia jeho autenticitu pred rôznymi experimentátormi. Títo majú iste tiež svoje dôvody a aj argumenty prispôsobiť ho novým potrebám a požiadavkám. Zväčša sa udáva potreba „autogénny tréning“ skrátiť, zrýchliť, prehĺbiť a pod. Prináša to so sebou nielen isté riziká pre cvičiacich, ale aj devalváciu tejto metódy na úroveň univerzálnych liečiteľských praktík. Hoci na to upozorňoval už samotný J.H. Schultz, niektoré modifikácie, ktoré sprvu odmietal – nakoniec akceptoval. Napríklad spomínanú heterosugestívnu výcvikovú modifikáciu a úpravy strohých cvičebných formuliek, vnímané mnohými cvičiacimi (najmä v iných ako nemecky hovoriacich regiónoch) ako „príliš chladné“, „málo oslovujúce“, či „nezáživné“. To viedlo k vzniku rôznych doplnkov, odchýlok a zmien v slovných formuláciách, ktoré svojou názornosťou zjemňujú autosugestívne, či sugestívne pôsobenie, zrýchľujú preladenie, objavovanie jednotlivých pocitov a celkový efekt samotného tréningu.
V tomto rámci by asi nebolo rozumné obísť tiež vplyvy ďalších podobných a pomerne rozšírených metód.
Medzi nimi napr. Jacobsonovu progresívnu relaxácia, Silvovu metóda, tiež spomenutú relaxačne aktivačnú metódu českého psychológa Miloša Machača a mnohé ďalšie. Ich vzájomné ovplyvňovanie je zákonité, prirodzené a vo svojom výsledku obohacuje vývoj a skúmanie vzťahu – medzi zdravím a chorobou, medzi slovom a prežívaním, poznaním a konaním, medzi telom a dušou človeka. Práve jej integrita je dnes ohrozená snáď viac ako kedykoľvek predtým. Aj preto je iste správne ak sa to „nové“ v otvorenej diskusii prehodnocuje prizmou toho „starého“ a vice versa.
Citované odborné pramene:
BARBER,T.X.- CALVERLEY, D.S.: The definition of the situation as a variable affecting „Hypnotic-like“ suggestibility, J. Clin. Psychol., 1964, 20, in: Hoskovec,J. Psychologie hypnózy a sugesce, ACADEMIE, ČSAV, Praha 1970
BOUCHAL,M. – KUKLETA,M.- ROBEŠ,M.- SEKANINOVÁ, Z.: Das autogene Training und die hypnose in der therapeutischen Gemeinschaft, G. Thieme Verlag, Leipzig, 1975
HOSKOVEC, J.: Psychologie hypnózy a sugesce, vydavatelství ACADEMIE, ČSAV, Praha 1970 HOSKOVEC,J.- SVORAD,D.- LANC,O.: The comparative effectivenees of spoken and tape-recorded of body sway, Int. J.Clin.Exp.Hypn., 1963, 11, in: Hoskovec,J. Psychologie hypnózy a sugesce, vyd. ACADEMIE, ČSAV, Praha 1970
KATZENSTEIN, A. (Ed.): Hypnose. Aktuelle Probleme in Theorie, Experiment u. Klinik, VEB, G.Fischer, Jena 1971, In KRATOCHVÍL, S. – SCHAUEROVÁ, J.: Hypnabilita a situační proměnné, Čs. psychologie, 1971, 12
KLEINSORGE, H. – KLUMBIES, G.: Technik der Relaxation, Selbstentspannung, Mit 1 Schalplatte, VEB Gustav Fischer Verlag, Jena, 3 Auflage 1967
KŐNIG,W. – di POL, G., – SCHAEFFER, G.: Autogénny tréning, Rukoväť, Psychodiagnostické a didaktické testy, Bratislava 1989, © VEB Gustav Fischer Verlag, Jena, 1979
KRATOCHVÍL, S.: Podstata hypnózy a spánek, ACADEMIE, ČSAV, Praha 1972
KRATOCHVÍL, S. – SCHAUEROVÁ, J.: Hypnabilta a situční proměnné, Čs. psychologie, 1971, 12
KRATOCHVÍL, S. – ŠTOHANZLOVÁ, M.: Využití heterosugesce v položkách autogenního tréninku, Čs. psychiatrie, , 1968, 64
LINDEMANN, H.: Überleben in Stress, Autogenes Training, Der Weg zu Entspannung – Gesundheit – Leistungssteirung, Wilhelm Hayne Verlag, München, 18 Auflage, 1973
LOBZIN, V.S. – REŠETNIKOV, M.M.: Autogennaja trenirovka, Spravočnoe posobie dlja vračej, Izdavateľ Medicina, Leningrad 1986
LANGEN, D.: Der Weg des autogenen Trainings, Wiss. Buchges, , Darmstadt 1969
LUTHE,W.(Ed.): Autogenic therapy. Grune & Stratton, New York 1969-70
STAEWEN, C. – BINDER, H.: Zur Diskussion der Schallplatte für das autogene Training, In LANGEN, D.: Der Weg des autogenen Trainings, Wiss. Buchges, , Darmstadt 1969
SHULTZ, J.H.: Übungsheft für das Autogene Training, G. Thieme Verlag, Stuttgart, 12 Auflage, 1966
SCHULTZ, J. H. – LANGEN, D.: Übungsheft für das autogene Training konzentrierte Selbstentspannung, Verlag: Thieme Stuttgart, 1977
Súhrn poznatkov z vývoja Psychobalzamu
PhDr. Milan Kožiak
II. konferencia o autogénnom tréningu – stará a nová cesta, Praha, 24.4. 2016
