20. augusta 1968 som celý deň oberal jablká v záhrade na fare v Gemerskej Polome , v Slovenskom Rudohorí. Za odmenu som ochutnal trochu omšového vínka a od pána farára dostal s venovaním vtedy pre cenzúru nedostupné Freudove spisy v češtine, vydané ešte v medzivojnom období. Pre nastávajúceho študenta psychológie – hotový poklad. Pán farár sa ma opýtali čo nového vo svete, keďže vedeli že po večeroch vysedávam pri rádiách a “chytám” krátke vlny za nohy. “Akosi je ticho v éteri, možno nejaké erupcie na Slnku” odpovedal som. Mýlil som sa. Neboli to erupcie, to len technici všetkých veľkých svetových vysielačov (Hlasu Ameriky. Hovorí Moskva, Slobodnej Európy, BBC, RAI, Deutchlanfunk-u, Deutche Welle, Rádia Peking , Rádia Tirana, i mojej obľúbenej CBC – Hovorí Kanada. … ) čistili antény, vymieňali vysielacie lampy a chystali sa na explóziu, ktorá nastala o pár hodín. Všetci naokolo vedeli, že sa niečo chystá, len my v ČSSR sme oduševnene žili ideálmi “socializmu s ľudskou tvárou”.
Kto vtedy tvrdil, že vedel čo sa stane – klamal. Vlastne takí vtedy ani neboli, – len potom, o rok, sa začali vynárať spomedzi nás ako “bzdochy, ucholaky a ploštice”.
ON – neznámy sovietsky vojak sedel tento deň v obrnenom transportéri, kdesi na československých hraniciach a chystal sa “brániť” našu vlasť, – v mene socialistickej internacionálnej pomoci.
Obaja sme mali krásnych 20 rokov.
Donedávna sme o sebe nevedeli. Osud však chcel aby sa to zmenilo. V ruskej TV Rossija1 som náhodou videl filmový dokument, v ktorom po 50-tich rokoch hovorí istý radista Jurij Petrovič Sinelščikov o vraj pekných spomienkach na prijatie a privítanie pražanmi počas augustových dní ´68.
Napísal som mu list a Jurij Petrovič odpovedal.
Netušil som v akých rozdielnych svetoch žijeme.
Ten filmový “dokument” bol podnetom k napísaniu blogu, ktorý som pôvodne zverejnil v Novom slove a dnes ho “oprášil”.
℘
Pre zväčšenie – kliknite na obr.
Dnešní mladí ľudia vedia o augustových udalostiach roku ´68 a ich dôsledkoch prekvapivo veľmi málo.
Akoby sa ich to netýkalo. Tento blog chce aspoň trochu prispieť k zreálneniu ich pohľadu na súčasný svet. Ten má totiž 4 svetové strany a dejiny sa nikdy neopakujú. Dajú sa však predvídať a dá sa z nich poučiť. Nie však prvoplánovo.
V súvislosti s každoročným pripomínaním „bratskej internacionálnej pomoci“, podľa medzinárodného práva “OKUPÁCIE” sa toho pohovorilo a popísalo veľa. Aj preto som nemal v pláne nejako zvlášť sa tomuto dátumu venovať a čosi dodávať. V roku 2019 sa však opäť objavil démon „komunistickej pravdy“ – v podobe snáh relativizovať príčiny a dôsledky okupácie vtedajšieho Československa armádami Varšavskej zmluvy, pod velením armády Zväzu sovietskych socialistických republík.
Znovu sa potvrdilo, že tento démon nespí a dáva o sebe vedieť spôsobom, ktorý ignoruje všetko čo mu stojí v ceste. Prehliadanie, či zľahčovanie takýchto prejavov “insomnie démonov” sa mi zdá dosť nebezpečné – najmä v kontexte silnejúceho spochybňovania našej proeurópskej orientácie a tiež krátkej historickej pamäte nových generácií Čechov a Slovákov.
O čo vlastne šlo?
Podpredseda zákonodarnej komisie Ruskej dumy Jurij Petrovič SINELŠČIKOV (poslanec za Komunistickú stranu Ruska) prišiel v máji, po troch rokoch opäť s návrhom zákona, ktorý chce priznať ruským účastníkom okupácie Československa status vojnových veteránov. Ten by im zaručoval nielen úctu verejnosti ako k obrancom vlasti, hoci ďaleko za jej hranicami, ale hlavne množstvo finančných a iných výhod vrátane zvýšenej penzie.
„ … v podstate nás do toho nič nie je. Je to predsa vec ruskej štátnej kasy“ hovoria moji prorusky orientovaní priatelia. Až nato, že návrh zákona hovorí o “oprávnenom vstupe legálne pozvanej armády”.
Kto je Jurij Petrovič Sinelščikov? Jurij Petrovič Sinelčikov je poslanec štátnej dumy, t.j dolnej komory Federálneho zhromaždenia Ruskej federácie (parlamentu) nominovaný Komunistickou stranou Ruskej federácie. V súčasnosti vykonáva funkciu podpredseda jedného z jej najdôležitejších orgánov –zákonodarného výboru. V roku 1968 sa sám ako čatár spojovacej jednotky zúčastnil obsadzovania Prahy a vraj má na privítanie pražanmi pekné spomienky. Medzičasom vyštudoval právo v Odesse, stal sa zástupcom hlavného prokurátora Moskvy a z rúk Putina dostal ocenenie „Ctihodný právnik“.
Rokovanie poslancov ruskej Dumy o návrhu zákona, ktorý legitimizuje oprávnenosť okupácie Československa v roku 1968
zdroj: web Komunistickej strany Ruskej federácie
Chcel som si sám pre seba urobiť v tom jasno a tak som mu napísal na jeho verejnú poštovú schránku spontánny a trochu expresívny list, s tým, že aspoň vyskúšam ako to v Rusku funguje. Či vôbec pán poslanec odpovie a tiež v nádeji, že možno nejako prijateľne vysvetlí dôvody aj ten virvar čo vznikol okolo návrhu zákona čo predkladá.
„ Vážený Jurij Petrovič.
Venujte pozornosť názoru súvisiaceho s Vášou činnosťou ospravedlňujúcou vojenskú intervenciu do Českolovenska v roku 1968.
Ukazuje sa, že naši ruskí “bratia” dodnes nepochopili ako v roku 1968 znásilnili a ponížili Čechov a Slovákov. Ruské impérium bolo vždy impériom, so všetkým čo k tomu patrí. Panslavizmus, ktorým sa tak hrdia aj niektorí slovenskí politici, bol vždy nástrojom expanzie. Už od čias Petra Veľkého a Kataríny II.
Boľševici po revolúcii v roku 1917 šikovne prevzali Marxove myšlienky o medzinárodnom proletariáte aby šírili svoj neokolonializmus na všetky svetové strany. Na iste v mnohom opodstatnené anti-kapitalistické heslá lákali národy zúbožené zvlášť po II. sv. vojne. Aj okupačnú inváziu do Československa zdôvodňovali a nazývali ” internacionálnou bratskou pomocou”. Vtrhli ste k nám “v noci ako vlci” bez vedomia vrchných predstaviteľov ČSSR: prezidenta, vlády, Federálneho zhromaždenia, bez vedomia vtedy vládnucej politickej sily Komunistickej strany Československa a proti vôli drvivej väčšiny Čechov a Slovákov. Ruská kultúra, hudba, literatúra, ľudová kultúra, umenie výtvarné, film, atď. sú iste v mnohom obdivuhodné, avšak to, že rusi si nikdy, ale nikdy úprimne nepriznali (a robia to tak dodnes) svoju chybu, či chyby, škodí najviac im samotným. Správajú sa ako “slon v porceláne” a pritom žijú v krivde, že im svet ubližuje – za dobro, ktoré robili a robia vo svete. Iste, predovšetkým Rusku a rusom patrí veľká vďaka za porážku fašismu, ale nielen im… Dnešná Ukrajina je však trpkým a bolestným príklad toho “dobra”. Samozrejme, že sa na tom priživuje Západ. Ten vnímam ako “vlka v barančom rúchu”. Sám som zvedavý kam ten stret civilizácií vyústi. Zdá sa mi, že každý z nás, môže prispieť k reflexii iných národov i sebareflexii toho vlastného. Ide len o to, akú dáme tej “našej pravde” tvár. S pozdravom M.K. „
Pravdu povediac odpoveď na takýto list som ani nečakal. Bol som spokojný s tým, že som ho vôbec – síce trochu kostrbato napísal a poslal. Asi po mesiaci som však v mailovej schránke objavil nasledovné riadky. Posúďte!
“Vážený Milan Kožiak. Dostal som Váš list. Ďakujem, že ste si všimli moju prácu na príprave zákona o veteránoch československých udalostí v 1968 roku. Pozornosť medzinárodného spoločenstva opäť raz potvrdzuje, že tieto udalosti zostávajú v pamäti občanov oboch krajín. Nemôžem obísť skutočnosť, že rozmiestnenie vojsk sa uskutočnilo na základe priania československej strany. S takýmito žiadosťami sa na ZSSR obracali kolektívy podnikov. V auguste 1968 sa so žiadosťou o vstup vojsk na vedenie ZSSR obrátila väčšina členov Politbyra ÚV Komunistickej strany Československa a tiež viacerí členovia vlády ČSSR. V predvečer operácie v telefonickom rozhovore o to prosil Brežneva osobne generálny tajomník ÚV KSČ Dubček. O zákonnosti našej činnosti svedčia aj následné rozhodnutia československých úradov. Napr. 18. Októbra 1968 Národné zhromaždenie ČSSR schválilo „„Dohodu o podmienkach dočasného pobytu vojsk Sovietskeho zväzu na území Československa“. Serióznym potvrdením správnosti konania sovietov bola rezignácia Alexandra Dubčeka z funkcie generálneho tajomníka ÚV KSČ, ktorá sa uskutočnila na základe vôle československých komunistov a československého národa v apríli 1969. Nakoniec v decembri 1970 plenárne zasadanie Ústredného výboru prijalo dokument „Poučenie z krízového vývoja a rozvoj komunistickej strany Československa po XIII zjazde KSČ”, v ktorom sa konštatovalo, že internacionálna pomoc bratských socialistických strán bola včasným, nevyhnutným a jediným správnym rozhodnutím. Verím, že diskusie o augustových udalostiach 1968 v Československu nezabránia ďalšiemu rozvoju priateľstva a spolupráce medzi národmi Českej republiky a Ruska.” Sinelščikov Jurij Petrovič
Čo dodať?
Neuveriteľná zlátanina imperiálnych klamstiev a výmyslov je tento list! Celkom „mimo misy“! Neodpovedal som. Obávam sa, že odpoveď by bola ešte expresívnejšia ako môj prvý pokus ujasniť si vzájomne „fakty a dojmy“. Pre mňa osobne je šokujúce poznanie, že takíto ľudia medzi ktorých patrí aj pán prokurátor a poslanec Sinelščikov zrejme bezvýhradne veria svojej (o)bludnej „pravde“ a sú imúnni voči argumentom, „jasným ako Slnko“.
Nemali by sme ich podceniť!
Tie postojové stereotypy sú imúnne dokonca aj voči oficiálnej politike dnešného Ruska. Jeho predstavitelia sa opakovanie vyjadrili k nezákonnosti vojenskej intervencie. Niekdajší ruský prezident Boris Jeľcin počas návštevy Prahy v roku 1993 augustovú inváziu do Československa odsúdil ako neprípustnú. Dodal však ale, že demokratické Rusko nenesie v tejto veci žiadnu zodpovednosť, pretože vina padá na bývalé vedenie Sovietskeho zväzu. Jeho nástupca, terajší prezident Putin ešte v roku 2006 uznal morálnu zodpovednosť Ruska za vpád vojsk do bývalého Československa . Sú ich slová úprimné a dôveryhodné?
Je potom táto otázka vôbec opodstatnená?
Diskutabilný návrh zákona síce vypracovala v zákulisí ruskej oficiálnej politiky pomerne malá strana ruských komunistov, ale na jeho dopracovaní sa podieľalo viac ako 60 zástupcov všetkých parlamentných frakcií ruskej dumy, členovia branného výboru, zástupcovia ministerstva zahraničných vecí a viacerých spoločenských organizácií.
Po protestoch slovenských i českých politických predstaviteľov ( Zeman, Pellegriny, Lajčák, Zaorálek, Petříček..) je osud tohto zákona zatiaľ nejasný. Ruské štátne médiá však ale stále „z času na čas“ vypúšťajú testovacie propagandistické balóniky. Napríklad len spomínaný odvysielala dokumentárny film o “odtajnených stránkach” dejín vojenského paktu Sovietskeho zväzu a jeho satelitov, Varšavskej zmluvy. Tá podľa Zmluva bola podľa toho dokumentu obranným spojením, ktoré chránilo sovietskych spojencov pred “agresívnou” Severoatlantickou alianciou.
Rusko sa pravidelne ohradzuje proti „prepisovaniu dejín“, čím však myslí predovšetkým spochybňovanie vlastnej interpretácie dejín a predovšetkým sovietskych zásluh na víťazstve nad nacistickým Nemeckom. To Rusku a Rusom nemožno uprieť!, … ale ako píšem v liste Sinelščikovovi Rusko v tom nie je nevinne. O dezinterpretáciu dejín sa mocní sveta usilujú odjakživa.
„Pre vlka a medveďa sú zajace v lese len taká neposlušná poskakujúca háveď“ vravievali môj starý otec, netušiac aký rámec raz dám ich slovám.
Podhubie imperiálnej mentality Ruska je stále živé!
Na objasnenie týchto vyjadrení považujem za vhodné aspoň trochu priblížiť ich historické pozadie. Aj keby sa mohlo niekomu zdať, že s 21.augustom 1968 a súčasnými deizinterpretačnými tendenciami nesúvisia – tak dúfam, že to zdanie sa rozplynie.
Priznávam – dlho som nerozumel súčasným ráznym krokom Ukrajincov pri presadzovaní ukrajinského jazyka v správe svojho štátu. Však len ruskojazyčného obyvateľstva žije na východe Ukrajiny takmer 10 miliónov. Majdan a minulá (Porošenkova) kyjevská vláda ich len popudila proti sebe. Dôsledkom bola občianska vojna medzi dvoma slovanskými národmi, ktorá si len do 24.februára t.r. vyžiadala viac ako 10 000 zabitých a jej mierové riešenie je po začatí “špeciálnej vojenskej operácie” v nedohľadne. Oficiálny Kremeľ i ruská propaganda vidia príčiny zanovito “v náraste ukrajinského nacionalizmu po roku 1991 podporovaného USA a NATO”. Kremeľ si stále nedokáže uvedomiť a priznať, že odpor Ukrajincov voči Rusku má hlboké historické korene – v imperátorskej politike cárskeho Ruska a neskôr v stalinizme.
Už Peter Veľký vydal v r. 1720 dekrét zakazujúci vydávať knihy v ukrajinskom jazyku a vyňať ukrajinské texty z kníh pravoslávnej cirkvi! V podobnom duchu postupovali aj Peter II. aj Katarína II. ktorí zakazovali učiť deti v ukrajinských školách v ich materinskom jazyku a používať ukrajinskú abecedu! V tlaku na asimiláciu nepoddajného ukrajinského národa, čiastočne úspešnom len na východe Ukrajiny pokračovali aj cári Alexander I. a Alexander II, ktorých nariadenia zakazovali ukrajinské ľudové piesne a dokonca aj modlitby v ukrajinčine.
Vieme vôbec o tom?
Toto video je dostupné len po kliknutí na Prehrať na YouTube. Odporúčam.
Nehorázne veci sa diali Ukrajincom aj neskôr. O tom však snáď inokedy.
Ak k tomu pridáme opakované vyjadrenie ruského prezidenta V.V. Putina na adresu Ukrajiny a Ukrajincov tak mohlo byť každému jasné kam to celé smeruje. … ale nebolo!
Hoci s Putinom v mnohých iných, najmä vyjadreniach voči politike USA a NATO súhlasím, tentoraz si dovolím vysloviť názor, že pán prezident Putin týmto vyjadrením na Svetovom ekonomickom fóre v Petrohrade (2019) mier na Ukrajine totálne zabil. Vonkoncom nechápe historické súvislosti, – ak opakovane, ako pokazený gramofón hovorí, že „v Bielorusku a na Ukrajine sú všetci “ruskí”, že “všetci sú jeden národ a to národ ruský, že Ukrajina je, či bola len takou “okrajinou” veľkej ruskej ríše, … ” .
Všimnite si výraz tváre hovorkyne Min.zahraničných vecí RF Márie Zacharovovej (01:36), ktorá si zrejme veľmi dobre uvedomuje čo tieto slová Putina znamenajú a čo spôsobia. Za zmienku stojí aj moderátorka diskusie Sofia Ševarnadze, vnučka bývalého ministra zahraničia Eduarda Ševarnadzeho (za Gorbačovovej éry). Tá dokázala klásť prítomným opakovane aj nepríjemné otázky a bola viacerými, aj západnými médiami označená za hrdinku tohto diskusného fóra. Za zmienku stojí aj skutočnosť, že na ňom dôstojne vystúpil aj premiér Slovenskej republiky Peter Pellegrini.
Záverom
Táto pretrvávajúca imperiálna mentalita a rétorika Ruska vyvolávala obavy a poburoval mnohých (aj) rusky a väčšinu nerusky hovoriacich obyvateľov susedných štátov. Výsledkom takéhoto prilievania oleja do ohňa je výrazný nárast nacionalizmu (v Gruzínsku, v Polsku, pobaltí a najmä na Ukrajine). Pre ostatné národy v Európe je práve príbeh Ukrajiny, tak ako bol pred polstoročím príbeh Československa, výstrahou a jednou z odpovedí na otázku: Čo je hrozbou mieru a kto vyvoláva stále rastúcu nedôveru medzi národmi a štátmi východnej Európy?
Iste tých príčin nárastu napätia v medzinárodných vzťahoch je viac. Pokúsil som aspoň trochu priblížiť a objasniť tú najbližšiu.
Vďaka Pánu Bohu, že Slovensko nie je bezprostredným susedom tohto veľkého “brata” a ochrancu Slovanov.
Ibaže – pri geopolitických hrách veľmocí je všetko možné.
Čo zreálni náš pohľad na súčasný svet. Ten má totiž 4 svetové strany a dejiny sa nikdy neopakujú. Dajú sa však predvídať a dá sa z nich poučiť. Nie však prvoplánovo.
“Opak tvojej pravdy tiež môže byť pravdou” (Niels Bohr).
Z vlka sa môže stať baránok a z baránka vlk!
… a zajace behajúce po lese – sú pre medveďa, či vlka len taká poskakujúca háveď a potrava?
Originály korešpondencie:
Jurij Petrovič Sinelščikov
20. August 2022 – ožíva imperiálna mentalita Ruska?
Na záhlavie príspevku nadviažem kontaktovou, možno trochu provokujúcou poznámkou. Sv. otec má iste pravdu, keď hovorí, že …”práca je všeobecným povolaním, a že to vedia všetci ľudia…”, ale žiada sa mi s istým nadsadením dodať, že paradoxne s výnimkou psychológov, čo sa pokúsim v nasledujúcom zdôvodniť. Pochopiteľne, nemyslím týmto svojím vyjadrením to, že by psychológovia nepracovali, alebo nechceli pracovať.
Minulého a predminulého roku, začiatkom septembra, sa v Prahe opakovane konala konferencia FÓRUM 2000. Fórum 2000 je stretnutím politikov, filozofov, duchovných, vedcov a ďalších intelektuálov z celého sveta, ktorí sa do hlavného mesta schádzajú na pozvanie dvoch organizátorov celého podujatia; českého prezidenta Václava Havla a držiteľa Nobelovej ceny za literatúru, spisovateľa Elieho Wiesela.
Forum 2000 Conference Prague
Obsahom týchto konferencií boli otázky: “Kde sa nachádza ľudstvo na prelome tisícročí?”, “Akým hrozbám čelí?”, “Aké môžu byť budúce odpovede na súčasné globálne otázky?”
Nikolaus Lobkowitcz
Jeden z účastníkov, profesor Nikolaus Lobkowicz, filozof, bývalý rektor Mníchovskej univerzity a bývalý prezident Katolíckej univerzity v nemeckom Eichstätte, sa k otázke tolerancie rozdielov v ľudskej spoločnosti i vo vzťahu k spravodlivejšiemu rozdeľovaniu spoločenského produktu a spravodlivejšiemu hodnoteniu ľudskej práce vyjadril nasledovne: “Tak či onak, je nebezpečne naivné domnievať sa, že neviditeľná ruka voľného trhu nakoniec vyrieši všetky krivdy. Trhová ekonomika je síce jedným z najväčších výdobytkov moderných čias, ale sama ešte nerieši všetky problémy ľudskej spoločnosti, naopak, niektoré nové problémy sama tvorí” (1997).
V podobnom duchu hovoril aj jeden z najznámejších súčasných liberálnych mysliteľov, sociológ a politológ lord Ralf Gustav Dahrendorf, ktorý asi najviac spomedzi filozofov rozvinul Popperovu filozofiu otvorenej spoločnosti (1997).
lord Dahrendorf
Aj my na Slovensku poznávame už desiaty rok nielen prednosti, ale aj strasti reformy celej spoločnosti a transformácie jej ekonomiky. Hospodárska, a nielen hospodárska recesia sú daňou, ktorú platíme za túto otvorenosť. Menia sa pri nej nielen vlastnícke vzťahy (privatizácia), ale aj vzťahy spoločenské (demokratizácia). Na vlastnej koži však pociťujeme, že trhový kapitalizmus nie je zďaleka všeliekom, ani ľahkou cestou k spravodlivejšej spoločnosti.
Jedným z mnohých príkladov, ktorý súvisí s našou profesionálnou orientáciou, je vážne porušovanie princípu spravodlivosti a objektívnosti pri hodnotení a odmeňovaní ľudskej práce.
Ľudia strácajú pocit a nemajú istotu, že väčšie množstvo kvalitnejšej a kvalifikovanejšej práce je finančne i spoločensky viac hodnotené ako menšie množstvo menej kvalitnej a menej kvalifikovanej práce. Toto ich poznanie sa bezprostredne premieta do medziľudských vzťahov, do motivácie ľudí pracovať, do rešpektovania etických noriem pracovného správania, ktoré sú nevyhnutnou podmienkou hospodárnosti a prosperity jednotlivých organizácií i celej spoločnosti.
Ľudská spravodlivosť je predovšetkým objektívne hodnotenie spoločensky prospešnej ľudskej práce. Pravda, ak prijmete za svoju tézu, že práca (ponímaná ako zmysluplná činnosť zameraná na utváranie hodnôt) je uhoľným kameňom ľudskej podstaty.
A nemysleli, či nemyslia si to len marxisti, ale aj kresťanskí filozofi. Z nich napr. menej známy prešovský pedagóg a teológ žijúci v XVII. storočí Ján Bayer, ktorý v diele Ostium naturae (Dvere prírody) formuloval civilizačný význam ľudskej práce ako činnosť kultivujúcu prírodu a prirodzenosť človeka. Podľa neho je jediným účinným a skutočným poznaním pracovné poznanie.
V našich podmienkach upozornil na naznačené súvislosti medzi riadením a kultúrou celkom výnimočne už v roku 1996 Milan Hamada v dodnes málo známej a nedocenenej publikácii „Riadenie ako súčasť duchovnej kultúry“.
V tomto smere by som si dovolil, — dúfam, že nie svojím významom — malú odbočku k nedoceňovaniu, prehliadaniu a ignorovaniu poznatkov a metód psychológie práce, a to nielen napr. samotnými manažérmi v našich transformujúcich sa podnikoch, ale i v akademických inštitúciách. Silnú tendenciu k jej prehliadaniu majú aj psychológovia z iných aplikovaných disciplín, napr. klinickí psychológovia, čo sa stáva u nás vážnym problémom. V poslednom čase sa objavili aj publikované obavy renomovaných psychológov z psychiatrizácie psychológie, napr. T. Kollárik (1998).
S podobnými skúsenosťami sme sa stretli aj u iných autorov.
Francúzsky psychológ G. Politzer (1947), od ktorého i po päťdesiatich rokoch možno takmer bezo zvyšku prevziať hlboko premyslenú poznámku, píše: “Doposiaľ sme sa nestretli ani s jedinou učebnicou všeobecnej psychológie, ktorá by začínala presným rozborom rôznych stránok, faktorov a podmienok práce, povolaní, atď.”
V nadväznosti nato možno ako príklad uviesť tiež francúzskeho psychológa Luciena Séveho (1976), ktorý zdôrazňuje, že silnou tendenciou psychológov je orientácia na takú ľudskú bytosť, ktorá nepracuje a má nejaké adaptačné problémy. Nemal na mysli len také smery ako psychoanalýza, psychológia dieťaťa, či psychopatológia.
Poukázal na to, že bez primeraného docenenia spoločenskej práce nie je možné ani poznanie ľudskej osobnosti. “Je prekvapivé”, píše Lucien Séve, “že okrem niekoľkých bádateľov, často sa stretávame s podivne zaslepeným poňatím psychológie práce ako malého čiastkového špeciálneho odboru povedľa iných väčších psychológií, alebo v najlepšom prípade — ako jedného zo zvláštnych úsekov psychológie.”
Sme dokonca svedkami toho, že sa rozvíjajú rôzne vedy o práci (napr. ergonómia) a disciplíny o riadení ľudských zdrojov, ktoré si celkom vážne kladú za cieľ vysvetliť správanie človeka pri práci, o.i. na základe toho, čo nám hovoria rôzne teórie osobnosti, ktoré zase prácu ignorujú. (Česť výnimkám, medzi ktoré patrí aj Mikšíkova interakčná koncepcia osobnosti československej proveniencie a do úzadia ustupujúce teoretické koncepcie a projekty bývalých sovietskych psychológov, medzi nimi napr. A.N. Leontieva, B.G. Ananieva, B.F. Lomova, alebo aj českého J.Linharta).
Je to skutočne svet naruby.
A v našich postsocialistických podmienkach o to viac, že zvyšky kolektivistických inštinktov, ktoré vždy majú výhrady voči nejakým osobnostiam, s výnimkou zbožňovaného vodcu, stále kruto pretrvávajú.
Od gulášového komunizmu, ktorý fungoval na základe princípu nespravodlivej rovnosti,pričom niektorí si boli rovnejší, sme sa dostali k nespravodlivej nerovnosti, ktorá už začína klať oči, a spontánne obracia pohľady našich ľudí k “výdobytkom socializmu” a päťcípej hviezde.
Sú problémy, ktoré trh nerieši. Patrí medzi ne aj spravodlivé rozdeľovanie príjmov v spoločnosti — ako dôležitý motivačný nástroj produktivity hospodárstva a prosperity celej spoločnosti.
Na vážnosť tejto situácie v globálnom celosvetovom rámci upozornil aj pápež Ján Pavol II., počas homílie konanej v Havane na námestí Josého Martiho, ktorej sa po 38 rokoch zúčastnil aj prezident Fidel Castro, povedal:
“Ideologické a ekonomické systémy posledných storočí vo svojich programoch obsahovali často zárodky opozície a nejednoty. Práve toto hlboko poznačilo chápanie človeka a jeho vzťahy s druhými ľudmi. Niektoré z týchto systémov sa snažili zredukovať náboženstvo vyslovene na súkromnú rovinu, pričom ho zbavili akéhokoľvek prínosu a vplyvu na spoločnosť. V tejto súvislosti je dobré pripomenúť, že moderný štát nemôže z ateizmu alebo náboženstva urobiť jeden zo svojich vlastných politických princípov.
Na druhej strane sa na mnohých miestach rozvíja istá forma kapitalistického neoliberalizmu, ktorý sa usiluje podriadiť človeka a rozvoj národov slepým silám obchodu tým, že ich z pozície moci zaťažuje neúnosnými ťarchami. Tak sa často stáva, že sa jednotlivcom i národom, ako podmienka poskytnutia novej pomoci, nanucujú neznesiteľné ekonomické programy. Dochádza k prehnanému obohacovaniu niektorých, za cenu stále vzrastajúceho ochudobňovania mnohých, čím sa stáva, že bohatí sú stále bohatšími a chudobní stále chudobnejšími.”
Pápež stať uzaviera “…v tom všetkom ide o pravdu, ktorá nie je len rozumovým pochopením skutočnosti, ide o ľudskosť, pravdu o človeku, ide o jeho práva a povinnosti.”
A tie, pretože sú vo svojej podstate nadzmyslové a všeľudské, dotýkajú sa aj nás, tu prítomných psychológov. Možno o to viac, o čo má duša človeka bližšie k duchovnému súcnu, ako k materiálnemu bytiu.
My ľudia sme vzájomne spojení — a to aj vtedy, ak o tom nevieme, nepriznávame si to, alebo zdanlivo iných nepotrebujeme. Ak chceme hodnotiť mieru dôstojnosti osoby človeka, treba ju hodnotiť predovšetkým spravodlivým a objektívnym oceňovaním jeho spoločensky prospešnej práce.
V ľudskom správaní je nesporne vzťah medzi hierarchiou etických hodnôt, tvorbou, ochranou a zachovávaním ekonomických hodnôt. Kolektívne rozkrádanie spoločenského majetku, klientelizmus, ktorého rodnou sestrou je korupcia, vydieračstvo a príživníctvo, sú dve strany jednej mince, etickej a ekonomickej deštrukcie. Etická stabilita spoločnosti alebo etický rozklad spoločnosti má obyčajne ďalekosiahle dôsledky na všetky súčasti jej sociálno-ekonomického fungovania. Platí však i opačný vzťah, v dôsledku ktorého sa stabilita alebo rozklad iných podsystémov sociálno-ekonomického systému odráža i v stabilite alebo rozklade morálky.
Kardinál Jozef Tomko
Kardinál Jozef Tomko počas prednášky nazvanej “Z očí do očí” prednesenej pri promócii honoris causa na Univerzite Komenského poukázal na súvislosti témy etiky, keď povedal: “treba vyzdvihnúť, že pravdovravnosť medzi vládou a občanmi, vedúcim a vedenými, jasnosť vo verejnom hospodárení, nestrannosť vo verejnej službe, správne a spravodlivé používanie verejných peňazí, odmietanie nejasných a nedovolených prostriedkov na ich získavanie, na udržanie a rozmach moci, to sú etické zásady, ktoré majú svoj prvý koreň — ako aj mimoriadnu naliehavosť v transcendentálnej (teda nemateriálnej) hodnote osoby a v objektívnych mravných požiadavkách fungovania štátov.” Pri zakončení modifikovaného citátu z encykliky “Veritatis splendor” (Jas pravdy) upozornil najmä na riziko machiavelistického spojenectva medzi demokraciou a etickým relativizmom, ktoré vezme občanom a spoločnosti každú pevnú mravnú oporu, zbaví ho túžby poznať pravdu a urobí z nich len nástroj moci politikov a totalitného chápania sveta (1995).
Ťažisko súčasnej krízy spoločenskej morálky spočíva predovšetkým v tejto oblasti. Pýtať sa práve tu a teraz na dobro a spravodlivosť v odmeňovaní za prácu je darom demokracie, ale zároveň aj stále dosť veľké osobné riziko. Sloboda je vždy zároveň aj rizikom, ktoré aj vzhľadom na naše povolanie musíme podstúpiť, aby bolo možné zachovať dôstojnosť ľudskej práce a zmierňovať zjavnú sociálnu nespravodlivosť. Túto nespravodlivosť sú mnohí z nás nielen ochotní tolerovať, ale dokážu z nej aj ťažiť.
Akési Princípy “podnikateľskej etiky” ich vraj ospravedlňujú. Nemôžeme súhlasiť s takou kapitalizáciou ľudských zdrojov, ktorej výsledkom je ich devastácia, aj keby mala byť len “dočasná”.
Uvedené vnímame umocnene v kontexte našej každodennej práce. Aj preto navrhujeme, aby v štandarde povolania psychológa práce, ako hlavný princíp činnosti psychológa práce garantovaný zákonom i stavovskou ustanovizňou, bolo jasne definované zachovávanie profesionálnej etiky, rešpektujúce dôstojnosť každého človeka, najmä so zreteľom na možné strety záujmov zamestnaneckých subjektov (zamestnávateľ, zamestnanec, štát).
Psychológ práce pri ich konštruktívnom riešení uprednostňuje uplatňovanie “princípu úžitku” pred “princípom zisku”, čo je hlavnou etickou zásadou tohto povolania a jeho nezastupiteľným prínosom v prospech jedinca, k prosperite organizácie a celej spoločnosti .
Použité pramene:
Bayer, J.: Ostium naturae. In: Riadenie ako súčasť duchovnej kultúry. Združenie pre riadenie a rozvoj ľudských zdrojov, Bratislava 1996, s. 3.
Hamada, M.: Riadenie ako súčasť duchovnej kultúry. Združenie pre riadenie a rozvoj ľudských zdrojov, Bratislava 1996.
Kollárik, T.: Psychiatria nesmie odsunúť nabok psychológiu. Rozhovor, denník PRÁCA, 17.1.1998, s. 7.
Lobkowicz, N.: The World We have Inherited. In: FORUM 2000, Conference report, September 3-6, Prague, 1997, s. 54 – 56.
Lord Dahrendorf, R. G.: The Worl We have Inherited. In: FORUM 2000, Conference report, September 3-6, Prague, 1997, s. 56 – 58.
Kardinál Tomko, J.: Lectio coran. Prednáška “Povedané z očí do očí” pri promócii honoris causa na Univerzite Komenského, denník SME, 31.3.1995, s.15.
Pápež Ján Pavol II.: Homília Sv. Otca konaná na námestí Josého Martího v Havane v roku 1998. Slovenský preklad textu pre potreby Národnej banky Slovenska poskytla Slovenská redakcia RÁDIA VATIKÁN, 1998.
Politzer, G.: La crise de la psychologie contemporaine, Edition sociales, 1947. In: Séve, L.: Marxizmus a teorie osobnosti, Svoboda, Praha 1976, s. 186 – 190.
Seifert, I., Kožiak, M.: Psychológ práce, štandard povolania. Návrh vypracovaný pre potreby Komplexnej analýzy zamestnaní SR. Interný materiál Sekcie pychológie práce, organizáce a personálneho rozvoja Slovenskej komory psychológov a Centra profesijných informácií Výskumného ústavu práce, sociálnych vecí a rodiny, Bratislava, máj 1999.
O ĽUDSKEJ PRÁCI V SÚVISLOSTIACH ETIKY A TRHOVEJ EKONOMIKY
PhDr. Milan KOŽIAK predseda Sekcie psychológov práce, organizácie a personálneho rozvoja Slovenskej komory psychológov
In.: Reflexie súčasnej psychológie na Slovensku, zborník vystúpení na IX. zjazde slovenských psychológov v Trenčíne, 30.6-2.7.1999, SPS SAV, str. 47.-52. , In.: Psychologie v ekonomické praxi, XXXV, 2000, č. 1-2, str. 12 -15. In.: Hospodárske noviny, č.7, 2. marec 2000
Prednesené na XX. kongrese európskych psychológov práce a organizácie (EAWOP), Praha 2001
Englisch version
On Human Work and Psychology (of Work) in the Context of Ethics and Market Economics
… “work is a universal vocation, everyone know this…”
John Paul II. “Laborem exercens”
At the beginning of my paper, I seek to establish contact, perhaps with a somewhat provocative remark: The Pope expresses a kind of truth, when he says: … “work is universal vocation, everyone know this…”, but with some licence, we may add that this does not apply to psychologists, as I shall attempt to explain in the following text. Of course, I do not mean that psychologists do not work or do not want to work!
The FORUM 2000 conference was held in Prague last year, as in the previous year, at the beginning of September. Forum 2000 was a meeting of politicians, philosophers, religious people, scientists and other intellectuals from all over the world, who met in Prague at the invitation of the two organizers of the event – Czech president Václav Havel and the writer and Nobel prize winner Elie Wiesel.
The conference was concerned with the questions: “Where does humanity stand at the turn of the millennia?”, “What threats does it face?” and “What are possible answers to the present global problems?”
One of the participants, Professor Nikolaus Lobkowicz, philosopher, former rector of Munich University and former president of the Catholic University of Eichstätt in Germany, expressed his views on the question of tolerance of differences in human society and in relation to a fairer division of the social product and a fairer evaluation of human work, as follows: “In either case, it is dangerous to naïvely suppose that the invisible hand of the free market will eventually solve all wrongs. The market economy is one of the greatest achievements of modern times, but it does not solve all the problems of human society. On the contrary, it creates new problems” (1997). One of the most important recent liberal thinkers, the sociologist and political scientist Ralf Gustav Dahrendorf, who perhaps most among philosophers, developed Popper’s philosophy of the open society (1997), also spoke in a similar spirit.
We in Slovakia are already in our tenth year, not only of advantages, but also of the hardships involved in reform of society and transformation of the economy. Economic, together with other effects of economic recession are the price we are having to pay for this openness. Not only ownership relations (privatisation), but also social relations (democratisation) are changing. However, from our own experience, we perceive that market capitalism is far from being a cure-all, or an easy route to a more fairer society.
One of the many examples connected with our profession is the serious disturbance of the principle of fairness and objectivity in the evaluation and compensation of human work.
People are losing the feeling, and are no longer sure, more and better quality work is financially and socially more rewarding than less and poorer quality work. This awareness is directly reflected in inter-personal relations, in the motivation of people to work, and in respect for the ethical norms of work-behaviour, which are an essential condition for the economic activity and prosperity of individual organizations and the society as a whole.
Human justice is mainly the objective evaluation of socially beneficial work. The truth is, assuming that you accept this view, that work (understood as meaningful activity aimed at the creation of value) is a corner stone of human existence. This is not only the view of Marxists, but also, for that matter, of Christian philosophers. The 17th century Prešov teacher and theologian Ján Bayer is a lesser-known example. In his work Ostium naturae (Door of Nature) he wrote that the basic meaning of human work was an activity close to nature and the naturalness of man. According to him, experience gained through work, was the only effective and real experience.
In this respect, I should like to make a small (I hope not in importance) digression into the unrewarded, overlooked and ignored findings and methods of the psychology of work, and not only, for example, with respect to the somewhat isolated managers in companies undergoing reform, but also to academic institutions. Psychologists in other applied disciplines, for example, clinical psychologists, also have a strong tendency to overlook it, and this is becoming a serious problem amongst us. The fears of leading psychologists, for example T. Kollárik (1998), of the psychiatrization of psychology, were recently published.
We find similar experiences in other authors.
The French psychologist G. Politzer (1947), of whom a well considered comment can be accepted almost without reservation even after 50 years, wrote: “So far, we have not encountered even one textbook of general psychology, which begins with an exact analysis of the aspects, factors and conditions of work, vocation and so on.”
In this context, we might also mention the French psychologist Lucien Séve (1976), who emphasized that psychologists have a strong tendency to orient their attention towards human beings who do not work and have problems in adapting. He was not thinking only of such orientations as psychoanalysis, child psychology or psycho-pathology.
He also stated that understanding of human personality is not possible without appropriate evaluation of work in society. “It is surprising”, wrote Lucien Séve, “that apart from a few researchers, we often encounter a strange ignorance of the findings of work psychology, as a small specialized branch in relation to other fields in psychology, or at best – as one of the special sections of psychology.
We are even seeing the development of new sciences of work (for example ergonomics) and studies of the management of human resources, with the perfectly serious aim of explaining the behaviour of persons in a work environment, among other things, on the basis of what we learn from various theories of personality, which actually ignore the work aspect. (There are honourable exceptions, including Mikšík’s Czechoslovakia interaction conception and the fading theories and projects of former Soviet psychologists, such as A.N. Leontiev, B.G. Ananiev, B.F. Lomov, or the Czech J. Linhart).
This is really a world turned upside-down.
In our post-socialist situation, the remnants of collectivist instincts, which essentially contain reservations towards any personalities, with the exception of an admired leader, still cruelly persist.
From goulash communism, which functioned on the basis of the principle of unfair equality, in which some were more equal than others, we have progressed to unfair inequality, which is already becoming evermore apparent, and which automatically make our people think back to the “achievements of socialism” and the five-pointed star.
There are problems that the market cannot solve. They include the fair distribution of income in society – as an important motivating instrument of the productivity of the economy and prosperity of the society as a whole.
Pope John Paul II also pointed to the seriousness of this situation in the global context, in a sermon given in Havana, in the presence of President Fidel Castro. He said:
“The ideological and economic systems of the last centuries often contained the seeds of opposition and division in their programmes. Precisely this has deeply marked the understanding of man and his relations with other people. Some of these systems attempted to reduce religion exclusively to the private level, deprived of any contribution to, or influence on society. In this context, it is good to mention that the modern state cannot make either atheism or religion one of its own political principles.
On the other hand, a certain form of capitalist neo-liberalism has developed in many places. It endeavours to subordinate man and the development of nations to the blind forces of commerce, which places unbearable burdens on people. Thus, it often happens that individuals and nations are forced to accept unbearable economic programmes as a condition for the provision of new aid. Excessive enrichment of some occurs at the price of the growing impoverishment of many. The rich become ever richer, while the poor become ever poorer.”
The Pope concludes: “all this concerns a truth, which is not only a rational understanding of reality, but a matter of humanity, truth about man, about his rights and obligations.”
Since they are essentially universal considerations, they also concern us, the psychologists present today. Perhaps more so because the soul of man is closer to a spiritual than to a material being.
As persons, we are mutually connected – even if we do not know or acknowledge it, or we apparently do not need others. If we want to appraise the dignity of man, it is necessary to appraise it, above all, with a fair and objective appreciation of socially beneficial work.
In human behaviour, there is a clear relationship between the hierarchy of ethical values, and the creation, protection and preservation of economic success. Collective theft of social property, clientelism (the sister of which is corruption), blackmail and parasitism are two sides of the same coin, of ethic and economic destruction. The ethical stability of society or ethical disintegration of society usually has far-reaching results for all aspects of its socio-economic functioning. The opposite relationship also applies: the stability or disintegration of other sub-systems of the socio-economic system is reflected in the stability or disintegration of morality.
In a lecture entitled “Face to face” given when receiving an honorary degree from Commenius University, Cardinal Jozef Tomko pointed to aspects of the ethical theme, when he said: “it is necessary to emphasize that fairness between government and citizens, leaders and led, clarity in public economic activity, absence of party bias in public service, correct and fair use of public money, rejection of unclear and illegal means of obtaining it, for the maintenance and increase of power, are ethical principles which have their primary root – and extraordinary urgency, in the transcendental (that is non-material) worth of the person and in the objective moral demands of the functioning of states.” In an abbreviated quotation from the encyclical “Veritatis splendor”, he pointed especially to the risk of a Machiavellian alliance between democracy and ethical relativism, which deprives the citizen and society of any form of firm moral support, removing the wish to know the truth and making people only the instruments of power of politicians and a totalitarian understanding of the world (1995).
The heart of the present crisis of social morality lies especially in this area. To ask, here and now, for rights and fairness in rewarding work is a gift of democracy, but is still a significant personal risk. Freedom is always a risk in a way, which we must accept in relation to our profession, so that it continues to be possible to preserve the dignity of human work and moderate clear social injustice. Many of us are not only willing to tolerate this injustice, but are also wiling to profit from it. Allegedly, the principles of “business ethics” excuse them. We cannot agree with such commercialisation of human resources, which leads to their undoing, though this may only be “temporary”.
We can see this happening in our daily work. For this reason, we also propose that preservation of professional ethics, respecting the dignity of every person, especially with regard to possible conflicts of interest between employers, employees and the state should be clearly defined in the standard for the professional work of psychologists, as the main principle of the work of psychologists, guaranteed by legislation and professional regulations.
In their constructive solution, the work-psychologist gives priority to the “principle of use” before the “principle of profit”. This is the main ethical foundation of the profession and an essential contribution in favour of the individual, to the prosperity of organisations and the society as a whole (Seifert, I., Kožiak, M., 1999).
Sources:
Bayer, J.: Ostium naturae. In: Riadenie ako súčasť duchovnej kultúry. Združenie pre riadenie a rozvoj ľudských zdrojov, Bratislava 1996, s. 3.
Hamada, M.: Riadenie ako súčasť duchovnej kultúry. [Management as Part of Intellectual Culture.] Združenie pre riadenie a rozvoj ľudských zdrojov, Bratislava 1996.
Kollárik, T.: Psychiatria nesmie odsunúť nabok psychológiu. [Psychiatry Cannot Replace Psychology.]Rozhovor, denník PRÁCA, 17.1.1998, s. 7.
Lobkowicz, N.: The World We have Inherited. In: FORUM 2000, Conference report, September 3-6, Prague, 1997, s. 54 – 56.
Lord Dahrendorf, R. G.: The Worl We have Inherited. In: FORUM 2000, Conference report, September 3-6, Prague, 1997, s. 56 – 58.
Kardinál Tomko, J.: Lectio coran. Prednáška “Povedané z očí do očí” pri promócii honoris causa na Univerzite Komenského [Lecture, ”Face to Face ” on receiving an honorary degree from Commenius University.], denník SME, 31.3.1995, s.15.
Pápež Ján Pavol II.: Homília Sv. Otca konaná na námestí Josého Martího v Havane v roku 1998. [Pope John Paul II: Homily of the Holy Father in Havana in 1998.] Slovenský preklad textu pre potreby Národnej banky Slovenska poskytla Slovenská redakcia RÁDIA VATIKÁN, 1998.
Politzer, G.: La crise de la psychologie contemporaine, Edition sociales, 1947. In: Séve, L.: Marxizmus a teorie osobnosti, [Marxism and the Theory of Personality.] Svoboda, Praha 1976, s. 186 – 190.
Seifert, I., Kožiak, M.: Psychológ práce, štandard povolania. Návrh vypracovaný pre potreby Komplexnej analýzy zamestnaní SR. [The Work Psychologist, Professional Standard. A Proposal Developed in Connection with a Comprehensive Analysis of Employment in the Slovak Republic.] Interný materiál Sekcie psychológie práce, organizáce a personálneho rozvoja Slovenskej komory psychológov a Centra profesijných informácií Výskumného ústavu práce, sociálnych vecí a rodiny, Bratislava, máj 1999.
Summary
The article reflects the socio-psychological dimension of the contradictory trend in economic reform of post socialist society in Slovakia. It points in particular to a persisting serious violation of the fairness principle in evaluation and remuneration of socially beneficial work. At the same time, it underlines the fact that market capitalism is not a panacea for all problems faced by the society, nor is it an easy way to a more fair society. In this connection, it stresses the underestimating, ignoring and simplifying of systematic procedures, knowledge and methods used in work psychology. This criticism is directed not only at the management of the transforming companies and institutions, but also to psychologists in certain related fields. The article also addresses the financially motivated phenomenon of clinicalisation of psychology in human resources science and in human resources management in respect of specific corporate practice. In conclusion, the principles of entrepreneurial and professional ethics are emphasized, especially with regard to the conflict of interests on the part of the parties involved in employment (the employer, the employee, the state). A solution is sought not only in connection with the development of work and legal legislation in any given country, but also in the context of the favourable integration processes underway in Europe. By the same token, in quoting Pope John Paul II, far from perfect neoliberal influence of multinational corporations and certain international institutions are pointed out. In this spirit, an issue is raised as to the increasingly conflicting aspects of globalisation due to the activities of these institutions, making the democratisation process in central and east European countries more difficult. On the other hand, the primary cause of problems is seen as a crisis of social morals in Slovakia. The majority of the productive people are becoming increasingly aware of the bitter human consequences caused by dehumanised reformism, ethical relativism, unfair political influence in business and imported consumption culture. According to the author, all the said factors undermine prosperity of the society as a whole, thereby jeopardising its identity at its very roots.
PhDr. Milan Kožiak Chairman of the
Section of Psychologists of Work, Organization and Personal Development, of the
OHLIADNUTIE ZA VÝVOJOM SLOVENSKEJ PSYCHOLÓGIE PRÁCE V PRIESEČNÍKU “NOVEMBRA 1989”
Ú v o d o m
Výročná správa o dvojročnej činnosti Sekcie psychológov práce, organizácie a personálneho rozvoja Slovenskej komory psychológov (PPOP SKP) prednesená na zasadaní členov sekcie 27. mája t.r. poukázala o.i. aj na potrebu uskutočnenia osobitnej analýzy toho;
prečo práve psychológia práce, ktorá mala v 80-tych rokoch už dobre vybudované inštitucionálne základy vo všetkých rezortoch vtedajšieho národného hospodárstva, akoby “zmizla” zo zorného poľa personalistickej i občianskej verejnosti
prečo psychológovia práce, hoci mali svoje profesné zastúpenia, napr. v Sekcii psychológie práce Slovenskej psychologickej spoločnosti pri SAV, prestali po roku 1989 (s výnimkou akcie “vládny konkurz” v roku 1990) vyvíjať stavovské i spoločenské aktivity a stiahli sa do “závetria”
prečo psychológovia pri rozvoji psychologických aktivít v spoločenskej a hospodárskej praxi, napriek najlepším legislatívnym podmienkam spomedzi bývalých socialistických krajín, tak nedôsledne využívajú priestor vytvorený zákonom “O psychologickej činnosti a Slovenskej komore psychológov” č.199/94 Z.z, (viď Záverečné stanovisko Odovzdávajúceho protokolu Kontrolného výboru SKP vypracované na konci funkčného obdobia v apríli 1998, SPRAVODAJ č. 5, str. 34).
Výročná správa ďalej konštatovala, že psychológia práce je napriek uvedenému dobre rozvinutá vedná a odborno-praktická disciplína a môže výraznejšie, ako dosiaľ prispievať k riešeniu súčasných potrieb spoločnosti. K tomu je však potrebné nielen skvalitňovať odborno-praktické predpoklady psychológov pôsobiacich v oblasti riadenia ľudských zdrojov a v personálnej práci, ale výraznejšie sa podieľať na vytváraní legislatívnych podmienok psychologickej činnosti. Tieto v súčasnosti už nielen zaostávajú, ale aj nevyhovujú a sťažujú uplatňovanie poznatkov a metód psychológie práce v podmienkach transformujúcej sa ekonomiky a celej spoločnosti.
Uvedené vytvára priestor na pôsobenie rôznych nekompetentných subjektov zneužívajúcich psychológiu a poškodzujúcich svojou činnosťou status povolania psychológa. Novelizácia legislatívnych noriem dotýkajúcich sa psychologickej činnosti je však potrebná aj z dôvodov ochrany klientov, inštitúcií a spoločnosti ako celku.
Nedobré vplyvy personálneho klientelizmu brániaceho obsadzovaniu riadiacich funkcií kvalifikovanými a osobnostne kompetentnými manažérmi tiež patria medzi povšimnutiahodné bariéry rozvoja etických princípov v personálnej práci.
Je zrejmé, že uvedené sa imanentne dotýka psychológie práce a psychológov práce, pretože aplikácia ich poznatkov a metód v tej či onej miere, priamo či nepriamo, vždy súvisela s personálnou prácou a riadením organizácie. Bez zveličovania možno tiež konštatovať, že práve psychológovia práce patria medzi tých odborníkov, ktorí sú metodologicky, metodicky i profesne najkomplexnejšie pripravovaní na podporu personálneho manažmentu. Napriek tomu je však systémové a koncepčné využívanie ich poznatkov a metód skôr sporadické a v mnohých organizáciách i celých rezortoch na nižšej úrovni, ako tomu bolo za socializmu. Je skutočne otázkou na telo, prečo i v súčasnosti badať “v mene racionalizácie” zreteľný tlak na uvoľňovanie práve týchto odborníkov, ak ešte zatiaľ v tej či onej organizácii alebo podniku “ako-tak prežívali”. Je to zlá vizitka manažérov, samotných psychológov alebo celej našej spoločnosti?
Ako vlastne došlo k tomu, čo sa dnes v odbornej i dennej tlači otvorene nazýva “kríza riadenia ľudských zdrojov”, “personálny klientelizmus”, “prehliadanie odborníkov”, “psychiatrizácia psychológie”, či “psychologické diletantstvo” ?
Toľko úvodom, v rámcovom súhrne základných otázok, a niekde aj hodnotiacich myšlienok.
Čo bolo — bolo! — heslo “múdrych” alibistov
Je zrejmé, že po novembri 1989 nastalo “vákuum”, ktoré popretŕhalo väzby a vzťahy, kontinuitu odbornú, profesnú i ľudskú a zasiahlo dosť dramaticky do životov a práce mnohých našich kolegov. Onedlho si pripomenieme 10. výročie novembrových udalostí. Sú priesečníkom dejín, ktorý výrazne zmenil nielen tvár celej našej spoločnosti, ale ovplyvnil život i prácu každého z nás. A predsa, ešte aj dnes, po desaťročí týchto udalostí sme málo schopní reflektovať, ako to vtedy skutočne bolo, zabúdame a neraz si idealizujeme to, čo bolo predtým, aké očakávania (často romanticky naivné), sme prežívali na námestiach, na pracoviskách, pri rozhlasových a televíznych prijímačoch, v rodinách, a najmä ako sa to všetko vyvíjalo ďalej tak, že “sa” to takto celé “domrvilo”. Len sčasti možno akceptovať námietku “veď život je taký”, alebo argument “to chce čas”. Tieto postoje zväčša len posilňujú našu celkom pohodlnú odovzdanosť osudu, dejinám, paralyzujú a niekedy aj zosmiešňujú tú, dúfam, že užitočnú vlastnosť človeka, postaviť sa “zoči-voči” neduhom a pokúsiť sa spoznať, uvedomiť si ich a napraviť.
Len ten subjekt, ktorý akceptuje vlastnú minulosť môže sa z nej poučiť a len vtedy môže mať pred sebou zmysluplnú budúcnosť. To je argument voči tým, ktorí by chceli nechať minulosť minulosťou, kráčať vpred ku svetlým zajtrajškom, pre niektorých vo švajčiarskom, pre iných v komunistickom raji. “Čo bolo — bolo” je zhubným heslom, ktoré nám nedovolí vystríhať sa chýb.
Pre vývoj slovenskej psychológie, a psychológie práce osobitne, je preto v súčasnom období legislatívnych snáh Predsedníctva Slovenskej komory psychológov nanajvýš potrebná sebareflexia zameraná na prejdenú cestu.
Nebude to zrejme taká jednoduchá vec. Už skúsenosti z prvej celoštátnej konferencie psychológov Slovenskej republiky, nazvanej “Zakladajúce osobnosti, peripetie a ponaučenia z novodobého vývoja psychológie na Slovensku” (usporiadanej ÚEP SAV, SPS SAV a Spoločnosťou pre dejiny vied a techniky pri SAV) a konanej 24.—25. marca 1993 pri príležitosti nedožitého 85. výročia “otca” slovenskej psychológie profesora Antona Jurovského sú pre našu obec charakteristické. Aj osobitná atmosféra diskusných vystúpení naznačila mierne povedané, istú neochotu psychológov odkrývať vlastné korene. Motívom tejto neochoty mohla byť práve obava a nechuť vysporiadať sa s vlastnou minulosťou, čo môže byť v niektorých prípadoch stále živý, zásadný a neraz i trpký problém.
Naše stále častejšie stretnutia však potvrdzujú nielen prirodzenosť tejto potreby, ale aj nevyhnutnosť poznania vývoja psychológie práce a organizácie ako aplikovanej vednej disciplíny, ako aj odbornej praxe poznačenej dosť výrazne a celkom osobitným spôsobom predošlým totalitným spoločenským systémom.
Táto dnešná reflexia je jedným z prvých pokusov o náčrt, popísanie, pomenovanie istých javov relevantných k danej téme v slovenskej psychológii práce (to zároveň znamená, že aj pokusom nedokonalým a už vonkoncom nie úplným).
Je prirodzené, že historicky vymedzený časový úsek (po 89. roku) podmieňujú predchádzajúce desaťročia, a tie sa prelínajú s individuálnymi ľudskými osudmi. O to ťažšie bolo pre mňa (aspoň zatiaľ, z pomerne krátkeho — len 10 ročného odstupu), získať objektívnejší odstup od subjektívnych okolností, ktorými boli a sú naše životné i profesné cesty, zjavné i menej zjavné motívy našej angažovanosti či pasivity, v profesionálnej i občianskej sfére. Raz, a dúfam, že už onedlho, sa o to pokúsia naši mladší kolegovia a napíšu epilóg. Ak im v tom však nepomôžeme a aspoň nenačrtneme súradnice, nedáme dohromady archívne materiály, tak ich epilóg vôbec nemusí byť taký “milosrdný”, aký by sme si možno zaslúžili. A ak ho nenapíšu ani oni, tak to iste urobí za nás sám život, ale ten v takýchto prípadoch často píše epilógy, ktorých obsah má podobu nekrológov.
Jeden z členov výboru sekcie PPOP SKP (PhDr. Matej Glos), s ktorým som obsah tejto reflexie konzultoval, dopísal okrem viacerých tzv. tvrdších argumentov hodnotiacich súčasný stav slovenskej psychológie práce, ako motto k záhlaviu tejto reflexie veľavravnú alarmujúcu otázku “Prežije podnikový psychológ rok 2000?”.
Takéto epilógy si neželá iste nik z tu prítomných a neželajú si ich ani organizátori tejto konferencie, naši kolegovia zo Vzdelávacieho a poradenského centra VSŽ, a.s., ktorým patrí uznanie a vďaka za vynaložené úsilie a vytvorené podmienky..
Už v prvom obežníku prípravy tejto konferencie navrhli organizátori 6 tematických okruhov. Prvý z nich znel: “Zhodnotenie vývoja (rozvoja) psychológie práce v období po roku 1989”.
Keď sme o tom hovorili s niektorými členmi novozvoleného výboru (komisie) sekcie PPOP SKP a uvažovali, kto by to mohol urobiť, celkom zákonite sa “čierny Peter” ušiel tomu, kto pri voľbách dostal najväčšiu dôveru a zvolia ho do takej funkcie, ktorá sa už dnes môže ujsť každému. Stačí, ak vyjadríte v niečom kritický názor, a ak potom neprejavíte dosť obranných argumentov.
Nebola to úloha jednoduchá, o čom svedčí mnoho konzultácií, vsuviek, vynechávok, situačných poznámok, vrátane návratov k odborným časopisom, zborníkom, starším zápiskom, fotografiám a zvukovým dokumentom zo života slovenskej psychologickej obce. Tieto nahrávky som ako rozhlasový psychológ Československého a neskôr Slovenského rozhlasu získaval 20 rokov s charakteristickým magnetofónom na pleci, a tiež vďaka hudobno-slovnému “ozvučovaniu” legendárnych stretnutí Bratislavskej oblastnej skupiny SPS SAV. To všetko ma pri písaní tejto reflexie inšpirovalo, ale rovnako účinne i zväzovalo, pretože život je, bol a bude plný protirečení.
Poučenie z Poučenia….
Pri príprave tohto “ohliadnutia…” som mal stále na zreteli niekoľko poučení. Prvé sa mi zaplietlo do podkladových materiálov a párkrát som si v ňom z recesie zalistoval. Volá sa “Poučenie z krízového vývoja v strane a spoločnosti po XIII. zjazde KSČ”.
Moje osobné poučenia z “Poučenia …” znejú nasledovne: “Nič netrvá večne”, čiže “Všetko môže byť ináč”. Alebo ešte inak: “Každý je nahraditeľný” .
Ďalšie poučenie z “Poučenia….”: “Ak niekto nejde s nami, to ešte neznamená, že ide proti nám”.
A ďalšie: “Nikoho nespomínaj v zlom”, čo dúfam nebude pochopené ako alibizmus. To bola rada od profesora Damiána Kováča, ktorý ma vyzbrojil mnohými cennými podkladmi, za čo mu ešte raz ďakujem. Otcovsky dôrazne mi poradil:
“Hlavne rešpektuj majestát smrti”. Súradnice i hranice mojich úvah tak boli rozvážne určené.
Pokiaľ však ide o všeobecne známe, publikované práce známych osobností, medzi nimi i našich kolegov – psychológov, konkrétny budem v maximálne možnej miere.
Zdroj ďalšieho poučenia je o pár tisícročí starší, má biblické korene a znie: “Nesúď, nebudeš súdený”.
Tu tiež nebudem celkom dôsledný a mám na to vážne dôvody.
Mňa totiž súdili, a aj odsúdili (nepodmienečne) — dokonca na Najvyššom súde Slovenskej socialistickej republiky,× — hoci potom rehabilitovali a zrušili nezrušiteľný rozsudok v plnom znení, vo výroku o vine i treste. Opäť na Najvyššom súde, ale teraz už Slovenskej republiky. Takže snáď môžem vyjadriť isté súdy aj ja a dúfam, že budú vypočuté aspoň zhovievavo, ak nie s porozumením.
Budú však viac kritické k ponovembrovému vývoju, k súčasnosti, ako k tým 40 rokom budovania socializmu v spoločnej Československej vlasti. Možno to niektorých i trochu prekvapí, pretože by celkom odôvodnene mohli predpokladať, že mám dosť dôvodov k istej zaujatosti voči súdruhom. Lenže…
× Patrí sa uviesť prečo. Nuž za neoprávnené vlastnenie a užívanie vysielacej stanice počas augustových udalostí 1968. Vtedy to bolo formálne kvalifikované “len” ako neoprávnené vlastnenie a užívanie majetku v socialistickom vlastníctve, za čo som mal byť vraj vďačný.
Pomalé Božie mlyny alebo princíp zásluhovosti v praxi
Každý, kto nemá krátku pamäť, iste aj dnes pripustí obrovský sociálny tlak ideológie, v ktorej bola diktatúra proletariátu I. ústavne zakotveným prikázaním, axiómou, normou, zákonom, garantovaným KSČ, ZNB, ČSĽA, ĽM, ŠtB, ostnatým drôtom okolo celej republiky, a čo ja viem, čím ešte všetkým.
Napriek tomu si myslím, že je práve zásluhou takých komunistov, akým bol Michail Gorbačov (a bolo ich aj medzi Slovákmi a Čechmi slušných dosť), že sa to celé zrútilo bez krviprelievania, ozbrojených konfliktov a ťažkých ľudských tragédií, akých sme inde vo svete dennodenne svedkami. Na to by sa tiež nemalo zabúdať.
Na druhej strane, robiť si nejaké nežno-revolučné zásluhy, v mene ktorých budeme hľadať vinníka za krivdy socializmu medzi svojimi kolegami, — ak to nie je škodoradosť, tak potom je to určite aspoň naivné.
Kto z nás vtedy tušil, vedel, že tak rýchlo a bezbolestne padnú železná opona, socialistický tábor, Varšavská zmluva, ZSSR, že sa bez boja vzdá socializmus so svojou armádou, monštruóznou mašinériou Min. vnútra, straníckym aparátom okresných, krajských, ústredných a čo ja viem akých sekretariátov, výborov a straníckych skupín. Ja som to teda netušil. A hoci odsúdený, so zahladeným trestom som neraz trpko pociťoval ostrakizmus svojich kolegov, pre ktorých som bol raz a navždy kontrarevolučný živel a ktorí sa aj správali tak, ako keby diktatúra proletariátu mala už placet, certifikát večnosti. Nevedel som si predstaviť zmenu takú zásadnú, a nech to vezmete ako chcete, už vonkoncom nie zmenu tak nadlho k horšiemu.
Pud sebazáchovy, flexibilita osobnosti alebo charakteropatia ?
Stretli sme sa tu rôzni. Aj cez túto prizmu môžeme lepšie poznať vývoj psychológie práce po roku 1989.
Sú tu takí, ktorí nosili červenú legitimáciu a vedia, že ani ONI si neboli medzi sebou celkom rovní, ale mali aj rovnejších a že všetci neboli rovnako červení.
Sú medzi nami takí, ktorí pre svoje občianske postoje poznajú anti”psychológiu” nútenej práce a stáročiami preverené dôsledky “regenerácie” duševných a fyzických síl” spoza mreží žalára. Vtedy sa tomu humánne hovorilo nápravno-výchovné zariadenie, ale zubnou kefkou sa tam čistilo všeličo, nielen vlastné zuby.
A možno sú tu i takí, ktorých mená sa ocitli v rôznych zoznamoch takých, či onakých spolupracovníkov s bývalou ŠtB, spoločnosťou tých najhorších spomedzi darebákov.
A všetci sme sa navzájom oslovovali súdruhovia. Inak to ani nešlo, hoci pravdupovediac, hovoriť súdruh doktor, súdruh profesor, napr. doktorovi Zb. Burešovi zrejme viacerým robilo ťažkosti. Mne, počas štúdia na Karlovej univerzite — ťažkosti takmer balbutické, i humorné zároveň.
S vlastnou minulosťou sa musí vysporiadať každý sám, aj keď môžeme odôvodnene pochybovať, či to niektorí dokážu, hoc sú to psychológovia.
Len čo padla jedna radikálna strana, začali sa vehementne a niekedy dosť bezohľadne presadzovať iné idey a názory.
Napríklad, zo socialistov internacionálnych sa stali socialisti nacionálni.
V histórii sa to však už neraz stalo, hoci vždy v trochu iných súvislostiach. História sa predsa neopakuje. Ale jedna zákonitosť sa tu vypozorovať dá. Metaforicky vyjadrené, “Keď červená nemá dosť kyslíka, tak zhnedne”.
A práve tieto vývojové tendencie, u nás tiež črtajúce sa viac ako zreteľne, nie sú ani zďaleka zažehnané.
Strata historickej pamäti ako účelová amnézia
Vrátim sa však k téme, hoci si myslím, že to pred chvíľou povedané s ňou súvisí takpovediac “imanentne”.
Okrem zborníka zo spomínanej konferencie nazvanej “Zakladajúce osobnosti, peripetie a ponaučenia z novodobého vývoja psychológie na Slovensku”, existuje len zopár publikovaných materiálov psychológov, ktoré sa zaoberajú reflexiou vývoja vlastného odboru, reflexiou súčasného a v ňom sa odrážajúceho minulého. Medzi výnimky patria vojenskí psychológovia, ktorí sa priebojnosťou typickou pre ich mentalitu pokúšajú vysporiadať s históriou zrejme aj preto, že charakter ich povolania si vyžaduje “jasno v priestore” snáď akútnejšie ako inde.
Kolega, Pplk., PhDr. Oliver Dzvoník z Leteckej vojenskej nemocnice v Košiciach, v príspevku publikovanom v zborníku z pracovného seminára psychológov rezortu MO SR, ktorý sa konal 21. januára t.r., voľne citoval Plk. Gustáva Dianišku, keď uvádza: “Napísaná história vojenskej psychológie neexistuje z dôvodu istých spoločenských javov a súvislostí, podobne ako asi neexistuje nikto z vojenských psychológov, kto by bol schopný a ochotný tieto dejiny napísať”. Ďalej dodáva: “Ak je skutočne taký stav, že nám chýba osobnosť ochotná a schopná venovať sa tejto problematike, je to tiež reálny, a nie príliš povzbudivý výsledok jej doterajšieho vývoja”(1999).
Dnešná obec slovenských psychológov práce
(niekoľko konkrétnych faktov)
Adresár psychológov práce a členov Sekcie psychológie práce pri SPS SAV, ktorý vyšiel vo februári 1989, obsahoval mená a adresy 312 psychológov práce, ktorí boli zamestnaní v rôznych inštitúciách a zariadeniach štátnej správy, v doprave, v priemyselných podnikoch a inštitúciách vlastne všetkých rezortov, alebo ako pedagógovia na VŠ, či výskumní a vývojoví pracovníci, vrátane SAV.
Adresár členov novovzniknutej sekcie PPOP SKP zostavený z dostupných údajov po dvoch rokoch jej existencie obsahuje zoznam 124 riadnych členov sekcie a asi 15 čestných členov, ktorými sú naši kolegovia v dôchodkovom veku, prejavujúci aktívny záujem o prácu v tejto zákonom NR SR zriadenej ustanovizni.
Na I. rokovaní novozvoleného výboru SPS SAV, ktorý sa po voľbách zišiel 26. júla t.r., sa oficiálne priznala viac-menej známa skutočnosť, že sekcia psychológie práce SPS SAV prestala vykonávať svoju činnosť a de facto neexistuje už viac rokov.
Poslednou významnejšou akciou, ktorou vstúpila do vedomia aj občianskej verejnosti, bol vládny konkurz na jeseň roku 1990 ktorý bol mimoriadnou príležitosťou slovenských psychológov na prezentovanie svojich možností a vkladom do vytváraniu novej spoločnosti a novej personálnej práce.
Táto akcia by si sama o sebe zaslúžila osobitnú analýzu, pretože na základe vyjadrení niektorých politikov nadobudla dimenzie takého zneužitia psychológie a psychológov, aké by sa v demokraticky rozvinutých krajinách tvrdo sankcionovali. Slovenskí psychológovia sa zverenej úlohy a celkom vzácnej príležitosti odborne zhostili veľmi dobre. Môžem to zodpovedne prehlásiť, aj ako jeden z piatich odborných garantov celej akcie. Vážnou otázkou je, prečo neboli do dôsledkov domyslené ochranné postupy proti zneužívaniu osobných informácií dôverného charakteru, ktoré boli získané posudzovaním 3000 záujemcov o prácu v štátnej správe, bankovníctve, výrobnej sfére a zahraničnej službe. Podľa vyjadrenia vtedajšieho premiéra, v odpovedi na otázku redaktorky BBC Zuzany Martinákovej ešte v roku 1993 boli výsledky vládneho konkurzu, po vybratí hrozienok dané k dispozícii zahraničným podnikateľom a čo zostalo, k dispozícii Ministerstvu vnútra SR. Predseda SKP PhDr. Štefan Matula by o skúsenostiach s hárkami zoznamov týchto uchádzačov, ktoré babrácky kapitalizovala istá agentúra blízka istému hnutiu, vedel iste veľa rozhorčene rozprávať. Bez ďaľšieho zdôvodňovania to možno hodnotiť nielen ako porušovanie ľudských práv týchto uchádzačov, Ústavy tejto republiky, ale aj ako nehoráznosť. V jej pozadí stoja dvaja, či·traja psychológovia, ktorých odborná i občianska reputácia je “verejným tajomstvom”. Aj preto je takáto analýza prepotrebná, ako bariéra voči ďalším tiež-podnikateľským aktivitám, i z dôvodu poučenia z chýb, ktoré boli síce psychológom vnútené, napr. časovým tlakom, ale boli aj nami samotnými tolerované.
Odvtedy sa o Sekcii psychológov práce SPS SAV nedalo počuť nič. Celý konkurz bol jej labuťou piesňou. Škoda. Napriek tomu zostáva pravdou, že práve táto sekcia toho urobila toho pre slovenskú psychológiu práce a pre slovenských psychológov práce v minulosti veľa užitočného, za čo patrí vďaka všetkým tým, ktorí sa na realizácii jej akcií, vrátane dnes obnovovanej tradície “Dní výmeny skúseností”, obetavo podieľali.
Pokles evidovaných psychológov práce aktívne vykonávajúcich svoje povolanie z 312 v roku 1989 na 134 v roku 1999, v percentuálnom vyjadrení o 58 %, je len orientačným ukazovateľom. Zoznam členov sekcie PPOP SKP nezahŕňa mnohých psychológov zamestnaných v štátnej správe, ktorí podľa zákona č. 194/94 nemusia byť členmi komory. Napriek tomu je tento rozdiel dosť výrazný a nemožno ho pripísať len na vrub rigoróznosti zákona o psychologickej činnosti a SKP alebo relatívne krátkemu času od vzniku novej sekcie.
Pokus o zhodnotenie stavu slovenskej psychológie práce cez prizmu porovnávania
Psychológovia práce mali v 80. rokoch vybudované dobré inštitucionálne základy vo všetkých rezortoch vtedajšieho národného hospodárstva. Citeľná bola aktivita psychológov v rezorte chemického priemyslu, kde v Inštitúte Slovchémie organizovali semináre presahujúce svojím významom vlastný rezort. Samotná Psychodiagnostika, n.p., bola jednou z vlajkových lodí slovenskej a vtedy i československej psychológie, hoci voči kvalite jej produktov boli neustále výhrady. Tak isto ďaľšie inštitúcie. Spomeniem Ústav bezpečnosti práce, Ústav cestného hospodárstva a dopravy, Inštitút vzdelávania pracovníkov v stavebníctve (a iné), na ktorých boli dobre pracujúce Katedry a oddelenia psychológie práce, alebo dokonca i oddelenia inžinierskej psychológie.
Medzinárodný štandard dosahovali výstupy psychológov ÚEP SAV, pričom toto síce akademické, viac vedecko-výskumné pracovisko vynikajúco vyvažovalo i pomerne statickú a viac pedagogicky zameranú činnosť psychológov práce pôsobiacich v tom čase na Katedre psychológie FF UK.
Za všetky tie do ticha histórie odchádzajúce realizované práce, plány, pripravované projekty a realizačné tímy, by som si dovolil odcitovať aspoň jeden z tých malých “nekrológov”, ktorý tiež charakterizuje vývoj psychológie práce po roku 1989.
Doc. Jozef Daniel vo svojej štúdii “Od psychológie práce k inžinierskej psychológii”, uverejnenej v zborníku venovanom 40.- ročnému jubileu ÚEP SAV a jeho prínosu k rozvoju psychológie na Slovensku v roku 1995, nadväzujúc na bilanciu výsledkov oddelenia psychológie práce, ktoré na tomto ústave vyvíjalo svoju činnosť, napísal: “Po organizačných a personálnych zmenách po r. 1990 sa zdalo, že sa v tradíciách inžiniersko-psychologického výskumu bude pokračovať. Svedčia o tom štúdie o anxiete v rizikovom rozhodovaní operátora (Fábry,R., Dvořáková,T.), resp. o mentálnom modeli pri rozhodovaní operátora. Novoutvorený tím preukázal, že má predpoklady pokračovať v tradícii inžiniersko-psychologického výskumu v ÚEP SAV a predložil primerané projekty pre ďalší výskum. Grantovou komisiou však neboli akceptované.Výskumný tím sa rozpadol a vo výskume sa nepokračuje ani v SAV, ale ani na inom pracovisku u nás” (1995).
V tejto súvislosti však v záujme objektívnosti treba povedať, že priamo v štátnych inštitúciach a v menších podnikoch, psychológii práce ani pred rokom 1989 zďaleka ruže nekvitli. Až do novembrových udalostí 1989 sme sa mali možnosť denne stretávať s tzv. civilnými politrukmi, pre ktorých bola psychológia stále nedôveryhodná buržoázna paveda, a vždy pre nich predstavovala veľké riziko vykľutia nebezpečných myšlienok ľavicového revizionizmu, pravicového oportunizmu alebo rovno ideologickej diverzie kapitalistickej konzumnej spoločnosti. Presne v duchu hesla z čias kultu osobnosti, kedy sa so zvláštnou pachuťou vyslovovala replika neznámeho autora “psychotechnika, genetika, kaugumi i kuligan, — éto produkty kapitalizma”.
Dôsledky ideologických deformácií v hospodárskom živote spoločnosti vystihol napr. Zb. Bureš, keď napísal: “Prúd historických udalostí priniesol za posledných 50 rokov Československu postupnú a masívnu likvidáciu manažérského potenciálu v mnohých ohľadoch. V personálnom riadení dominovali politické a kádrové kritériá, potom nasledovali pracovno-administratívne, vzdelávacie a sociálne. Prístupy analytické, profesiografické a diagnostické boli potlačované, čo vyústilo do úplnej degradácie personálnej práce personálnych útvarov” ( 1992).
Nežno-revolučné súvislosti a dôsledky
Po novembri 1989 vznikli viaceré konflikty, disonancie a napätia, ktoré zasiahli dosť dramaticky do životov a práce mnohých našich kolegov.
Bolo to zrejme spôsobené aj tým, že práve v dôsledku charakteru práce psychológov práce sa mnohí nejako (viac či menej snaživo) angažovali v činnosti bývalých Útvarov kádrovej a personálnej práce a podieľali sa na realizovaní kádrovej a nomenklatúrnej politiky KSČ. Viacerí naši kolegovia, ktorí sa takto neangažovali (z rôznych dôvodov), ich kvôli tomu neraz britko a takmer likvidačne napádali.
A tak sa mnohí stiahli do ústrania, a celé roky citlivo vnímali, čo sa to v tej našej spoločnosti deje a zďaleka nevyvíjali takú výskumnú a publikačnú aktivitu, ako predtým. Sme radi, ak prijali naše pozvanie a po rokoch sú tu dnes medzi nami.
To je len jedna zo súvislostí takmer 10-ročného prerušenia kontinuity stavovskej ustanovizne psychológov práce, čo sa prejavilo aj v zreteľnom úpadku vo využívaní poznatkov a metód psychológie v podnikovej ekonomickej, hospodárskej praxi, ale aj statuse psychológov práce.
Potvrdzuje to veľa údajov; za všetky napr. konštatovanie Dr. Vladimíra Burčíka, jedného zo zostavovateľov Zborníka príspevkov VIII. zjazdu slovenských psychológov organizovaného v r. 1996, kde práve príspevky psychológov práce boli zastúpené najmenej. Takéto vákuum aplikovanej psychológie postihlo všetky disciplíny psychológie, ale psychológiu práce a psychológov práce postihlo najťažšie a najdlhšie.
V zborníku z Psychologických dní v r.1997 je síce počet príspevkov venovaných “Človeku v pracovnej činnosti” vyšší; napočítal som ich tam 10, ale všetci autori do jedného boli z akademických pracovísk a z katedier psychológie slovenských univerzít. Naznačuje to na jednej strane nedostatočný záujem psychológov práce zamestnaných v podnikovej sfére, v hospodárskych organizáciách a inštitúciách o prezentáciu objektivizovaných výsledkov svojej práce a isté riziko odtrhnutia psychológov z akademických a pedagogických inštitúcií od potrieb praxe, na strane druhej. Čo všeličo naznačuje, u prvých možno aj spomínaný metodologický úpadok a u druhých trhovo motivované tiež-podnikateľské správanie.
Nastalo niečo, čo má v histórii psychológie svoje paralely. Na prvú z nich upozornil svojho času profesor Jurovský, ktorý v publikácii “Psycholog a sociológ v závode” ešte v roku 1967 napísal: “Psychológia práce je dnes už dobre rozvinutou vednou disciplínou, dokonca i s dosť bohatou minulosťou. Robiť čokoľvek pod záhlavím psychológie práce bez toho, aby sme sa neopierali o nastrádané poznatky, metodologické a interpretačné skúsenosti psychológie práce, rovnalo by sa diletantstvu, ba svojimi pracovnými a spoločenskými dôsledkami priamo nebezpečnému šarlatánstvu.”
Dnes máme to šarlatánstvo znovu tu, takmer všade a napriek tomu, že máme Zákon o psychologickej činnosti a SKP, ktorý nám dovoľuje uplatňovať v tak povediac skrátenom legislatívnom konaní nielen svoje práva, ale chrániť aj záujmy spoločnosti. Psychologická obec je však v tomto smere taká pasívna, že to ohrozuje nielen jej vlastné existenčné záujmy, ale aj všeobecný status psychológa a prestíž psychológie ako jednej z najatraktívnejších oblastí ľudského poznávania, vedy i každodennej odbornej praxe.
Tri príklady našej nemohúcnosti
Po preverení a dokázaní nezákonnej činnosti firmy Thomas International na území SR, ktorá výkonávala evidentne psychodiagnostickú činnosť metodikou s programovým počítačovým softvérom, Predsedníctvo SKP v marci 1997 vyslovilo, zákaz jej pôsobenia na území SR priamo v prítomnosti riaditeľa tejto agentúry sídliacej v Českej republike a za prítomnosti zástupkyne pre SR. Napriek tomu pôsobí táto firma na území SR ďalej a dokonca stupňuje svoje komerčné aktivity neprijateľným nátlakom na svojich zákazníkov.
V tejto súvislosti ma ako predsedu sekcie POPP požiadala o pomoc podniková psychologička s takmer 20 ročnou praxou. Chce zostať v anonymite, čo je pochopiteľné, pretože dealerka fy Thomas International, o ktorej je známe, že využíva kontakty na predaj spomínanej metodiky s predstaviteľmi top manažmentu tej-ktorej spoločnosti, ju v závere neúspešnej nátlakovej ponuky zastrašovala hrozbou, “či vie o tom, že traja psychológovia na Slovensku, ktorí túto metodiku prestali používať, už nie sú na svojich miestach”.
Bolo pre mňa nepredstaviteľné nechať jej žiadosť len tak, bez povšimnutia. Po ústnej informácii o týchto skutočnostiach na schôdzi Predsedníctva SKP konaného dňa 22. októbra 1998 som sa rozhodol po prekonzultovaní celej záležitosti a ďalšieho postupu na zasadaní riadiacej komisie Sekcie psychológov práce, organizácie a personálneho rozvoja, dňa 27. októbra 1998 podať sťažnosť i písomnou formou:
na porušenie zákona o psychologickej činnosti a Slovenskej komore psychológov č. 199/94 Z.z. na nedodržanie uznesenia z XVIII. Predsedníctva SKP z 19.III.1997 č.2 o zákaze distribúcie a predaja metodiky AOP (Analýza osobnostného profilu) firmy Thomas Interbational na území SR)
na neprimeraný nátlak hrozbou straty zamestnania zo strany
konzultantky firmy Thomas International H. Š.
Sťažnosť bola adresovaná novému Kontrolnému výboru SKP i so zdôvodnením.
K celej záležitosti, ktorá súvisí aj so stavom či vývojom psychológie práce u nás po 89. roku uvediem dve poznámky:
Aktivity firmy Thomas International predstavujú zvulgarizovanú paralelu psychotechniky, ktorá ani v čase svojho najväčšieho rozkvetu nepredstavovala taký redukcionizmus, aký so sebou prinášajú dnešní podnikavci.
Druhý aspekt tejto záležistosti je vo svojich súvislostiach snáď ešte vážnejší, najmä preto, že je takpovediac z našej vlastnej kuchyne.
Ako si možno odpovedať na otázky?
prečo nový Kontrolný výbor SKP ani po roku nie je schopný zaujať vo veci jednotlivých bodov sťažnosti kvalifikované stanovisko, ktoré ako precedens pomôže psychológom práce čeliť ďalším “ako huby po daždi” objavujúcim sa rýchlodiagnostickým technológiám
prečo najvyšší orgán psychologickej komory, ktorým je Predsedníctvo nedbá o dodržiavanie vlastného rozhodnutia
prečo sa celá záležitosť okolo firmy Thomas Intenational vracia v zápise z XXIX. zasadania Predsedníctva SKP ako úloha naspäť predsedovi sekcie psychológov práce, ktorý v mene vydieranej kolegyne podal sťažnosť na KV SKP, nie je pritom ani riadnym členom Predsedníctva, ani členom KV, teda orgánov, ktoré mal operatívne konať .
Pri kauzách “zbrojné pasy” a “vodičské oprávnenia”, alias “zdravotná spôsobilosť k vedeniu motorových vozidiel”, (viď. Spravodaj SKP č.4, 1997, str. 4), predseda SKP PhDr. Štefan Matula poukázal na súvislosti, ktoré dovoľujú hovoriť o klientelizme a korupcii. Je azda odôvodnený predpoklad, že takto je kontaminovaná naša obec aj v tejto kauze? Alebo je v pozadí našej “nemohúcnosti” len ľahostajnosť k vlastným kolegom, ktorí sa ocitnú v ťažkostiach, hoci sú členmi komory ?
Aj takéto otázky sú súčasťou reflexie vývoja a stavu psychológie a psychológie práce osobitne, po roku 1989.
MENSA International je problém, ktorý nedokážeme ani otvoriť. Predstavitelia MENSy, či už jej terajší prezident Ing. Kollár, alebo Mgr. Sýkorová, doživotne čestná predsedníčka tejto aktívnej inštitúcie, vystupujú v rozhlase “Dobrým ránom” počnúc a “Nočnými dialógmi” končiac. Získavajú sympatie šikovne vytipovaných, ctižiadostivých redaktorov dennej tlače, časopisov a televízie (a tým i mediálny priestor) náznakmi “ľahkého” získania certifikátu IQ 130.
Takéto lajstro má, na základe skúseností s viacerými politickými i podnikateľskými prominentami nepochopiteľný kredit aj u inak vzdelaných a kultivovaných ľudí. Opäť naša chyba a na našu škodu.
Po niekoľkých serióznych článkoch, ktoré sa objavili v dennej a časopiseckej tlači, medzi nimi napr. Dr. Stríženca, Dr. Ruisela, prof. Zelinu, prof. Kováča a ďalších, medzi nimi i autora tohoto príspevku (tie sa v prívaloch bulvárností a politikárčenia stratili ako kameň v studni), sme sa odmlčali celkom a mlčíme statočne dodnes.
Opakované výzvy a podklady poskytnuté členom sekcie PPOP, jej riadiacej komisie i niektorým čestným členom SKP však zatiaľ vyzneli naprázdno. Nielen že si nevieme hájiť naše profesné práva a záujmy, ale i vo vytváraní imidžu sa správame ako amatéri. Chýbajú nám marketingové zručnosti, schopnosť ponúknuť a užitočne, t.j. aj so ziskom predávať svoje vzdelanie, metódy, zručnosti a dnes už aj zákonom garantované kompetencie. Sme veľmi zlí manažéri nielen vlastnej práce, ale aj vlastnej stavovskej ustanovizne a nezodpovedne nevyužívame priestor, ktorý nám spoločnosť touto legislatívnou normou vytvorila.
Nielen v kauze Mensa International má verejnosť dojem, akoby profesionálna psychologická obec ani neexistovala.
Nie je to probém nový, ale musíme v tomo smere podniknúť konkrétne kroky, pretože rôzne inštitúcie pod rúškom sociálno-psychologického výcviku a komunikačných zručností manažérov robia tieto aktivity stále vehementnejšie a dá sa povedať, že na vyššej úrovni ako MENSa, hoci svoju prácu tak nemedializujú. Dokážu sa však správať trhovo¨dravo a pragmaticky.
Spolu s 5-6 kolegyňami a kolegami (zhodou okolností zväčša prítomnými na tejto konferencii) som sa v rokoch 1997/98 zúčastnil “tréningu trénerov??!”, ktorý organizovala Asociácia pre tréning a rozvoj manažmentu (ATRM), v spolupráci s Britským Know-How Fondom. Bol to zážitok spojený so šokom, keď sme neboli schopní efektívnej obrany voči organizovanej manipulácii umocnenej našou zvedavosťou a snahou dozvedieť sa predsa len niečo nové.
Už počas prvého sústredenia nám dvaja inžinieri, jeden starší tréner (strojný inžinier) a druhá trénerka (asistentka), absolventka Chemicko-technologickej fakulty prezentovali neuveriteľne zjednodušené modely vnímania človeka človekom, hodnotenia jeho správania, posudzovania osobnosti, predpokladov na “nejakú” pracovnú činnosť. Rozohrávali pritom skupinovú dynamiku takým spôsobom, že hoci profesionáli, mali sme čo robiť, aby sme aspoň vyslovili svoje výhrady. Dvaja z kolegov boli však zahriaknutí, takým spôsobom, že si to iste dlho zapamätajú. Najhoršie na tomto sociálno-psychologickom masírovaní zamestnancov a manažérov ale je, že som sa nestretol (hoci som hľadal) so žiadnou štúdiou, ktorá by aspoň čiastkovo dokumentovala, objektivizovala pozitívny efekt, prínos tohto sociálno-psychologického výcviku. Napr. pri kurzoch asertivity v pracovnom správaní zamestnacov, hoci u obyčajných predajcov komerčnej kozmetiky by sa to dalo celkom jednoducho preukázať na úspešnosti predaja. Nehovoriac o tom, že mnohí máme poradenské skúsenosti s nositeľmi tzv. asertívnych monoklov. Tieto asertívne monokle sú dosť častým osobným ziskom absolventov rýchlokurzov asertivity utŕžených po návrate k partnerom, alebo rodičom po dvoch, troch dňoch výcviku.
V tejto oblasti tečú nekontrolované finančné toky. Orientačnú sumu, ktorú prepočítali kolegovia z istého vdelávacieho odboru majúci prehľad o cenách za vzdelávacie aktivity, odhadujú okolo dvoch miliárd korún, ktoré sa v ramci celej republiky ročne investujú do tohto manéžovo – manažérskeho výcviku. Pochopiteľne nedá se všetko v tejto oblasti vzdelávania zamestnancov a manažérov “zhodiť zo stola” a je iste veľa solídnych a dobrých vzdelávacích inštitúcií a programov. Veľmi veľa ich však má podenkovú úroveň.
Je tiež znakom súčasnosti, že práve tieto podenkové agentúry mimoriadne výnosne uplatňujú stratégiu lanárenia tzv. zlatých kravát, čiže špičkových odborníkov, ktorých pri vzdelávacích aktivitách osobne poznávajú a potom ich “predajú” novým zamestnávateľom v priebehu jedného roka i 2-3 krát. Samozrejme, že s toľko násobným honorárom. Viď ojedinelý článok zaoberajúci sa týmto obchodom so “šedou hmotou” od Evy Reiselovej uverejnený v týždeníku v TREND pod názvom “Nečistá hra niektorých personálnych poradenských agentúr ” dňa 25.februára 1998.
Čo robíme preto, aby sme o týchto, i vyššie uvedených rizikách viac informovali odbornú i personalistickú verejnosť. Len veľmi málo. Možno aj preto, že sa na tejto činnosti podieľajú mnohí z nás. Žiaľ mnohí naši kolegovia, ktorí pôvodne z klinickej, poradenskej, alebo akademickej praxe, majú len hmlisté predstavy o Riadení ľudských zdrojov a personálnom manažmente sa z celkom reálnych, existenčných dôvodov i takto anagažujú. O to vehementnejšie sa však do týchto vôd púšťajú o čo menej sú pripravení na plavbu v záludných “víroch a hlbinách” personálneho manažmentu.
Ukazuje sa, že v tomto smere veľké škody slovenskej psychológii práce narobila úplná absencia postgraduálnej a ďaľšej odbornej prípravy psychológov na nové požiadavky spoločnosti pri transformácii jej ekonomiky a reforme hospodárstva.
Náš často samoľúby a nepraktický akademizmus prejavujúci sa niekedy aj jalovým elitárstvom nám škodí a spoločnosti je nanič.
Jeden z našich popredných klinicky renomovaných odborníkov, na výberovom konaní vzdelávacích agentúr a vzdelávacích programov pre inštitúciu, v ktorej som zamestnaný ako psychológ-personalista, tvrdil, že najväčšie rezervy rozvoja ľudských zdrojov na Slovensku sú v zvyšovaní odolnosti manažérov voči záťaži a stresu.
Na otázku, prečo si niektorí odborníci myslia, že najlepšou prevenciou stresu na pracoviskách je dobrá organizácie práce odpovedal, že sa mýlia a že organizácia práce nie je psychologický problém. Isteže to nie je klinicko-psychologický problém, ktorý je nemenovaný kolega kompetentný kvalifikovane riešiť. Je to však problém, ktorý sú schopní riešiť práve psychológovia práce a organizácie, čo vyplýva už zo samej podstaty tejto aplikovanej disciplíny. Samozrejme pokiaľ ich k spolupráci prizvú samotní manažéri a personalisti. A tí, čuduj sa svete, diplomovaných psychológov práce vidia “doma” radi len vzácne a výnimočne. Akosi radšej dávajú prednosť externistom. Niekedy to vidím takmer ako syndróm externej i lektorskej promiskuity? Prečo je to tak?
Čo je meradlom kvality práce psychológov práce?
Pokúsil by som sa odpovedať na to tým, že sa dotknem ešte jednej oblasti, ktorá je závažným meradlom, ukazovateľom kvality našej práce v konkurencii s rýchlokvasenými expertami na výber, manažérske zručnosti, hodnotenie zamestnancov atď. Je to problematika personálneho manažmentu a riadenia ľudských zdrojov (RĽZ)×.
× Pojmy pojmy ako RĽZ, personálny manažment a personálna práca možno chápať ako synonymné pojmy, síce s malými avšak nie podstatným odchýlkami. Personálny manažment teda chápeme ako cieľavedomú riadiacu činnosť, ktorá je zameraná na uspokojovanie potrieb výrobnej alebo nevýrobnej organizácie v personálnej oblasti riadenia organizácie a ktorá je zároveň zameraná na uspokojovanie potrieb ľudí, ktorí v nej dobrovoľne pracujú.
Citlivým ukazovateľom profesionálnej kvality psychológov práce je ich schopnosť poskytnúť manažérom, personalistom efektívnu pomoc, užitočné služby, rady a konzultácie. Toto jednostranné konštatovanie však platí aj v opačnej súvislosti.
Citlivým ukazovateľom profesionality manažérov je ich záujem o služby, rady a konzultácie psychológa. Mnohí dnešní manažéri a žiaľ, ani mnohí personalisti túto potrebu nepociťujú, prejavujú k psychológom a iným odborníkom prezieravý postoj, dôsledkom čoho je popri absencii systémových opatrení úpadok kvality ľudských zdrojov, vo viacerých kritériách jednoznačne pod úroveň roku 1989.
Je opodstatnené Tvrdenie, ktoré sa v ďalšom pokúsim dokumentovať, že personálny manažment prežíva v súčasnosti na Slovensku hlbokú krízu, je opodstatnené.
Existuje niekoľko príčin prečo je to tak. Podľa Ing. Pavla Boroša, (ktorého podrobnejšiu analýzu si môžete prečítať v pripravovanom Zborníku materiálov, vystúpení a príspevkov z pracovného seminára a zasadania Sekcie psychológov práce, organizácie a personálneho rozvoja Slovenskej komory psychológov, uskutočneného 27. mája 1999, ktorý vyjde ako interná publikácia sekcie PPOP SKP) spočívajú príčiny v troch oblastiach.
Dve z nich sú zdanlivo ekonomického rázu a súvisia s celkovou kvalitou organizácie práce, vrátane stále nízkych mzdových nákladov (teda nízkych miezd) a so skutočnosťou, že organizácie hľadajú cesty zvyšovania produktivity inými cestami, než rastom výkonov (výkonnosti) a optimalizáciou počtu zamestnancov (teda racionalizáciou práce). Tie iné cesty sú technologické vylepšenia a cenová politika, ktorej dôsledky už začíname trpko pociťovať všetci.
Naši manažéri zabúdajú na to, že napr. výšku mzdových nákladov nie je možné dlhodobo efektívne ovládať, regulovať inak ako prostredníctvom činnosti personálneho manažmentu.
Treťou vážnou príčinou hlbokého úpadku personálneho manažmentu je pretrvávanie nedobrej mienky o personálnom manažmente z dôb socializmu, a to ako vo vedomí manažérov starej socialistickej školy, tak aj vo vedomí verejnosti. Táto si pod personálnou prácou predstavuje klasickú nenávidenú kádrovú a personálnu prácu z dôb nedávno minulých. Toto spolu s ďalšími vplyvmi vyústilo v nezávideniahodný status predstaviteľov personálneho manažmentu v jednotlivých organizáciách. O pravdivosti tohto tvrdenia svedčí aj postavenie vrchných predstaviteľov personálneho manažmentu v jednotlivých organizáciách. V niektorých organizáciách nepatria ani do širšieho vedenia spoločnosti a často svoju oblasť “riadia” z najnepravdepodobnejších pozícií v inak “nomálnych” útvaroch jednotlivých organizácií. Toto všetko nevytvára dobrý terén ani pre uplatňovanie poznatkov a metód psychológie práce a organizácie.
Je stále dosť riadiacich pracovníkov, ktorí ani nemajú záujem o systémové zmeny v RĽZ, a akoby im vyhovoval súčasný vývoj.
V tomto priestore sa mimoriadne darí aktivitám rôznych externých vzdelávaco-, tréningovo-, prieskumovo-, výberových subjektov (agentúr). Tieto, ako potvrdzujú naše skúsenosti, sú pričasto naklonené upraviť svoje zistenia podľa tušeného, alebo rovno vysloveného priania zadávateľa úlohy a to tak, aby cesta k budúcej objednávke nebola zahataná. Tí horší z nich tvrdo kapitalizujú priestor, ktorý im vytvorili zlé legislatívne normy, napr. Vyhlášky o posudzovaní spôsobilosti k noseniu zbrane a streliva, či Vyhláška o posudzovaní zdravotnej spôsobilosti k vedeniu motorových vozidiel.
A z týchto dôsledkov sa v personálnom riadení nevieme akosi dodnes vymaniť, ba práve naopak, akoby sme sa do nich stále viac zamotávali.
Napriek tomu stále platia slová “Psychológia práce a organizácie ako odborne vedecká a predovšetkým aplikovaná disciplína, do ktorej patrí i personálna psychológia, je pre organizáciu zárukou solídnosti a to vo všetkých oblastiach jej uplatnenia” — píše J. Štikar s kolektívom spoluautorov v odbornej publikácii “Základy psychológie práce a organizácie”.
Užitočná skepsa a reálne východiská
Užitočná, ale nie povzbudivá je v tomto smere pre mňa jedna skúsenosť.
V roku 1995 bol na rokovanie vlády SR predložený materiál Úradu vlády SR, vypracovaný skupinou expertov z oblasti teórie i praxe personálneho manažmentu. Na jeho vypracovaní sa pod vedením Ing. Ivana Kopernického podieľal aj náš kolega PhDr. Jozef Javorský.
Materiál mal názov Návrh koncepcie, organizácie a riadenia personálnej práce v štátnej správe a ústredných orgánoch. Návrh, ktorý som z pozície funkcie hlavného metodika Personálneho odboru organizácie, v ktorej som zamestnaný pripomienkoval, ma prekvapil svojou otvorenosťou a kritickosťou vtedajšieho stavu.
Vtedy ho bolo možné považovať za medzičlánok vypĺňajúci medzeru v legislatívnej úprave požiadaviek na pracovníkov v štátnej správe, ktoré najmä v oblasti personálnej práce mali definitívne upraviť prijatia zákonov o štátnej (verejnej) službe a o konflikte záujmov.
Mimoriadne závažné zistenia a kritické hodnotenia obsahovala analýza súčasného stavu. V súhrne možno charakterizovať vtedajší stav personálneho riadenia v orgánoch štátnej správy ako stav dezorganizácie vytvárajúci priestor pre svojvôľu, denuncianstvo, morálnu korupciu a ambicióznosť neschopných.
Návrh, v záujme odstránenia tohto stavu, predovšetkým zjednocoval organizačné riešenie personálnej práce, vymedzoval jej základné činnosti, definoval hlavné úlohy personálnych subjektov, ich základné právomoci.
Medzi základné tézy návrhu, ktoré presúvajú ťažisko práce manažérov z organizačného riadenia procesov a systémov na skutočné vedenie ľudí, možno zaradiť princíp, podľa ktorého je každý manažér zároveň aj personálnym manažérom. V tomto zmysle sú takéto kvalifikačné (nad-odborné ?) požiadavky na riadiacich pracovníkov stále nevítanou a obťažujúcou novotou.
Podľa predloženého materiálu by mali mať pracovníci personálnych odborov vo významnej väčšine VŠ vzdelanie s odborným zameraním na človeka (psychológia, sociológia). Dnes v nich takmer monopolne dominujú ekonómovia a právnici.
Z hľadiska súčasných procesov kryštalizácie organizačnej štruktúry a systemizácie pracovných miest v jednotlivých organizáciách môže byť i dnes užitočným odporúčanie pri stanovovaní počtu pracovníkov personálnych útvarov orgánov štátnej správy.
Podľa tohto odporúčania sa v súčasnosti pohybuje počet pracovníkov personálnych útvarov v rozpätí 2% až 3% z celkového počtu pracovníkov. Pri rozhodovaní o počte pracovníkov personálnych útvarov je potrebné zobrať do úvahy vo svete overenú skúsenosť, že do určitej miery vyšší počet pracovníkov v personálnom útvare zvyšuje celkovú produktivitu práce.
Materiál pripomienkovalo 12 z celkom 15 rezortov vlády SR. Najviac pripomienok sa týkalo problému zahrnutia mzdovej problematiky do okruhu personálnej práce.
Aj keď sa z predloženého a prijatého návrhu nerealizovalo vlastne nič, možno ho i dnes, z odstupu piatich rokov hodnotiť ako nanajvýš aktuálny, odborne zrelý, reálny a progresívny. Odporúčam preto jeho aktualizovanú podporu, ktorá môže prispieť k tomu, aby sa nestal len priestorom na “sebarealizáciu” úradníkov za zeleným stolom, ale aby sa vytvoril čo najskôr priestor pre skutočnú a neproklamatívnu realizáciu jeho zámerov.
Ako je to u našich českých susedov?
V Českej republike je situácia zrejme iná, keď, ako píše H.Tomková (1998), “Zvyšujúci sa záujem o začlenenie psychológie ako rovnocennej vedy do riadenia podnikov a organizácií je možné vystopovať až 5-7 rokov po roku 1989. Ide teda akoby o “sekundárny dôsledok” v porevulučnom riadení ľudských zdrojov.
U nás takéto sekundárne dôsledky nebadať, iba ak v naozaj stopových množstvách. Bližšie sa k situácii v Českej republike iste vyjadria prítomní hostia, medzi nimi najpovolanejší, predseda Českej asociácie psychológov práce a organizácie a zároveň i predseda Českej únie psychologických asociácií PhDr.Miloslav Šolc.
Z á v e r o m
A na záver tejto nie veľmi radostnej bilancie mi dovoľte jedno vyjadrenie, ktoré mi ako predsedovi Sekcie psychológov práce, organizácie a personálneho rozvoja osobne doručila kolegyňa, psychologička z istej štátnej organizácie. Jej statočný postoj je pre mňa nielen zdrojom inšpirácie alebo zmysluplnosti toho, o čo sa tu snažíme v prospech nášho povolania i celej spoločnosti, ale aj nádeje, že takýchto mladých kolegýň a kolegov je viac a že slovenská psychológia a osobitne psychológia práce, má predsa len šancu prežiť “rok 2000”.
Poznamenávam, že ide o vyjadrenie, ktoré odovzdala zodpovednému top-manažérovi organizácie, v ktorej možno práve preto pracuje dodnes. Ešte by som dodal, že mala v tom čase ani nie dva roky praxe po absolvovaní štúdia psychológie na katedre psychológie FF UK v Bratislave. Tu prítomným kolegom, pedagógom z Katedry psychológie FF UK, Dr. Eve Letovancovej, Dr.Vladimírovi Burčíkovi a v neposlednom rade profesorovi Teodorovi Kollárikovi, možno k takýmto absolventom len gratulovať.
“Podmienky a možnosti rozvíjania ľudských zdrojov v našom štátnom podniku”
Súčasná situácia v našom podniku je spôsobená v prvom rade nejednotnými, ba až konfliktnými cieľmi a motívmi rôznych skupín a jednotlivcov. Ak k tomu prirátame časté zmeny vrcholového manažmentu (len málokedy obsadzovaného skúsenými profesionálmi) a následné zmeny organizačnej štruktúry, predstava o úrovni systému práce s ľuďmi a jeho fungovaní je zreteľná.
Jedným z prejavov nekoncepčnosti a absencie personálnej stratégie je systém hodnotenia zamestnancov, nariadený v tomto nestabilnom a morálne problematickom prostredí, bez dopracovania nadväzných systémov, v ktorých by sa výsledky hodnotenia mali využívať.
Pri rozkrádaní ešte netušených rozmerov ( v dennej tlači sú takmer denne na pretrase kauzy tunelovania v tomto štátnom podniku) a narastajúceho strachu z prepúšťania má byť hodnotenie údajne aktivizáciou pre zlepšovanie výkonu zamestnancov.
Časť pripravovaných hodnotiteľov vníma toto nariadenie dokonca ako výsmech, prípadne ako ďalšiu – časovo náročnú prácu navyše, ktorá ich má odpútať od sledovania podstatnejších problémov a finančných tokov. Riadiaci zamestnanci teda momentálne nehodnotia zavádzaný systém ako najpotrebnejší, skôr naopak. Uznávajú význam hodnotenia pre prácu s ich podriadenými, no chýbajúca systémová podpora a hrozba zneužitia výsledkov z nich robí pasívnych vykonávateľov rozkazu. Zarážajúca je pritom mlčanlivosť tvorcov systému hodnotenia o veciach, ktoré sa zamestnancov bezprostredne dotýkajú, ako aj hluchota voči “hlasom z dola”. Ľudia ktorí zažili mnoho vôbec nie nutných zmien (napr. častými a pritom zbytočnými reorganizáciami), alebo ktorým uškodili zmeny proklamované ako prospešné, mávajú sklon stavať sa k akýmkoľvek ďalším zmenám podozrievavo.
Nikdy nesmieme zabudnúť , že okrem zmien vyplývajúcich zo zmeny prostredia potrebuje organizácia tiež stabilitu a kontinuitu.
Svoje vyjadrenie uzaviera spôsobom, ktorý inak vôbec nie je pre ňu typický,..
“asi najťažším orieškom pre snahu uplatniť poznatky z psychológie v oblasti práce s ľuďmi je totálna nepriechodnosť zdravého rozumu cez administratívne a štrukturálne bariéry štátneho podniku, pri neustálych zmenách, v časovom strese pri ich zvládaní, tlakoch z rôznych strán a pri absencii jasne formulovaných priorít začínam mať pocit, že smerujeme viac k degenerácii ľudských zdrojov, ako k ich rozvoju. “
A s pôvabnou dievčenskou poetikou dodáva:
“P.S.: Ak s niekto myslí, že použitím tohoto textu proti mojej osobe niečo zmení na stave vecí, o ktorých som písala, hlboko sa mýli.”
Faktická poznámka písaná pri odovzdávaní príspevku zostavovateľovi zborníka.
Zložitosť i dramatickosť doby, v ktorej žijeme, dokazuje aj skutočnosť, že ešte počas konferencie ma požiadali dvaja kolegovia z dvoch št. podnikov na opačných koncoch republiky, či by mohli vidieť originál stanoviska nemenovanej kolegyne, citovaného v závere. Dôvodom bolo, že sa chcú presvedčiť, či nejde o ich podnik. Navyše, jeden z nich ma žiadal, aby som predmetný materiál do tohoto príspevku radšej nezaraďoval. Autorku predmetnej analýzy stavu RĽZ v nemenovanom št. podniku som o týchto žiadostiach informoval, rovnako ako som ho s jej súhlasom na konferencii predniesol. Svoje pôvodné rozhodnutie nezmenila. Obaja očakávame, v koľkých št. podnikoch a inštitúciách bude “zamestnaná” po distribuovaní tohto zborníka.
Čo môže byť eklatantnejším indikátorom súčasných pomerov v spoločnosti i v našej psychologickej obci?!
Ako v tejto situácii ďalej ?
Nemám patent na rozum, a ani si nerobím ambície, že by som postrehol, ak by ho niekto z tu prítomných naozaj mal. Nechám sa však rád prekvapiť, hoci optimistom príliš neverím.
Kolega, profesor Miron Zelina napísal v Psychofóre z júna 1999 jednu povšimnutiahodnú úvahu. Zaujala ma a vybral som ju ako epilóg aj preto, že náramne korešponduje s tým, čo som sa vám tu dnes snažil povedať.
“SLOVO PSYCHOLÓGA PSYCHOLÓGOM”
Chce to slovo. A slovo je čin! Chce to slovo odborníkov, pokiaľ nechceme prenechať tento priestor slovu demagógov. Slovo psychológa je a má byť slovom – výkričníkom, výzvou. Pokiaľ ho nevyslovíme my, prenecháme toto vyrieknutie ľuďom, ktorí sa naučili dobre slová zneužívať. Je len jedna cesta – od človeka k človeku. Pokiaľ túto cestu nevydláždia slová a činy psychológov, urobia tak policajti, vojaci, kontrolné a donucovacie orgány, resp. psychiatri.
Je načim ozvať sa. Psychológ sa dnes nemôže “len hrať” na svojom piesku vedy, výskumu či individuálneho poradenstva.
Chce to viac — povedať rázne slovo spoluobčanom a ešte viac — chce to ovplyvňovať zákony, normy, vyhlášky, predpisy, ktoré by skôr viedli k dobru a múdrosti, ako ku zlu a hlúposti.
Myslím, že tieto tri kľúče psychológov sú viac, ako naliehavé práve teraz a práve tu.
D o v e t o k
Ďakujem za porozumenie, trpezlivosť a nádejám sa v podporu všetkých profesionálov. Verím, že na rozdiel od tohto končiaceho sa politického storočia, v ktorom zväčša deštruktívne vládli ideológie a stranícke záujmy, v storočí nastávajúcom budú život ľudských spoločenstiev v rozhodujúcej miere usmerňovať skutoční odborníci, ich profesné združenia a ich stavovské záujmy. Tie sú vždy činorodé. Aj preto má zmysel niesť náš štafetový kolík, hoci to dnes ešte nie je také vábne. Onedlho však budeme môcť povedať, že naša Komora vznikla už v minulom storočí, má z čoho čerpať a jej korene sú hlboké. A z nich môžeme čerpať ten vzácny “elan-vital”, tak prepotrebný pri šírení, využívaní a presadzovaní poznatkov psychológie, jednej z najkrajších i najvzrušujúcejších oblastí ľudského poznania a života vôbec.
P o u ž i t é p r a m e n e a l i t e r a t ú r a :
ADRESÁR psychológov práce a členov Sekcie psychológie práce pri SPS SAV, Interný bulletin sekcie, SPS SAV, Bratislava, február 1989.
ADRESÁR členov Sekcie psychológov práce, organizácie a personálneho i rozvoja Slovenskej komory psychológov, interný materiál sekcie PPOP SKP, Bratislava, máj 1999.
BOROŠ, P.: Postavenie personálneho manažmentu v slovenských organizáciách, In.:Zborník materiálov, vystúpení a príspevkov z pracovného seminára a zasadania Sekcie psychológov práce, organizácie a personálneho rozvoja Slovenskej komory psychológov, 27. mája 1999, Interná publikácia sekcie PPOP SKP, Bratislava 1999
BURČÍK,Vl.: Homo faber v (ne)rozvinutom kapitalizme,In.: Retrospektíva, realita a perspektíva psychológie na Slovensku.Zborník príspevkov VIII. zjazdu slovenských psychológov,30.5-1.6.1996, SPS SAV,Stimul, Bratislava 1996, str.103.
BUREŠ,Z.: Psychologické aspekty ekonomické transformace, Psychologie v ekonomické praxi, XXVII,1992, 2,str.77-92.
DANIEL, J.: Od psychológie práce k inžinierskej psychológii, In.: Ústav experimentálnej psychológie SAV 1955-1995: Jeho prínosy k rozvoju psychológie na Slovensku, ÚEP SAV 1995,str.39-50.
DIANIŠKA, G.:Existujú dejiny vojenskej psychológie na Slovensku?In.: Človek na počiatku tretieho tisícročia. Zborník príspevkov , Psychologické dni 25.-27.9.1997, MO SR, Bratislava 1998, str. 257-259.
DZVONÍK, O.: Psychológia v armáde Slovenskej republiky v 6. roku jej existencie a ako ďalej…? In.: Osobnosť vojaka v procese humanizácie armády Slovenskej republiky. Zborník príspevkov z pracovného seminára psychológov rezortu MO SR, 21.januára 1999, Bratislava 1999,str. 25-29.
JAŠŠOVÁ, E.: Osobnosť vojaka v procese humanizácie armády Slovenskej republiky, Zborník príspevkov z pracovného seminára psychológov rezortu MO SR, Bratislava,21.januára 1999
JUROVSKÝ, A.: Psychológ a sociológ v závode, Práca, Bratislava, 1967.
KOVÁČ, D., KOVÁLIKOVÁ,V.: Zakladajúce osobnosti, peripetie a ponaučenia z novodobého vývoja psychológie na Slovensku. Zborník referátov z celoštátnej konferencie,Ústav experimentálnej psychológie SAV, Bratislava 1993.
KOVÁČ, D.: Načo sú nám dejiny novodobej psychológie?!, In.:KOVÁČ,D., KOVÁLIKOVÁ,V.: Zakladajúce osobnosti, peripetie a ponaučenia z novodobého vývoja psychológie na Slovensku. Zborník referátov z celoštátnej konferencie,Ústav experimentálnej psychológie SAV, Bratislava 1993.
KOVÁČ, D., et al: Ústav experimentálnej psychológie SAV 1955-1995: Jeho prínosy k rozvoju psychológie na Slovensku, ÚEP SAV 1995.
KOVÁČ, D.: 50 yers of living with psychology (1948-1998), Studia psychologica, 40,1-2, Ústav experimentálnej psychológie SAV, Bratislava, 1998, str.135 – 147.
KOŽIAK,M.: O ľudskej práci a psychológii (práce) v etických súvislostiach In.: Zborník vystúpení na IX. zjazde slovenských psychológov v Trenčíne, 30.6-2.7.1999, SPS SAV
KOŽIAK, M., ŠTROFFEKOVÁ E.: Zborník materiálov, vystúpení a príspevkov z pracovného seminára a zasadania Sekcie psychológov práce, organizácie a personálneho rozvoja Slovenskej komory psychológov, 27. mája 1999, Interná publikácia sekcie PPOP SKP, Bratislava 1999 (v tlači)
KUBALÁK, M.: Reflexia o súčasnom stave a podmienkach rozvoja psychológie na Slovensku. Spravodaj 5, bulletin Slovenskej komory psychológov, júl 1998, str.17-20.
PERSONÁLNY manažment v štátnej správe, jej ústredných a ostatných orgánoch, Analytický materiál predložený ako iniciatívny návrh Úradu vlády na rokovanie vlády Slovenskej republiky,č.2897/1995, Bratislava, júl 1995.
MATULA, Š.: 3. výročie zákona o psychologickej činnosti,Spravodaj č.4, bulletin Slovenskej komory psychológov, august 1997, str.1-7.
POUČENIE z krízového vývoja v strane a spoločnosti po XIII. zjazde KSČ, Pravda,1971.
SRNÁNKOVÁ, Ľ.: Aktuálne otázky rozvoja ľudských zdrojov v podnikovej sfére (Výsledky prieskumu Výskumného ústavu práce, soc.vecí a rodiny), In.: Zborník materiálov, vystúpení a príspevkov z pracovného seminára a zasadania Sekcie psychológov práce, organizácie a personálneho rozvoja Slovenskej komory psychológov, 27. mája 1999, Interná publikácia Sekcie PPOP SKP, Bratislava, 1999.
SPRÁVA o činnosti Sekcie psychológie práce, organizácie a personálneho rozvoja SKP od vzniku sekcie 19. júna 1997, Zborník materiálov, vystúpení a príspevkov z pracovného seminára a zasadania Sekcie psychológov práce, organizácie a personálneho rozvoja Slovenskej komory psychológov, 27. mája 1999, Interná publikácia sekcie PPOP SKP, Bratislava 1999 (v tlači).
ŠTIKAR, J., RYMEŠ, M., RIEGEL, K., HOSKOVEC,J.,: Základy psychologie práce a organizace, Praha:Karolinum,1996
TOMKOVÁ, H.: Možnosti, meze a kompetence psychologa u společností sdružených v holdingu, Psychologie v ekonomické praxi, XXXIII,1998, 3-4, str.155- 169.
ZELINA, M.: Slovo psychológa psychológom, In.: Psychofórum: buletin Slovenskej psychologickej spoločnosti pri SAV, Bratislava, jún 1998,str.5-6.
Ústav experimentálnej psychológie SAV, Bratislava, SR
Slovenská psychologická spoločnosť pri SAV
Pri hodnotení vývoja psychológia práce na Slovensku čase treba vychádzať z troch premis. Psychológia práce tu nebola autentickou disciplínou ale neoddeliteľnou súčasťou vývoja psychológie ako celku; bola napojená na príslušný vedecko-odborný kontext viac ako napr. klinická psychológia. Aj táto oblasť psychológie sa v počiatočných štádiách vývoja rozvíjala vo viacej-menej neoddeliteľnom československom štátnom celku. Preto, narozdiel od niektorých českých kolegov, sa zásadne vyhýbam analogickému termínu slovenská psychológia práce; príslušný fenomén pomenúvam výrazom psychológia práce na Slovensku. Napokon tretia premisa má spoločenský charakter. Vývoj psychológie práce v Československu bol vo veľkej miere ovplyvnený spoločenskými makroprocesmi, osobitne však radikálnymi zmenami v nich. Aj keď za ideologicky citlivé sa zvykli pokladať najmä pedagogická alebo sociálna psychológia, čoskoro sa preukáže, že terčom ideologického zasahovania sa v Československu stala aj psychológia práce.
– Na začiatku bola psychotechnika –
Po rozpade Rakúsko-Uhorska v novoutvorených štátoch regiónu strednej Európy nadobudol vývoj psychológie novú kvalitu: aj na Slovensku sa začala fáza inštitucionalizácie. Stalo sa tak založením Univerzity Komenského r. 1919 s právnickou, filozofickou a lekárskou fakultou. Psychológiu ako zložku filozofickej propedeutiky určenej budúcim učiteľom stredných škôl začali prednášať českí odborníci – právnik B. Tomsa, pedagóg J. Hendrich, filozof J. Tvrdý. Prvou čiastočne autentickou inštitúciou psychológie sa stal Psychologický seminár na Filozofickej fakulte UK r. 1926, ktorý disponoval na tie časy pomerne dobrým knižným fondom. Súčasne však, popri teoreticko-osvetovom rozvoji, začal pôsobiť aj aplikačno-praktický smer rozvoja psychológie. Slovensko ako prevažne agrárna a chudobná krajina vkročilo do procesu zrýchlenej industrializácie, čo sa v zmýšľaní vtedajších predstaviteľov hospodársko-sociálnej sféry odzrkadlilo favorizovaním techniky. V rámci nej sa vo vyspelom svete už uplatňovala, ako sa vie, aj psychológia v podobe psychotechniky, ktorá požadovala odborný prístup k osobnosti pracujúceho človeka („ľudský faktor“).
*Východiskom tejto štúdie je záverečná správa grantového projektu SAV č. 118/92 „Psychológia na Slovensku v r. 1918-1989: začiatky, etablovanie, tvorba, osobnosti, peripetie“ (D. Kováč, J. Koščo, V. Kováliková). Ďalšie informácie sa čerpali z písomných „fragmentov“ k dejinám tejto disciplíny od týchto autorov (mená sú uvedené v abecednom poradí): J. Daniel, M. Handiak a kol., J. Homola, D. Janas, J. Koščo, V. Kovačič, T. Kollárik, M. Kubalák, M. Kožiak, D. Markusková, J. Minich, B. Miglierini, J. Ch. Raiskup, N. Snopková.
**Anglická verzia štúdie „Development of Psychology of Work and Organization in Slovakia“ je súčasťou publikácie „Fragments of the 80 Yers of History of Psychology of Work and Organization in the Czech Republic and Slovakia“ vydanej pri príležitosti konania X. Euróskeho kongresu psychológov práce a organizácie združených v European Association
of Work and Organizational Psychology (EAWOP), v dňoch 16.-19. 5. 2001 v Prahe.
A keďže domácich zdrojov na takýto postup nebolo, príslušní predstavitelia slovenských hospodársko-obchodných inštitúcií sa obrátili na svojich českých kolegov. R. 1928 uvoľnený pracovník pražského Psychotechnického ústavu J. Stavěl zakladá Psychotechnický ústav v Bratislave. Táto udalosť sa pokladá za začiatok etablovania psychológie na Slovensku. Hneď však treba dodať, že ďalšie prúdy rozvoja psychológie na Slovensku v 30. rokoch prebiehali aj v edukačnej oblasti ako aj v zdravotníctve. Bratislavský Psychotechnický ústav a pri ňom existujúcu Ústrednú poradňu povolaní tvoril personálne okrem J. Stavěla spočiatku malý tím: asistenti na polovičný úväzok – vtedajší adepti psychológie – A. Weiss Nägel (od r. 1942 zmenil meno na A. Jurovský), J. Čečetka, B. Vančo, neskoršie na istý čas J. Dieška, P. Gula a administratívna pracovná sila. Jednako, po zhruba dvadsaťročnom fungovaní sa toto pracovisko počtom niekoľkých desiatok pracovníkov stalo vôbec najväčším v doterajšej histórii psychológie na Slovensku. Psychotechnický ústav v Bratislave sa stal nie len odborno-praktickou, ale aj vedecko-výskumnou školou – postgraduálom prvej generácie slovenských psychológov odchovaných na Komenského univerzite. Jeho prvý riaditeľ J. Stavěl vypracoval koncepciu, ktorú táto inštitúcia postupne realizovala vo viacerých smeroch. Vstupný program bratislavského Psychotechnického ústavu obsahoval (podľa J. Košča, 1993) viacero činností. Bola to predovšetkým
poradensko-informačná a poradensko-diagnostická činnosť pre deti a mládež (aj hendikepovaných a antisociálnych) podľa vzoru severo-amerických psychologických kliník. Ďalej
výberové psychologické vyšetrenia a hodnotenie vývinu osobnosti vyúsťujúce do psychologických odporúčaní pre 10-11 ročných uchádzačov o štúdium na gymnáziách: išlo najmä o jedincov, u ktorých sa vyskytli pochybnosti o psychických predpokladoch študovať na tomto výberovom type stredných škôl. Pochopiteľne, osobitné miesto tu mal psychologicko-poradenský servis pre maturantov gymnázií.
Značnú časť aktivít bratislavského Psychotechnického ústavu zaberala klientela učňov – budúcich pracovníkov výrobných podnikov, kde okrem psychologického výberu sa rozvíjala poradenská činnosť aj pre zamestnávateľov. J. Stavěl bol v tomto smere priekopníkom v tom, že pri Ústrednej poradni povolaní navrhoval zriadiť spoločnosťou financovaný fond starostlivosti o talentovaných jedincov. No nie len deti a mládež, ale aj
psychodiagnostické vyšetrenia dospelých pri výbere, zaraďovaní a rozmiestňovaní pracovníkov tvorili značnú, z dnešného hľadiska tzv. príspevkovú, činnosť pracovníkov Psychotechnického ústavu. Tu sa, pravda, už nedalo spoliehať len na hotové, zo zahraničia preberané metodiky, a preto
výskumná, najmä výskumno-diagnostická činnosť sa stala pre viacerých pracovníkov bratislavského Psychotechnického ústavu v istom čase viacej-menej najdôležitejšou. Už aj preto, že touto činnosťou sa získavali aj akademické hodnosti, ktoré v 40. rokoch gestorovala jediná osoba: A. Jurovský v role riaditeľa ústavu a v role školiteľa na Filozofickej fakulte UK.
Organizačný vývoj Psychotechnického ústavu sa stal čoskoro aj vertikálnym. R. 1942 založil B. Vančo Vojenský psychotechnický ústav a r. 1946 J. Koščo zriaďuje v Košiciach východoslovenskú pobočku Psychotechnického ústavu.
Medzitým však v dôsledku blížiacej sa 2. svetovej vojny a vzniku Slovenského štátu došlo k zmenám vo vedení bratislavského Psychotechnického ústavu. Zakladajúci riaditeľ J. Stavěl sa r. 1939 vrátil do Prahy a vedenie ústavu preberá B. Vančo. Počnúc rokom 1942 sa riaditeľom stáva A. Jurovský, ktorého funkciu v nových podmienkach r. 1947 potom prebral M. Bažány.
Vyše 30-ročnú činnosť tejto prvej profesionálnej psychologickej inštitúcie na Slovensku stručne môžeme zhodnotiť takto:
Ako sa už uviedlo, bratislavský Psychotechnický ústav sa stal školou – postgraduálom pre prvé kohorty slovenských psychológov. patrili k nim okrem už spomínaných zakladajúcich osobností (A. Jurovský, J. Čečetka), B. Vančo, M. Milan, T. Pardel, D. Husár, J. Koščo, M. Bažány, M. Váross, G. Dobrotka, J. Daniel, J. Ch. Raiskup, L. Ličko, P. Karvašová-Martinková, R. Somogyiová-Škodová, J. Rosina, J. Repček, M. Jurčo, O. Blaškovič, I. Pikala a možnože aj ďalší. Z náčrtu dejín psychológie na Slovensku (Kováč, et al. rkp.) sa možno dozvedieť, že väčšina z nich sa neskoršie stala priekopníkmi v rozvíjaní jednotlivých psychologických disciplín a Psychotechnický ústav metodologickou kolískou psychológie na Slovensku. Okrem preberania metodík vtedy rozšírených vo svete psychodiagnostiky, v bratislavskom Psychotechnickom ústave vznikli aj prvé slovenské, napr. dotazníky pre maturantské a učňovské výbery (O-VIII, MP-VIII, Z-VIII, a ď.), Bratislavský I – test (inteligencie), SOC – Jurovského dotazník sociability, CV – Raiskupovo Curriculum vitae, FUR – Jurovského dotazník osobného hodnotenia práce a mnohé ďalšie.
Empirický charakter odbornej činnosti bratislavského Psychotechnického ústavu vyžadoval, aby sa kvantifikačné procesy uskutočnili na patričnej úrovni. Matematicky erudovaní pracovníci V. Chvála, A. Kotzig a čiastočne aj M. Milan tu položili základy neskoršej matematickej štatistiky v psychológii.
Pracovníci Psychotechnického ústavu, súc spočiatku psychológmi bez patričného certifikátu (PhDr.), boli motivovaní uskutočňovať výskumnú činnosť ako podmienku na získanie akademickej hodnosti. Výsledkom toho sa stali prvé, vedeckej psychológii v tej dobe zodpovedajúce výskumy slovenských populačných vzoriek. Mnohé z nich sú samy osobe historicky cenné, no priam provokujú k práci na porovnávacích štúdiách, napr. v oblasti hodnotových orientácií mládeže.
S Psychotechnickým ústavom sa spája rozvoj odborno-psychologického knižného fondu na Slovensku. Z viacerých nepriamych ukazovateľov sa dá ex post usúdiť, že knižnica tohoto pracoviska disponovala mnohými reprezentatívnymi publikáciami psychologicko-pracovného ako aj širšieho zamerania.
Ako je známe, r. 1948 došlo v Československu k radikálnej zmene spoločensko-politického systému, výlučná moc jednej – komunistickej – strany prerástla zakrátko do trvalej totality. V psychológii sa to prejavilo dvojsmerovo: doslovnou likvidáciou predchádzajúcich výsledkov vývoja „starej“ psychológie a budovaním „novej“ podľa vzoru tzv. sovietskej psychológie. Prv menovaný zvrat sa osobitne dotýkal psychológie práce, resp. psychotechniky. Tá totiž bola v Sovietskom zväze už r. 1936 odsúdená najvyšším politickým orgánom ako „nástroj na upevnenie kapitalizmu“. Niet sa teda čo diviť, že uvedený import zasiahol aj Psychotechnický ústav v Bratislave, čo sa udialo spôsobom priam prototypovým pre vtedajších mocipánov. Z málodostupných dokumentov doplnených informáciami z „oral history“ i vlastných spomienok možno likvidáciu bratislavského Psychotechnického ústavu opísať takto:
Najprv sa v dennej tlači objavili od málo známych osôb – filozofov pochybovačné články o vedeckosti psychológie ako celku, osobitne však odmietavé stanoviská voči psychoanalýze a psychotechnike.
Takmer súbežne s tým sa v médiách začalo škandalizovanie osobností pre ich angažovanie sa počas vojnovej Slovenskej republiky, čo postihlo aj vtedajších psychologických prominentov.
Vzápätí sa objavil nový ideový nepriateľ – buržoázny nacionalizmus – ktorý sa potom stal predmetom inscenovaných súdnych procesov; aj tu boli niektorí slovenskí psychológovia atakovaní.
Ďalšie deštrukčné zásahy novej moci proti psychológii a psychotechnike už boli cielené. Najprv bol púhym administratívnym aktom r. 1948 bratislavský Psychotechnický ústav pretvorený na oblastné pracovisko Československého ústavu v Prahe. Potom centrum nariadilo hĺbkovú hospodársko-finančnú kontrolu, záverom ktorej bolo odvolanie jeho riaditeľa. Vzápätí nasledovalo dosadenie nekvalifikovaného straníckeho úradníka z Prahy s likvidačným zadaním. R. 1951 bolo toto pracovisko zrušené, jeho odborný inventár – knihy, metodiky, výskumné správy – vyhodený do pivníc, ba i na dvor a to, čo sa nestihlo odcudziť, zničila napokon spodná voda po povodni Dunaja r. 1954.
– Smolenická konferencia –
Medzitým sa na pôde Filozofického ústavu Slovenskej akadémie vied začalo utvárať relatívne samostatné oddelenie psychológie, rozvíjajúce teoretickú psychológiu na báze marxistickej metodológie (M. Bažány). Z neho neskoršie vzniknuté Psychologické laboratórium SAV sa okrem výskumno-experimentálnej činnosti podujalo aj na istú strategickú úlohu. V spolupráci s Komisiou pre psychológiu pri Československej akadémii vied zorganizovalo celoštátnu konferenciu československých psychológov s ústrednou témou Zásady a možnosti využitia psychologických poznatkov v socialistickej spoločenskej praxi. Konferencia sa uskutočnila v Smolenickom zámku pri Bratislave v dňoch 8.-10. novembra 1957. Jeden z jej protagonistov – J. Doležal – profesor Karlovej univerzity kvalifikoval toto podujatie slovami: „Smolenická porada je významnou událostí ve vývoji čs. psychologie, je prvním pracovním setkáním našich psychologů po druhé světové válce, ne-li dokonce první v dějinách československé psychologie vůbec“ (Využitie …, 1959, s. 371). No nie len preto možno usporiadanie, publikovanie prednesených referátov a medializovanie rezolúcie z tejto konferencie pokladať za medzník vo vývoji psychológie v Československu. Paradigmatickou sa mala stať zmena teoreticko-metodologických základov, t.j. snaha prebudovať eklektickú (buržoáznu) psychológiu na marxistickú; v rámci nej sa mala rozvíjať všetka psychologická práca v Československu. Okrem deklaratívneho prihlásenia sa československých psychológov „k budovaniu socializmu vo vlasti“, politický zámer mohli mať aj ďalšie proklamácie. Prvou úlohou psychológov v tejto fáze budovania socializmu je podľa J. Doležala pomoc „v boji proti přežitkům ve vědomí lidu“ a vhodnými, t.j. psychologickými prostriedkami prispievať spoločenskej praxi. V nej má rozhodujúcu pozíciu výroba, ku ktorej môže psychológia, ak má validné vedecké poznatky (silná všeobecná psychológia), účinne prispievať štúdiom pracovnej činnosti (aplikácia). A tu sa podľa rezolúcie ukazujú značné rezervy najmä v úprave pracovných podmienok, v starostlivosti o kádre a bezpečnosť práce, vo výchove pracujúceho dorastu a voľbe povolania, atď.
Proceedings zo smolenickej konferencie obsahuje predovšetkým dva zásadné príspevky od J. Doležala. Sú to predovšetkým Tézy psychológie práce, kde autor preukázal vysoký medzinárodný štandard erudície. Druhý, obsiahlejší príspevok (Základy a možnosti užitia psychologických poznatkov v socialistickej spoločenskej praxi) je pre tú dobu príkladom zapracovania (vnesenia) princípov filozofie dialektického a historického materializmu, vrátane triedneho učenia, do kategoriálneho aparátu psychológie v polovici 20. st. Jednako publikované vystúpenia ďalších českých a slovenských psychológov, hoci sem-tam, inokedy viacej-menej vybavené ideovými a politickými bonmotmi, boli zamerané na konkrétne, predtým ako aj potom aktuálne problémy psychológie práce. Týkali sa týchto tém: pracovná a polytechnická výchova školskej a učňovskej mládeže (J. Koščo), výber poslucháčov na vysoké školy (Jaroslav Doležal), psychológia v kádrovej práci (J. Kučera), psychologické aspekty úpravy pracoviska (J. Daniel), výcvik pracovného dorastu (J. Havlíček), pracovná náplň psychológa v továrni (B. Bárta), zásady užívania psychológie v doprave (Zb. Bureš) – na železniciach (J. Zadražil) – v bezpečnosti práce (A. Ivanov), nehodové správanie a úrazová prevencia (J. Křivohlavý), teória psychológie práce (J. Růžička), priemyslové intoxikácie (B. Chalupa), vzťahy medzi majstrom a robotníkmi (J. Grác), psychológia v ekonomike (M. Milan).
Viaceré závery z uvedených referátov vyústili do návrhov opatrení obsiahnutých v rezolúcii z tohoto rokovania. V nich sa akcentuje najmä potreba zintenzívnenia výskumnej činnosti v oblasti psychológie práce, nutnosť medziodborovej spolupráce psychológov s inými expertmi v teréne, žiaducosť vyzbrojovať študentov ekonomických a technických vysokých škôl, ako aj vedúcich pracovníkov vo výrobe psychologickými vedomosťami, potreba urýchliť zriadenie psychologického pracoviska v rámci Československej akadémie vied.
Z pohľadu ďalších vše-psychologických odborných podujatí v Československu v sledovanom období sa toto podujatie vyznačilo ešte jednou osobitosťou: na smolenickej konferencii českých a slovenských psychológov r. 1957 evidentne dominovala – náplňou i rozsahom – psychológia práce nad ďalšími zložkami – pedagogickou a klinickou psychológiou. Túto proporcionalitu však ďalší vývoj psychológie na Slovensku už nepotvrdil.
– Od psychológie práce k inžinierskej psychológii –
Ako sa už naznačilo, Psychologické laboratórium Slovenskej akadémie vied v Bratislave treba pokladať za prvé profesionálne vedeckovýskumné pracovisko psychológie v Československu. Vzniklo r. 1955, kedy v Československu, resp. v tzv. východnej časti Európy dominovala tzv. pavlovovská psychológia zameraná na experimentálny výskum podmienených reflexov. K tejto činnosti sa čoskoro pridružili aj výskumné aktivity patriace do sféry psychológie práce. Začal ich tu rozvíjať J. Daniel, pôsobiaci svojho času v bývalom Psychotechnickom ústave v Bratislave. Postupne sa jeho tím rozšíril na oddelenie psychológie práce, ktoré sa neskoršie, v rámci Ústavu experimentálnej psychológie SAV, preorientovalo na inžiniersku psychológiu.
Už koncom 50. rokov sa na tomto pracovisku riešili výskumné problémy vyplývajúce z potrieb vtedajšej spoločenskej praxe. Jedným z nich bolo empirické skúmanie sociálnych a psychických vplyvov na postavenie a prácu ženy v priemysle (V. Kováliková), realizované priamo vo výrobnom podniku.
Významným a pre jeho účastníkov zážitkovo nezabudnuteľným zostal terénny výskum únavy rušňovodičov. Tím pracovníkov na čele s J. Danielom (S. Dornič, D. Kováč, V. Valter) vykonal relatívne komplexné merania prejavov únavy batériou metodík priamo v železničnom depe. Reálnymi probandmi boli rušňovodiči elektrických lokomotív (v tom čase začala elektrifikácia železníc), a to výskumným plánom ante-post. Podľa očakávania sa zistil objektívne i subjektívne zvýšený stav únavy po skončení smeny až na hranicu ohrozenia bezpečnosti práce. V druhej etape tohoto výskumu sa uplatnili aj niektoré ergonomické prístupy, ktoré viedli k inžiniersko-psychologickým expertízam adresovaným napr. aj výrobcom týchto rušňov (Škoda Plzeň). Vo výskume únavy sa pokračovalo aj u pracovníkov chemickej výroby, ktorí boli vystavení dlhodobej expozícii sirouhlíka (bývalá Dimitrovka); tu sa m.i. použila dynamická inovácia Brownovej figúry (Dornič, 1960).
Psychomotorika, ktorá zabrala značnú časť laboratórnych aktivít na tomto pracovisku už koncom 50. rokov (Kováč, 1958), sa v 60. rokoch dostala do novej pracovno-psychologickej podoby. Za účelom optimalizácie obsluhy poloautomatizovaných výrobných činností zostrojil V. Valter model karuselu, kde sa príslušné pohybové činnosti merali ako mikroelementy originálnou metodikou kontaktnej analýzy. Tento metodický princíp sa neskoršie využil v širšom kontexte neuropsychologických (laterálna preferencia), klinicko-psychologických (diagnostika jemnej psychomotoriky) i pedagogicko-psychologických výskumov.
V aktivitách pracovníkov oddelenia inžinierskej psychológie Ústavu experimentálnej psychológie SAV sa použili aj náročnejšie elektrofyziologické metodiky elektromyografie: nie len meraním príslušných napätí pri svalovej činnosti horných končatín, ale aj pri registrácii tzv. tichej reči (Boroš, 1967). H. Florek (1968) skúmal vizuálnu únavu (flicker) vo vzťahu k motorike u pracovníkov planografie a výrobcov televíznych prijímačov.
Medzitým, čo v Československu politické aktivity socializmu s ľudskou tvárou potrestala v dôsledku zahraničnej vojenskej okupácie pritvrdená totalita, inžiniersko-psychologické výskumy Ústavu experimentálnej psychológie SAV zaznamenali novú kvalitu. V súčinnosti s psychológmi veľkého energetického podniku na Slovensku (Slovnaft) sa otvorili viaceré problémy interdisciplinárneho charakteru. Predovšetkým to bola psychologická analýza činnosti operátora a ďalších moderných profesií (Stríženec, 1971), potom problematika pracovnej záťaže a stresu v spolupráci s endokrinologickými expertmi (Daniel, 1984), a napokon ešte väčšmi interdisciplinárna oblasť cirkadianných rytmov u pracovníkov modernej priemyselnej výroby (A. Potašová, I. Sarmány, R. Fábry a ď.). Výsledkom náročných terénnych výskumov o tzv. ranných a večerných typoch pracovníkov sa stali jednak publikácie (Daniel – Kubalák, 1988) ako aj viaceré expertízy, ktoré sa priebežne upatňovali v praxi. Súčasne sa riešili aj viaceré „by products“ problémy, akými boli napr. súčinnosť človeka s počítačom (M. Stríženec), kognitívne štýly a proces rozhodovania (I. Sarmány), zvládacie stratégie (E. Ficková).
Výstupy z týchto výskumov boli priebežne publikované nie len v domácej odbornej tlači (najmä v časopise Psychologie v ekonomické praxi), ale aj v cudzojazyčnom, od r. 1970 medzinárodnom, časopise Studia psychologica (1965 – doteraz). Treba vyzdvihnúť aj organizačnú činnosť v tomto smere. R. 1972 sa v Smolenickom zámku uskutočnilo medzinárodné sympózium, z čoho neskoršie vyšla kolektívna monografia „Psychologická analýza činnosti operátorov“ (Daniel, ed. 1975).
Posun výskumnej činnosti z pracovno-psychologickej do inžiniersko-psychologickej podoby sa tu zatiaľ ilustroval len výberom výsledkov dosiahnutých v Ústave experimentálnej psychológie SAV. Sú pre to dva dôvody: kontinuita a početnosť. Výskumné projekty z psychológie práce sa realizovali, pravdaže, aj na ďalších slovenských pracoviskách širšieho zamerania, akými boli katedry psychológie na vysokých školách a čiastočne aj na špecializovaných rezortných pracoviskách. Bližšie o tom informujú príslušné fragmenty v tejto publikácii.
No nemožno tu nespomenúť aspoň výpočtom výskumné aktivity J. Ch. Raiskupa a jeho interdisciplinárnych tímov vo Výskumnom ústave práce a chorôb z povolania v Bratislave. Týkali sa nasledovných problémov (resp. zadávateľov či adresátov): analýza profesií a kritériá výberu operátorov v atómových elektrárniach (Jaslovské Bohunice), neuropsychické zaťaženie pracovníkov vybraných profesií na lodiach (Čs. plavba dunajská), psychologická diagnostika pilotov a mechanikov (Agrolet), vyšetrenie horolezcov expedície na Mount Everest, analýza pracovných podmienok žien vo vybraných závodoch, psychologicko-hygienické špecifiky náročných prác v strojárstve, atď.
– Od katedry do života –
Po založení odborného pracoviska psychológie (Psychotechnický ústav v Bratislave), po možnosti získať vysokoškolské vzdelanie z psychológie (Filozofická fakulta UK v Bratislave) treba vydanie akademickej psychologickej príručky v slovenskom jazyku pokladať za ďalšiu medzníkovú udalosť vo vývoji psychológie na Slovensku; týka sa to aj psychológie práce. Po viacerých študijných pobytoch v psychologicky vyspelej Európe vydáva A. Jurovský r. 1942 Psychológiu (1. vydanie s. 384, 4. prepracované r. 1949, s. 555). Ak konštatujeme, že z 528 literárnych prameňov je 328 nemeckých (ostatné prevažne anglické a francúzske), naznačuje sa príslušný „Zeitgeist“ tejto publikácie. Jurovského Psychológiou sa kodifikovala slovenská odborná psychologická terminológia. Na základe citácií možno spresniť, že na tejto učebnici sa odchovali viaceré kohorty slovenských odborných psychológov; pre svoj systém a bohatú faktografiu bola učebnica známa aj v českých zemiach; jej spätosť s vtedajšou psychológiou práce možno vyvodiť aj z faktu, že sám autor bol v tom čase súčasne riaditeľom bratislavského Psychotechnického ústavu a profesorom na vysokej škole. A vývoj spel ďalej.
V školskom roku 1948/49 začína na Filozofickej fakulte UK študovať prvá generácia „čistých“ psychológov. Ako sa už naznačilo, predtým sa psychologická odbornosť získavala v rámci štúdia filozofie v kombinácii s ďalším predmetom obhájením dizertačnej práce (PhDr.) „so zreteľom na psychológiu“. Žiaľ, radikálne politicko-spoločenské zmeny („Víťazný Február 1948“) poznačili toto štúdium postupným naberaním ideologicky zaťažených filozofických predmetov, nehovoriac už o politickom prenasledovaní profesorov – A. Jurovského a J. Čečetku (ako sa o tom už informovalo predtým v súvislosti s likvidáciou psychotechnického ústavu v Bratislave). Jednako, napriek rôznym peripetiám Jurovského výdobytok – samostatné odborné štúdium psychológie na Slovensku – sa aj napriek vylúčeniu profesorov z fakulty r. 1957 uchoval naďalej.
1958 vzniká samostatná Katedra psychológie FFUK pod vedním T. Pardela a postupne sa začína aj diferenciácia tohoto štúdia. V prvej polovici 60. rokov už bolo možné ukončiť štúdium psychológie špecializáciou; okrem pedagogickej (neskoršie poradenskej) a klinickej aj špecializáciou v psychológii práce. K prvým vyučujúcim príslušných predmetov psychológie práce v tom čase patrili J. Ondrejka, L. Požár, neskoršie J. Kuruc a M. Bandžejová. Príchodom skúseného odborníka z rezortného ústavu bezpečnosti práce (predtým pracovníka Psychologického ústavu) I. Pikalu sa tím vyučujúcich, ku ktorým postupne pribúdali rôzni externisti, kapacitne viac-menej vyrovnal s ostatnými. Navyše viacerí pracovníci z Psychotechnického ústavu Filozofickej fakulty UK (1957), pri ktorom sa na čele s J. Koščom rozvíjala problematika celoživotného profesionálneho vývinu, permanentne pôsobili aj ako vyučujúci. Spočiatku to bola akási základná (všeobecná) psychologická práca, potom sa táto oblasť výučby obohatila prednáškami z inžinierskej psychológie, psychológie dopravy, bezpečnosti práce; neskoršie pribudla personálna psychológia, diagnostika v psychológii práce.
Keď sa r. 1968 vďaka húževnatej iniciatíve J. Hvozdíka otvorilo nové vysokoškolské učilište v Košiciach (Katedra odbornej psychológie na Filozofickej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika), počet psychológov práce na Slovensku podstatne vzrástol; túto špecializáciu tam zabezpečovali najprv „košickí psychotechnici“ Š. Tatranský, E. Fraenkel, Ľ. Fábryová, ktorým vypomáhali bratislavskí externisti (J. Daniel) a neskoršie aj vlastní odchovanci M. Harminc, J. Juhas, J. Stanko a ď.
Dá sa zhrnúť: Kým na začiatku 60. rokov sa psychológiou práce zaoberalo niekoľko jednotlivcov, o 30 rokov neskoršie evidoval Adresár Slovenskej psychologickej spoločnosti pri SAV (1989) v sekcii psychológie práce 312 osôb; toto veľké číslo sa žiada spresniť poukazom, že nie všetci členovia tejto sekcie boli priamo činní v tejto oblasti psychológie, keďže každý člen Spoločnosti mohol prejaviť záujem o činnosť vo dvoch jej sekciách.
Za ďalšiu významnú udalosť v rozvoji psychológie práce na Slovensku, a nie len tu, možno pokladať vydanie prvej slovenskej príručky psychológie práce r. 1963 z pera J. Daniela. Hoci išlo o neveľkú odbornoinformačnú knižku (155 strán), sotvačo môže znížiť jej význam, keď si uvedomíme, že v Československu bola prvou publikáciou svojho druhu od r. 1934, keď v Prahe vyšla „Encyklopedie výkonnosti“. Knižka bola určená stredným technickým kádrom vo výrobe so zámerom zvýšiť ich záujem o odborné i vlastné uplatňovanie psychologických poznatkov v pracovnej činnosti. Po úvodných teoreticko-metodologicky ladených kapitolách sa psychológia práce prezentuje ako aplikovaná disciplína a osvetľuje sa v týchto oblastiach: príprava pracovníka na prácu, vplyv práce a pracovného režimu na pracovníka, prispôsobovanie pracovného prostredia pracovníkom, psychologické otázky bezpečnosti práce a pracovnej morálky. Táto koncepcia knižky akiste zodpovedá dobe čo do odbornej štruktúry ako aj spoločenského kontextu. Povšimnutiahodné je, že Danielovu psychológiu práce vcelku pozitívne recenzovala m.i. aj vtedajšia autorita autorít v psychológii práce v Československu – J. Doležal (1965).
Psychológia práce mala pri „budovaní socializmu“ v Československu istú prioritu šírením zhora nadol. Zvyšovanie výroby v neantagonistických výrobných vzťahoch tvorilo tu totiž hlavné politikum. V tomto čase sa z iniciatívy vedúcich osobností psychologického života v Československu zrodil dokument o strategickom rozvoji psychológie v Československu, kde psychológii práce patrilo jedno z popredných miest. Hoci sa táto prognóza rodila v pripomienkovom pokračovaní takmer dva roky, jeho schválenie r. 1964 vysokým politickým orgánom (Plénum Ideologického oddelenia ÚV KSČ) trvalo údajne len pár sekúnd. Pravdepodobne aj preto, že Chruščovov XX. zjazd Komunistickej strany Sovietskeho zväzu už „omilostil“ psychológiu v ZSSR a uvoľnil tak cestu pre jej širší rozvoj. Navyše v Československu sa už hlásil k slovu dubčekovský „socializmus s ľudskou tvárou“. A tak 60. roky na Slovensku možno pokladať za istý malý boom rozvoja psychológie vôbec a psychológie práce zvlášť. Významným prínosom jej vývoja sa v týchto rokoch stali ďalšie výdobytky.
Psychodiagnostika, ktorá začiatkom 60. rokov mohla v Československu úplne vyjsť z ilegality, sa naplno rozvinula zriadením vydavateľského centra v Bratislave s celoštátnou pôsobnosťou pod vedením V. Černého (1968). S malým počtom interných, zato s veľkým počtom externých pracovníkov sa tu každoročne sprístupnili desiatky najznámejších zahraničných i domácich – slovenských a českých – psychologických metodík, pomôcok i výskumných a diagnostických zariadení (bližšie V. Černý – T. Kováč, 2001).
Ďalší pokrok v aplikácii psychológie práce na Slovensku sa udial priamo v teréne. Psychologické posty jednotlivcov v rôznych rezortoch, podnikoch a organizáciách sa rozšírili na psychologické oddelenia, ba aj školiace zariadenia.
Významným počinom pre rozvoj psychológie práce bolo založenie celoštátneho Československého ústavu práce a sociálnych vecí v Bratislave; ako už vyplýva z názvu mal interdisciplinárny charakter. Jeho odbor psychológie práce (A. Jurovský) uskutočnil celý rad výskumných projektov „klasickej“ psychológie práce, inžinierskej psychológie a sociálnej psychológie práce. Výsledky toho slúžili nielen ako expertízy pre vtedajšie riadiace zložky, ale sa sprístupnili aj odbornej komunite článkami (napr. v časopise Syntéza) a monografiami. Pracovisko bolo aktívne aj organizačne. R. 1967 sa konala konferencia na tému psychológ a sociológ v závode, r. 1969 celoštátny seminár zameraný najmä na profesiografiu (bližšie J. Daniel, 2001).
V 60. rokoch (1964) vzniklo v rámci Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva psychologické oddelenie (J. Bulák) zamerané na psychodiagnostiku viacerých povolaní ako napr. majstri, vodiči, žeriavníci, bágristi. J. Senka tu vybudoval na tú dobu moderné psychologické laboratórium s komerčne vyrábanými prístrojmi a psychologickými testami. Okrem výberu zamestnancov, výskum sa sústredil na problémy pracovného režimu, mobility pracovníkov, sociálnej starostlivosti o pracovníkov ai. (bližšie J. Minich, 2001).
Odtabuizovaná psychodiagnostika sa v tomto čase konjunktúry psychológie dostala aj do československej armády. V Bratislave vzniklo r. 1967 Armádne vedecko-výskumné pracovisko (J. Vonkomer), ktoré okrem výskumných úloh a vývoja psychodiagnostických metodík vykonávalo bohatú diagnostickú činnosť (ročne 5000 osôb). Jeho existencia umožnila m.i. aj prežitie základnej vojenskej služby mladým absolventom psychológie odbornou činnosťou (podrobnejšie S. Miglierini, 2001).
V dňoch 1.-3. júla 1968 sa v Bratislave konal III. zjazd československých psychológov. Hoci prvý slovenský predseda Československej psychologickej spoločnosti – A. Jurovský – súhlasil s experimentálno-psychologickou náplňou rokovania, psychológia práce sa tu aj tak prezentuje „v plnej paráde“. Aplikácia psychologických prístupov k životu nadobúda novú kvalitu, keď niektoré terénne pracoviská prerastajú do inštitúcií so širším poslaním. Prototypovým príkladom toho bol Inštitút pre výchovu vedúcich pracovníkov Slovchémie r. 1967 (Š. Kestler), v rámci ktorého bola r. 1968 zriadená Katedra psychológie (I. Šípoš). Činnosť tejto inštitúcie, v ktorej pôsobili interní ale aj mnohí externí experti, sa prejavovala organizovaním cyklov psychologických školení pre vedúce kádre, realizáciou expertíz a výskumom na základe požiadaviek podnikov, metodicko-poradenskými službami, organizovaním odborných podujatí, publikovaním psychologických textov a koordinovaním práce podnikových psychológov v chemickom priemysle Slovenska; r. 1975 tam pôsobilo viac ako 20 psychológov (bližšie T. Kollárik, 2000).
V druhej polovici 60. rokov sa psychológia a najmä psychológia práce dostala už aj do personálnej oblasti väčších organizácií, ktorá predtým bola striktne v kompetencii výborov straníckych organizácií. Po prvý raz v histórii psychológie na Slovensku prevýšil dopyt ponuku. V dennej tlači sa objavili inzeráty so zvýhodnenými ponukami nie len pre psychológov do väzenských zariadení. Už aj menšie priemyselné závody mimo hlavných centier Slovenska inzerátmi hľadali podnikových psychológov s ponukou vysoko nadpriemerného platu, bytu, ba dokonca aj rekreačného zariadenia. Všetko nasvedčovalo tomu, že psychológia, tentoraz už nielen poradenská a klinická, ale aj psychológia práce sa naplno inkorporuje do života jednotlivcov a organizácií. Lenže, písal sa 20. august 1968 a v noci sa začala intervencia vojsk Varšavskej zmluvy (okrem Rumunska) do Československa.
– Fenomén popínavej rastliny –
Teoretici i pamätníci života psychológie na Slovensku dobre vedia, že 70. roky sa pre vývoj psychológie stali opäť kritickými. Došlo k celoplošnému zabrzdeniu psychológie ideologicko-politickým „znásilnením“, najmä spoločenských vied, kam oficiálne zaraďovali aj psychológiu. No inhibičné 70. roky sa predsa len odlišovali od likvidačných 50. rokov. Na lavici ideologickej obžaloby už nestála psychológia ako celok, ale len jej niektoré oblasti; k nim patrila napr. značná časť sociálnej psychológie a teda aj sociálna psychológia práce. Potom prišli pod ostrú ideologickú kritiku isté diela, napr. aj vydanie slovenského prekladu severoamerickej učebnice „Jednotlivec v spoločnosti“ od D. Kretscha et al. No a napokon atakovali aj niektoré osobnosti a inštitúcie. Duchovný otec slovenskej psychológie A. Jurovský, ktorý sa v období dubčekovského odmäku vrátil za katedru, bol r. 1972 opätovne z fakulty prepustený. Desiatky psychológov, ktorí v predchádzajúcich rokoch rozletu psychológie na Slovensku sa viacej-menej priblížili k tzv. západnej psychológii, boli politicky puncovaní ako pravicoví oportunisti; v dôsledku toho boli niektorí pozbavení vedúcich funkcií, prípadne možnosti publikovať alebo aj vycestovať do západných krajín. Pokiaľ ide o inštitúcie, prvými obeťami sa v období paradoxne nazývanom normalizácia, stali pracoviská, kde „nebola zabezpečená vedúca úloha komunistickej strany“. To postihlo napr. Ústav psychológie profesionálneho vývinu a poradenstva, ktorý administratívnym aktom začlenili do Psychologického ústavu Filozofickej fakulty UK (Koščo, 2000). Pochopiteľne, všade tam, kde sa predtým psychológovia účinne zapojili do personalistiky, došlo k likvidácii postov a k osobným postihom.
No 70. inhibičné roky sa od 50. likvidačných líšili v jednom: tentoraz sa už aj sami psychológovia pridali ku kritikom niektorých smerov rozvoja psychológie. Stalo sa tak najmä na rokovaní psychológov – straníkov v budove Ústredného výboru Komunistickej strany Československa, z ktorého vyšla interná publikácia „Ideologické problémy rozvoje marxistické psychologie“ (1973), v ktorej hlavná stať pochádza od J. Linharta. Jediný slovenský referent T. Pardel však prezentoval na tomto zasadnutí skôr dosiahnuté výsledky ako problémy psychológie. Istým podnetom pre budúcnosť bolo, že v psychológii práce sa tu položil akcent na psychológiu riadenia (J. Khol), čo sa na Slovensku neskoršie výdatne prejavilo.
Okrem už spomínaného Inštitútu Slovchémie vznikol r. 1972 pri vtedajšej slovenskej vláde Inštitút riadenia. Ako to dokladá jeho dlhodobý pracovník V. Kovačič (2000), psychológia, resp. oddelenie psychológie a sociológie tu malo značný zástoj. Psychologické poznatky v takmer reprezentačnom zoskupení disciplín relevantných pre riadiacu činnosť v niekoľko týždňových sústredeniach prezentovali špičkoví odborníci z vysokých škôl a výskumných ústavov. Účastníci týchto kurzov – vedúci pracovníci centrálnych riadiacich orgánov (od ministerstiev po väčšie podniky) – tu absolvovali nielen prednášky ale aj výcvikové programy. Intenzívna výučba sa kombinovala s individuálnym štúdiom odbornej literatúry a obhajobou písomných prác k získaniu príslušného cetrtifikátu. V priebehu r. 1972 – 1989 sa tu v 190 vzdelávacích podujatiach zdokonalilo aj v psychologických kompetenciách cca 2800 osobností vyšších druhov manažmentu.
Vďaka iniciatíve N. Snopkovej zaznamenal v tomto období záslužnú činnosť Dom techniky pri Československej vedecko-technickej spoločnosti v Bratislave. Začiatkom r. 1978 vzniklo v tejto inštitúcii oddelenie, ktorého cieľom bolo sprostredkovať nové poznatky a trendy z oblasti psychológie práce pracovníkom hospodárskej sféry. Postupne sa realizovalo 136 podujatí, v rámci ktorých vystúpilo viac ako 1500 (!) odborníkov z celého Československa. Týkali sa psychológie práce v širšom diapazóne, psychológie v personalistike, sociálno-poradenskej činnosti a ďalších aktuálnych problémov (podrobnejšie N. Snopková, 2001).
Psychológovia, nevynímajúc psychológov práce, sa najmä v 80. rokoch začali stále častejšie prezentovať aj v elektromasmédiách. M. Kožiak ako podnikový psychológ Slovenského rozhlasu tu zohral významnú úlohu „odborného dispečera“ odporúčaním relevantných psychológov relevantným témam.
A tak by sa dalo dokladovať ďalej, ako sa už predtým uviedlo, že napriek istým reštrikčným zásahom sa vývoj psychológie na Slovensku, vrátane psychológie práce a riadenia dostal do staronových koľají. Svedčí o tom napr. údaj, že koncom r. 1989 pôsobilo na Slovensku vyše 100 psychológov práce a riadenia v desiatkach nepsychologických zariadení. Vyberáme z nich v abecednom poradí aspoň niektoré:
Bavlnárske závody, Levice
Bratislavské automobilové závody, Bratislava
Bučina, Zvolen
Strojárenský závod Šariš
Československé aerolínie, Bratislava
Československá autodoprava, podnikové riaditeľstvo a 4 ďalšie v Bratislave,
Nitre, B. Bystrici, Košiciach
Československá plavba dunajská, Bratislava
Československé vagónky, koncern Vagónka, Poprad
Dopravné podniky hlavného mesta Bratislavy
Dopravný podnik mesta Košíc
Duslo, Šaľa
Elektromont, Bratislava
Elektrovod, Bratislava
Gumárne 1. mája, Púchov
Hydrostav, Bratislava
Hutné stavby, Košice
Chemické závody Juraja Dimitrova, Bratislava
Chemické závody Wilhelma Piecka, Nováky
Chemko, Strážske
Chemlon, Humenné
Chemosvit, Svit
Inžinierske stavby, Košice
Jas, Bardejov
Klenoty, Bratislava
Matador, Bratislava
Naftový a plynárenský priemysel, Bratislava
Otex – textil, Bratislava
Okresný podnik výroby a služieb, Dolný Kubín
Poľana, Lučenec
POĽNOPO- Veľké Kostolany
Pozemné staviteľstvo, Bratislava
Priemstav, Bratislava
SLOV-AIR, Bratislava
Slovenský energetický priemysel, Psychol.-sociol. stredisko, Bratislava
Slovena, Žilina
Slovenský hodváb, Senica
Slovnaft, Bratislava
Stavoindustria, Bratislava
Stavoinvesta, Bratislava
Štátny cukrovarský podnik Trnava
Tatramat, Poprad
Tatra Svit, Svit
Tesla, Bratislava
Tesla Elektroakustika, Bratislava
Tesla Orava, Nižná nad Oravou
Uhoľné a lignitové bane, Prievidza
Ústredie umeleckých remesiel, Bratislava
Vihorlat, Michalovce
Výskumný ústav mechanizácie a automatizácie, Nové Mesto nad Váhom
Východoslovenské železiarne, Košice
Výrobné družstvo ÚSVIT, Bratislava
Výrobné družstvo invalidov Žiara, Zvolen
Západoslovenské cementárne a vápenky, Rohožník
Zelenina, Bratislava
Závody výpočtovej techniky, Banská Bystrica
Závody ťažkého strojárenstva, Bratislava, Detva, Dubnica nad Váhom, Martin
Želeničné staviteľstvo, Bratislava.
V rukopisnej verzii štúdie k dejinám psychológie na slovensku charakterizovala V. Kováliková kritické roky jej vývoja takýmto konštatovaním: rozvoj napriek všetkému. psychológia na slovensku by sa dala prirovnať k rastline – poplazu, ktorú, keď ju na jednom mieste vytrhnú, vzápätí vyraší povedľa.
– Namiesto záveru –
Preto namiesto záveru opakujeme text z úvodu: psychológia práce a riadenia na Slovensku v r. 1928-1989 bola neoddeliteľnou súčasťou vývoja všetkej psychológie v Československu. Keďže nateraz nie sú, až na viaceré cenné prístupy, k tomuto veľkému celku vypracované čo i len tézy alebo náčrty, prehlasujeme, že tento pohľad na vývoj psychológie práce a riadenia musí byť otvorený pre ďalšie historické fakty a hodnotenia.
VÝBER Z LITERATÚRY
Daniel, J., 1967, Psychologické aspekty pracovného zácviku (Psychological aspects in work training). Práca, Bratislava.
Daniel, J. a kol., 1975, Psychologická analýza činnosti operátora. (Psychological analysis in operator activity). Veda, Bratislava.
Daniel, J., 1984, Psychická záťaž v laboratórnych podmienkach (Psychological load under laboratory conditions). Veda, Bratislava.
Daniel, J. – Kováč, D. (ed.), 1989, Psychologické zefektívňovanie práce v podmienkách VTR (Psychological work improvement in the scientific-technological revolution). Práca, Bratislava.
Daniel, J., Kubalák, M., 1988, Psychologické aspekty smenovej práce (Psychological aspects in shift work). Práca, Bratislava
Jurovský, A., 1942 (1949), Psychológia (Psychology). Matica slovenská, Turčianský Svätý Martin.
Jurovský, A., 1971, Spokojnosť s prácou a jej činitele (Work satisfaction and its factors). Čs. výskumný ústav práce, Bratislava.
Jurovský, A., 1980, Osobnosť človeka pri práci (Personality at work). Práca, Bratislava.
Kollárik, T. – Kubalák, M., 1982, Psychológia na pracovisku (Psychology at the work place). Obzor, Bratislava.
Kováč, D. – Kováliková, V. (Ed.), 1993, Zakladajúce osobnosti, peripetie a ponaučenia z novodobého vývoja psychológie na Slovensku. (Founding personalities, peripeteas and lessons learned in modern development of psychology in Slovakia). Ústav experimentálnej psychológie SAV, Bratislava.
Kováč, D., 1995, Psychology in Slovakia – Leaving the Iron Curtain Behind. In: Schorr, A. – Saari, S. (Eds.) Psychology in Europe: Facts, Figures, Realities, Hogrefe & Huber, Gőttingen, 104-110.
Kováč, D. a kol., 1995, Ústav experimentálnej psychológie 1955-1995: jeho prínosy k rozvoju psychológie na Slovensku. (Institute of Experimental Psychology S.A.Sc. 1955-1995 – Its contribution to the development of psychology in Slovakia), Bratislava.
Kováč, D. et al., 1996, Post-war development of psychology in Slovakia: personal views. Studia psychologica, 38, 283-311.
Kovačič, V., 1987, Psychológia v organizácii a riadení (Psychology of organization and management). Práca, Bratislava.
Kožiak, M., 2000, Ohliadnutie za vývojom slovenskej psychológie práce v priesečníku „Novembra 1989“ (Slovak psychology of a work after „November 1989“). Psychologie v ekonomické praxi, 35, 113-128.
Kubalák, M., 1982, Stabilizácia pracovných kolektívov (Stabilization of working teams).
Práca, Bratislava.
Pikala, I., 1980, Psychologické aspekty priemyselnej úrazovosti (Psychological aspect in industrial accidents). Práca, Bratislava.
Stríženec, M., 1971, Súčasné tendencie v inžinierskej psychológii (Contemporary trends in engineering psychology). Vydav. Slov. akad. vied, Bratislava.
Stríženec, M., 1978, Človek a počítač (Man and computer). Veda, Bratislava.
Senka, J. (ed.), 1972, Vybrané kapitoly zo psychológie práce a personalistiky (Selected chapters from psychology of work and personal traits). Ústav pre vzdelávanie pracovníkov v poľnohospodárstve, Bratislava.
Šípoš, I. – Kollárik, T., 1975, Sociálna psychológia práce (Social psychology of work). Práca, Bratislava.
Štikar, J., Hoskovec, J., 2000, Ohlédnutí za vývojem české psychologie práce a organizace. (History of Czech work and organization psychology). Psychologie v ekonomické praxi, 35, 103-112.
Využitie psychológie v socialistickej spoločenskej praxi, 1959 (Application of psychology in social practice under socialism).Vydavateľstvo SAV, Bratislava.
Gálik, M., 1978, Psychológia v personálnych činnostiach (Psychology in personal activities). Práca, Bratislava.
Daniel, J., 1963, Psychológia práce (Psychology of work). Práca, Bratislava.
21. august 1968 bol prvý z 10 000 dní okupácie Československa. “Bratia” k nám vtrhli v noci ako vlci. Dnešní mladí ľudia o tomto smutnom, ťažkom a bolestnom období našich dejín vedia prekvapivo veľmi málo. Akoby sa ich to netýkalo. Toto audio-video chce aspoň trochu prispieť k zreálneniu ich pohľadu na súčasný svet. Ten má totiž 4 svetové strany a dejiny sa nikdy neopakujú. Dajú sa však predvídať a dá sa z nich poučiť. Nie však prvoplánovo.
Slovenský rozhlas si v auguste 2018 dôstojne pripomenul smutné 50. výročie vpádu sovietskych vojsk a jednotiek Varšavskej zmluvy do Československa publicistickým seriálom.
Jeho autorom je publicista SRo Boris Koreň.
August ´68: Pred okupáciou – problémy Česko-slovenskej jari
Česko-slovenská jar priniesla závan slobody a demokracie, aj keď zatiaľ len čiastočným obmedzením vedúcej úlohy komunistickej strany, ktorá bola inak uzákonená v Ústave. Ľudia sa prestali báť vyslovovať svoje názory a upozorňovať na problémy v spoločnosti, pretože im už za to nehrozilo väzenie. Alexander Dubček, Ludvík Svoboda, Josef Smrkovský, Oldřich Černík a ďalší boli populárni ako rockové hviezdy a Slováci a Česi im načúvali a dôverovali im. Všetko to však trvalo len krátko – od začiatku januára do 21. augusta 1968. O vývoji udalostí smerujúcich k okupácii hovorí Boris Koreň.
filmové zábery z bratislavských ulíc 21. augusta 1968
August ´68: Okupácia deň po dni – 21. august
Slovensko si každoročne pripomína vpád sovietskych vojsk a jednotiek Varšavskej zmluvy do Československa, konkrétne Poľska, Maďarska a Bulharska. Štát bol v noci z 20. na 21. augusta 1968 okupovaný. Štátnu hranicu prekročilo viac ako 500 000 vojakov s ťažkou technikou. Na územie Česko -Slovenska prišlo 27 divízií zahraničných vojsk so 6 300 tankami a 800 lietadlami.
August ´68: Okupácia deň po dni – 22. august
Pred 50-rokmi bol druhý deň okupácie Česko-Slovenska vojskami piatich údajne bratských armád. Z vojenského hľadiska bola invázia úspešná. Československá armáda sa nebránila, voči obrovskej ľudskej a vojenskej presile by to bolo zbytočné. Najdôležitejší muži štátu boli zatknutí a unesení nevedno kam. No 22. august 1968 sa stal dôležitý z hľadiska politického neúspechu okupácie, práve v tento deň vyvrcholili snahy konzervatívnych komunistov nahradiť legálne vedenie strany a vládu.
August ´68: Okupácia deň po dni – 23. august
Tretí deň okupácie. Intervenčné vojská úspešne pokračovali v obsadzovaní územia Česko-Slovenska, no politické ciele okupácie skrachovali – nepodarilo sa vytvoriť revolučnú robotnícko-roľnícku vládu, ktorá by ich príchod privítala. Naopak, v Prahe sa zišiel 14. mimoriadny zjazd Komunistickej strany Česko-Slovenska, ktorý vo funkciách potvrdil Alexandra Dubčeka a ďalších mužov Česko-slovenskej jari a z vedenia odstránil väčšinu konzervatívnych komunistov. V celej krajine sa rozhorel občiansky odpor.
August ´68: Okupácia deň po dni – 24. august
Bola sobota. V Moskve sa snažil o rokovania s vedením sovietskych komunistov prezident Ludvík Svoboda, ktorý požadoval, aby sa na nich zúčastnili aj unesení a väznení členovia vedenia komunistickej strany a štátu. Občiansky odpor proti okupantom pokračoval. Všetky ústredné orgány – parlament, vláda, Slovenská národná rada a Česká národná rada jednoznačne odsúdili vojenskú intervenciu a podobne reagovala aj väčšina komunistických strán a vlád sveta. Na Slovensku sa hovorí o mimoriadnom zjazde komunistickej strany, no zatiaľ ho nikto nezvoláva. Českí komunisti žiadajú, aby bol čo najskôr.
August ´68: Okupácia deň po dni – 25. august
Nedeľa, 25. augusta 1968, nebola pokojným dňom. Naopak, na viacerých miestach okupační vojaci strieľali do ľudí a pribudli nové obete. V Moskve pokračovali rokovania medzi česko-slovenskou delegáciou a sovietskymi komunistami a bola vypracovaná prvá verzia dokumentu, ktorý do dejín vstúpil ako Moskovský protokol a dramaticky ovplyvnil nasledujúce dianie v Česko-Slovensku.
August ´68: Okupácia deň po dni – 26. august
V pondelok 26. augusta sa uskutočnili dve udalosti, ktoré výrazne ovplyvnili nasledujúci vývoj v Česko-Slovensku. Na domácej politickej scéne sa začal odkladaný mimoriadny zjazd Komunistickej strany Slovenska a v Moskve podpísala česko-slovenská delegácia so sovietskym politbyrom Moskovský protokol.
August ´68: Okupácia deň po dni – 27. August
Ráno, 27. augusta 1968. Do Česko-Slovenska sa vrátila delegácia, ktorá v Moskve podpísala dohodu so sovietskymi okupantmi. Čaká ju neľahká úloha vysvetliť a obhájiť ju pred národom, ktorý má za sebou týždeň občianskeho odporu proti invázii cudzích vojsk, a ktorého väčšina dôveruje Alexandrovi Dubčekovi a jeho spolupracovníkom.
