Psychológ, kolega a priateľ PhDr. Marián Košč.
PhDr. MARIÁN KOŠČ:
VÝZNAMNÝ SLOVENSKÝ PSYCHOLÓG, KOLEGA A PRIATEĽ
6. decembra 2013 sa v aule Pázmaneum (Univerzitné námestie v Trnave) uskutočnila pri príležitosti 10. výročia úmrtia úmrtia PhDr. Mariána Košča konferencia venovaná jeho odkazu.
Táto žiadosť ma dosť zaskočila, aj preto, že spomienky na blízkeho človeka sú pre každého z nás pod zvláštnou „súkromnou“ ochranou. Tiež však tým, že som sa musel “popasovať” s interpretáciou osobných vzťahových momentov dvoch ľudí videných očami jedného z nich.
Pokúšal som sa o to vo viacerých prípravných verziách. Nedokázal som to však uspokojivo bez toho aby som popri Mariánovej osobnosti a jeho práci, nenačrtol aj kontúry spoločenských pomerov a aj niektoré detaily našej spolupráce. Takže prosím o zhovievavosť ak uvediem – dúfam, že v záujme oživenia a zreálnenia spomienok na Mariána, aj niektoré reálie súvisiace s ich autorom.
Cestu k sebe sme hľadali pomerne dlho.
Kolegialita prerastala v priateľstvo pomaly a rokmi vzájomnej spolupráce. Pracoval som „vtedy“ ako podnikový psychológ v Československom rozhlase na Slovensku (taký bol naozaj oficiálny názov Slovenského rozhlasu). Vydržal som tam 19 rokov, do roku 1994, kedy som odišiel z rozhlasovej pyramídy do susednej budovy Národnej banky Slovenska, v nádeji na „niečo lepšie“.
Mýlil som sa však. V rozhlase pracujú ľudia so slovom a hudbou, v banke s peniazmi. Ten rozdiel by som vyjadril slovami Vojtecha Mihálika, ktorý v jednej nádhernej básni v zbierke Účasť, slovami matky adresovaných synovi vyslovil „synu, ľudia sú od peňazí studení“ a neobávam sa dodať, že v bankách dupľom.
Kontakty s Mariánom som spočiatku zväčša inicioval sám, najmä vtedy ak niektorí z mojich rozhlasových kolegov, či kolegýň, začali mať „tvrdšie“ problémy s alkoholom, nejakými vidinami, alebo ponurým videním budúcnosti. Poznamenávam, že to bolo ešte v 70- 80 – tych rokoch minulého storočia, teda za hlbokého socializmu, kedy vízia zmeny spoločenských pomerov bola na hony vzdialená.
Marián pracoval vtedy na Psychiatrickej klinike na Mickewiczovej ul. a z rozhlasu na Zochovej, alebo Mýtnej ul. bolo k nemu na skok. Ani raz neodmietol pomoc, ani vtedy keď bol inak zaneprázdnený, alebo ak, také či onaké psychické ťažkosti mojich rozhlasových kolegov sprevádzal nejaký „prúšvih“ . A bol to niekedy naozaj „horúci zemiak“, ktorý chceli súdruhovia riešiť prísne disciplinárne, vyhadzovmi a pod. Pritom šlo napr. o začínajúcu, vážnu ataku psychózy, suicidálne tendencie, atď… Podarilo sa nám občas prikryť aj iné „prúšvihy“, ktoré skôr vyznievali ako revolty mojich rozhlasových kolegov voči spoločenskému systému, ktorý tu chcel byť „na večné časy“.
Z tejto etapy mojej spolupráce s ním by bolo toho veľa hodného spomenutia, a hoci túto jeho ochranu a priamu pomoc ľuďom považujem za najcennejšiu v psychologickej práci, dnešné spomienkové stretnutie vytvára priestor aby som spomenul aj ďalšie momenty nášho vzťahu a spolupráce.
Tak ako som sprvu chodieval za Mariánom častejšie na kliniku ja (aj za Vierkou Páleníkovou a Katkou Vajdičkovou) – tak sa neskôr zastavil u mňa na Psychologickom pracovisku častejšie on. Zaujímal sa o práce spojené s prípravou a finalizáciou Psychobalzamu (hudobno – slovnej predspánkovej relaxácie). Spomínam ako sme sa spoločne s prof. Kratochvílom, ktorý bol odbornou záštitou tejto nahrávky a majstrom Chudíkom, interpretom relaxačného textu v češtine, rozčuľovali i bavili zároveň, nad postojmi vtedajších cenzorov, ktorí sa ako čert svätenej vody obávali metódy založenej na sugestívnom princípe. Považovali ju za nástroj ideologickej diverzie, ak nie za niečo ešte nebezpečnejšie. Schvaľovali ho až dve komisie ideologická a jazyková.Tú prvú sa podarilo pacifikovať ukážkou podobnej metódy vyvinutej v ZSSR a posudkom prof. Pogádyho, vtedajšieho hlavného psychiatra Min. zdravotníctva SSR. Vypracovanie tohto posudku sprostredkovali najmä dvaja ľudia. Ivan Fiala vedúci horolozeckej výpravy na Mount Everest, ktorej niektorí účastníci absolvovali výcvik v autogénnom tréningu a overovali prípravné verzie Psychobalzamu priamo počas tejto expedície. A tiež Marián, ktorý ako klinický psychológ bol v tejto veci s prof. Pogádym v osobnom kontakte. Napriek tomu sa cenzorom celý projekt podarilo takmer „zabiť“. Jazyková komisia, ktorá posudzovala spisovnosť predlohy relaxačného textu presadzovala namiesto nespisovného slova „ťiaž“, spisovne správny výraz ťarcha. Už len predstava sugescie „ťarcha v pravej ruke“ či „vaše obe nohy sú ťarchavé“ v nás vyvolávala dobre hlučný smiech. Tí s Vás, ktoré ste zažili smiech prof. Kratochvíla viete o čom hovorím. Bol to však smiech cez slzy, pretože na druhý deň mala jazyková komisia na Min. kultúry Slovenskej socialistickej republiky rozhodnúť, či dajú Psychobalzanu zelenú alebo červenú. Písal sa rok 1982.
Marián prišiel vtedy so spásonosným návrhom – „urob s nimi asociačný experiment“.
Navoď uvoľnenú atmosféru, hoci aj nejakými vtipmi na adresu psychiatrov a psychológov a v príhodnej chvíli navrhni krátke asociácie na bežné pojmy, ako – stôl, vidlička, deň – a nakoniec zaraď slovo ťarcha. Podarilo sa mi to cez prestávku – na chodbe pri popolníku – väčšine tam prítomných dám, vtedy vlastne súdružiek, to asociovalo jedno jediné slovo „ťarchavosť“. Zhodne s úsmevmi na tvári konštatovali „ to je teda blbosť“ – tá ťarcha“ a hudobné vydavateľstvo OPUS dostalo zelenú titul vydať. Pri českej verzii takéto problémy nenastali, pretože „když to odsouhlasili slovenští soudruzi tak je to jistě v pořádku“.
O desať rokov neskôr.
V roku 1994 vyšla vo vydavateľstve Slovo kniha nemecko – francúzskeho spisovateľa, úspešného manažéra a podnikateľa Ericha J. Lejeuna, s neuveriteľným názvom „Ži čestne – staň sa bohatým“. Napísal som vtedy predslov k jej slovenskému vydaniu. Dlho som s tým váhal, či tá kniha nie je nejaký gýč, s pretlakom lacného životného optimizmu. Marián o tom váhaní vedel, diskutovali sme spolu a bol to práve on, ktorý mi vnukol (len tak ako to vedel on) myšlienky, na ktoré potom čitatelia (i z našej psychologickej obce) kladne reagovali. Hoci často s úsmevom hovorievali „také niečo existuje?“, Čitateľ však zistí, že ide o iné bohatstvo ako to dnes zbožňované „zlaté teľa“.
Marián odmietol moju ponuku spoluautorstva predhovoru. Po vydaní knihy však dobehol a nadšene sa rozhovoril o súradniciach etického konania v dnešných zložitých časoch. Bolo to takto spontánne prvý a posledný krát. Nebol z tých, ktorí povrchne filozofovali o etike a morálke. …, akoby sme sa obaja tejto témy zľakli. .., len sme si občas vymieňali knižky.
To sme ešte netušili, ako nás táto téma zviazala, a že nás onedlho čaká strastiplná cesta prípravy a obhajoby Etického kódexu psychologickej činnosti, presadzovania pojmov psychika a psychická spôsobilosť na prácu v novom Zákonníku práce a Zákone o ochrane osobných údajov.
Čo jeden napísal, druhý bez váhania na úradoch obhajoval a podpísal. Bola to niekedy dosť strastiplná cesta , sprevádzaná ignoranciou zo strany byrokratov a právnikov príslušných úradov a ministerstiev.
Dovolím si teraz odcitovať niektoré z myšlienok, ktoré sa zrodili v našom spoločnom dialógu. Ak ste niekedy mali možnosť zažiť takýto spoločný, až „metafyzický diálog“ s ním tak viete o čom hovorím…
Jedna z jeho myšlienok,
až podobenstiev, ktorú vyslovil v tých našich rozpravách zachytených v spomínanom predslove ku knihe „Ži čestne staň sa bohatým“ znela
„Od svetla tiene utekajú!
Fyzikálna zákonitosť „od svetla tiene utekajú“. Vyjadruje aj jednu vážnu pravdu, pravdu duševnej sily a duchovnej energie. Zhodli sme sa v tom, že Zázračná sila svetla má nielen fyzikálnu ale aj mravnú podstatu. Sami pre seba sme akoby objavovali ako sa to „neživé“ fyzické svetlo -oblúkom stretáva s duchovným.
Osvetlenie vnímal takmer synonymom videnia, poznania, vyjasnenia, usporiadanosti, čistoty a pravdy. Aj tak možno vysvetliť v čom spočíva tajomstvo úspechu „slnečných ľudí“, pre ktorých sú statočnosť a čestnosť hlavnými princípmi ich vzťahov s inými ľuďmi .
Dovolím si ešte v tejto súvislosti uviesť jednu krátku úvahu, ktorá vzišla z takto spoločne pretavených myšlienok. Týka sa chápania pojmu optimizmus. Zhodli sme sa v tom, že často je tento pojem vyslovovaný v médiách ako floskula. Takýto opar zmizne rovnako rýchle ako zanikne v priestore to slovo. Podľa neho, byť takýmto optimistom je nezodpovedné, takmer rovnako ako byť pesimistom. Mali sme svoje skúsenosti s „historickým optimizmom“, podľa ktorého sme už dávno mali byť v komunistickom raji. Zhodli sme sa v tom, že takýto optimizmus je alibistický a nebezpečný v tom, že necháva veci samé na seba a nakoniec sa zvrháva v násilie
Pre optimistov sú dôležité predsavzatia, budovateľské plány. Tie „sa“ určite uskutočnia. S pesimistami, ktorých krédom je „ nejako bolo, nejako bude, alebo „márnosť nad márnosť“ majú spoločnú práve tú nezodpovednú pasivitu, pohodlnosť, známu pod zľudovelým “samosato“. Chvalabohu existuje ešte tretia skupina ľudí, ktorá nie je zvlášť vítaná v akejkoľvej spoločnosti strážcov ideí a dogiem. Sú to skeptici, ktorí triezvo posudzujú podstatu ľudskej povahy i spoločenskú realitu, a skepticky, t. j. činorodo ju pretvárajú. Patril k nej aj Marián.
Čo som na ňom mimoriadne oceňoval
bolo to, že hoci bol vzdelaním a praxou klinický psychológ, mal porozumenie aj pre iné oblasti aplikovanej psychológie. Už v tých časoch sa prejavujúca „klinizácia“ celej aplikovanej psychológie ho trápila a bojoval s ňou ako najlepšie vedel. Prejavilo sa to nielen tým, že sa angažoval aj v Predsedníctve novovzniknutej SKP kde podporoval vznik jednotlivých sekcií. Konkrétne pri zakladaní Sekcie psychológie práce nám dodával elán a opäť aj podnetné myšlienky.
Spomínam ako sme v roku 2001 celé leto pripravovali analýzu stavu aplikovanej psychológie na Slovensku, i v nadväznosti na nelichotivé spoločenské pomery. V septembri sme mali mať na túto tému spoločný príspevok na Psychologických dňoch v Trenčíne. Nazvali sme ho „Profesionálna etika a aktivita psychológov vo veciach stavovských a verejných“. Bola to dosť kritická reflexia našich neduhov a lapsusov. Mnohí sa vtedy cítili byť oslovení a mnohí zasiahnutí. Nečudo!!!
Pripomeniem len názvy niektorých kapitoliek:
- O našom alibizme, nepraktickosti, jalovom akademizme a vlastnom rybníčku.
- Spravodlivosť v hodnotení a odmeňovaní ľudskej práce
- Stagnácia profesionality, vizitka vlastných limitov.
- Úspech ako bumerang
Profesionálna etika a aktivita psychológov vo veciach stavovských a verejných. TU.
Koľko rokov uplynulo odvtedy?
Každý môže posúdiť, čo sa zmenilo k lepšiemu a čo naopak!
Občas sme sa stretávali
, len tak “pri dobrej polievke a pri dobrom víne“, aj s kolegom Dr. Ivanom Seifertom, v pivničnej krčmičke na Fazuľovej ul., ktorú sme mali všetci traja „po ceste z práce“ (Marián z hl. stanice a ceste z Trnavy). Spomínam si na jedno z našich posledných stretnutí. Bolo ti niekedy na jeseň roku 2003. Z ničoho nič sme začali všetci traja spriadať plány na založenie eseročky. Vymýšľali sme názov, rozdeľovali pozície, ale hlavne konkretizovali predmet podnikania. Marian – organizátor a neuropsychológ, Ivan – ekonóm a informatik a mne zostalo vymýšľanie a technika. Predmet podnikania, dve – tri oblasti: prvá – (SAF) spätná akustická aferentácia ako metóda detekcie osôb náchylných k psychickému zlyhaniu , druhá AVS – audiovizuálna stimulácia, ako metóda harmonizácie a synchronizácie činnosti hemisfér a stimulácie psychickej aktivity. Dnes by sme sa asi usilovali získať nejaký GRANT, ako o to založiť výskumno-aplikačnú s.r.o.
O metódach sa krátko zmienim v nádeji, že niekoho vážnejšie zaujmú. Pokúšam sa týmto aj čiastočne zmierniť výčitky, ktorými sa mi Marian občas prihovára, pri našich – teraz sporadických, už tak trochu metafyzických stretnutiach, na Ružinovskom cintoríne.
Krátko sa zmienim najskôr o tej druhej.
O vplyve hudby na správanie a prežívanie človeka vieme toho iste všetci dosť. Podobný, možno povedať ešte výraznejší a neurofyziologicky čistejší účinok majú aj nehudobné zvuky rôznej frekvencie, intenzity a fázového posunu. Zvlášť účinné pre potreby neurofyziologickej optimalizácie činnosti mozgu majú tzv. binaurálne zvuky s miernym frekvenčným alebo fázovým posunom. Mozog je jemná rôsolovitá (štruktúra) suspenzia, ktorá okrem spracovávania pocitov , vnemov, myslenia a mohých iných funkcií aj inak reaguje na vonkajšie podnety. Na fyzikálne, chemické a iné, aj organické látky. Na tie zvukové reaguje rezonanciou a vibráciami. A teraz by som sa zmienil o tom jednoduchom fígle, ktorým vlastne AVS je. Ak napr. prehrávame prostredníctvom slúchadiel v jednom uchu 1000 Hz/s a v druhom uchu 1010 Hz/s - s opačnou fázou, v mozgu sa to vyskladá tak, že tých 1000 Hz sa vzájomne neutralizuje, anihiluje a na mozog pôsobí len 10 hz. Čo je frekvencia bioprúdov činnosti mozgu známa ako alfa hladina +/-. Inak pomerne ťažko dosiahnuteľná, hoci rôznymi autosugestívnymi a meditačnými postupmi, ľudstvom odjakživa využívanými. Mozog túto externú frekvenciu absorbuje, ľahko ju príjme, splynie s ňou a doslova sa lieči, zotavuje.
Metódou AVS , dnes už nazývanou tiež ADS (audiostrobe. - ktorá využíva pre dosiahnutie želaných účinkov aj svetelné podnety), sa to dá dosiahnuť podstatne rýchlejšia a bez nejakého tlaku na hodnotovú prestavbu osobnosti, ktoré mnohé z týchto meditatívnych techník vyvíjajú. To, že táto „anihilácia“ energie kmitočtov s opačnou fázou skutočne funguje sa môže presvedčiť každý, kto si zadováži - dnes už bežne komerčne dostupný prístroj s takýmto programom. Tých 10 Hz nepočujeme, ľudské ucho pociťuje len zvuky do 20 Hz. Tých 10 Hercov už vyvoláva len vibrácie, s ktorými mozog rezonuje. To, že sa v mozgu skutočne vyskladá z pôvodných 1000 a 1010 Hz len 10 HZ sa dá ľahko dokázať rôznymi experimentmi. My sme s Mariánom obalili v Experimentálnom štúdiu SRo každé slúchadlo zvlášť mikrotenovým sáčkom a ponorili sme ho do sklenenej nádoby s vodou. Ak sme prehrávali zvuky rovnakých frekvencií v rovnakej fáze nič sa nedialo. Počuli sme ich síce slabšie, ale počuli. Ak sme v jednom slúchadle fázu otočili zvuk sa stratil. Ak sme v jednom slúchadle frekvenciu zvýšili napr. o to tých 10 hercov, tiež sme nič nepočuli, ale voda v tej nádobe uprostred medzi slúchadlami sa začala, jemne ale zreteľne chvieť, akoby vrieť. Pokiaľ ide o CNS, takéto vibrácie dokázateľne veľmi jemne zasahujú mozgovú hmotu, až na úrovni synaptických spojení nervových vlákien. Celé to pôsobenie dnes už zdokonalené aj o spomínané vizuálne podnety, prostredníctvom špeciálnych okuliarov optimalizuje činnosť celého mozgu, vrátane mozgovej kôry. Pre pesimistov takého vplyvu by som len rád pripomenul, že mozog je zložený z približne 90 % vody. Vtedy - pred 10 – 15 rokmi - bolo naším plánom túto metódu lepšie preskúmať, možno zdokonaliť, overiť a sprístupniť na praktické využitie. Iste je menej riziková ako mnohé psychofarmaká, ktoré sú už zo svoje podstaty cudzorodé látky.
Jednou z uvažovaných možností využitia bol tiež vývoj anyhilátora hluku. Už vtedy prudko sa rozvíjajúca mikroprocesorová technika dovoľovala takmer okamžité obrátenie fáz zvuku, ktorý spôsobuje ich vzájomné pohltenie.
To, že som v tomto spoločnom pláne nepokračoval je jedna z tých tichých Mariánových výčitiek, o ktorých som sa zmienil v úvode.
Ten náš druhý experimentálne výskumný zámer sa týkal štandardizácie a praktického psychodiagnostického využitia metódy SAAF (spätná akustická aferentácia).
Doteraz sa úspešne využíva pri terapii zajakavosti. Jej podstata spočíva v tom, že sa zajakavému človeku prehráva do slúchadiel vlastný hlasový prejav s istým oneskorením. Narušená synchronizácia signálov z rečové centra do rečového ústrojenstva sa výrazne zlepší a verbálny prejav takto postihnutého jedinca sa normalizuje. Mariana zaujalo to, že som túto metódu požíval pri výbere, konkurzoch rozhlasových hlásateľov a redaktorov. Viedli ma k tomu niektoré skúsenosti výskumníkov z Ústavu leteckého zdravotníctva v Prahe, ktorí začiatkom 70 - tych rokov publikovali povzbudivé indície a dokumentovali vzťahu medzi rečovým prejavom ovplyvneným SAFF a integritou osobnosti na konštitučnej, neurofyziologickej úrovni. Podľa niektorých výskumov sa dokonca objavovali vzťahy medzi úspešnosťou v tejto skúške a integritou osobnosti - až na genetickej úrovni. Vo väzbe na odolnosť voči záťaži a stresu a bez presahov do hodnotovej orientácie a jej morálnych kvalít. Najmä pri veľkých konkurzoch sa táto metóda stala mimoriadne užitočná, pretože dovoľovala pomerne ľahko a rýchlo detekovať jedincov náchylných k zlyhaniu plynulého verbálneho prejavu. Pritom nešlo o zhoršenie výkonu podmienené neuropsychickou labilitou. Dve diplomové práce ,ktoré korelovali výsledky v skúškach tejto metódy a dotazníku SPIDO DOZ , vyvinutého špeciálne na detekciu osôb náchylných k psychickému zlyhaniu, potvrdili isté korelačné vzťahy. Boli však miernejšie ako očakávané. Mohlo to byť spôsobené tým, že všetci probanti (redaktori, hlásatelie) absolvovali vstupné pohovory pred výberovou komisiou a následné "psychotesty", ktorých cieľom bol o.i. posúdiť aj odolnosť voči záťaži a stresu.
Ak by niektorí zo študentov prejavili záujem o preskúmanie vyššie naznačených vzťahov a núkajúcich sa hypotéz rád (i v mene Dr. Košča) poskytnem stále archivované štúdijné podklady.
Tak, a to by mohlo byť – zdá sa všetko – čo som zo spomienok na spoločnú cestu s Mariánom Koščom a našich plánov povyberal pre túto chvíľu.
Ostáva mi len poďakovať sa mu, i na tomto mieste, za to jeho – v úvode spomínané – „vzácne svetlo, ktoré nevrhá tiene“ a vyvoláva nezabudnuteľný pocit láskavej spolupatričnosti a zmysluplnosti nášho plahočenia sa na tomto svete.
Prednesené 6. decembra 2013 ba spomienovej kofernecii venovanej 10. výročiu predčasnéjho úmrtia PhDr. Mariána Košča venovanej jeho odkazu.
PhDr. Milan Kožiak
Na konferencii odznel aj audio „Výber z myšlienok Dr. Mariána Košča vyslovených v diskusnej relácii Klub rádia Devín SRo, venovaný „Zmyslu života a tiež životu a dielu Viktora Frankla“. Záujemcom ho ponúkame vo video úprave, prostredníctvom odkazu na kanále YouTube
PhDr. Marián Košč (1. 1. 1953 – 10. 12. 2003)
PhDr. Marián Košč sa narodil v roku 1953 v Martine. Pracoval na Katedre psychológie Fakulty humanistiky Trnavskej univerzity v Trnave. Profesijne sa zameriaval na klinickú psychológiu, psychodiagnostiku, neuropsychológiu, problematiku duševného zdravia a pastorálnej psychológie.
