Naivný realizmus

 Americký komik George Carlin raz povedal: „Každý, kto jazdí pomalšie ako vy, je idiot a každý, kto ide rýchlejšie ako vy, je maniak!“.

Jeho výrok vysvetľuje, prečo mnohých ľudí považujeme za hlupákov alebo bláznov?

Na svedomí to má „naivný realizmus“.

Stanfordský sociálny psychológ Lee ROSS  používa tento výraz na označenie toho, že väčšina ľudí vníma svet mimovoľne, takmer intuitívne. Ide podľa neho o hlbokú chybu, ktorá spôsobuje medzi ľuďmi prakticky neriešiteľné konflikty.

“Predstavte si troch vodičov; Larryho, Moea a Curlyho. Larry má rýchlosť 30 mph, Moe rýchlosť 50 mph a Curly rýchlosť 70 mph. Larry a Curly sa zhodujú na tom, že jazda Moe je hrozná a pravdepodobne spôsobí nehodu. Moe je podľa nich tak či tak idiot alebo maniak. Moe s nimi pochopiteľne nesúhlasí, pretože je mu zrejmé, že Larry je idiot (s čím súhlasí Curly) a Curly je maniak (s čím zase súhlasí Larry). 

Larry, Moe a Curly si nedokážu uvedomiť, že ich vnímanie je spojené s ich vlastným riadením automobilu a vonkoncom neodráža objektívne poznatky o situácii a o druhej osobe. Takto podobne to funguje aj v bežnom živote.

Naivný realizmus

sa vyskytuje ako neblahý vedľajší dôsledok evolučne vyvinutej, inak adaptívnej a prospešnej funkcie mozgu. Náš pozoruhodný systém vnímania okolitého sveta vykonáva každú sekundu nespočetné množstvo operácií tak rýchlo, že si ich nedokážeme vôbec uvedomovať. Napríklad „vidíme“ oveľa viac, ako to čo v skutočnosti vidíme aj  vďaka tomu, že náš mozog automaticky kombinuje zmyslové vstupy s našimi skúsenosťami, očakávaniami a motiváciou. Preto napríklad bicykel na rohu ulice, z ktorého vidíme len koleso okamžite „považujeme“ za celý bicykel. Pretože sa tieto konštruktívne procesy odohrávajú v zákulisí našej mysle, považujeme naše vnímanie za bezchybné.

Pokiaľ ide o vnímanie fyzického sveta, zdá sa, že to funguje a väčšinou vidíme veci rovnako. Napríklad ak vidíme strom, topánky, alebo gumové medvedíky všetci sa zhodneme, že na strom sa dá vyliezť, že topánky sú na nosenie a gumové medvedíky sú na jedenie. Ak sa však presunieme do sociálnej oblasti, do oblasti porozumenia ľuďom a ich interakciám, naše „videnie“ je ovplyvňované našimi očakávaniami, motiváciou ako reálne videným. Pretože naša mentálna konštrukcia sociálneho sveta je pre nás rovnako neviditeľná ako naša konštrukcia fyzického sveta, sú naše očakávania a motivácie v sociálnej oblasti oveľa problematickejšie.

Môžeme ich pomenovať tiež, že sú idiosynkratické.

Stručne povedané, pri posudzovaní temperamentu Donalda Trumpa a nečestnosti Hillary Clintonovej sme si rovnako istí ako pri hodnotení stromov, topánok a gumových medveďíkov. V oboch prípadoch sme si celkom istí, že vidíme realitu takú, aká je. A to je skutočný problém. Toto nie je problém heuristiky a predsudkov, kde je možné naše zjednodušené myslenie napraviť, keď vidíme správne riešenie. Toto je o vnímaní  reality. Ak Ja vidím realitu takú aká je, a On ju vidí inak, tak potom On má iste rozbitý detektor reality a Ja viem, že môj detektor rozbitý nie je!

 Ak nevidíte realitu takú, aká je – alebo ešte horšie, vidíte ju, ale odmietate ju akceptovať -, potom musíte byť šialený, hlúpy, zaujatý, lenivý alebo oklamaný. Vtedy sa stávame naivní realisti. Aj preto a najmä preto vidíme zložité spoločenské udalosti, naše správanie navzájom tak odlišne, pričom každý z nás toho druhého očierňuje, pretože nevidí to, čo je taká zjavná pravda .

Hoci existujú skutočné rozdiely, ktorými sa líšia rôzne spoločenstvá ľudí je naivný realizmus jedným z najničivejších zdrojov konfliktov medzi nimi.

Navyše je naivný realizmus mimoriadne odolný voči argumentom „druhej strany“. Príkladov možno uviesť nepreberné množstvo; Izrael verzus Palestínčania, americká politická ľavica a pravica, boj o vakcíny a autizmus, … . Vo všetkých takýchto prípadoch sa prejavuje naša neschopnosť odhaliť to ako si mylne konštruujeme svoju vlastnú realitu, ktorá bráni skutočnému poznaniu sveta. Deje sa to odvekov, do dnešných dní a všade okolo nás.