Na zamatové zhromaždenia som nechodil

Nežná revolúcia ´89

 

Jeden príbeh – úvodom

Na prvé novembrové zhromaždenia Nežnej revolúcie na námestiach v Bratislave som nechodil. Nemal som čas. Od vtedajšieho námestníka riaditeľa rozhlasu Šaňa Millyho som dostal úlohu tlmiť vášne poniektorých radikálnejších zamestnancov  a najmä dohliadať na Ľudových milicionárov – oceľovú päsť komunistickej strany. Tí najbojovnejší spomedzi nich sa schádzali vo vtedy preplnenom rozhlasovom bare ERATO a vysedávali tam dlho do noci.

Jedného večera keď sa začínali radikalizovať viac ako predtým mi námestník povedal “Seď tu s nimi. Objednávaj toľko koľko vypijú. Nesmú odisť pred polnocou!” Pozeral som naňho ako puk. “Však si psychológ, tak si poraď! … O ostatné sa postarám.” a niekam odišiel. Vedel som, že pod rozhlasovou Pyramídou bol veľký centrálny sklad milicionárskej výstroje a utajený vchod do skladu bol priamo pri stole v tom bare kde vysedávali. V sklade boli okrem ich uniforiem a obuškov aj zbrane, vraj aj samopaly a zo tri guľomety. To nebola žiadna sranda – dvaja z nich najviac alkoholizovaní sa naozaj chceli vybrať so samopalmi medzi ľudí na námestí SNP. Boli však chvalabohu takí nemohúci, že nedokázali ani stáť a nie to ešte dokráčať na námestie.

Na druhý deň ráno sa objavil pred vchodom do skladu obrnený transportér a pred vjazdom do rozhlasu (v suteréne z Mýtnej ul.) veľká kopa betónových ihlanov, ktorými boli obsypané naše hranice s Rakúskom. Nikto nemohol zo skladu nič vyniesť. 

 

Nič nie je také jednoznačné ako sa zdá na prvý pohľad.

To, že novembrové udalosti v Bratislave, v Prahe a celom Československu prebehli bez krviprelevania a civilizovane majú nemalý podiel aj samotní komunisti. Mnohí z nich mali v tých zložitých časoch hlavy na správnom mieste a zdravý rozum v nich.

Vyznanie

Som presvedčený, že aj oni, nie iba  ľudia na námestiach a revoluční tribúni si zaslúžia naše uznanie!

Prečo o tom nik nehovorí?!

Museli ich byť tisíce po celom vtedy socialistickom Československu, nielen medzi milicionármi, vojakmi, ale aj v podnikoch, na dedinách, v mestách a aj v nomenklatúre. ​Mnohí z nich otvorene kritizovali pomery v strane i v štáte, nedokázali však presadiť potrebné zmeny. Nešlo to! Systém bol inertný a postavený na dogmách, ktoré s reálnym životom mali málo spoločného. Navyše tu bol Západ, Studená vojna a Víťazný kapitalizmus, ktorý bol a stále je alergický na nejaké sociálne ideály, istoty a hodnoty.

Ako som naznačil pracoval som vtedy v rozhlase ako psychológ. Už to bolo samé o sebe dosť komplikované a kontroverzné, pretože socializmus bol systém “kolektivistický” a psychológia bola stále vnímaná, niektorými naftalínovými dogmatikmi ako podozrivá “buržoázna paveda” o akomsi jedincovi a nejakej jeho osobnosti. Tá osobnosť predstavovala pre postarších súdruhov vždy strašiaka a riziko. Tam bol kameň úrazu.

Spoločnosť potrebovala tvorivé a zrelé osobnosti ako soľ, ale systém im bránil prejavovať, realizovať sa a “vymýšľať”. Všetko bolo orientované len na uzavretú, plánovanú socializmu “prospešnú”, racionálnu prácu  a produkciu. Zvrhlo sa to – a nielen u nás, ale v celom socialistickom tábore.

Tie novembrové udalosti, ktoré prebehli celkom zamatovo aj práve zásluhou mnohých komunistov, ktorí mali “hlavy na správnych miestach a zdravý rozum v nich” však ťažko prežívali mnohí z nich. Najmä tí mladší boli vzdelaní a vychovaní vo viere, že socializmus je najhumámnnejší spoločenský poriadok aký kedy na tejto planéte vznikol. V rozhlase som ich mal možnosť poznať – vo všetkých odtieňoch ľudských ambícií, schopností i charakterov.

Napriek tomu,

že poniektorým čitateľom sa teraz otvára “nožík vo vrecku” a s rizikom primitívnych reakcií na moju adresu, pre vlastný pokoj duše uvediem, že niektorí z nich boli najkrajší ľudia – v zmysle ľudskosti, akých som mal možnosť stretnúť.

Práve tí najcitlivejší z nich, ktorých milovali aj rozhlasoví poslucháči bolestne a tragicky strácali zmysel svojej existencie. Nedokázali im pomôcť ani najlepší lekári v krajine. Aj také boli obete našej zamatovej revolúcie. Neboli to žiadni naivní hlupáci, či hlupane. Vedeli, že socialistický experiment s ľudskou spoločnosťou skončil odmietnutím a krachom nielen pre chyby systému, agresivitu kapitalizmu, ale aj pre obyčajné ľudské a charakterové slabosti práve tých, ktorí vraj chceli naše životy chcel urobiť krajšími a lepšími.

Záverom

len poznamenám, že aj tí nehodní komunisti boli “anjeli”v porovnaní s tými bezzásadovýmí, chamtivými privatizérmi a mafiánmi, maskovaní politickými tričkami “od výmyslu sveta”,  ktorí prišli k moci po nich a okupujú náš svet dodnes. Aj také sú dôsledky revolučného prerodu našej spoločnosti do podoby v ktorej žijeme dnes.

PhDr. Milan Kožiak

P.S. autor blogu nebol a ani nemohol byť členom komunistickej strany, ak už pre nič iné tak len preto, že v roku ´68 sa podieľal na amatérskom protiokupačnom vysielaní, začo bol súdený a nakoniec aj nepodmienečne odsúdený. Viac v blogu "Nezrušiteľný rozsudok ...". Ideály socializmu s ľudskou tvárou mu však boli a zostali blízke. Autor nepopiera deformácie a krutosti komunizmu od čias jeho vzniku v Rusku a neskôr aj u nás. Jeho vyjadrenia sa opierajú o vlastné životné a pracovné skúsenosti po roku ´68, neraz negatívne poznamenané vplyvmi, ktoré viedli k Novembru ´89 a aj po ňom.
Viac TU.

počet zobrazení k 10.4.2021: 2876

blog prevzatý z internetového magazínu Slovo