Archív kategorií: KONSONANCIE

KASKÁDA MYSLE – Emil Komárik

Predhovor autora k novej knihe, zverejnenej vôbec po prvýkrát.

℘

“Táto kniha je o tom, že odpoveď na otázku o pôvode a evolúcii, alebo prípadne o stvorení človeka, nenájdeme vo vykopávkach kdesi Olduvajskej rokline, ale pod vlastnou kožou. A je určená tým, ktorí si kladú hlboké otázky a neuspokoja sa s plytkými odpoveďami.

Pozrel som sa na text knižky a pýtal som sa sám seba, či je niekto, kto si také otázky kladie a kto by mohol byť ochotný tento text čítať. A komu by mohol byť užitočný. Ani na jednu z týchto otázok neviem odpovedať.

Ale viem jedno. Na tomto svete existujú pokolenia ľudí, ktorí sú zvedaví a plní túžby po poznaní. Lebo našou prirodzenosťou je, že sa s touto túžbou rodíme ako s osobitným a výnimočným darom matky prírody nášmu živočíšnemu druhu. Alebo ak chcete – s výnimočným Božím obdarovaním každého jednotlivca ľudského rodu.

cobble-hill-puzzle-horska-kaskada-1000 dielikov, zdroj: www.drento.sk

℘

Včera večer o desiatej mi volala zúfalá mamička, či neviem, na ktorej planéte trvá noc osemdesiat rokov, lebo jej malá dcéra Emka druháčka ZŠ, to nutne potrebuje zistiť, inak celú noc nezaspí. Myslím si, že Emka asi patrí do pokolenia zvedavých a hľadajúcich, ktorí si nikdy nedajú pokoj kým nepochopia a ktorým sa kladenie otázok a hľadanie odpovedí stáva životným štýlom, aj keď naliehavosť jej hľadania robí ťažkosti rodičom a okoliu natoľko, že tomu lekári a pedagógovia prisúdili diagnózu – vysoko funkčný autizmus.

Každý z nás túži poznať svet a ako hovorí J. Piaget , dať mu zmysel. Nie všetci si však tento dar zvedavosti uchováme nepokazený. Mám pochopenie pre Emkin spôsob poznávania, lebo sa trochu podobá môjmu. Aj ja som od detstva robil starosti svojmu okoliu tým, že som sa pýtal, možno nie s takou naliehavosťou ako Emka, ale vytrvalo. Doteraz si pamätám na reakciu môjho dedka, keď som sa ho ako štvorročný so všetkou vážnosťou raz v nedeľu poobede spýtal, čo píšu v novinách a na môj údiv z toho, že ho moja otázka rozčúlila.

Je taký problém, nazýva sa metodológia. Keď ako dieťa chcete spoznať svet, rýchlo narazíte na to, že sám nemôžete preskúmať všetko. A musíte sa pýtať. A naraz stojíte pred faktom, že nestačí vedieť, ale musíte veriť, lebo nie všetky odpovede sú rovnako pravdivé. Potrebujete autoritu, ktorá vám umožní nepravdy odfiltrovať. Malá Emka bezmedzne dôveruje knihám, nevie ešte nič o preklepoch a tlačových chybách Úprimne jej želám, aby nakoniec našla svoju autoritu, tento oporný stĺp porozumenia svetu.

Ľutujem ľudí, ktorí majú oporný stĺp poznania taký krátky, že už došli až na vrchol a teraz nechcú nič ani počuť ani vidieť. A sú to ľudia každého veku, každého zamestnania, každej úrovne vzdelania. Sú dokonca aj vedci, ktorí tak uľpievajú na svojom výklade sveta, že o nich musel napísať filozof Thomas Kuhn slávnu vetu „staré paradigmy zomierajú ťažko, aj keď nefungujú“ a nové pravdy sa presadia až keď sa pominú nositelia starých.

Chcem ale veriť, že sú mnohí, a neviem, či sú väčšinou alebo menšinou, ktorí sa stále pýtajú a chcú poznať pravdu. Domnievam sa, že Emka patrí k nim, že je vyznamenaná darom zvedavosti a túžbou po poznaní ako generácie ľudí, čo si nedajú pokoj objavujú neznámo, kladú otázky a hľadajú odpovede. Tie potom poslúžia ,napríklad na to, aby mohli ísť večer pokojne spať, alebo prinesú plody, ktoré posúvajú dopredu svet. Možno k ním patríme viacerí. Takíto ľudia sú moje spriaznené duše, ktoré by nenechala na pokoji otázka, akú stopu na tele a duši človeka zanechal, či už proces evolúcie alebo postup stvorenia, ktorého posledným stupňom je každý z nás.

Asi som mal edukačnú výhodu, že ma dospelí nekŕmili báchorkami a bájkami. Nemusel som veriť na bociana, ani na Ježiška a Mikuláša. Ako sa deti rodia, som pochopil, keď som videl ako sa telia kravy, to že darčeky nenosí Mikuláš som vedel odmalička, lebo som videl, že mnohé z nich kupovali rodičia v obchodíku môjho otca. Ako sedliacke dieťa som vedel veľmi skoro rozoznať zrnká pšenice, žita, jačmeňa a ovsa. Ale dlho mi trvalo, kým som dokázal rozoznať obilie na jarnom poli podľa farby a tvaru klíčkov. Musel som sa naučiť čakať, kým to trochu podrástlo a bolo možné povedať, čo z toho bude.

Vždy som mal rád súvislosti, a úprimne ma hnevalo, že dejepis sme sa učili podľa štátov, každá krajina separátne a nijako som sa nemohol dopracovať k súvislým dejinám celej Európy. Napokon som si zostavil časovú os, našiel som kdesi zoznam pápežov aj s rokmi ich pôsobenia a dejiny Európy naraz prestali byť chaosom štátov a letopočtov.

Pre mojich rodičov autoritou bola Biblia. Vyrastať v evanjelikálnej rodine, kde Biblia leží celý deň na stole a je ohmataná a ošúchaná častým otváraním, označkovaná a popodčiarkovaná niekoľkými generáciami a jej každodenné spoločné čítanie tvorí základný manuál na riešenie každodenných životných situácií, znamená, že sa bežne stretnete aj s diskusiou o témach, ktorým nerozumiete a dostanete aj odpovede, z ktorých nič nemáte.

Keď som sa raz spýtal otca, ako vzniká dúha, prečítal mi pasáž z Genezis o potope a povedal, že dúha je hranica, na ktorú sa Boh díva z jednej strany a my z druhej, aby sme si spoločne, my aj Boh, pamätali, že potopa už nikdy nebude. Ale mňa vtedy zaujímalo prečo je tam tých sedem farieb a ako sa tvoria dúhy na vodných kvapkách v prúde vody z hasičskej striekačky. Túto odpoveď mi potom dala škola.

Miloval som školu, lebo mi dávala odpovede, ktoré som nemohol nájsť inde. Až omnoho neskoršie som pochopil, že existujú aj otázky a odpovede, ktoré sa v škole nenaučíte, otázky prečo sú veci také, aké sú a načo sú také a dokonca prečo musia byť také ako sú, prípadne prečo nie sú také, ako by mali byť..

Ak dostanete do génov nepokoj zvedavosti, nemôžete prestať klásť si stále nové otázky a skúmať, ako sa veci majú. Pri vašich obmedzených možnostiach sa musíte spoliehať na to, čo povedia a napíšu múdrejší ako vy. Malá Emka má problém, lebo sa ešte nenaučila metóde kritiky zdrojov, že to, čo je napísané, ešte nemusí byť pravda, že treba zdroje informácií porovnávať a posudzovať, či napísané je možné, či to nie je preklep, alebo dokonca zámer oklamať vás.

Môj osobný test dôvery v pravdivosť biblického textu spočíval na hypotéze, že ak porovnáme dva rodokmene a spočítame roky života tak v istom bode musia súhlasiť. Výsledok? Matuzalem a Noe žili v tom istom čase. Porovnanie ich rodokmeňov ukázalo, že Matuzalem zomrel v roku potopy, záznam bol presný. Pri stavbe chrámu urobili nádrž, ktorá mala priemer desať siah a obopla ju šnúra ktorá mala tridsať siah. Odmeral som si to na šálke od kávy a zhruba to súhlasilo. Až dlho potom som sa dozvedel, že existuje Ludolfovo číslo.

Moje zovšeobecnenie? Ak je záznam presný tam, kde sa to dá overiť, treba brať vážne i výpovede, ktoré sa takto jednoducho overiť nedajú. Niektoré overovacie procedúry nefungujú takto jednoducho. V škole sme sa za môjho detstva učili, že vesmír nemá počiatok ani koniec. A potom keď sme boli starší nejaký belgický mních vymyslel big bang, a za pár rokov sa už učebnice fyziky prepisovali. Takže to biblické „berašitbará“ (na počiatku stvoril) už neznelo tak nevedecky.

Mimochodom, zvedavému chlapcovi zo zemplínskej dediny pripadalo neobyčajné, že stvorenie neba a zeme sa stalo v jednom kroku, ale na stvorenie života bolo potrebných niekoľko etáp. Asi to napadlo aj pána Darwina, keď sa pokúsil hľadať spôsob, ako by sa tento proces mohol uskutočňovať. V škole som sa dozvedel, že všetky živé tvory sú z buniek a tie sú v podstate všetky rovnaké. Iba sú rôzne zorganizované.

Nikdy som neskúmal moje nevedomé rozhodnutie prihlásiť sa na štúdium psychológie, aj keď som skôr uvažoval o niečom, čo má bližšie k práci rúk, konkrétne o stavebníctve. Možno to bol ten motív zvedavosti. Lebo vtedy som už vedel, že skutočné poznanie nespočíva v tom, že vieme, ako sa veci správajú, ale v tom, že vieme, prečo sa musia správať tak, ako sa správajú. A odpoveď na otázku, prečo sa my, ľudia, musíme správať tak ako sa správame mi ani štúdium psychológie nedalo. A tak som hľadal ďalej a napokon niečo o tom napísal.

Pozývam tých, ktorým ešte ostal zachovaný ten inštinkt zvedavosti a ktorí sa nedali omámiť opojným pocitom, že už všetko vieme, aby skúsili chvíľu kráčať so mnou cestou, ktorú som prešiel pri hľadaní odpovedí na onú gnostickú otázku: Kto sme, odkiaľ prichádzame, kam ideme a aký je zmysel nášho pobytu na tejto planéte?

Nedomnievam sa, že som našiel odpoveď, ale ja už ďalej asi nepokročím, a možno niekto z vás nájde lepšie odpovede.”

℘

Knihu KASKÁDA MYSLE otvoríte kliknutím na jej obálku

Dovetok

Před žádnou, žádnou záhadou

své šije neskloníme,

o nebes klenby nejzazší

svým duchem zazvoníme.

“Ten úryvok z Nerudových Písní kosmických si pamätám tuším od gymnaziálnych čias a nejako sa mi stále vracia.

℘

Záhada ľudskej duše ma provokovala po celý život. Pri skúmaní ľudského spôsobu vládnutia samému sebe, som sa snažil ostať na tejto strane dúhy, opierať sa o overené poznatky, ale dovolil som si prekročiť hranicu medzi telom a duchom, lebo čosi čo nevieme definovať a pomenovať, sa mi ukazovalo ako spojovací článok umožňujúci pochopiť celostný zámer, podľa ktorého je človek ako prírodný jav vystavaný. Uvedomil som si, že existujú veci vo vnútri ľudského tela, ktoré sú a zrejme aj ostanú tajomstvom, a to život sám a aj spôsob, ako sa organizmy vyrovnávajú s vlastným telom a s prostredím, ktoré ich obklopuje. Že všetko to, čím život je, ako prebieha a ako sa udržiava, vyžaduje inteligentné rozhodovacie centrum, ktoré rozumie okoliu a ktoré má moc ovládať vlastné správanie. Toto utajené zariadenie som nazval mysľou. Štúdiom správania rôznych druhov živých bytostí som objavil štyri kvalitatívne odlišné spôsoby sebariadenia a načrtol som obraz, ako tieto spôsoby riadenia vytvárajú kaskádu,v ktorej každá zložitejšia sústava opatruje a ovláda tie jednoduchšie a ako jednoduchšie sústavy čakajú a poslúchajú riadiace pokyny vyšších sústav.

Napokon som dospel k názoru, že ľudský spôsob vládnutia sebe kombinuje dva spôsoby komunikácie. Ten, ktorý používajú všetky bytosti a riadia fungovanie svojho tela a svoje motorické správanie. A potom jazykovú komunikáciu, ktorou človek vstupuje do vzťahu s vonkajším svetom, a ktorá mu umožňuje prekročiť obmedzenia živočíšneho sveta a vytvoriť nové, špecificky ľudské životné prostredie, spoločnosť, kultúru a civilizáciu. A nakoniec sformovať aj svoju vlastnú jedinečnosť a originalitu, svoju osobnosť.

Nemal som v úmysle prekročiť túto hranicu, ale princíp kaskády hovorí, že ak je ľudská myseľ riadiacim nástrojom, musí mať rovnakú architektúru ako všetky nižšie, a rovnako musí očakávať vedenie a príkazy od nejakého vyššieho riadiaceho stupňa.

Lenže, vo svete dostupnom poznaniu nejaký vyšší stupeň riadenia absentuje. Vystiera človek antény svojej mysle do prázdna?

Ale čo, ak by existoval nejaký neprázdny svet, ktorý by sa mohol na tieto antény napojiť?

Takáto otázka vyvoláva pokušenie uvažovať o možnosti, ako by vyzeral človek, keby vyššia riadiaca jednotka existovala a keby človek žil a správal sa podľa nej. Čím by sa líšil od reálneho človeka. Je zrejme, že takáto jednotka by neriešila problémy, ktoré človek dokáže riešiť s tou výbavou, ktorú má. Takže zrejme by riešila len veci, ktoré teraz riešiť nevieme. Možno ich existuje viac, ale spomínam si minimálne na dve, strach zo smrti a morálku. Možno by som ešte pridal mier, zdravie a šťastný a spokojný život.

Moja vlastná civilizácia mi našeptáva, že tento vyšší riadiaci systém je realitou a nazýva ju Boh. Kniha Genezis hovorí, že originálna verzia človeka takúto jednotku obsahovala. Že nad svetom vnímateľným zmyslami je iný vyšší duchovný svet a v ňom osobný Boh, stvoriteľ a vládca. Na pomedzí týchto dvoch svetov stojí človek, ako spojnica medzi duchovným a materiálnym svetom. Bol koncipovaný tak, aby jeho riadenie bolo zo sveta duchovného a jeho konanie malo byť vo svete materiálnom. Asi by tento pôvodný model človeka nemal na zemi iné poslanie ako máme teraz, len by nemal problémy s jeho realizáciou.

Stalo sa však, že človek odoprel podriaďovať sa príkazom zhora a to malo za následok katastrofu, ktorú dnes nazývame Pád človeka. Súčasný človek, podľa tejto správy, je už len jednoduchším, rekonštruovaným variantom človeka s nižšou a jednoduchšou sústavou riadenia. S neriešenými otázkami života a smrti, pravdy a lži, dobra a zla.

Podľa svedectiev ľudí, ktorí ho poznali, bol jeden človek Ježiš syn Jozefov z Nazareta presne človekom podľa tohto pôvodného dizajnu. Jeden z nich ho rovno nazval druhým Adamom.

Realita nepustí. Nevieme a nebudeme vedieť, či existuje Boh. Ale spoľahlivo vieme, že existuje náboženstvo, ktoré jeho existenciu považuje za skutočnú. A je to dokonca jeden z definičných znakov bytia človekom. Zase sa vraciam ku knihe Genezis, ktorá opisuje podmienky, pre vznik náboženstva potrebné. Prvou je potreba viery a absencia osobnej skúsenosti s božským. Až tretia generácia ľudí, objavila potrebu náboženstva. Zároveň tam nájdeme aj správu, že náboženstvo má dve základné podoby. Jedna sa prejavuje v uctievaní neznámeho Boha a druhá v konaní toho, čo človek považuje za dobré. Autor ich pomenoval menom Seta a Kaina.

Je vlastne úplne jedno, ako kto to svoje náboženstvo nazýva. Nezáleží na tom či ste katolík, šintoista, budhista, hindu, šamanista, muslim alebo satanista, ateista, skeptik, agnostik alebo proste hľadajúci. Náboženstvo existuje na predpoklade, že existuje niečo, čo ma presahuje, že existuje „voľačo“, čo je viac ako môj svet vnímaný zmyslami. A že tento svet je nejako dôležitý na to, aby môj život mal zmysel.

O existencii takého sveta nemáme žiadnu istotu. Všetko, čo máme, sú len svedectvá ľudí, ktorí hovoria, že mali s týmto svetom nejakú skúsenosť a sú ochotní sa o ňu podeliť s nami.

Všetko ostatné je vecou toho, čo naša myseľ s týmito svedectvami urobí. Môžeme ich prijať ako pravdu, alebo ich môžeme odmietnuť. Obe alternatívy sú náboženské rozhodnutia. To nie je rozhodovanie medzi náboženstvom a nenáboženstvom, iba rozhodnutie k akému typu náboženstva sa prikloníme.

Niekto verí, že to neznáme je nejaká neosobná moc, sila energia alebo idea. Títo ľudia si hovoria skeptici, agnostici alebo ateisti. Iní predpokladajú, že to, čo nás presahuje, nie je slepá sila prírody, ale že je to osoba, inteligentná bytosť, ktorá je, môže, alebo má byť s nami vo vzťahu. Väčšina náboženstiev predpokladá, že je na nás, aby sme iniciatívu na vytvorenie vzťahu vyvíjali my ľudia. Tuším, len náboženstvo Biblie hovorí, že iniciatívu bude prejavovať aj druhá strana.

Ak teda existuje v tvojej mysli niečo, čo berieš vážne bez pochybností, ak existuje niečo, čo vnáša do života pokoj, ak existuje niečo, čo robíš preto, aby to malo zmysel, aj keď z toho neplynie úžitok, definoval si svoje náboženstvo. Zaradil si sa do skrytej koalície rovnako veriacich. A veľmi rýchlo zistíš, že takéto skryté spoločenstvo má aj vonkajšiu formu, ktorou dáva najavo svoju existenciu. A že takéto viditeľné spoločenstvo rovnako zmýšľajúcich potrebuješ.

Čo ma na svete náboženstva fascinuje, je skutočnosť, že každý veriaci vyznáva nejakú doktrínu, ktorú vie pomenovať, ale sotva nájdete dvoch, ktorí majú úplne rovnaký vlastný výklad tej doktríny. Že tak ako sú náboženstvá sociálnym javom, je zároveň náboženstvo výsostne individuálnym obsahom mysle človeka.

Možno treba nakoniec povedať, že aj ja osobne mám svoje vlastné náboženstvo a aj obsah viery, o ktorú opieram svoje chápanie zmyslu života, a ktorá je mi zdrojom morálky a hodnotovej orientácie. A že túto vieru zdieľam s druhými. Táto viera je založená na slovách Písma svätého a na svedectvách Božích svedkov.

A to, čo som napísal o kaskáde mysle nepovažujem za náboženskú doktrínu, ale za čisto hypotetickú štúdiu o možnostiach, ktoré poskytuje výklad poznatkov o spôsoboch riadenia seba samého, čo je pomerne zanedbávaný úsek ľudskej psychológie.”

℘

O AUTOROVI

Doc. PhDr. Emil Komárik, CSc. absolvoval Filozofickú fakultu UK v odbore psychológia. Pracoval vo výskume ľudských zdrojov na Ústave experimentálnej psychológie SAV, na Ústave ekonomiky stavebníctva a na Ústave športových vied FTVŠ UK. Pôsobil ako vysokoškolský učiteľ na FF UPJŠ a na PdF UK. Ako personálny psychológ pôsobil v Závodoch ťažkého strojárstva a vo Východoslovenských železiarňach. Zaoberal sa problematikou výberu pracovníkov na špecifické funkcie v strojárskych a stavbárskych profesiách a vyhľadávaním a výberom športových talentov. V tejto oblasti ukončil niekoľko výskumných prác. V ostatnom období sa zaoberá problematikou výchovy detí s poruchami emocionality a správania. Od roku 1967 až do 1991 pracoval s kresťanskými skupinami mladých ľudí v Martine, Košiciach a Bratislave. Od roku 1995 do2004 viedol občianske združenie Nová nádej. Je autorom viacerých publikácií ako „Porozumieť bolesti“ a „Malé skupiny v charitatívnej službe“, vytvorené pre projekt „Rovesník“. Napísal učebnicu „Pedagogika emocionálne a sociálne narušených“ a monografiu „Metódy vedeckého poznávania človeka“. Bol tiež vedúcim autorského tímu, ktorý v roku 1994 vytvoril „Projekt Konštantín“, základnú filozofiu reformy vzdelávania na Slovensku.

Pedagogika emocionálne a sociálne narušených — Vydavateľ: Univerzita Komenského, ISBN80-223-1394-7

a dvoch zbierok poézie

Emil Komárik Oči sú horké plamene — STUDIO SIESTA – audio dostupné po kliknutí

Vydavateľstvo Porta libri, e-shoop po kliknutí

℘

a na dôvažok ešte rozhovor

Slovenské národné noviny, Rodina a škola, 2020, č. 14, zväčšíte po kliknutí na obrázok

℘

Blog venovaný knihe KASKÁDA MYSLE -Emil Komárik, so súhlasom jej autora editoval PhDr. Milan Kožiak

Binaurálny zvuk – viac TU

KONSONANCIE

HUDBA A MIER

26/05 edit 24 komentárov

HUDBA A MIER

℘

Grécke slovo označujúce mier, “eirene” má podľa etymológov pôvod v oblati hudby. Znamená súzvuk všetkých tónov: vysokých i hlbokých, hlasných i tichých, … . Keď tóny súznia, súznia nielen medzi sebou navzájom, ale aj s ľuďmi okolo. To sa stáva iba vtedy keď harmónia medzi nimi vzniká prirodzene, podľa prírodou daných zákonitostí súzvuku, čiže nanásilne a slobodne.

V tom je ukrytý odkaz hudby pre mier medzi ľuďmi, ktorý stále mnohí bohapusto ignorujeme.

℘

HUDBA A MIER

V záujme hlavného zmyslu tohoto blogu ešte doplním, že latinské slovo “pax”(peace) pochádza zo slova “pacisci”, ktoré vyjadruje zhodu, dohodu, ktorá je vždy výsledkom jednania a vzájomného dohovoru.

V posledných mesiacoch , týždňoch a dňoch namiesto snahy o súzvuk stále častejšie počúvame pazvuky a hlasy, ktoré sú od vzájomného súladu vzdialené a stále sebavedomejšie nám vnucujú svoje predstavy o “MIERI”. Dokonca sa ich intenzita rozmohla tak, že slovo VOJNA sa stalo bežným výrazom (pred nedávnom niečo u nás nepredstaviteľné ) a slovo MIER sa mnohí obavájú vyslovovať z obáv, že budú považovaní prinajmešom za sympatizantov tej druhej strany konfliktu. Ak sa aj ozvú tak sú “algoritmami” vytesnení z mediálneho priestoru a často aj zablokovaní. V tom lepšom prípade sú považovaní za naivných romantikov, ktorí sú bojovne naladenými zbrojnošmi a ich lokajskými mediálnymi “expertami”, “analytikmi” a politikmi akurát tak na smiech.

V dejinách ľudstva sa veľa výnimočných mužov i žien vyjadrovalo k otázkam VOJNY a MIERU. Ich slová, odkazy a diela akoby v týchto dňoch nemali žiadnu váhu. Nikto si vraj vojnu neželá, ale všetci ju strnulo a v kŕči očakávajú- niektorí ju aktívne a podporujú, mnohí však “ako ovce v salaši” pasívne čakajú kým príde až k nim domov a vycerí na nich svoje zuby,

… a zdôvodňujú si to rôznymi fatalistickými múdrosťami typu:

„Mier- v medzinárodnom živote nie je ničím iným ako obdobím vzájomného podvádzania medzi dvoma vojnami.“ (Ambrose Bierce americký editorialista, novinár, novelista, fabulista a satirik 1842 – 1914)

Našťastie je stále dosť odkazov múdrych, ktorí napriek bolestným skúsenostiam s neznášanlivosťou a chamtivosťou národov postavili ľudstvu majáky MIERU a HUMANITY.

Ibaže tie posolstvá v tej kakafónii hlasov politikov, výbuchov bômb a bolesti miliónov takmer nepočuť.

Patria medzi nich aj dvaja velikáni Fridrich Schiller a Ludwig van Beethoven.

Ten prvý napísal ešte v 18. storočí “Ódu na radosť”, ktorá je vlastne výzvou celému civilizovanému svetu a nádejou možného mieru. Netušiac aké hrôzy zažije svet v dvoch svetových vojnách.

Fridrich Schiller (1759-1805) HUDBA A MIER - iný pohľad — Fridrich Schiller (1759-1805)

Rukopis "Ódy na radosť" HUDBA A MIER - iný pohľad — Rukopis “Ódy na radosť”

Óda na radosť

Radosť – krásna iskra Božia,
elyzejskej dcéry hlas,
teraz s láskou nevýslovnou
ku svätyni vedieš nás.

Tvoje kúzla prinavrátia,
čo zlá doba nechráni –
všetci ľudia budú bratia
pod tvojimi krídlami.

Ak ti dosiaľ šťastie prialo,
priateľovi pomáhaj,
ak túžiš za ženou stálou,
príď – tu u nás nájdeš raj.

Keby sa dnes každá duša
stretla hneď na úsvite,
svätý mier viac nenarušia,
plač so smútkom odíde.

Radosť! Človek odjakživa
pije z ňadier prírody,
ľudia tebou sa len živia,
z teba žijú národy.

Plný strapec tmavej révy –
darca najvzácnejších vín,
tebou sýtia sa aj červy,
teba schváli Cherubín.

Lúče slnečné sa roja,
nebo žiari nad nami,
spoločnými cestami
poďme v časoch nepokoja.

V náruč poďte milióny –
tu je bozk pre celý svet.
Bratia k hniezdam vzneste let,
kde náš milý Otec tróni.

V prach sa kloňte – milióny,
života bez Tvorcu niet.
Tam pri hviezdach bude bdieť,
tam pri hviezdach musí tróniť.

Radosť, jasná iskra bohov,
elyzejskej dcéry hlas,
teraz s láskou nevýslovnou
ku svätyni vedieš nás.

Ten druhý, Ludwig van Beethoven ju zhudobnil, hoci ju pre svoju hluchotu mohol počuť len vo svojom duševných predstavách.

Jeho Deviata symfónia akoby v prišla z inej galaxie. V nej Beethoven dovŕšil to, na čom celý život tvrdo pracoval, doslova drel niekoľko rokov. V súčasnosti význam tohto diela ďaleko prekročil kruhy hodnotenia hudobnej tvorby.

Nakoniec sa obe ich diela stali hymnickými symbolmi vyjadrujúcimi túžby a sny obyvateľov jedného stále ťažko skúšaného kontinetu, našej EURÓPY.

“Óda na radosť”

je záverečná časť Beethovenovej 9. symfónie d moll op 125 (Ode “An die Freude”). Vyjadruje idealistickú víziu bratstva celého ľudstva, ktorú zdieľal aj van Beethoven. Vyjadruje ideál slobody, mieru a solidarity. Symfónia mala premiéru 7. mája 1824 vo Viedni. “Óda na radosť” bola ako Európska hymna oficiálne uznaná v roku 1985.

S nádejou i radosťou zdieľam jej predvedenie Slovenskou filharmóniou a Zborom SF zachytené amatérskym videom (Patrika Regecziho) ešte v roku 2016. Hoci video nie je technicky najdokonalejšie veľkolepé predvedenie slovenskými umelcami ma napĺňa hrdosťou a vierou, že Projekt Európskej únie – napriek všetkým disharmóniam a falošným tónom je pre Slovensko a Slovákov správnou cestou a záštitou MIERU.

℘

Slovenská filharmónia, Slovenský filharmonický zbor

Video záznam z archívu Slovenskej filharmónie môžete nájsť TU

viac

V nadväznosti na úvodné myšlienky o MIERI a VOJNE je v závere vhodné pripomenúť, že práve Fridrich Shiller odmietal násilie v akejkoľvek podobe.

Kľúč k riešeniu základných spoločenských problémov videl v estetickej výchove. Podľa neho drsné zvieracie inštinkty bránia moderným ľuďom žiť v slobode. Za rozhodujúci prostriedok kultivácie spoločnosti považuje umenie a výchovu ľudí krásou. “… Cesta k slobode a mieru vedie len cez krásu a kultiváciu ľudských duší” – to sú hlavné idei celého jeho diela. Jadrom väčšiny Schillerových básní je základný optimizmus charakteristický pre básnika, viera v človeka, presvedčenie, že ľudia sa môžu a mali by byť navzájom spriaznení, nie však ľahostajní k nerozumu, v ktorejkoľvek podobe. To bol najdôležiteší prvok jeho svetonázoru.

Problém integrity a vnútornej hodnoty jednotlivca videl v rozvíjaní harmonickej energii jeho zmyslových a duchovných síl. Tam, kde je narušená harmónia človeka, vzniká stav napätia. Tam, kde sa autoritatívne zachováva jednota za cenu oslabovania duchovných síl, človek upadá do stavu oslabenia. To sú dve protikladné hranice, ku ktorým sa človek posúva v dôsledku deľby práce, ktorá obsiahla celú oblasť spoločenského života už počas jeho života v 18. storočí. Schiller tvrdí, že rozpad integrity človeka, oslabenie jeho fyzických a duchovných síl „niča jeho schopnosť hladať mier v sebe a zmier vôkol seba. Práve krása v oslabenom človeku obnovuje jeho harmóniu, energiu a snahu hľadať súzvuk s inými ľuďmi“. Viac TU

Slová stále aktuálne aj v súčasnosti.

Zostáva len dodať, že hoci skutočná pozemská krása a harmónia je tichá, mierna a plachá vo svojich prejavoch potrebujú neustálu podporu káždého mierumilovného človeka.

Každý hlas je potrebný, každá hlas sa počíta, každý hlas zaváži zoči- voči hlučnej kakafónii zbrojnošov a ich zoskupení . Aj Ty môžeš pomôcť stlmiť ich primitívny, deštrukčný exibicionizmus a vyvážiť disonanciu, ktorú vyvolávajú všade kde sa objavia.

„Človek – to znie hrdo.“

Nedovoľme aby sa tento šľachetný výrok Maxima Gorkého stal len nenaplnenou víziou, ktorú navždy pochová i s nádejou na jej znovuzrodenie vojna, ktorá aj na nás v týchto dňoch cerí svoje zuby.

“Každý človek by mal vidieť v druhom človeku predovšetkým človeka a brata.”

hovoril aj L.L. Zamenhof ( 1859 – 1917 ) autor esperanta určeného na medzinárodnú komunikáciu.

Zamenhof monument Viedeň, HUDBA A MIER - iný pohľad — L.L. Zamenhof, Wien, Austria

Prakticky to znamená stavať príslušnosť k ľudstvu ako celku nad príslušnosť k národu, rase, náboženstvu či ideológii. Je to cieľ s ktorým by zrejme súhlasili aj hlavní protagonisti tohto blogu “O hudbe a mieri”; Ludwig van Beethoven a Fridrich Shiller. Celkom iste ho zdieľajú aj mnohí významní ľudia súčasnosti ( vedci, umelci, pedagógovia, technici, informatici, zdravotníci, či celkom obyčajní ľudia zbavení predsudkov a nánosov evolučného civilizačného vývoja. Prečo však mlčia?!

Tento vývoj priviedol ľudstvo na slepú koľaj!

Čím skôr si to uvedomíme a vycúvame z ohrozujúcej cesty – tým lepšie. Len potom ak to dokážeme môže sa život na krásnej modrej planéte stať kolískou života v širokom-ďalekom vesmíre.

Držme si palce PRIATELIA!

earth-free-Pixabay - modrý rámček — Earth Cosmos Dove of Peace, author: Finamayer, Pixabay free image

℘

Nech sa nikdy nenaplní vízia apokalypsy z tohoto videa!

℘

Dodatok dopísaný 29.5.2022.

Európsky mládežnícky orchester pri EÚ (EUYO) zložený z najtalentovanejších, krásnych mladých hudobníkov všetkých členských štátov Európskej únie hrá Beethovenovu Symfóniu č. 9 d-mol pre divákov v berlínskom Konzerthause a pre poslucháčov na historickom namestí Gedarmenmarkt. Uprostred neho sa týči socha Schillera z bieleho mramoru. Schillerova ušľachtilá vízia zhudobnená Beethovenom sa stali v záverečnej časti tejto symfónie “Óda na radosť” (1:07:18) prísľubom nádeje a oslavou ideálu bratsva všetkých ľudí. Odôvodnene sa ju ustanovili ako oficiálnu hymnu Európskej únie. Zanietený a nadšený spev nemeckých divákov hovorí veľmi mnoho.

Ibaže …

Dirigentom European Union Youth Orchestra je mladý ruský dirigent Vasilij Petrenko, ktorý donedávna pôsobil aj ako umelecký riaditeľ Štátneho akademického filharmonického orchestra v Petrohrade. Podľa informácii BBC však prerušil prácu vo svojej domovskej krajine pre “tragédiu na Ukrajine, … kým nebude obnovený mier”. V práci šéfdirigenta Kráľovskej liverpoolskej filharmónie však pokračuje naďalej.
Na rozdiel od iného legendárneho ruského dirigenta Valerija Gergieva, ktorý sa k Ruskom vedenej vojne na Ukrajine vôbec nevyjadroval.

Napriek tomu stratil angažmá v prestížnych svetových orchestroch. Bol napr. šéfdirigentom Londýnského symfonického orchestru a posledne ho z postu šéfdirigenta pre jeho mlčanie odvolala aj Mníchovká filharmónia.
Podobne dopadla aj hviezdna Anna Netrebko, s ktorou zrušila zmluvu Viedenská štátna opera.
Rozporuplné časy žijeme. Na jednej strane spievame Schillerove verše “všetci ľudia budú bratia, svätý mier nič nenaruší, plač so smútkom odíde”. Na strane druhej už aj mlčanie sú mnohí schopní považovať za prejav nepriateľstva. Nepripomína vám to niečo?

Mne áno.
Schiller ani Beethoven by s podobnými perzekúciami umelcov vyjadrujúcimi sa len svojím umením iste nesúhlasili.
Nesignalizuje to nástup nového totalitného myslenia v Európe – pod krídlami vznešených ideálov?

Ľudia bdite!

℘

A celkom na záver čosi magické.

V japonskom Nagane sa pred Vianocami každý rok od roku 1983 zhromažďuje spevácky zbor 10 000 spevákov, aby zaspievali finále Beethovenovej 9. symfónie. Väčšina spevákov sú amatéri.

Blog “HUDBA A MIER” napísal a editoval PhDr. Milan Kožiak (26.5.2022)

KONSONANCIE

Čarovná moc úsmevu

22/06 edit 155 komentárov

“Úsmev nestojí nič a prináša mnoho. Obohacuje toho, kto ho prijíma bez toho, žeby ochudobňoval toho, kto ho dáva. Trvá chvíľku, ale spomienka naň je niekedy večná. Nikto nie je taký bohatý, aby sa bez neho obišiel – a nikto nie je taký chudobný, aby ho nemohol darovať.“
Jan Werich

Čo dokáže úsmev?

Chceš byť šťastný, spokojný, úspešný? Usmievaj sa.

Keep smiling Čarovná moc úsmevu — Sympaťák aj bez zubov, Keep Smiling, source: www.ephoto.sk

Autor pojmu “emocionálna inteligencia” Daniel Goleman píše v knihe rozhovorov s Dalajlámom Destruktivní emoce : “stačí nastaviť na vašej tvári úsmev a to vo vašom mozgu spustí aktivitu typickú pre šťastie.” Toto Golemanove tvrdenie dnes potvrdzujú aj pozorovania mozgu na funkčnej magnetickej rezonanci, kde je vidieť v priamom prenose, ktoré časti mozgu sú aktívne – dodáva psychológ Aleš Bednařík na www. psychologiastastia.sk

A to nie je všetko.

Úsmevom zlepšujete svet!

Usmievaví ľudia šíria vôkol seba pozitívnu energiu. Náš mozog je totiž naprogramovaný s emóciami iných rezonovať. Znamená to, že úsmev je nákazlivý – v tom najlepšom slova zmysle. Je to podobné ako pri zívaní. Ak sa na nás niekto usmeje a pozrie sa nám do očí, úsmev mu automaticky opätujeme.

“Nikdy sa nedozvieme, koľko dobra môže spôsobiť jediný úsmev” Matka Tereza

Aj preto je každý úsmev vlastne dobrý skutok!

Čarovná moc úsmevu

“Mimické svaly tváre poskytujú mozgu informáciu o prežívaní našich emócií – takže, ak mozog dostáva informáciu, že svaly tváre sú v postavení „úsmev“, dokáže tomuto postaveniu svalov – aspoň čiastočne – prispôsobiť aj naše pocity a emócie. Takže platí „Smejte sa tvárou, pridá sa aj váš mozog!“ hovorí MUDr. Igor Bukovský

Jeden príbeh. Čaro nechceného.

Alina Zagitova Smile GIF from Alinazagitova GIFs

Je introvertkou, plachou a zdanlivo krehkou. Nemá rada mediálny záujem, ale iba pozorné oko to vidí na jej tvári. Napriek tomu sa jej dostáva viac pozornosti ako mnohým iným modelkám a športovcom. Má len krásnych deväťnásť a už dosiahla všetky možné športové úspechy. Je olympijskou šampiónkou 2018, majsterkou sveta 2019, majsterkou Európy 2018, šampiónkou finále Grand Prix 2017–18 a ruskou národnou šampiónkou 2018.

Pre svoj pôvab sa objavuje na titulných stránkach mnohých svetových novín a časopisov. Najradšej má svoje súkromie, svojich blízkych a nerada o tom hovorí. Rusi ju milujú hoci nie je ruska, ale tatarská moslimka. Japonci by si ju najradšej privlastnili a na jej počesť robia festivaly, mládež premenováva štadióny na ktorých vystupovala. Ľudia čo ju poznajú bližšie jej dali prívlastok “bojovný anjel”.

Bojovný anjel - Alina Zagitova - Čarovná moc úsmevu — Bojovný anjel – Alina Zagitova

Jej krasokorčuliarske začiatky neboli jednoduché.

Chýrna trénerka Etera Tutberize ju najskôr vyradila zo skupiny dievčat, ktoré mala pripravovať na krasokorčuliarsku dráhu. Myslela si, že Alina je príliš krehká aby vydržala tvrdý trénig a pekná aby mala vôľu uspieť vo svete vrcholového športu. Poslala ju domov. O týždeň na to sa Alina pred trénerkou zjavila znovu a poprosila o jej dôveru. Takú odvahu a húževnatosť od Zagitovovej neočakávala. To zabralo. Tá nielen nesklamala, ale prekvapila všetkých – v tom najlepšom slova zmysle.

Zaujala a nadchla celý svet.

Ešte k tým Japoncom. Tí boli z nej nadšení od jej prvopočiatkov a aj tamojšie seriózne médiá ju nazývajú “bohyňou”. Každá jej návšteva , hoci len súkromná tam spôsobuje vytrženie. Počas MS v krasokorčuľovaní v japonskej Saitame (2019) postihla ťažká “schíza” celé rodiny. “Komu fandiť? … svojim dievčatám, alebo akejsi Ruske?”. Táto ruská tatárka si dokázala záhadným spôsobom získať aj svoje športové rivalky. Aj tie podľahli a uznávali je šarm a talent. S nevídanou ľahkosťou sa dokázala vyhnúť úskaliam, ktoré prináša športová rivalita. Všimli si to nielen významní marketéroví manažéri, ale dokonca aj politici.

Zagitovová si stále získava priaznivcov po celom svete nielen fluidom svoje mladosti, rozpačitého pôvabu, pokornou, disciplinovanou skromnosťou a športovými výkonmi, ale aj čímsi čo sa ťažko pomenováva.

Napríklad Japoncom konvenuje do takej miery, že už nevedia čo vymyslieť aby jej prejavili náklonnosť. Zahŕňajú ju pozvaniami na roky dopredu, lístočkami lásky a najrôznejšími darmi. Samotná Zagitovová to celé príjima so šarmom, ktorý sa len tak nevidí. Mladí Japonci navrhujú udeliť jej japonské občianstvo. Dokonca aj Japonský premiér so svojou manželkou podľahol jej čaru a na mimoriadnom podujatí venoval krasokorčuliarke šteniatko Masaru vzácneho plemena “Akita Inu”. To ocenil celý japonský národ, ako veľké politické gesto v časoch sporov okolo Kurilských ostrovov. Samotná Zagitovová sa nedávno vyjadrila, že by chcela žiť v Japonsku aspoň zopár rokov, hoci miluje svoju vlasť. Na postojoch Rusov k nej to nič nezmenilo. Sám Putin jej po víťazstve na olympiáde odovzdával osobne vysoké štátne vyznamenanie.

Tomu sa hovorí “nebeský úspech”.

Amerikánci robia z nej “tajnú zbraň” Putinovej hybridnej politiky – pred ktorou sa treba mať na pozore. Hoci napríklad v zázname jej očakávanej voľnej jazdy “Kleopatra” na Grand Prix v Sapore (2019) ju známi komentátori NBC vynášajú do nebies. Je len dobre, že v tomto svete chaosu a spochybňovania stáročiami overených hodnôt vidia mladí ľudia po celom svete takýto vzor svojho života. Budeme ešte o nej veľa počuť. Má len krásnych deväťnásť.

alebo ako Carmen na MS 2019

zlatá olympijská jazda

alebo ako len 14 ročná “Čierna labuť”

Alina Ilnazovna Zagitova ( rusky : Алина Ильназовна Загитова , ^[8] Tatar : Алинә Илназ кызы Заһитова , narodená 18 mája 2002) je ruská krasokorčuliarla,  olympijská šampiónkou 2018, majsterka sveta 2019, majsterka Európy 2018, šampiónka finále Grand Prix 2017–18

Zagitova je jedinou ruskou krasokorčuliarkou, ktorej sa podarilo získať zlato na olympijských hrách , majstrovstvách sveta v krasokorčuľovaní , európskych šampionátoch v krasokorčuľovaní a Veľkej cene finále v krasokorčuľovaní . Je prvou moslimskou športovkyňou, ktorá získala zlatú olympijskú medailu, titul majsterky sveta a Superslam . zdroj: en.wikipedia.org

novšie informácie o Aline Zagitovovej

https://en.wikipedia.org/wiki/Alina_Zagitova

Navštíviť stránkuttps://cs.wikipedia.org/wiki/%C3%9Asm%C4%9Bv

Blog zostavil a napísal PhDr. Milan Kožiak

Odkazy aspoň na 3 zdroje publikujúce blog “Čarovná moc úsmevu” v ruskom jazyku:

https://www.instagram.com/p/CQoOZXBHX50/

https://www.sports.ru/tribuna/blogs/chudesanews/2937697.html

https://vk.com/@375432388-alina-zagitova-volshebnaya-sila-ulybki-statya-v-slovackom-in

Čarovná moc úsmevu

Vytúžená - slovenský preklad textu piesne Желанная. — Vytúžená – slovenský preklad textu piesne Желанная. Zväčšite kliknutím na obrázok.

29 najkrajších citátov o úsmeve, ktoré vám dajú dôvod na úsmev

blog zostavil a priebežne edituje Milan Kožiak

EXCLUSIVE

FALIBILIZMUS

23/04 edit 25 komentárov

FALIBILIZMUS

ako životný postoj

Omylnosť a Múdrosť

Falibilizmus (zo stredovekej latinčiny fallibilis, „náchylnosť k omylu“) je princíp, podľa ktorého sa ľudské bytosti môžu mýliť vo svojom názore, vo viere, vo svojich očakávaniach alebo v chápaní sveta. Napriek tomu sa podľa nich naďalej “oprávnene” držia svojho nesprávneho “presvedčenia”.

“Falibilizmus vyjadruje myšlienku, že nikdy si nemôžeme byť stopercentne istí či máme pravdu a preto musíme byť vždy otvorení možnosti, že sa mýlime.

Je iróniou človečenstva, že túto veľkú prednosť a silu jednotlivca i celých spoločenstiev “priznať si omylnosť” stále vnímame ako slabosť a prehru.

Priznanie chýb je prvým krokom k tomu, aby sme sa z nich vo vede, v spoločnosti i v osobnom živote poučili a prekonali ich.

Falibilizmus je jadrom vedeckého pokroku. Aj tie najuznávanejšie vedecké poznatky o „prírodných zákonoch“ sú „iba hypotézy“, ktoré zatiaľ odolali previerkam a testovaniu. Možnosť, že môžu byť nesprávne, je to, čo podnecuje generovanie nových alternatívnych hypotéz a hľadanie ďalších dôkazov, ktoré nám umožňujú zvoliť si medzi nimi tú presnejšiu, alebo správnejšiu. V tom spočíva vedecký pokrok. Veda oprávnene podporuje testovanie nových nápadov a opúšťa tie, ktoré neobstáli, alebo sú príliš bájne, vágne či všeobecné, aby sa vôbec dali preverovať či testovať.

Falibilizmus však môže byť prínosný aj v premenách ľudskej civilácie. Už v súčasnosti je hlavnou zásadou slobodných, otvorených a sekulárnych spoločností.

Ak môžu byť prírodné zákony nesprávne pochopené a definované, o koľko je pravdepodobnejšie, že naše spoločenské a politické usporiadania sú lepšie? Napríklad ani naša morálka neodzrkadľuje určité absolútne pravdy – dané Bohom – alebo inak. Aj oni sú hypotézami – biologickými a kultúrnymi snahami o riešenie problémov a konfliktov, ktoré sú súčasťou ľudského spoločenského dozrievania a vývoja.

Každé spoločenské a politické usporiadanie je len dočasné a môže byť dokonalejšie.

Uvedomenie si tejto skutočnosti, ktorá je zároveň aj príležitosťou zmeniť nevyhovujúce pomery – je presne to čo viedlo k obrovskému spoločenskému, morálnemu, právnemu a politickému pokroku za posledných niekoľko storočí. Falibilizmus – ako životný postoj tiež hovorí, že hoci nemusíme mať pravdu – neznamená, že sa mýlime vo všetkom. Tento postoj však nedáva nikomu právo ani licenciu, že všetko staré treba roztrhať a začať odznova. Mali by sme rešpektovať osvedčené hodnoty a inštitúcie a uznať, že naše pokusy o ich zlepšenie môžu byť rovnako omylné.

Falibilizmus tiež nevedie k relativizmu „všetko je možné”,

za ktorým sa skrýva predstava, že neexistuje spôsob, ako rozlíšiť dobré myšlienky od zlých. Naopak, falibilizmus nám hovorí, že naše moderné metódy rozlišovania a overovania lepších myšlienok a procesov, od tých horších fungujú. Vyzýva nás, aby sme s ich pomocou nich zmerali a vyčíslili našu neistotu a tak ju odstránili, alebo aspoň zmiernili. Najlepšiou formou je pritom spolupráca.

Váš súper, oponent, opozičník sa nepochybne mýli, ale s najväčšou pravdepodobnosťou sa mýlite aj vy. Prečo teda nevidieť, čo sa od seba môžete vzájomne naučiť a spolupracovať, aby sme spoločne videli a úspešne kráčali ďalej?

Každý, kto chce pochopiť svet alebo ho meniť k lepšiemu, by mal prijať túto základnú pravdu.”

falibilizmus — Fallibilizmus je názor, že každá viera môže byť nepravdivá, dokonca aj tá, ktorá je podporená zdanlivo dobrými dôvodmi.


Falibilizmus (lat.) je uznávanie možnosti omylu pri akomkoľvek, teda i vedeckom poznávaní. To platí nezávisle od toho, či sa metóda poznania opiera o rozum, skúsenosť, autoritu alebo tradíciu.

Empirické vedy, ktoré sa opierajú o induktívne postupy, nemôžu nikdy dosiahnuť absolútne poznanie a môžu sa vyvíjať len ako neustále prekonávanie omylov. Falibilizmus vystihuje tú skutočnosť, že každá vedecká teória musí byť neustále podrobovaná kritike a z tohto hľadiska stanovuje základnú podmienku vývoja vedy. 
Zdroj: WIKIPÉDIA

"Najzákladnejšia definícia fallibilizmu je, že niektoré časti prijatých tvrdení o vedomostiach môžu byť nesprávne alebo aspoň chybné. ... Skeptici pochybujú o tom, že by sme niekedy mohli vedieť pravdu o tom-ktorom tvrdení; fallibisti sú ochotní akceptovať oprávnené tvrdenie ako pravdivé, kým sa neukáže, že je nepravdivé.
Zdroj: What's the difference between fallibilism and skepticism?

Prednaska2-prezentace-Teorie_vedy

EXCLUSIVE

Čestné uvažovanie

27/03 edit 33 komentárov

ČESTNÉ UVAŽOVANIE

“Kamkoľvek sa pozrieme, vidíme, že inak príčetní muži a ženy vyvíjajú mimoriadne úsilie, aby obhájili, prípadne i presadili “svoju pravdu” a svoje zjavne chybné názory. Mnoho ľudí sa tieto svoje názory zdráha zmeniť, hoci by to mohli urobiť pomerne jednoducho, napr. po prečítaní niektorej relevantnej knihy. Ich strach zo straty tváre je znakom obavy z odhalenia ich vlastného zásadného zmätku.

Ponúkané video je druhou z pripravovaných audio transpozícií textov knihy “This Idea Is Briliant” editora Johna Brockmana (vyd. Edge.org). Autorom jedného z takto transponovaného textu nazvaného pôvodne "Intelektuálna česť" je neurovedec  Sam Benjanin Harris. Transpozícia textu bola uskutočnená pomocou Google Translatora a jeho pluginu umožňujúceho priame tlmočenie textu do hovoreného slovenského jazyku.  Kostrbatosť textového prekladu i rečového prejavu digitálnej speakerky sme upravili tak aby bol v rámci súčasných možností čo najviac zrozumiteľný.

Húževnaté lipnutie na názore

– za bodom, v ktorom bola jasne preukázaná jeho nesprávnosť však nepôsobí dobre. Všetci sme sa stali svedkami toho, ako sa mnohí ľudia, ženy a muži so skvelou reputáciou týmto spôsobom strápňujú. Každý z nás pozná niekoho, kto by nepripustil žiadne problémy na strane svojej „pravdy“, aj keby ho mali upáliť na hranici. Ak fakty nie sú na vašej strane, alebo je váš argument chybný, akýkoľvek pokus o záchranu tváre je vlastne jej dvojnásobná strata. Napriek tomu je pre mnohých z nás takáto zmena názoru mimoriadne ťažká. Pokiaľ to dokážeme zvládnuť stávame sa omnoho silnejšími. V skutočnosti je len ilúziou, že ak pripustíme svoju chybu ako omyl veľa stratíme. Pravdou je, že stratíme oveľa viac ak budeme tvrdohlavo zotrvávať na chybnom názore. Popri tom iste trochu potešíme a možno aj zabavíme našich oponentov, ktorí sa márne usilujú o naše dovzdelanie.

Intelektuálna poctivosť

nám dovoľuje odosobniť sa a myslieť spôsobom, ktorý ostatní opodstatnene považujú za presvedčivý. Spočíva tiež v poznaní, že naše želanie, aby niečo bolo pravda, nie je dôvodom tvrdenia, že v skutočnosti to aj pravda je. Je to skôr len ďalší dôvod na obavy, že by sme mohli byť mimo reality. V tomto zmysle je intelektuálna poctivosť mimoriadne užitočná, pretože len ona umožňuje skutočné poznanie. Náš vedecký, kultúrny a morálny pokrok je takmer úplne výsledkom mnohých presvedčujúcich dôkazov a nie domienok a bájí. Preto neschopnosť (alebo odmietnutie) čestne uvažovať je vážnym spoločenským problémom. Veľmi vážnym!

Nerešpektovanie

štandardov rozumnosti, odmietanie vedeckých faktov, vzdor voči logickým argumentom iných ľudí — je formou nepriateľstva. Ak je v stávke veľa, napríklad vo vzťahom medzi národmi stáva sa takáto vzdorovitosť výzvou k násiliu. V skutočnosti žijeme v neustálom výbere medzi dialógom a násilím. Preto je málo vecí dôležitejších ako naša schopnosť riadiť sa dôkazmi a argumentmi, mimoriadne dôležitá. Schopnosť zmeniť názor, a to aj v dôležitých otázkach – najmä v dôležitých otázkach – je jediným základom nádeje, že sa konečne dajú prekonať mnohé príčiny našej ľudskej biedy.”

Duchovný sprievodca pre ateistov.

Autor prezenetovanej audio ukážky Samuel Harris je zároveň aj autorom svetového bestseleru

Pre milióny na tejto planéte, ktorí chcú poznávať a prežívať duchovno bez náboženstva, sa stala táto kniha neurovedeckým a psychologickým sprievodcom k racionálnemu chápaniu psychiky a ľudskej duše.

Kniha je určená ľuďom, ktorí sa neriadia žiadnym náboženstvom, ale ktorí si kladú otázky a majú podozrenie, či dôležité pravdy možno nájsť v skúsenostiach takých osobností ako Ježiš, Budha, Lao-c’, Rúmí a ďalších svätých a mudrcov histórie. Harris tvrdí, že porozumenie skutočnosti má viac dimenzií, ako len tie, ktoré všeobecne umožňuje veda a sekulárna kultúra, a že to, ako venujeme pozornosť súčasnému okamihu, do veľkej miery určuje kvalitu nášho života. Waking Up je súčasťou jeho memoárov a skúmania vedeckých základov duchovna. Žiadna iná kniha nespája kontemplatívnu múdrosť s modernou vedou tak ako sa o to pokúsil Sam Harris – vedec, filozof a veľký skeptik.

Viac o autorovi TU

Odstránenie ideológií v akejkoľvej podobe – vo vzťahoch medzi ľuďmi a národmi, racionálne presadzovanie verejného, dnes už celoplanetárneho záujmu, bez prežitých historických nánosov a v prospech celého človečenstva je cesta, ktorá nás môže uchrániť pred osudovými krízami, stretmi civilizácií a povzniesť ku “hviezdam”.

blog napísal a editorsky zostavil PhDr. Milan Kožiak

EXCLUSIVE

Naivný realizmus

25/03 edit 6 komentárov

Naivný realizmus

Ako nás klame „zdravý rozum“.

Americký komik George Carlin raz povedal: „Každý, kto jazdí pomalšie ako vy, je idiot a každý, kto ide rýchlejšie ako vy, je maniak!“.

Jeho výrok vysvetľuje, prečo mnohých ľudí považujeme za hlupákov alebo bláznov?

Pozoruhodná štúdia “Naivný realizmus” stručne analyzuje postatu toho ako nás klame náš vlastný úsudok. Poukazuje na škody, ktoré spôsosobuje v našom správaní, v komunikácii medzi ľuďmi i medzi národmi.

Ponúkaný text je prvou z pripravovaných audio transpozícií textov knihy “This Idea Is Briliant” editora Johna Brockmana. Jeho autorom je psychológ Matthew D. Lieberman pôsobiaci na Kalifornskej univerzite v Los Angeles. Transpozícia textu bola uskutočnená pomocou Google Translatora a jeho pluginu umožňujúceho priame tlmočenie textu do hovoreného slovenského jazyku. Kostrbatosť textového prekladu i rečového prejavu digitálnej speakerky sme sa snažili upraviť, tak aby bol v rámci súčasných možností čo najviac zrozumiteľný každému záujemcovi.

Americký komik George Carlin raz povedal: „Každý, kto jazdí pomalšie ako vy, je idiot a každý, kto ide rýchlejšie ako vy, je maniak!“.

Jeho výrok vysvetľuje, prečo mnohých ľudí považujeme za hlupákov alebo bláznov?

Na svedomí to má „naivný realizmus“.

Stanfordský sociálny psychológ Lee ROSS používa tento výraz na označenie toho, že väčšina ľudí vníma svet mimovoľne, takmer intuitívne. Ide podľa neho o hlbokú chybu, ktorá spôsobuje medzi ľuďmi prakticky neriešiteľné konflikty.

“Predstavte si troch vodičov; Larryho, Moea a Curlyho. Larry má rýchlosť 30 mph, Moe rýchlosť 50 mph a Curly rýchlosť 70 mph. Larry a Curly sa zhodujú na tom, že jazda Moe je hrozná a pravdepodobne spôsobí nehodu. Moe je podľa nich tak či tak idiot alebo maniak. Moe s nimi pochopiteľne nesúhlasí, pretože je mu zrejmé, že Larry je idiot (s čím súhlasí Curly) a Curly je maniak (s čím zase súhlasí Larry).

Larry, Moe a Curly si nedokážu uvedomiť, že ich vnímanie je spojené s ich vlastným riadením automobilu a vonkoncom neodráža objektívne poznatky o situácii a o druhej osobe. Takto podobne to funguje aj v bežnom živote.

Naivný realizmus

sa vyskytuje ako neblahý vedľajší dôsledok evolučne vyvinutej, inak adaptívnej a prospešnej funkcie mozgu. Náš pozoruhodný systém vnímania okolitého sveta vykonáva každú sekundu nespočetné množstvo operácií tak rýchlo, že si ich nedokážeme vôbec uvedomovať. Napríklad „vidíme“ oveľa viac, ako to čo v skutočnosti vidíme aj vďaka tomu, že náš mozog automaticky kombinuje zmyslové vstupy s našimi skúsenosťami, očakávaniami a motiváciou. Preto napríklad bicykel na rohu ulice, z ktorého vidíme len koleso okamžite „považujeme“ za celý bicykel. Pretože sa tieto konštruktívne procesy odohrávajú v zákulisí našej mysle, považujeme naše vnímanie za bezchybné.

Pokiaľ ide o vnímanie fyzického sveta, zdá sa, že to funguje a väčšinou vidíme veci rovnako. Napríklad ak vidíme strom, topánky, alebo gumové medvedíky všetci sa zhodneme, že na strom sa dá vyliezť, že topánky sú na nosenie a gumové medvedíky sú na jedenie. Ak sa však presunieme do sociálnej oblasti, do oblasti porozumenia ľuďom a ich interakciám, naše „videnie“ je ovplyvňované našimi očakávaniami, motiváciou ako reálne videným. Pretože naša mentálna konštrukcia sociálneho sveta je pre nás rovnako neviditeľná ako naša konštrukcia fyzického sveta, sú naše očakávania a motivácie v sociálnej oblasti oveľa problematickejšie.

Môžeme ich pomenovať tiež, že sú idiosynkratické.

Stručne povedané, pri posudzovaní temperamentu Donalda Trumpa a nečestnosti Hillary Clintonovej sme si rovnako istí ako pri hodnotení stromov, topánok a gumových medveďíkov. V oboch prípadoch sme si celkom istí, že vidíme realitu takú, aká je. A to je skutočný problém. Toto nie je problém heuristiky a predsudkov, kde je možné naše zjednodušené myslenie napraviť, keď vidíme správne riešenie. Toto je o vnímaní reality. Ak Ja vidím realitu takú aká je, a On ju vidí inak, tak potom On má iste rozbitý detektor reality a Ja viem, že môj detektor rozbitý nie je!

Ak nevidíte realitu takú, aká je – alebo ešte horšie, vidíte ju, ale odmietate ju akceptovať -, potom musíte byť šialený, hlúpy, zaujatý, lenivý alebo oklamaný. Vtedy sa stávame naivní realisti. Aj preto a najmä preto vidíme zložité spoločenské udalosti, naše správanie navzájom tak odlišne, pričom každý z nás toho druhého očierňuje, pretože nevidí to, čo je taká zjavná pravda .

Hoci existujú skutočné rozdiely, ktorými sa líšia rôzne spoločenstvá ľudí je naivný realizmus jedným z najničivejších zdrojov konfliktov medzi nimi.

Navyše je naivný realizmus mimoriadne odolný voči argumentom „druhej strany“. Príkladov možno uviesť nepreberné množstvo; Izrael verzus Palestínčania, americká politická ľavica a pravica, boj o vakcíny a autizmus, … . Vo všetkých takýchto prípadoch sa prejavuje naša neschopnosť odhaliť to ako si mylne konštruujeme svoju vlastnú realitu, ktorá bráni skutočnému poznaniu sveta. Deje sa to odvekov, do dnešných dní a všade okolo nás.

KONSONANCIE,o liečivých tónoch

Moderné AVS neurotechnológie pomáhajú prežiť v dnešnom svete

24/10 edit 4 komentáre

Moderné AVS neurotechnológie nielenže zvyšujú mentálny potenciál človeka a jeho výkonnosť, ale aj zmierňujú vplyv stresu a prispievajú tým k zlepšovaniu sociálnych vzťahov a tiež imunologických reakcií organizmu.

℘

Už v nedávnej minulosti ich úspešne používali mnohí umelci, športovci, herci, politici, vedci, …

napríklad

David Beckham, bývalý anglický fotbalista.

George Clooney, americký herec, režisér, producent a scénárista. Držiteľ 3 Zlatých Glóbusov a 2 Oskarov.

Harry Belafonte, spevák, hudobník, skladateľ.

Demi Moore a Connie Sellec, herečky.

Arnold Schwarzenegger, Burt Reynolds. herci.

Rayma Ditson-Sommer, Julian Isaacs, Anna Wise, Nina Coxhead, psychológovia.

Viac TU

℘

Neurotechnológiu AVS využíva vo svoje praxi tiež stále viac českých a slovenských psychológov a terapeutov.

Je to aj zásluha Jána Valucha (ml.), autora mnohých populárno-vedeckých článkov o mozgu a neurotechnológiách a dvoch mimoriadnych publikácií.

Jána Valuch ml. študoval filozofiu, psychológiu, štandardnú medicínu a medicínu alternatívnu. V oblasti “vied o zdraví”, alternativnej medicíny a osobného rozvoja vyzkúšal a používá desiatky nejrôznějších metód, počínajúc jógou, cez NLP, mentálneho programovania až po jedinečné liečebné a rozvojové postupy. So svojím otcom založil spoločnosť Galaxy a vytvoril z nej najväčšiu firmu v tomto odbore v Európe. Je prezidentom WAAT (World Asociation of AVS technology). V súčasnosti pôsobí tiež ako mentálný kouč.

Jan Valuch - Ako prežiť v dnešnom svete 3 — Jan Valuch – Ako prežiť v dnešnom svete

Publikácia je dostupná TU

℘

Výber z kazuistiky jedného záchranára.

ilustračné foto. zdroj:https://www.galaxy.cz/blog/jako-zachranar-propadl-chronickemu-stresu–vylecil-ho-avs-pristroj

Daniel (35)

„Před půl rokem, když jsem měl službu, se stala nepříjemná událost, kdy už jsme bohužel nedokázali jednoho malého pacienta zachránit. Dost mě to vzalo. Byl jsem zvyklý na každodenní stres, kdy člověk musí jednat rychle, naprosto přesně, ale zároveň klidně. Ale po této události můj stres došel do stavu, kdy jsem se bál přijmout další telefonát, aby se mi zase nerozbušilo srdce a nezlomil hlas,“

„Nejvíc mě mrzí, že jsem svůj stres z práce přenesl domů na těhotnou manželku,“ vzpomíná Daniel a dodává, že první týdny po porodu byly skutečně náročné. „Moje žena a malinkatý syn mě potřebovali, ale já byl myšlenkami jinde. Oba jsme byli nevyspalí, hádali jsme se, já jsem neměl jak vypnout – doma i v práci byl jen samý stres,“

I když Daniel vyzkoušel různé relaxační metody k odbourání stresu, účinně zafungoval až AVS přístroj. Jak sám přiznává, jeho účinkům nejdřív příliš nevěřil. Jako vystudovaný zdravotník měl dojem, že mu mohou pomoci jen farmaka – léky jako antidepresiva nebo betablokátory proti stresu –, ale mýlil se.

„Kamarád mi půjčil přístroj Relaxman Premium od značky Galaxy. Pouštěl jsem si různé relaxační programy každý večer před spaním a neuvěřitelně mi to pomohlo. Snáz jsem usínal, v noci jsem se nebudil leknutím, ráno jsem se cítil uvolněný a odpočatý. Přístroj mi pomáhá dobře se vyspat i přes den, když dospávám noční. Dokonce bych řekl, že mi AVS přístroj zachránil manželství , … “

blog napísal a priebežne edituje PhDr. Milan Kožiak

KONSONANCIE

Neverte intuícii – má vždy “pravdu”!

05/06 edit 13 komentárov

Neverte intuícii – má vždy “pravdu”!

Intuícia Imaginácia Inšpirácia

– slúžky rozumu? …., alebo je to naopak,

tajomstvo “troch i”

Niekde tam v psychickom priestore medzi intuíciou (šiestym zmyslom) a imagináciou (predstavivosťou) prebieha proces, ktorému zvykneme hovoriť inšpirácia, nápad, vnuknutie, alebo aj zjavenie či osvietenie. Ako tento proces prebieha a kedy sa na mentálnom displeji nášho vedomia zjaví to známe “AHA!” ?

Nevieme.

Snaha porozumieť tomu čím človek je a čím by sa mohol stať naliehavo volá po zlepšení jeho schopnosti rozpoznávať svoj vnútorný svet, po sebapoznaní. Celá história ľudstva , rovnako ako súčasné dianie vo svete každodenne potvrdzuje, že tomu bráni akási silná a odolná bariéra najrôznejších archaických iracionalít. Ich prekonávanie sa stáva kritickým komponentom budúcnosti ľudstva. Nerozhodne o nej rozvoj techniky, technológií, prírodných vied, …, ale práve úroveň SEBAPOZNANIA. Predovšetkým schopnosť človeka identifikovať a regulovať vlastné psychické procesy, stavy, rozpoznávať svoje silné i slabé stránky podmieni ich usmerňovanie na prospech jednotlivcov, vlastného živočíšneho druhu a ochranu prírody pred človekom samotným. Už v súčasnosti je viac ako zrejmé, že ľudstvo sa dostalo na hranicu udržateľnosti svojej existencie i života na planéte.

Denno denne sa potvrdzuje, že práve to SEBAPOZNANIE je mimoriadne ťažká úloha a iste náročnejšia ako rozbitie atómu, či cesta na Mars.

Akoby sme však na ňu rezignovali a necháme sa odovzdane vliecť evolučne slepými inštinktami na jednej strana a silami technológií, ktoré nemajú morálku, ani svedomie, ani dušu – na strane druhej.

Ich prekonanie, zmysluplné ovládanutie je nemysliteľné bez rozpoznávania vplyvu rôznych prežitých, paralyzujúcich ilúzií, mýtov, bájosloví o jedinečnosti človeka, ideológií jeho predurčenosti, vyvolenosti, nadradenosti. V tomto zmysle sa “očista”, ekológia duševného sveta človeka – od prežitých nánosov vekov stáva naliehavou prioritou.

Čím to je, že je to také ťažké?!

Psychika človeka, naše vedomie, naše myslenie sú síce najdokonalejšou formou nám známej existencie hmoty a umožňuje nám celkom úspešne poznávanie živej i neživej prírody, vrátane pozorovateľného vesmíru. Poznávanie psychiky pomocou psychiky je však z “metodologického” hľadiska aspoň také zložité, akou by bola úloha odkrojiť krajec chleba z bochníka chleba nie pomocou britkejšieho, dokonalejšieho nástroja, akým je nôž, ale opäť pomocou krajca chleba.

Nástroj poznávania je rovnakej kvality ako predmet poznávania. Subjekt a objekt sebapoznávania sú “z rovnakého materiálu” a osobitne v prípade sebapoznávania sú identické. Toto jednoduché podobenstvo vystihuje sizyfovské, strastiplné úsilie človeka po sebapoznaní, hľadaní zmyslu svojej existencie a tiež zápas o jeho dušu, o jeho budúcnosť.

Dôkazov o tomto obdivuhodnom zápase, často človeka s človekom, nájdeme dosť na každej stránke ľudských dejín. Od ich úsvitu až po dnešok.

Dvaja géniovia v jednom — Leonardo & Michelangelo – dvaja géniovia v jednom obraze

Vzájomné, tesné prepojenie medzi týmito psychickými procesmi si ani nedokážeme uvedomiť pretože prebieha celostne a mimovoľne. Aj ich pomenovanie, či skúmanie je len výsledkom snáh rôznych vedeckých disciplín štrukturalizovať ich, atomizovať, rozčleniť, nejako uchopiť a tak postupne odkrývať ich tajomstvá. To poznávanie sa však deje veľmi pomaly, v mnohých zdanlivo jalových sporoch medzi mysliteľmi, vedcami, z ktorých však každý svojím zrnkom poznania prispieva k odhaľovaniu pravdy o svete i o nás samotných.

Dodnes stále nevieme ako prebieha naše myslenie, kde sa rodí myšlienka, ktoré centrá mozgu sú zodpovedné za úsudok, syntézu poznatkov, či zovšeobecnenie videného, počutého či prežitého.

Známe pojmy: indukcia, inhibícia, iradiácia sú také vzdialené poznaniu a pochopeniu podstaty psychiky , ako je vzdialený Mars od Zeme

Z experimentov na zvieratách a dnes už aj z poznatkov neurovied vieme ako prebieha obyčajný nervový vzruch, reflexívna reakcia, či pokyn k pohybu, kde sa v mozgu asi stretávajú vnemy a pocity, kde sa možno ukladajú pamäťové stopy.

Avšak to – Čo? – tie pamäťové stopy opäť evokuje, tak aby sa objavili celkom mimovoľne ako súčasť našich poznatkov, skúseností, našej identity to nevieme. Nehovoriac o tom kde sídli MYSEĽ, kde sa vzalo VEDOMIE, ako vzniklo a ako existuje v zložitej sivej, rôsolovitej, živej hmote, ktorú sme nazvali mozog. To všetko zatiaľ nevieme.

Tak je tomu aj v prípade psychických procesov, ktoré sme pomenovali intuíciou, imagináciou, inšpiráciou. Len tušíme, hypoteticky predpokladáme, že sú k nim potrebné “akési” vnútorné podmienky a vonkajšie podnety súvisiace s hľadaním odpovedí na otázky, ktoré prináša život, či pri riešení nejakého viac či menej závažného problému. Niekedy takýto problém podnieti našu snahu niečo pochopiť či zlepšiť, inokedy nie.

Vzájomné, tesné prepojenie medzi telom a dušou si uvedomujeme len málokedy, aj preto že prebieha zväčša na vegetatívnej a inštiktívnej úrovni, ktorú vedomie nemá pod kontrolu. Existujú však overené postupy, ktoré nám dovoľujú tieto prepojenia objavovať a efektívne využívať.

Známy výkrik Archimedesa “HEURÉKA” sa stal symbolom takéhoto osvietenia.

To zjavenie sa však nezjavilo len tak samé od seba. Bolo výsledkom neutíchajúcej zvedavosti a následného uvoľnenia tela i mysle, ktoré Archimedes dosiahol kúpeľom vo vani.

Intuícia Imaginácia Inšpirácia

U vyčerpaného Mendeljeva sa zjavilo v driemote na stole s rozloženými kartičkami prvkov jeho “periodickej sústavy”.

Mendelejev D.I. a jeho prvá verzia periodickej sústavy prvkov

Podobne aj nemeckému chemikovi Augustovi Kekulé sa dlho nedarilo nájsť logické, zmysluplné vysvetlenie – hlavnú väzbu medzi atómami v organických molekulách. Aj v jeho prípade zapracovala imaginácia snových procesov v mozgu. Ten sa ako veľký počítač nevypína ani v spánku a hľadá odpovede bez nášho vedomého úsilia. Kekulé sám hovorieval ako sa mu vo sne vznášali dlhé reťazce atómov v imaginárnom priestore pred vnútorným zrakom a pripomínali mu malé háďatá. V tej snovej imaginácii sa zrazu jedno z nich zahryzlo do svojho chvosta, roztočilo sa a zrazu bol objav benzénového jadra, základného vzorca celej organickej chémie na svete (Nobelova cena za chémiu 1901).

Takýchto príbehov poznáme bezpočet. Nehovoriac o umeleckej tvorbe, ktorá by bez tých “3i” nebola vôbec možná.

Ľudia empiricky zistili, že ak príliš “tlačíme na pílu”, žiadne vnuknutie neprichádza. To sa však zrazu objaví vo chvíľach, kedy to nepredpokladáme a najmenej očakávame, často práve v spánku.

Ak máme ľudsky žiť a prežiť, psychológia by mala byť maturitným predmetom! Ani ekológia nemá bez nej šancu. Úcta k prírode i k iným ľuďom sa začína úctou k sebe. Ako si však môžeme vážiť; to, čo poznáme tak povrchne. Neospravedlňuje nás ani Sokrates keď tvrdilže “sebapoznanie je zo všetkého najťažšie”. Svojim žiakom však uľahčoval túto úlohu zvláštnou relaxačnou procedúrou, ktorej podstata nám dnes už nie je známa.

Vieme však, že jej mottom bolo heslo:

“Uvoľnenú myseľ napadne spásonosná myšlienka rýchlosťou blesku!”

Ktovie koľko spoločného mala táto Sokratova procedúra s metódou, na ktorú vás chceme upozorniť.

Aj preto psychológovia často hovoria svojim klientom, že najlepším spôsobom vyriešenia vážnejšieho životného či pracovného problému je odpútanie sa od neho. Zdá sa to byť paradoxné, ale funguje to pomerne spoľahlivo, hoci nie 100% spoľahlivo. To “odpútanie” je však dosť náročná úloha a málokto ju dokáže zvládnuť.

Telesné a duševné uvoľnenie ku ktorému dochádza obvykle a spontánne v spánku je osvedčená cesta k nájdeniu odpovedí na hľadané otázky. Štatistiky porúch spánku a nespavosti potvrdzujú, že tento dar prírody už nestačí držať krok so stresujúcimi vplyvmi v živote miliónov ľudí po celej planéte a chemické preparáty na jeho vyvolanie viac škodia ako pomáhajú. Aj preto po celom svete venuje veľká pozornosť postupom a metódam telesnej a duševnej relaxácie. Okrem prínosov v spánkovej medicíne sa zistilo, že rôzne autoregulačné a imaginatívne postupy (ktoré majú v korene v starých kultúrach a náboženských rituáloch) umožňujú dosahovanie meditatívnych stavov ľudovo nazývaných aj osvietene spôsobujúce spomínaný odstup, či náhľad – poskytujúci odpovede na mnohé praktické, existenčné či spirituálne otázky.

Najnovšie poznatku neurovied o činnosti mozgu ukazujú, že tieto stavy sa v jeho činnosti prejavujú zmenou jeho aktivity, meranou zmenou elektroencefalografickej frekvencie a dĺžkou vĺn, vzruchov, ktoré v mozgu prebiehajú (viac TU). Presvedčivo sa preukázalo, že zvlášť nízke frekvencie mozgovej činnosti sú nielen indikátorom hlbokej relaxácie a regenerácie mozgu, ale aj sprievodným znakom mnohých inšpirácií a inovativnych nápadov. Tieto sú neraz tlmené práve stresujúcimi vplyvmi, potláčané myšlienkovým streotypmi a aj zlozvykmi.

Práve odhaľovaniu tajomstva “3i”, osvojenia schopnosti odpútavaniu sa od rušivých, stresujúcich vplyvov, objavovania vlastných, často skrytých a málo využívaných schopností je venovaná väčšia časť stránky www.psychobalzam.com .

Na prednáškach o psychohygiene, sebapoznávaní, kurzoch autogénneho tréningu som spomínal jeden príbeh tradujúci sa do stredovekého Švajčiarska ( Léčení duchem – Stefan Zweig) “Istý alchymista vyhlasoval, že dokáže vyrobiť zlato z olova. Dopočul sa o tom jeden mocipán, pozval ho sebe a priľúbil mu, že za vyrobené zlato ho bohato odmení; povýšením do stavu šľachtického, mladou nevestou, pozemkami, … Alchymista dostal nemálo financií na vybudovanie svojho “laboratória” a pustil sa do práce. Ako čaroval, tak čaroval, žiadne zlato z olova však vyrobiť nedokázal. Mocipána časom prešla trpezlivosť a hrozil mu, že ho dá popraviť. Alchymista sa však nezľakol a vymyslel plán, ako to zlato vyrobiť .

Jeho “experiment” spočíval v nasledovnom postupe: Zvolal šľachticov z kráľovstva a verejne, aj za prítomnosti onoho mocipána, ktorý zvýšil vierohodnosť alchymistu sľúbil, že do pokusu vložené peniaze im dvojnásobne vrátim ak dodržia ním stanovené podmienky. Po vykonaní všetkých rituálnych ceremónií a splnenia všemožných čarodejníckych, astrologických podmienok (spln mesiaca, polnoc, muší chvost, … ) vyhlásil, že poslednou a najjednoduchšou podmienkou je obísť studňu na hradnom námestí a nemyslieť pritom na zlato. Ak ju nesplnia všetky vložené dukáty prepadnú majiteľovi hradu. Všetci sa len zasmiali a veselo prikladali zlaťáky na stôl. Keď nastala tá chvíľa a obchádzali okolo studne uvedomili si, že naleteli. Žiaden z nich nedokázal myslieť na nič iné ako na vidinu zlatého bohatstva. Zaskočení sami sebou a zahanbení odchádzali z hradu “obraní” o vlastné peniaze a bez bohatstva po ktorom tak túžili. Mocipán, ktorý tušil v čom spočíva ten fígeľ, nielenže odpustil alchymistovi jeho dlh, ale ešte ho aj vymenoval za svojo hlavného radcu.”

Koľkí spomedzi nás by sa nechali takto oklamať? Koľkí podliehajú dennodenne podobným fígľom šikovných mediálnych, politických a marketingových “alchymistov”, ktorí dokážu vytĺkať kapitál usmerňovaním našej predstavivosti a sľubovaním vidín ľahšieho a krajšieho života.

PREČO JE TOMU TAK?

Akú úlohu zohráva intuícia a imaginácia v poznávaní sveta, iných ľudí a seba samého a najmä v predvídaní možného vývoja? Je intuícia a imaginácia súčasťou každého poznávania? Môže imaginácia viesť k pravde a poznaniu? Ako sa uplatňuje intuícia a imaginácia pri tvorbe vedeckých experimentov, alebo pri koncipovaní vízií a utópií o lepšej spoločnosti? Aký je vzťah medzi imagináciou a inšpiráciou?

Aké relevantné sú výsledky psychologických výskumov týkajúcich sa intuície, imaginácie a racionality? Ako môžu (veda) prispieť k zmysluplnej inovácii nielen zastaralých technológií, ale aj prežitých stereotypov v postojoch a v myslení? Tie vedú často k agresii a potieraniu tých “iných” právd. a sebapoškodzovaniu.

Je intuícia človeka “dieťaťom biologických inštiktov našich predchodcov? Je intuícia prazákladom myslenia? Je vôbec možné považovať imagináciu za spôsob myslenia? Sú “racio, myslenie, logika” NADRADENÉ intuícii, víziám, subjektívnym postojom, názorom.

Čo ak je to všetko inak? Ako zabezpečiť súlad medzi nimi?

Sú to zásadné otázky týkajúce sa nielen využitia a usmernenia potenciálu psychiky a vedomia človeka. ale aj prekonávania bariér, ktoré mu bránia v rozlete.

Povedané mierne romanticky, – v rozlete do všetkých končín UNIVERZA.

Odpoveďami na tieto otázky sa od dávnych vekov zaoberali tak, či onak nielen veštci v Delfách, proroci, zakladatelia náboženstiev, ale aj filozofi, lekári, psychológovia… . Ich názory boli pochopiteľne často poznamenané vlastnou kultúrou, náboženstvom, vtedajšou úrovňou poznania a neraz aj výnimočnými originálnymi prístupmi samotných mysliteľov.

Staré pohľady a zrnká nových poznatkov

Úvahy o imaginácii, intuícii a ich vplyve na konanie a rozhodovanie patria medzi najvzrušujúcejšie snahy ľudstva nejako uchopiť svoju podstatu, poodhaliť závoj budúcnosti a poznávaním svojich koreňov pochopiť jedinečnosť výnimočného javu, ktorý nazývame VEDOMIE. Nielen pochopiť vznik a formovanie hodnôt, pravdy, spravodlivosti, … , v tom lepšom prípade aj kultúr iných ľudských spoločenstiev, ale aj vesmír a našu budúcnosť v ňom.

Už v staroveku bola intuícii, imaginácii a inšpirácii venovaná pozornosť predovšetkým z hľadiska filozofického, náboženského, spirituálneho a umeleckého. Venovali sa im stoickí i kresťanskí filozofi Sokratom počnúc až po Augustína. Od stredovekého talianskeho mysliteľa Giambattistu Vica, cez dualistu Descarta, Bergsonov iracionálny intuitivizmus, až po skeptika I. Kanta, ktorý problém intuície vyriešil tak, že ho vytesnil zo svojho zorného poľa.

Až v 19. a 20. storočí sa začali objavovať aj štúdie zaoberajúce sa týmito procesmi ako intrapsychickým javmi , ktoré boli vo svoje podstate nanajvýš osobné a intímne. Zväčša spočívali zotrvávali na úrovni klinicko-psychologických úvah a štúdií zaoberajúcich sa hraničnými stavmi, javmi, duševnými poruchami a chorobami. V tomto smere obohatili európske poznanie najmä Sigmund Freud, Carl Gustav Jung , tiež Johannes Heindrich Schultz a ich žiaci, ktorí nám zanechali mnohé cenné odkazy.

Čo je nového?

V posledom období sa vo svete množia experimenty, výskumy a štúdie, ktoré sa snažia uchopiť vzťah medzi intuíciou, imagináciou a racionalitou, najmä z hľadiska ich praktického využitia. Nielen pri znásobovaní tvorivého potenciálu jednotlivcov a celých tímov, ale aj pri predvídania možných objavov, či vývoja udalostí v globálnom ekonomickom či geopolitickom rámci .

Z u nás dostupných zdrojov vyberáme napr. knihu Daniela Kahnemana “MYSLENIE RÝCHLE A POMALÉ”, psychológa a nositeľa Nobelovej ceny z roku 2002, ktorá rieši dilemu intuitívneho a racionálneho v našom rozhodovaní.

Tiež knihu SUPERPROGNÓZY Philipa E. Tetlocka, uznávaného sociológa a progiostika, ktorá je kritikmi hodnotená ak najdôležitejšia v oblasti predpovedania vývoja zložitých vzťahov, javov a následných udalostí v neurčitých podmienkach.

Kniha obsahuje mnoho strhujúcich príbehov, analýz a štatistík zdôvodňujúcich prečo zlyháva väčšina predpovedí takmer vo všetkých oblastiach vývoja ľudskej civilizácie. Okrem argumentov a dôkazov našej neschopnosti postihnúť multidimenzionálnu komplexnosť reality (v ktorej sú biologické a inteligentné systémy len jej malou zložkou) TETLOCK presvedčivo dokázal, že prognózy nejrenomovanejších agentúr a odborníkov sú len o málo presnejšie ako náhodné odhady! Povedané slovami jedného z recenzentov knihy „ich predpovede sú len o málo lepšie ako presnosť šimpanza hádzajúceho šípky na terč.“

Medzi pozoruhodné zistenia dlhoročného výskumu realizovaného aj s pomocou CIA patrí zistenie, že skutočne existujú jednotlivci, ktorí INTUITÍVNE predpovedajú budúcnosť omnoho lepšie ako celé tímy expertov.

Títo ľudia si nie sú vedomí svojej superschopnosti a ak niečo tušia tak majú sklon skrývať ju pred inými ľuďmi. Často nemali ani vyššie a špecializované vzdelanie. Testovaním sa preukázalo, že ich sebavedomie negatívne koreluje s nabubralým sebavedomím mnohých múdro sa tváriacich a dobre platených prognostikov predávajúcich „mačku vo vreci“.

Po jej dočítaní som si spomenul na Maeterlinckovu esej „Múdrosť a osud“, za ktorú dostal ešte v roku 1911 Nobelovu cenu. Okrem iného v nej píše: „Ti vzdelaní márne klopú na bránu poznania a tí, ktorými pohŕdajú pre ich nevzdelanosť a pre vieru vo všemohúceho im pokorne odpovedajú. Ak o to stoja.”

SLOVENSKÝ VKLAD

Z našich pôvodných, slovenských počinov ma v tejto v týchto dňoch potešilo očakávané vydanie zborníka vystúpení na konferencii “Intuícia a imaginácia vo filozofii a vo vede” .

Podieľali sa na ňom;

Miroslav Marcelli, František Mihina, Emil Višnovský, Jakub Chavalka, Ondrej Marchevský, Peter Kyslan, Juraj Šuch, Krzysztof Śleziński, Monika Miczka-Pajestka, Ivana Ryška Vajdová, Tatiana Badurová, Zuzana Býmová, Lukáš Švihura, Andrea Javorská.

Editori však nezaradili do zborníka vystúpenie Jakuba Šveca  z Filozofickej fakulty Mateja Bela, :„John Rawls - cez imagináciu k poznaniu spravodlivosti ako férovosti", ktoré zrejme reflektuje niektoré pálčívé problémy súčasnosti. Dúfajme, že prekážkou boli nejaké formálne či technické komplikácie a nie samotný obsah.

Slovenské filozofické združenie pri SAV
Filozofický ústav SAV
Katedra filozofie a dejín filozofie FF UK v Bratislave
Inštitút filozofie FF PU v Prešove

Zborník z konferencie INTUÍCIA A IMAGINÁCIA vo vede a filozofii – dostupný on line TU

Vydanie tohto zborníka je záslužný počin. Mohol a mal by sa stať inšpiráciou i pre odborníkov z ďalších spoločenskovedných disciplín (psychológie, pedagogiky, sociálnych vied, politológie, práva, ekonómie). Práve oni sa môžu pokúsiť transformovať, preniesť v ňom uvádzané poznatky a skúsenosti, do spoločenskej praxe na Slovensku. To ako sa zhostia tejto náročnej úlohy a či dokážu preklenúť často akademizujúce a historizujúce prístupy – podmieni ich prínos v prospech celej spoločnosti a jej udržateľného rozvoja.

Globálny a všadeprítomný technologický rozvoj vyvíja tlak na pevnejšie uchopenie psychických javov a procesov, ktoré majú významný vplyv na budúcnosť ľudstva. Stále naliehavejšie pociťovaná a rastúca vzdialenosť medzi prírodnými vedami a spoločenskovednými disciplínami už v súčasnosti ústi do javov, ktoré ohrozujú nielen osobnú integritu jednotlivcov a celých ľudských spoločenstiev, ale aj existenciu života na “modrej planéte”.

Naše glorifikované “racio” zatiaľ málo zvláda dilemu rastu ľudskej populácie, neustáleho zbrojenia, hyper-produkcie tovarov, služieb a zanedbávania ochrany trvalo udržateľného rozvoja všetkých spoločenstiev a foriem života.

To je fatálny problém, ktorý môže našu víziu civilizácie ako kolísky života vo vesmíre ľahko a rýchlo premeniť “iba” na ďalšiu geologickú vrstvu planéty. …

V tomto zmysle bude potreba pochopenia a nového definovania vzťahov medzi intuíciou, mysľou a vedomím, ako aj potreba ich humanistického kultivovania len narastať.

Prichádza čas nových paradigiem!

Blog: Intuícia Imaginácia Inšpirácia

napísal a edične zostavil PhDr. Milan Kožiak

Na inšpiráciu: Nasledujte svoju intuíciu

KONSONANCIE

o liečivých vibráciach

20/04 edit 5 komentárov

o liečivých vibráciach

O vplyve hudby na správanie a prežívanie človeka vieme toho iste všetci dosť. Podobný, možno povedať ešte výraznejší a neurofyziologicky čistejší účinok majú aj nehudobné zvuky rôznej frekvencie, intenzity a fázového posunu. Zvlášť účinné, pre potreby neurofyziologickej optimalizácie činnosti mozgu sú napr. duálne binaurálne zvuky s miernym frekvenčným alebo fázovým posunom. Mozog je jemná rôsolovitá (štruktúra) suspenzia, ktorá okrem spracovávania pocitov , vnemov, myslenia a mnohých iných funkcií aj inak reaguje na vonkajšie podnety.
Asi je vhodné zmieniť sa o jednoduchom fígle, ktorý prístroje AVS a ADS využívajú. Ak napr. prehrávame prostredníctvom slúchadiel v jednom uchu 124 Hz/s a v druhom uchu 114 Hz/s – s opačnou fázou, v mozgu sa to vyskladá tak, že tých 100 Hz sa vzájomne neutralizuje, anihiluje a na mozog pôsobí len 10 hz. Čo je frekvencia bioprúdov činnosti mozgu známa ako alfa hladina +/-. Inak pomerne ťažko dosiahnuteľná, hoci rôznymi autosugestívnymi a meditačnými postupmi, ľudstvom odjakživa využívanými.

Schumannova frekvencia je tlkot srdca našej planéty (7,83 Hz/s). Byť naladení na túto frekvenciu je pre nás životne dôležité: čím viac sme s ňou zladení, tým zdravšie a lepšie sa cítime. „Všetko na svete je vibrácia“ hovoril Albert Einstein.

Hoci existencia Schumannovej rezonancie je vedecky potvrdeným faktom, len málo ľudí si uvedomuje jej dôležitosť ako akejsi ladičky života. Ide o dôležitú trvalú elektromagnetickú vlnu, ktorá ovplyvňuje biologické oscilátory v mozgu cicavcov, ale nielen to!

V posledných rokoch sa objavujú opakovane potvrdzované zistenia poukazujúce na to, že “tlkot srdca Zeme” sa zrýchľuje a dosiahol frekvenciu 16,5 Hz. Čo nám tým Matka života signalizuje?

Číslo 16,5 a jeho násobky 33; 66; 132; 264… tieto čísla sú v harmónii s tónom solfeggio (video) s frekvenciou 528 Hz, ktorú používajú genetici na opravu poškodenej DNA, genetického plánu, na ktorom je založený život.

Znamená by to, že naša DNA sa práve teraz začína sama opravovať? Čo ak je postupná zmena vibrácií Matky života na harmonickú frekvenciu 528 Hz začiatkom jej reaktivácie a očisty, tak aby život na nej bol v viac harmónii s jej srdcom?