Výber z komunikácie v médiách, v sieťovej skupine a so štátnymi inštitúciami. Bude priiatý NOVÝ ZÁKON o psychologickej činnosti? – súvislosti
Noviny TV JOJ 4.2.2023 (od 10:47)
NOVÝ ZÁKON o psychologickej činnosti? – súvislosti
V tomto rámci
chcem poukázať aj na praktiky niektorých vojnychtivých propagandistov v štátnych službách. Tí pod rúškom obrany našej slobody, územnej celistvosti, spolupatričnosti s Ukrajinou a hrozbami zo strany Ruska považujú za vhodné použiť akékoľvek spôsoby strašenia, manipulácie s ľudskými emóciami a ľudským vedomím. Veľmi pravdepodobne si tak kompenzujú svoje komplexy a morálne nedostatky. Trestuhodne tak ohrozujú DUŠEVNÉ zdravie väčšiny slovenskej populácie, ktorá je emocionálnejšia a vnímavejšia ako mnohé iné národy.
Za všetky príklady uvediem osobnú skúsenosť s jedným videom.
Bolo zverejnené ešte 25.10.2022 na FB stránke a YouTube kanáli Ministerstva zahraničných vecí SR. Dovtedy som netušil, že naši Diplomati namiesto diplomacie robia niečo takéto. Dozvedel som o ich vyčínaní náhodou, z plaču 11. ročného dievčaťa, ktorému toto video poslala na iPhon spolužiačka po návrate zo školy a čakaní na rodičov z práce (v obytnom dome kde bývam) . S vystrašenými očami a slzami v očiach s úzkosťou vybehlo na chodbu a na moju otázku čo sa jej stalo povedalo "ujo ja v takomto svete nechcem ďalej žiť".
Vážnosť situácie som sa pokúsil odľahčiť poznámkami, že to sa iste nejaký "puberťáci" zabávajú a z roztopaše strašia ľudí. Počkali sme spolu na rodičov a spoločne sa ju pokúsili utíšiť. Po návrate domov som sa rozhodol niečo proti takejto traumatizácii podniknúť. Niekoľkým štátnym ustanovizniam som poslal maily v tom duchu, že toto video je kontraproduktívny zostrih vyjadrení , ktorého cieľom nie je nič iné iba vyvolať des a panický strach, že negatívne pôsobí najmä na deti a mládež . O. i. aj, že je v priamom rozpore s medzinárodnými záväzkami SR a cieľmi mierových síl po celom svete. Napr. ignoruje závery medzinárodného summitu, ktorý sa pod názvom VOLANIE PO MIERI za účasti pápeža Františka, kresťanských denominácií, islamu a judaizmu konal v Ríme 25.10. 2022.
Oslovil som Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí , Radu vlády pre duševné zdravie pri Min. zdravotníctva, Ligu za duševné zdravie a Radu pre mediálne služby .
Čo si myslíte aký mali moje maily ohlas? Ministerstvo zahraničných vecí môj podnet ignorovalo, z Min zdravotníctva prišla úctivá odpoveď, že sa ich netýka a Senát Rady pre mediálne služby rozhodol, že môj podnet k odstráneniu predmetného videa je neopodstatnený. Pôvodne som chcel vyjadrenia z Min. zdravotnícva a Rady pre médiá pripojiť v tomto blogu ako dokumenty. Vzhľadom k tomu, že sú v nich uvádzané viaceré mená zainteresovaných zamestnancov a funkcionárov , ktorí sú len kolieskami v mašinérii alibizmu som ich nechal iba odložené v archíve.
Záverom si dovolím “jasnozrivo” predvídať,
Na čo čaká vláda a poslanci v Národne rade?
Na reprízu tragédií na Zámockej ulici, na Zochovej ulici, na študenta, ktorý zase podpáli vlastnú školu, alebo kým nejakému “psychologicky preverenému” šoférovi, pilotovi, policajtovi, či operátorovi v atómovej elektrárni “preskočí”???
… potom to zase to budeme riešiť chvatom, prijímať diletantské opatrenia, ktoré nemajú šajnu o systémovom prístupe k “ľudskému činiteľu” a zliepať novely zákonov, ktoré “sa samé” uplatnia v praxi?
a ešte raz z á v e r o m
…. a celkom na záver 🙂
jedna recesívna, trpko-úsmevná vízia toho aké to ohrozené Duševné zdravie môže mať dôsledky?!
Wonderful web site Lots of useful info here Im sending it to a few friends ans additionally sharing in delicious And obviously thanks to your effort
Prečítala som tie komentáre. Súhlasím, že naša práca nie je ohodnotená a že je ťažká, o tom škoda mlčať. Zažila som to podceňovanie ale aj prosenie o vyšetrenie. Ak boli napr. lekári, či znalci v presile, podceňovali nás. Ak nás potrebovali, vedeli sa správať slušne. Napriek seminárom, kde sme prácu predstavovali, bola často vnímaná ako seánsy, či posedenia, prípadne “potrebujem od vás to potvrdenie”. Čo ma viac znepokojuje, je rôzna kvalita poskytovaných služieb. My, čo tu diskutujeme, poznáme dobre našu drinu. Nepáčia sa mi novodobé aktivity, firmy ponúkajúce psychotererapiu na spôsob : máme 80 psychoterapeutov a po rozkliknutí divného názvu sa pri jednotlivých menách objavuje …má 300 hodín akéhosi vzdelávania, a tamten má 900 hodín, atď. Žiadne splnené podmienky pre samostatnú prax, alebo že by nejaký garant, ktorý “kvoká” nad tými osemdesiatimi tiežsemtamodborníkmi. A že by práve títo boli chudobní ako kostolné myši pri tom, keď už nových klientov v súkromných ambulanciách nevieme zobrať? A objednávacie možnosti 12 hodín denne 7 dní v týždni, čo by neodsúhlasil žiaden inšpektorát práce! A potom škótsky strik, keď takýto kolega či kolegyňa / podnikateľ/ka mi napíše, či nechcem pre ňu pracovať. Čo toto je?
Psychológovia na Slovensku sú chudobní ako kostolné myši. Drú ako otroci a odriekajú si akoby boli rehoľníci. Nebolo tomu tak vždy. Komora nemá prostriedky ani na právne konzultácie. Je to nielen dôsledok nastavenia systému, ale aj ich ťažkého individualizmu a nesvornosti. Ten ich status na periférii zdravotníctva je na zaplakanie. Pozorujem to už dlhšie. Želám im aby sa z toho marazmu dokázali vyškrabať a opäť získali potrebné sebavedomie a postavenie. Zaslúžia si to! Súčasná doba ich potrebuje viac ako kedykoľvek predtým. Psychologička na dôchodku.
Dobrý deň. Som psychologička, ktorá od ukončení štúdia na FF UK v BA už dosť rokov žije a pracuje v Miláne. Tu v Taliansku je status povolania psychológa vysoký a v samotnej obci pokoj, aj preto, že sú dlhodobo stanovené jasné pravidlá, ktorým všetci rozumejú a rešpektujú ich. Želám si aby tomu tak bolo aj Slovensku.
Na stránke Slovenskej komory psychológov som našla jeden text, ktorý sa nepriamo zaoberá témou tohoto blogu. Je síce už trochu starší, ale stále aktuálny. Prikladám ho v mierne skrátenej úprave najmä preto, že pripravovaný zákon, ktorý má prispieť k zlepšeniu statusu profesie psychológov na Slovensku si vyžaduje diskusiu nielen medzi medzi samotnými psychológmi, ale aj vo verejnosti. Obe strany však z mne nepochopiteľných dôvodov zväčša mlčia. Čo sa to s vami porobilo kolegyne,kolegovia?! Takých zakríknutých som vás nepoznala.
Stránka http://www.psychobazlam sa o takúto diskusiu snaží už pár rokov a iste ozrejmila viaceré prehliadané skutočnosti a podnietila viacero vyjadrení. Jej editor PhDr. Milan Kožiak je však predovšetkým psychológ práce a vníma problémy psychologickej obce cez prizmu svojich skúseností. S niektorými jeho názormi súhlasím, s niektorými menej , hoci oceňujem jeho snahu takúto diskusiu vyprovokavať.
Autorkou zdieľaného textu z roku je PhDr Oľga Kostelníková je poradenská psychologička, tiež autorka málo známej Výzvy na zjednotenie psychologickej obce, zverejnenej už v roku 2014. Následná diskusia -žiadna, a ak tak asi len kuloárová.
“Vyzerá to tak, že sme rozdelení na dve hlavné skupiny: klinickí a neklinickí psychológovia a máme medzi sebou určitý stupeň nedôvery, možno niektorí pociťujú aj ohrozenie.
Prípadné zjednotenie akoby nieslo v sebe skryté nebezpečenstvo, že sa jedna skupina musí prispôsobovať tej druhej a nikomu sa nechce. Obávame sa, aby nebolo horšie ako doteraz.
Máme zažité aj skúsenosti, ktoré nie sú o rešpekte, vzájomnej úcte a pomoci, ale skôr o súperení, odstavovaní z možnosti realizácie, marení svojich cieľov, nepočúvaní sa, azda aj hľadaní, kto z nás je ten „pravejší“ psychológ a kto je „šmejd“.
To všetko pokladám za prirodzenú fázu vývinu, najmä ak psychologická profesia je sama o sebe zraniteľná tým, že je nás málo, že pracovných miest je pomerne málo a keďže nie sme v žiadnom rezorte tí „vlastní“, ale tí „iní“, sme prví na rade, keď je potrebné šetriť a možno aj prepúšťať. Ale najmä našim požiadavkám málo rozumejú vedúci rezortov, pretože nimi nežijú a pretože žijú mnohými pálčivými problémami „vlastnými“. Naše problémy im prirodzene pripadajú navyše, zaťažujúce a cudzie.
Verím, že čas je zrelý, aby sme vykročili do novej fázy vývinu profesie. Potrebujeme zástupcu (ov), ktorí budú bdelo sledovať všetky zákony vo všetkých oblastiach, kde psychológ pracuje a budú mať mandát, aby sa k nim vyjadrovali po diskusii v psychologickej odbornej obci. Budú tiež pestovať kontakty na štruktúry, ktoré môžu rozhodovať. Budú vystupovať za profesiu v médiách…
Iste takmer každý pochopí, že toto sa nedá robiť popri riadnej pracovnej činnosti, ale aspoň na polovičný riadny úväzok a s platenými právnickými službami na objednávku. Kto by to zaplatil? Niet iného – ako my sami, cez členstvo v komore. Iná cesta pravdepodobne neexistuje. Na jednanie so štátnymi úradníkmi a politikmi musí prísť človek erudovane pripravený a komunikujúci s členskou základňou. Na to nutne potrebuje dostatok času a byť ako tak zaplatený. Aj pre presadenie našich potrieb a záujmov do zákonov potrebujeme, aby sme boli zjednotení, pretože také malé skupinky nikto neberie do úvahy rád, a hlavne sa spolieha, že aj tak nemajú možnosti ako sa brániť, či niečo zmeniť.
Viem, že mnohým nebude sympatická myšlienka, aby sme sa usilovali všetci patriť pod ministerstvo zdravotníctva. Zvonku sa nám vidí, že Ono MZ sa nespráva k všetkým svojim „spravovaným“ ľuďom dostatočne partnersky, nápomocne, azda aj zvýhodňuje lekárov. V súčasnej dobe, kedy MZ vylučuje z možnosti mať psychologickú ambulanciu poradenskú a pracovnú psychológiu, napriek tomu, že v zákone tieto špecializácie stále sú medzi psychológiou v zdravotníctve a napriek tomu, že SZU naďalej vzdeláva a pripravuje týchto špecialistov… vnímame veľké ohrozenie celkového postavenia psychológie v našej spoločnosti a potrebu bojovať, aby mohla byť zjednotená. To ale znamená, že sa nutne potrebujem zjednotiť my sami, inak nám hrozí obmedzovanie a málo dôstojné postavenie na všetkých zatiaľ rozkúskovaných postoch pôsobenia.
Potrebujeme jasnú a silnú argumentáciu pre akékoľvek ministerstvo, ak by sme sa chceli zjednotiť. Akokoľvek nás vo všetkých psychologických špecializáciách veľa spája, nevidím silnejšie spojenie ako to, že všetci pracujeme pre duševné zdravie človeka, a to ako liečebne alebo preventívne. A prax ukazuje, že psychologické postupy a metódy sú najúčinnejšie práve pri prevencii a psychickom rozvoji. Ďalším argumentom je fakt, že takéto zaradenie psychológie ako praxe má aj EÚ. Je tu požiadavka zjednotiť zaradenie a odbornú prípravu psychológov v celej EÚ, čo by v budúcnosti prinieslo uznanie odbornosti a možnosť vykonávať prácu aj v zahraničí. Výraznou devízou je aj možnosť samostatnej psychologickej praxe, súkromnej, ktorá zatiaľ je možná len v rezorte zdravotníctva.
Predpokladám, že mnohí kolegovia by radšej ostali bez zjednotenia v rezorte, ale utvorili zjednotenie cez komoru psychológov pre všetky špecializácie, teda nadrezortnú. Myšlienka to je do istej miery lákavá a má logiku. Je však reálne, aby sa takáto komora utvorila? V akom zákone bude mať oporu? A kto ju bude zakladať, kto je ochotný robiť všetku prácu? A ak by vznikla, tak by komora musela sledovať nie jeden zákon jedného rezortu a jednať s jedným hlavným šéfom, ale s mnohými. A prezident komory by bol z určitého rezortu a znova by aj vo vnútri boli“ naši a tí ostatní“ ako doteraz.
Súčasné zaradenie psychológov je najslabšie zrejme v rezorte práce a sociálnych vecí. Slabá opora v zákone, slabé platové ohodnotenie, ťažká práca, malé kompetencie…Pritom akreditované špecializačné vzdelávanie, neuznané v iných rezortoch. Kolegovia v rezorte školstva sa cítia o niečo lepšie a bezpečnejšie, aspoň na niektorých postoch. No aj tam, školstvo a vnútro hľadajú možnosti ako ušetriť, málo rozumejú ohodnocovaniu výkonov, do zariadení PPPP sa dostáva mnoho iných odborníkov ako psychológov aj na vedúce miesta… A klinici. Treba šetriť a ambulancií keby bolo menej… Pracovní… ambulancie sa majú zrušiť?
Naozaj sa potrebujeme spojiť, ctiť každú špecializáciu, pomáhať si. Ja to vidím tak, že najskôr by to išlo, ak by sme boli v jednom rezorte.
Mnohí sú sklamaní prácou SKP a mnohí – ako počúvam – majú zakorenený dojem, že komora nerobí nič alebo málo pre zjednotenie a pre iných psychológov ako klinických. Keď som sa začala bližšie zaujímať o prácu komory, zistila som, že to nie je celkom pravda, ale že sa o nej málo informuje a výsledky sú napriek snahe málo viditeľné. Ak máte otázky na vedenie komory, alebo návrhy ako pracovať ďalej… a nie ste napr. členovia, nebudete teda na stretnutiach komory, tu môže zaznieť Váš hlas.
Milé kolegyne a kolegovia, som presvedčená, že SKP potrebuje vnímať hlas čo najširšieho počtu psychológov. Pripojíte sa? Možno máte otázky, obavy, výhrady, nápady… poďme diskutovať.
Iste sa stále uskutočňujú rôzne semináre, školenia… vyzývam k tomu, aby zjednotenie psychológov a návrhy ako ho uskutočniť, boli zaradené do programov a aby z toho boli urobené a zverejnené výstupy”
Zdroj: https://www.komorapsychologov.sk/index.php?option=com_kunena&view=topic&catid=16&id=96&Itemid=0