Dnešní mladí ľudia vedia o augustových udalostiach roku ´68 a ich dôsledkoch prekvapivo veľmi málo.

Akoby sa ich to netýkalo. Tento blog chce aspoň trochu prispieť k zreálneniu ich pohľadu na súčasný svet. Ten má totiž 4 svetové strany a dejiny sa nikdy neopakujú. Dajú sa však predvídať a dá sa z nich poučiť. Nie však prvoplánovo.

V súvislosti s každoročným pripomínaním „bratskej internacionálnej pomoci“, podľa medzinárodného práva “OKUPÁCIE”  sa toho pohovorilo a popísalo veľa. Aj preto som nemal v pláne nejako zvlášť sa tomuto dátumu venovať a čosi dodávať.  V roku 2019  sa však opäť objavil démon „komunistickej pravdy“ – v podobe snáh relativizovať príčiny a dôsledky okupácie vtedajšieho Československa armádami Varšavskej zmluvy, pod velením armády Zväzu sovietskych socialistických republík.

Znovu sa potvrdilo, že tento démon nespí a  dáva o sebe vedieť spôsobom, ktorý ignoruje všetko čo mu stojí v ceste. Prehliadanie, či zľahčovanie takýchto prejavov “insomnie démonov” sa mi zdá dosť nebezpečné – najmä v kontexte silnejúceho spochybňovania našej proeurópskej orientácie a tiež krátkej historickej pamäte nových generácií Čechov a Slovákov.

O čo vlastne šlo?

Podpredseda zákonodarnej komisie Ruskej dumy Jurij Petrovič SINELŠČIKOV (poslanec za Komunistickú stranu Ruska) prišiel v máji, po troch rokoch opäť s návrhom zákona, ktorý chce priznať ruským účastníkom okupácie Československa status vojnových veteránov. Ten by im zaručoval nielen úctu verejnosti ako k obrancom vlasti, hoci ďaleko za jej hranicami, ale hlavne množstvo finančných a iných výhod vrátane zvýšenej penzie.

„ … v podstate nás do toho nič nie je. Je to predsa vec ruskej štátnej kasy“ hovoria moji prorusky orientovaní priatelia. Až nato, že návrh zákona hovorí o “oprávnenom vstupe legálne pozvanej armády”.

Kto je Jurij Petrovič Sinelščikov?
Jurij Petrovič Sinelčikov je poslanec štátnej dumy, t.j dolnej komory Federálneho zhromaždenia Ruskej federácie (parlamentu) nominovaný Komunistickou stranou Ruskej federácie. V súčasnosti vykonáva funkciu podpredseda jedného z jej najdôležitejších orgánov –zákonodarného výboru. V roku 1968 sa sám ako čatár spojovacej jednotky zúčastnil obsadzovania Prahy a vraj má na privítanie pražanmi pekné spomienky. Medzičasom vyštudoval právo v Odesse, stal sa zástupcom hlavného prokurátora Moskvy a z rúk Putina dostal ocenenie „Ctihodný právnik“.

Rokovanie poslancov ruskej Dumy o návrhu zákona, ktorý legitimizuje oprávnenosť okupácie Československa v roku 1968

Chcel som si sám pre seba urobiť v tom jasno a tak som mu napísal  na jeho verejnú poštovú schránku spontánny a trochu expresívny list, s tým, že aspoň vyskúšam ako to v Rusku funguje. Či vôbec pán poslanec odpovie a tiež v nádeji, že možno nejako prijateľne vysvetlí dôvody aj ten virvar čo vznikol okolo návrhu zákona čo predkladá.

„ Vážený Jurij Petrovič.

Venujte pozornosť názoru súvisiaceho s Vášou činnosťou ospravedlňujúcou vojenskú intervenciu do Českolovenska v roku 1968.

Ukazuje sa, že naši ruskí “bratia” dodnes nepochopili ako v roku 1968 znásilnili a ponížili Čechov a Slovákov. Ruské impérium bolo vždy impériom, so všetkým čo k tomu patrí. Panslavizmus, ktorým sa tak hrdia aj niektorí slovenskí politici, bol vždy nástrojom expanzie. Už od čias Petra Veľkého a Kataríny II.

Boľševici po revolúcii v roku 1917 šikovne prevzali Marxove myšlienky o medzinárodnom proletariáte aby šírili svoj neokolonializmus na všetky svetové strany. Na iste v mnohom opodstatnené anti-kapitalistické heslá lákali národy zúbožené zvlášť po II. sv. vojne. Aj okupačnú inváziu do Československa zdôvodňovali a nazývali ” internacionálnou bratskou pomocou”.
Vtrhli ste k nám “v noci ako vlci” bez vedomia vrchných predstaviteľov ČSSR: prezidenta, vlády, Federálneho zhromaždenia, bez vedomia vtedy vládnucej politickej sily Komunistickej strany Československa a proti vôli drvivej väčšiny Čechov a Slovákov.
Ruská kultúra, hudba, literatúra, ľudová kultúra, umenie výtvarné, film, atď. sú iste v mnohom obdivuhodné, avšak to, že rusi si nikdy, ale nikdy úprimne nepriznali (a robia to tak dodnes) svoju chybu, či chyby, škodí najviac im samotným. Správajú sa ako “slon v porceláne” a pritom žijú v krivde, že im svet ubližuje – za dobro, ktoré robili a robia vo svete.
Iste, predovšetkým Rusku a rusom patrí veľká vďaka za porážku fašismu, ale nielen im… Dnešná Ukrajina je však trpkým a bolestným príklad toho “dobra”. Samozrejme, že sa na tom priživuje Západ. Ten vnímam ako “vlka v barančom rúchu”. Sám som zvedavý kam ten stret civilizácií vyústi.
Zdá sa mi, že každý z nás, môže prispieť k reflexii iných národov i sebareflexii toho vlastného. Ide len o to, akú dáme tej “našej pravde” tvár.
S pozdravom M.K. „

Pravdu povediac odpoveď na takýto list som ani nečakal. Bol som spokojný s tým, že som ho vôbec  – síce trochu kostrbato napísal a poslal. Asi po mesiaci som však v mailovej schránke objavil nasledovné riadky. Posúďte!

“Vážený Milan Kožiak.
Dostal som Váš list. Ďakujem, že ste si všimli moju prácu na príprave zákona o veteránoch československých udalostí v 1968 roku. Pozornosť medzinárodného spoločenstva opäť raz potvrdzuje, že tieto udalosti zostávajú v pamäti občanov oboch krajín.
Nemôžem obísť skutočnosť, že rozmiestnenie vojsk sa uskutočnilo na základe priania československej strany. S takýmito žiadosťami sa na ZSSR obracali kolektívy podnikov. V auguste 1968 sa so žiadosťou o vstup vojsk na vedenie ZSSR obrátila väčšina členov Politbyra ÚV Komunistickej strany Československa a tiež viacerí členovia vlády ČSSR. V predvečer operácie v telefonickom rozhovore o to prosil Brežneva osobne generálny tajomník ÚV KSČ Dubček.
O zákonnosti našej činnosti svedčia aj následné rozhodnutia československých úradov. Napr. 18. Októbra 1968 Národné zhromaždenie ČSSR schválilo „„Dohodu o podmienkach dočasného pobytu vojsk Sovietskeho zväzu na území Československa“. Serióznym potvrdením správnosti konania sovietov bola rezignácia Alexandra Dubčeka z funkcie generálneho tajomníka ÚV KSČ, ktorá sa uskutočnila na základe vôle československých komunistov a československého národa v apríli 1969. Nakoniec v decembri 1970 plenárne zasadanie Ústredného výboru prijalo dokument „Poučenie z krízového vývoja a rozvoj komunistickej strany Československa po XIII zjazde KSČ”, v ktorom sa konštatovalo, že internacionálna pomoc bratských socialistických strán bola včasným, nevyhnutným a jediným správnym rozhodnutím.
Verím, že diskusie o augustových udalostiach 1968 v Československu nezabránia ďalšiemu rozvoju priateľstva a spolupráce medzi národmi Českej republiky a Ruska.”
Sinelščikov Jurij Petrovič

Čo dodať?

Neuveriteľná zlátanina imperiálnych klamstiev a výmyslov je tento list! Celkom „mimo misy“! Neodpovedal som. Obávam sa, že odpoveď by bola ešte expresívnejšia ako môj prvý pokus ujasniť si vzájomne „fakty a dojmy“. Pre mňa osobne je šokujúce poznanie, že takíto ľudia medzi ktorých patrí aj pán prokurátor a poslanec Sinelščikov zrejme bezvýhradne veria svojej (o)bludnej „pravde“ a sú imúnni voči argumentom, „jasným ako Slnko“.

Nemali by sme ich podceniť!

Tie postojové stereotypy sú imúnne dokonca aj voči oficiálnej politike dnešného Ruska. Jeho predstavitelia sa opakovanie vyjadrili k nezákonnosti vojenskej intervencie. Niekdajší ruský prezident Boris Jeľcin počas návštevy Prahy v roku 1993 augustovú inváziu do Československa odsúdil ako neprípustnú. Dodal však ale, že demokratické Rusko nenesie v tejto veci žiadnu zodpovednosť, pretože vina padá na bývalé vedenie Sovietskeho zväzu. Jeho nástupca, terajší prezident Putin ešte v roku 2006 uznal morálnu zodpovednosť Ruska za vpád vojsk do bývalého Československa . Sú ich slová úprimné a dôveryhodné?

Je potom táto otázka vôbec opodstatnená?

Diskutabilný návrh zákona síce vypracovala v zákulisí ruskej oficiálnej politiky pomerne malá strana ruských komunistov, ale na jeho dopracovaní sa podieľalo viac ako 60 zástupcov všetkých parlamentných frakcií ruskej dumy, členovia branného výboru, zástupcovia ministerstva zahraničných vecí a viacerých spoločenských organizácií.

Po protestoch slovenských i českých politických predstaviteľov ( Zeman, Pellegriny, Lajčák, Zaorálek, Petříček..) je osud tohto zákona zatiaľ nejasný. Ruské štátne médiá však ale stále „z času na čas“ vypúšťajú testovacie propagandistické balóniky. Napríklad len spomínaný odvysielala dokumentárny film o “odtajnených stránkach” dejín vojenského paktu Sovietskeho zväzu a jeho satelitov, Varšavskej zmluvy. Tá podľa Zmluva bola podľa toho dokumentu obranným spojením, ktoré chránilo sovietskych spojencov pred “agresívnou” Severoatlantickou alianciou.

Rusko sa pravidelne ohradzuje proti „prepisovaniu dejín“, čím však myslí predovšetkým spochybňovanie vlastnej interpretácie dejín a predovšetkým sovietskych zásluh na víťazstve nad nacistickým Nemeckom. To Rusku a Rusom nemožno uprieť!, … ale ako píšem v liste Sinelščikovovi Rusko v tom nie je nevinne. O dezinterpretáciu dejín sa mocní sveta usilujú odjakživa.

„Pre vlka a medveďa sú zajace v lese len taká neposlušná poskakujúca háveď“ vravievali môj starý otec, netušiac aký rámec raz dám ich slovám.

 

 

Podhubie imperiálnej mentality Ruska je stále živé!

Na objasnenie týchto vyjadrení  považujem za vhodné aspoň trochu priblížiť ich historické pozadie. Aj keby sa mohlo niekomu zdať, že s 21.augustom 1968 a súčasnými deizinterpretačnými tendenciami nesúvisia – tak dúfam, že to zdanie sa rozplynie.

Priznávam – dlho som nerozumel súčasným ráznym krokom Ukrajincov pri presadzovaní ukrajinského jazyka v správe svojho štátu. Však len ruskojazyčného obyvateľstva žije na východe Ukrajiny takmer 10 miliónov. Majdan a minulá (Porošenkova) kyjevská vláda ich len popudila proti sebe. Dôsledkom bola občianska vojna medzi dvoma slovanskými národmi, ktorá si len do 24.februára t.r.  vyžiadala viac ako 10 000 zabitých a jej mierové riešenie je po začatí “špeciálnej vojenskej operácie” v nedohľadne. Oficiálny Kremeľ i ruská propaganda vidia príčiny zanovito “v náraste ukrajinského nacionalizmu po roku 1991 podporovaného USA a NATO”. Kremeľ si stále nedokáže uvedomiť a priznať, že odpor Ukrajincov voči Rusku má hlboké historické korene – v imperátorskej politike cárskeho Ruska a neskôr v stalinizme.

Už Peter Veľký vydal v r. 1720 dekrét zakazujúci vydávať knihy v ukrajinskom jazyku a vyňať ukrajinské texty z kníh pravoslávnej cirkvi! V podobnom duchu postupovali aj Peter II. aj Katarína II. ktorí zakazovali učiť deti v ukrajinských školách v ich materinskom jazyku a používať ukrajinskú abecedu! V tlaku na asimiláciu nepoddajného ukrajinského národa, čiastočne úspešnom len na východe Ukrajiny pokračovali aj cári Alexander I. a Alexander II, ktorých nariadenia zakazovali ukrajinské ľudové piesne a dokonca aj modlitby v ukrajinčine.

Vieme vôbec o tom?

Toto video je dostupné len po kliknutí na Prehrať na YouTube. Odporúčam.

Nehorázne veci sa diali Ukrajincom aj neskôr. O tom však snáď inokedy.

Ak k tomu pridáme opakované vyjadrenie ruského prezidenta V.V. Putina na adresu Ukrajiny a Ukrajincov tak mohlo byť každému jasné kam to celé smeruje.  … ale nebolo!

Hoci s Putinom v mnohých iných, najmä vyjadreniach voči politike USA a NATO súhlasím, tentoraz si dovolím vysloviť názor, že pán prezident Putin týmto vyjadrením na Svetovom ekonomickom fóre v Petrohrade   (2019)  mier na  Ukrajine totálne zabil. Vonkoncom nechápe historické súvislosti, – ak opakovane, ako pokazený gramofón hovorí, že „v Bielorusku a na Ukrajine sú všetci “ruskí”, že “všetci sú jeden národ a to národ ruský, že Ukrajina je, či bola len takou “okrajinou” veľkej ruskej ríše, … ” .

Všimnite si výraz tváre hovorkyne Min.zahraničných vecí RF Márie Zacharovovej (01:36), ktorá si zrejme veľmi dobre uvedomuje čo tieto slová Putina znamenajú a čo spôsobia. Za zmienku stojí aj moderátorka diskusie Sofia Ševarnadze, vnučka bývalého ministra zahraničia Eduarda Ševarnadzeho (za Gorbačovovej éry). Tá dokázala klásť prítomným opakovane aj nepríjemné otázky a bola viacerými, aj západnými médiami označená za hrdinku tohto diskusného fóra. Za zmienku stojí aj skutočnosť, že na ňom dôstojne vystúpil aj premiér Slovenskej republiky Peter Pellegrini.

Záverom

Táto pretrvávajúca imperiálna mentalita a rétorika Ruska vyvolávala  obavy a poburoval mnohých (aj) rusky a väčšinu nerusky hovoriacich obyvateľov susedných štátov. Výsledkom takéhoto prilievania oleja do ohňa je výrazný nárast nacionalizmu (v Gruzínsku, v Polsku, pobaltí a najmä na Ukrajine). Pre ostatné národy v Európe je práve príbeh Ukrajiny, tak ako bol pred polstoročím príbeh Československa, výstrahou a jednou z odpovedí na otázku: Čo je hrozbou mieru a kto vyvoláva stále rastúcu nedôveru medzi národmi a štátmi východnej Európy? 

Iste tých príčin nárastu napätia v medzinárodných vzťahoch je viac. Pokúsil som aspoň trochu priblížiť a objasniť tú najbližšiu.

Vďaka Pánu Bohu, že Slovensko nie je bezprostredným susedom tohto veľkého “brata” a ochrancu Slovanov.

Ibaže – pri geopolitických hrách veľmocí je všetko možné.

Originály korešpondencie: